Kontinentálna zemská kôra alebo pevninská kôra je časť zemskej kôry tvoriacej kontinenty. Má hrúbku 20-80 km, priemerne 40 km. Je tvorená prevažne sialitickými horninami. Jej objem neustále rastie, pretože je ľahšia a prakticky nesubdukuje.

Jej okraje označované ako šelf, do hĺbky asi 200 m sú zaliate morom, v geologickej minulosti, tomu tak nebolo vždy, napr. v strednej jure, kedy dosahovala morská transgresia jedno z svojich maxím boli zaliate až 2/3 kontinentálnej kôry. V súčasnosti existuje asi 7 miliárd km³ kontinentálnej kôry, ktoré tvoria okolo 64% celkového objemu zemskej kôry^[1].

Geologické členenie

Skladá sa z 3 vrstiev:

1. vrchnej, pokrytej sedimentami
2. strednej (staršie Sial), tvorenej najmä žulou a premenenými horninami, seizmické vlny sa tu šíria rýchlosťou okolo 5,5 km/s^[2]. Od spodnej ju oddeľuje rôzne vyvinutá Conradova diskontinuita.
3. spodnej (staršie Sima), tvorenej najmä čadičom, seizmické vlny sa tu šíria rýchlosťou okolo 6 - 7,2 km/s^[2]. Od vrchného plášťa ju oddeľuje Mohorovičičova diskontinuita. V najspodnejších častiach rýchlosť šírenia seizmických vĺn dosahuje hodnoty 7,8 km/s^[2].

Z geotektonického hľadiska možno v kontinentálnej kôre vyčleniť platformy (alebo tabule) so štítmi, prechodné panvy a orogénne zóny^[1].

Priemerná hustota kontinentálnej kôry sa pohybuje veľmi blízko hodnoty 2,7 g/cm³, čo znamená, že je ľahšia ako materiál zemského plášťa, aj ako oceánska kôra, ktorých hustota sa pohybuje okolo 2,9 g/cm³. Tento rozdiel hustôt spôsobuje, že kontinentálna kôra sa neponára hlboko do plášťa a za bežných podmienok nesubdukuje.

Keďže sa podstatná časť zemskej kôry nachádza nad hladinou mora, umožnila tak vznik suchozemského života. Existencia plytkých šelfových morí na okrajoch kontinentálnych tektonických platní vytvorila podmienky pre evolúciu mnohobunkových živočíchov, ktorý sa začal na rozhraní prekambria a kambria začiatkom prvohôr pred asi 540 miliónmi rokov.

V protiklade s relatívnou nezničiteľnosťou (nemožnosť subdukcie) kontinentálnej kôry, sa jej tvar a počet platní v geologickej histórii výrazne menil v dôsledku procesov platňovej tektoniky, keď sa jednotlivé kontinenty rozpadávali, pohybovali a kolidovali. Zachovanie kontinentálnej kôry malo za následok, že na nej možno nájsť najstaršie horniny na Zemi. Väčšina z nich sa nachádza na kratogénoch - starých jadrách kontinentov, ktoré sa nazývajú štíty. Najstaršie horniny oceánskej kôry sú ruly súboru Acasta z Kanady, ktoré sú staré asi 4,01 miliardy rokov. Naproti tomu, najstaršie horniny oceánskej kôry, ktorá je postupne recyklovaná majú len okolo 180 miliónov rokov (jura). Kontinentálna kôra a vrstvy hornín, ktoré na nej ležia sú hlavným objektom štúdia geológie a umožňujú vedcom lepšie poznať históriu Zeme.

Hrúbka kontinentálnej kôry

Hrúbka kontinentálnej kôry sa môže pohybovať v rozmedzí 20 - 80 km^[3], priemerne je hrubá okolo 40 km. Hrúbka závisí najmä od jej veku. V mladej kôre orogénnych pásiem môže dosahovať jej hrúbka 65 (Alpy) až 80 km (Himaláje). V už stabilizovanom prvohornom Českom masíve je jej hrúbka asi 42 km (zistená v okolí Sedlčan), v oblasti Labe 27 - 28 km^[1]. V oblasti Karpát na Slovensku je jej hrúbka okolo 30 - 50 km^[3].

Referencie

1. ↑ ^{a b c} Krist, E., Krivý, M., 1985, Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s.
2. ↑ ^{a b c} Vladár, J. a kol., 1982, Encyklopédia Slovenska VI. zväzok T - Ž. Bratislava, Veda, 774 s.
3. ↑ ^{a b} Reichwalder, P., Jablonský, J., 2003, Všeobecná geológia 1. Bratislava, Univerzita Komenského, 240 s.

Zdroj

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Continental crust na anglickej Wikipédii.

Portál vied o Zemi