Otvorenosť diela je podľa Umberta Eca dvojakého typu:

1. každé umelecké dielo je otvorené v tom zmysle, že môže byť interpretované rôznymi spôsobmi, bez toho, že sa tým naruší jeho neopakovateľnosť
2. v kultúre 20. storočia sa navyše stretávame s takými otvorenými dielami, ktoré sú ako otvorené priamo programované a interpret alebo vnímateľ ich završuje až v okamihu, keď ich sprostredkuje (realizácia hudobnej skladby) alebo vníma. Projektovanie takéhoto otvoreného diela začína v baroku, pokračuje v romantizme a symbolizme a najširšie sa prejavuje v 20. storočí, pre ktoré je príznačná existencia diel s polyvalentnými významami, diel v pohybe (seriálna hudba K. Stockhausena, H. Pousseura, Kafkove, Joyceove, Musilove romány, Calderove mobily, obrazné objekty B. Munariho a i.)

Poetika otvoreného diela pripomína krízu princípu kauzality v súčasnej vede, význam neurčitého ako kategórie vedenie, nahradenie dvojhodnotovej logiky logikou viachodnotovou.

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.