Popúšťanie je rozžeravenie ocele a jej pomalé ochladzovanie. Používa sa hlavne po kalení, aby sa uvoľnili vnútorné napätia v materiáli (preto sa tak aj volá). Pri popúšťaní sa oceľ zahreje na asi 300 až 600°C (nie viac ako 723 °C) a potom sa buď znovu zakalí, alebo voľne ochladí na normálnu teplotu. Doba popúšťania môže byť rádovo hodiny.

Cieľom je odstrániť alebo zmenšiť vnútorné napätia po kalení a upraviť mechanické vlastnosti na požadované hodnoty. Robí sa hneď po kalení.

• popúšťanie pri nízkych teplotách – znižuje vnútorné napätia a dokáže odstrániť tetragonálny martenzit bez toho, aby sa znížila hodnota tvrdosti. Robí sa pri teplote 150-300 °C. Výsledná štruktúra je kubický martenzit a sekundárny cementit;
• popúšťanie pri vysokých teplotách – odstraňuje vnútorné napätia a premieňa martenzit na mäkšie štruktúry, s vyššou medzou sklzu a väčšou vrubovou húževnatosťou v porovnaní so stavom prírodným. Robí sa pri teplotách 400-600 °C. Výslednou štruktúrou je sorbitická štruktúra (jemný ferit a cementit).

Štádiá pri popúšťaní:

1. pri teplote do 200 °C – rozpad tetragonáleneho martenzitu. Vzniká eta (napr. Fe2,4C) karbid a zvyškový austenit a martenzit
2. pri teplote 200-300 °C – vylučujú sa karbidy. Výslednou štruktúrou sú karbidy (cementit a ferit - zvyškový austenit sa mení na ferit)
3. pri teplote 300-400 °C – znižovanie koncentrácie C v martenize na rovnovážnu hodnotu. S rastom teploty rastie hrúbka karbidických častíc (ihlicové karbidy na guľkovité zrná cementitu) nad teplotu 400 °C do Ac1 – zotavovanie mriežky martenzitu a pri vyšších teplotách rekryštalizácia (martenzit sa mení na austenit)

• Žíhanie
• Kalenie