Princíp personality je kľúčovým východiskom teologickej etiky^[1] a základom pre ďalšie princípy, ktoré z neho vychádzajú a sú rozvedením kresťanského chápania človeka ako osoby so sebaprekračujúcou transcendentálne zakotvenou dôstojnosťou.^[2] Ďalšie teologicko-etické princípy – solidarita a subsidiarita – z personality vychádzajú. Princíp personality nabáda, aby sa pri premýšľaní etických dilem v oblasti kresťanskej aplikovanej etiky človek dôsledne rešpektoval ako osoba s nescudziteľnou dôstojnosťou Božieho dieťaťa, Božieho partnera, Božieho obrazu (Gn 1,26).^[3] V dialógovom zakotvení ľudskej osoby s trojjediným Bohom nazerá teologická etika veľkosť a nevýslovnú dôstojnosť ľudskej osoby.^[4] Odtiaľ vyviera sebaprekračujúcu dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá určuje ľudskú existenciu.^[5] Ľudskú osobu nemožno zvecňovať, redukovať na prostriedok alebo výrobnú jednotku a všetky sociálne inštitúcie treba posudzovať nakoľko sú zacielené v prospech ľudskej osobe, ktorá je vlastným základom, účinnou príčinou a tiež cieľom každého spoločenského zriadenia.^[2] Teologicko-etický princíp personality dôsledne stavia na myšlienkovej línii ontologického personalizmu a priznáva osobnú dôstojnosť každej ľudskej bytosti vo všetkých fázach života, úplne nezávisle od vonkajších znakov, nezávisle od aktuálneho vedomia a nezávisle od zapojenia do predivu medziľudských vzťahov.^[6] Princíp personality chráni osobnú dôstojnosť každej ľudskej bytosti ako nositeľa nescudziteľných práv.^[2]

Teologické poňatie ľudskej osoby, ktoré má svoju – viac ako dve tisícročia trvajúcu – históriu, vyprofilovalo dva základné prístupy chápania ľudskej osoby: substanciálny, teda statický prístup a relacionálny, teda dynamický prístup.^[4] Dnes sa katolícka teológia väčšinovo prikláňa k vyváženému dynamickému modelu, ktorý však pevne stojí na základoch modelu statického a definuje ľudskú osobu ako: individuálnu substanciu rozumovej prirodzenosti ako Bohom stvoreného súcna, ktorá sa plne realizuje a aktualizuje vo vzťahoch, na vertikálnej úrovni s Bohom, na horizontálnej úrovni s ľuďmi a je nositeľkou dôstojnosti Božieho obrazu a partnera. Podľa teológa Ondreja Havelku sú v súčasnej teologickej etike prítomné štyri elementárne prístupy k princípu personality a k problematike chápania ľudskej osoby: 1. substanciálny, 2. umiernene relacionálny, 3. výrazne relacionálny a 4. číry aktualizmus.^[2]

Referencie

1. ↑ ANZENBACHER, Arno. Křesťanská sociální etika. Úvod a principy. 2. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2015. ISBN 978-80-7325-371-4. S. 180.
2. ↑ ^{a b c d} HAVELKA, Ondřej. Teologicko-etický princip personality a jeho soudobé myšlenkové směry. Verba Theologica, 2020, roč. 39, čís. 2, s. 98-109. Dostupné online.
3. ↑ HAVELKA, Ondřej. Nový zákon pohledem cestovatele: Bible jako cestopis odhalující směr a smysl Cesty do nebeského Jeruzaléma. 1. vyd. Praha : Akbar, 2019. ISBN 978-80-906325-3-0. S. 161-171.
4. ↑ ^{a b} HAVELKA, Ondřej. Náboženský šok. 1. vyd. Praha : Akbar, 2021. ISBN 978-80-906325-5-4. S. 257-286.
5. ↑ HAVELKA, Ondřej. Synkretismus z teologicko-etické perspektivy. Studia Theologica, 2021-12-01, roč. 23, čís. 3, s. 149–174. Dostupné online . DOI: 10.5507/sth.2021.033. (po anglicky)
6. ↑ ÖRSY, Ladislas. The Divine Dignity of Human Persons in Dignitatis humanae. Theological studies, 2014, roč. 75, čís. 1, s. 8-22. Dostupné online.