Paolo Soleri
taliansky architekt
Narodenie	21. jún 1919 Turín, Taliansko
Úmrtie	9. apríl 2013 (93 rokov) Paradise Valley, Arizona
Odkazy
Commons	Paolo Soleri
Biografický portál

Arcosanti, mapa

Arcosanti, západná polovica

Arcosanti, veža

Arcosanti

Paolo Soleri (* 21. jún 1919, Turín – † 9. apríl 2013, Paradise Valley, Arizona) bol taliansky architekt, jeden z najznámejších utopistických plánovačov 20. storočia. Jeho prepracované sociologické filozofie, kontroverzné megaplány návrhov mesta a experimentálne spoločenské sebestačné komunity sú poetickým manifestom druhom sveta, ktorý je možný, pokiaľ sa človek rozhodne žiť v harmónií s prírodou.

Život

Paolo Soleri sa narodil 21. júna 1919 v talianskom Turíne. Po ukončení štúdia s najvyššími vyznamenaniami na Polytechnickej Univerzite v Turíne sa presťahoval do USA, kde pôsobil v rokoch 1947-1949 ako učeň Franka Lloyda Wrighta v Taliesin West (Arizona) a následne aj v Taliesin Easte vo Wisconsine. Wrightove filozofie, najmä teórie plasticity a kontinuity, mali veľký dopad na Soleriho ďalšiu tvorbu.

Jedným z jeho prvých významných ocenených projektov (koncom 40tych rokov) bol návrh na rúrový most. Napriek skutočnosti, že návrh nikdy nebol zrealizovaný, je to pravdepodobneprvý inovatívny koncept dizajnu mostov od čias Maillarta – dômyselná železobetónová konštrukcia sa rozvíja v miestach, kde je konštrukčné napätie malé, potom sa späť uzatvára do rúrovitého tvaru v strede rozponu. Návrh bol vystavovaný v Múzeu moderného umenia a publikovaný v časopise The Architecture of Bridges od Elizabeth Mock.

V roku 1950 sa Soleri vrátil naspäť do Talianska, aby tam navrhol a postavil sochársky jedinečne stvárnenú továreň na keramiku Ceramica Artisitca Solimene, južne od Neapola. Hoci je továreň na Vietri sul Mare výrazne ovplyvnená Gaudiího Sagrada Famíliou, zachováva si rukopis svojho tvorcu. Vydúvajúce sa tenkostenné škrupiny pozdvihujú a zdokonaľujú prirodzené krivky prostredia skalných útesov. Proces zoznamovania sa s keramickým priemyslom viedol Soleriho k tvorbe keramických a bronzových zvonkohier a priviedol ho tiež k technike na výrobu architektonických konštrukcií pomocou bahnových a naplaveninových odliatkov. Príjmy z výroby práve týchto zvonkohier predstavujú už viac ako 30 rokov zdroje na financovanie stavieb a konštrukcií na testovanie Soreliho teoretických prác.^[1]

Tvorba

Earth House

V roku 1955 sa s manželkou Colly a dvoma dcérami presťahoval do Paradise Valley, Scottsdale, malej púšte pri meste Phoenix v Arizone, kde si postavil svoj vlastný „earth house – dom zeme" (1955-58), len pár kilometrov od Taliesin West. Zemný dom je tvorený dvoma vzájomne prepojenými štruktúrami, na ktorých Soleri začal odskúšavať rôzne prírodné formy a techniky stavania. Aj tu sú badať stopy Gaudího práce. Objekty sa z jednej strany dotýkajú povrchu púšte, z opačnej sa otvárajú do vyhĺbeného patia; navrhnuté spolu so súborom jám a šácht na zachytenie dažďovej vody, ktorá slúži ako podpora k zavlažovaciemu systému vegetácie rastúcej na vrchnej streche. Tento systém bol priekopnícky. Soleri dal najskôr postaviť obrovské formy z tvrdeného púštneho piesku, do ktorých bol potom rozprášený betón. Po úplnom stvrdnutí škrupiny boli pieskové formy odstránené buldozérom.

Cosanti

Spolu so svojou ženou založili v roku 1956 neziskovú nadáciu Cosanti Foundation, ktorou sa zaviazali svoj život venovať výskumu a experimentovaním v urbanizme. Prvým projektom nadácie bolo Cosanti, čiastočne podzemný komplex, fungujúci na podobnom systéme učňovskej školy, ako bola tá Wrightova. Pozostáva z rezidencii, ateliéru na keramiku a učňovských blokov. Je založená na princípoch pasívnej solárnej architektúry, konštrukcie sú v horúcich letných dňoch chladné a naopak, v studených nociach sálajú teplo. Cosanti má rozmery cca 8 x 12 m, pod úrovňou povrchu púšte a je zastrešený 8 cm hrubou zakrivenou rebrovou škrupinou.

