Plášťový chochol alebo plášťový diapír je geologický termín, označujúci taveninu, vystupujúcu na povrch Zeme z hranice plášťa, kde sa prejavujú ako horúce škvrny.

Pojem zaviedol americký geofyzik William Jason Morgan, ktorý v roku 1971 vypracoval teóriu pomalého transportu tepla konvekčnými prúdmi v plášti. Ako klasické príklady vysupujúcich chocholov pod horúcimi škvrnami sa udávajú Havajské ostrovy a Island.

Súčasný vývoj poznatkov však ukazuje, že mechanizmus výstupu materiálu z astenosféry je omnoho komplikovanejší a samotná definícia pláštového chochola je predmetom diskusií. Štandardný vývoj totiž predpokladá výstup zohriateho materiálu vztlakovými silami (podobne ako vzostup teplejšej vody zohrievanej v nádobe), no v prípade teplených pohybov v zemskom plášťi sa je celý proces komplikuje, pretože prostredie plášťa je značne heterogénnejšie. Novšie výskumy predpokladajú výskyt tzv. „tepelných vrstiev“ v astenosfére a tým aj existenciu iných konvekčných prúdov nesiahajúcich až do plášťa.

Na Zemi je identifikovaných niekoľko horúcich škvŕn a s nimi asociovaných výstupov plášťových chocholov. Sú to už spomínané Havajské ostrovy, Island, Réunion, Ascension, Kanárske ostrovy a Azory, ako aj Yellowstone, Eifel, Afar a niekoľko ďalších.

Dôkazy naznačujú, že pod marťanskou oblasťou Elysium Planitia sa nachádza aktívny plášťový chochol s priemerom 4 000 km.^[1]

• www.mantleplumes.org - diskusná stránka o pôvode vulkanizmu horúcich škvŕn (po anglicky)

Portál vied o Zemi