Arcosanti

Aby Soleri unikol živelne sa rozrastajúcich predmestských častí Phoenixu, presťahoval sa v roku 1970 asi 110 km severne od Cosanti, kde založil hlavný projekt svojej nadácie, urbánne laboratórium - Arcosanti. Arcosanti je minimesto schopné podpory 5000 obyvateľov žijúcich na ploche 10 akrov, obklopené zeleným ochranným vegetačným pásom. Prototyp mesta zahŕňa študijné centrum pre experimentálne workshopy a performing arts. Ako stavitelia na tomto komplexe pracujú zväčša študenti, zmluvne zaviazaní vzdať sa odmeny v prospech privilégia byť členom komunity Paola Soleriho. Učňovské časti sú tvorené 4 m vysokými kubickými objemami s kruhovými oknami. Arcosanti sa stal prototypom „arkológie" – idey vyvinutej Paolom Solerim v 60tych rokoch minulého storočia – architektúra spojená s ekológiou. Bola formulovaná Solerim ako nevyhnutný životný proces, rovnako ako aj koncový produkt. Poskytuje alternatívy k horizontálnemu rastu, ktorý je charakteristický pre väčšinu amerických miest a z toho prameniacich rozsiahlych predmestí - sebestačné, vertikálne vrstvené megaobjekty, ktoré kombinujú bývanie, prácu a prírodné prostredie do zahustených superorganizmov; megamestá spája do absolútneho procesu s evolúciou. Soleri vyvíja vedeckú analógiu medzi kompaktnosťou existujúcou v prírode a koncentráciou obyvateľstva, čím sa dostáva k hmote esenciálnej pre mestskú spoločnosť. Pretože stupeň živej atmosféry energie a efektívnosti je priamo úmerný hustote, mesto predikuje na základe ucelenosti a hustote: nedostatok hustoty je synonymom neefektívnosti. Arkológia – mestá navrhnuté na maximalizovanie interakcie a prístupnosti; minimalizovanie používania energií, surových materiálov a pôdy; obmedzenie odpadu a ekologického znečisťovania a poskytnutie vzájomného vzťahu s okolitým prirodzeným prostredím.^[2]

Mesto v obraze čoveka

Arcosanti je iba malý testovací model v porovnaní so Soleriho rozhodujúcou víziou – ďalších 30 arkologických návrhov zostavených v publikácií z roku 1969 – Arkológia: Mesto v obraze človeka. Zahrňuje napríklad Veledigu, mesto pre 15 000 obyvateľov nachádzajúce sa pri priehrade a Babelnoah, komunitu s kapacitou 6 000 000 ľudí, ideálne na mieste v blízkosti prímorskej bažiny. Soleri taktiež experimentoval s arkologickou ideou, vychádzajúcou z centralizmu a dokonca zahŕňajúcou aj základy ekonomickej aktivity (vrátane ťazby dreva a nerastných surovín). Každá jedna z týchto koncetrických štruktúr miest môže byť zdolaná peši alebo na bicykli. Autá sú zakázané, čím sa eliminuje automobilová cirkulácia a determinujúci faktor formy dopravnej infraštruktúry, na rozdiel od iného procesu moderného územného plánovania. Soleri má hlbokú averziu voči autám, predmestiam a pomalým, amorfným rozptylom spoločnosti. Ciele a ambície všetkých jeho návrhov zahŕňajú vývoj a zväčšovanie zoznamu ekologických variánt a možností; ilustráciu výhod koncentrácie a vysokej hustoty v mestách, expanzia vnútorného priestoru do objemu; vývoj alternatív k automobilovej doprave; prieskum rôznorodosti hospodárnosti, ktorá sa dá docieliť automatizáciou, štandardizáciou a zahustením; premena voľnočasových aktivít na užitočné prispievanie mestu; a reinpretácia umelcovej úlohy v spoločnosti.

City On Mesa

Ďalším zamýšľaným smerom arkológie je ideové „city on mesa“, ktoré Paolo Soleri navrhol a naskicoval do najpodrobnejších detailov na tucty roliek mastného papiera (na balenie mäsa), každej dlhej niekoľko desiatok metrov. Mesa City pojme viac než 2 000 000 obyvateľov, na približne 55 000 akrov pôdy, 5 km dlhej a 10km širokej. 34 urbanistických štruktúr sa spojí okolo sústredenej občianskej vybavenosti a obchodných centier v skupinkách po piatich. Základnou myšlienkou návrhu takejto mestskej osnovy má byť presvedčenie, že mesto je najdôležitejším estetickým fenoménom na zemi. Mesa City má byť situované v západnej časti USA alebo na inom topograficky podobnom území. Pôda by mala byť znárodnená a spravovaná autoritou vlády a ekologické koncepty starostlivo kontrolované, využívanie komplexného systému rozvodia riek, priehrad a kanálov má zabezpečiť dobé fungovanie poľnohospodárstva v týchto semiaridných oblastiach.

Ostatné projekty

Soleri svoje návrhy a riešeniami urbanisticko-ekologických kríz vystavuje celoročne v rôznych kútoch zeme, hosťuje na rôznych univerzitách, zúčastňuje sa stále architektonických súťaží, doposiaľ vydal 6 publikácií a množstvo esejí a monografií. Významnou bola jeho výstava organizovaná v roku 1970 - „Architektonické vízie Paola Soleriho" Corcoran Gallery of Art vo Washingtone, ktorá sa šírila vo veľkej miere v USA a v Kanade, lámajúc rekordy počtom návštevníkov. „Two Suns Archology - koncept pre mestá budúcnosti" bola otvorená na Xerox SquareCenter v meste Rochester, NY, v roku 1976. V roku 1989 „Paolo Soreli habitaty – ekologické maličkosti" a výstava arkologií, priestorových habitatov a mostov, bola prezentovaná v New York Academy of Science .

Ocenenia

Solerimu bolo udelené ocenenie z Graham Foundation a dve významený ceny z Guggenheim Foundation. Získal tri čestné doktoráty, v roku 1963 Zlatú medailu Amerického inštitútu architektov, Zlatú medailu zo Svetového bienále architektúry v Sofii v roku 1981 a Striebornú medailu Academied´Architecture v Paríži (1984). V súčasnosti je významným pedagógom na College of Architecture na Štátnej arizonskej univerzite.

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Paolo Soleri

Externé odkazy

• planetary.org Paolo Soleri – architect (po anglicky)
• arcosanti.org Arcosanti (po anglicky)