Obcovací jazyk

Obcovací jazyk alebo obcovacia reč je jazyk, ktorým osoba hovorí vo svojej bezprostrednej komunite.

Medzinárodný štatistický kongres v Bruseli v roku 1853 túto kategóriu označil za rozhodujúce kritérium pre empirické zisťovanie národnosti, čo sa zmenilo na kongrese v Petrohrade v roku 1872, kedy bol obcovací jazyk nahradený materinským jazykom.^[1]

Na území dnešného Slovenska sa obcovací jazyk používal ako kritérium určovania národnosti od rakúsko-uhorského sčítania ľudu v roku 1890 (cez sčítania v rokoch 1900 a 1910) až do prvého československého sčítania ľudu v roku 1921, kedy bola národnosť definovaná materinským jazykom. Týmto prístupom zrejme došlo k značnému nadhodnoteniu počtu príslušníkov väčšinových národností (napr. osoba s češtinou ako materinským jazykom identifikujúca sa s českou národnosťou žijúca v prevažne nemeckom prostredí nemala na výber, než používať nemčinu ako obcovací jazyk).^[1]

Referencie

↑ ^a ^b ŠAMANOVÁ, Gabriela. Národnost ve sčítání lidu v českých zemích. Časopis naše společnost, 01. 01 2005, roč. 3, čís. 1, s. 2. Dostupné online . (po česky)

Tento článok týkajúci sa lingvistiky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[samanova-1] ŠAMANOVÁ, Gabriela. Národnost ve sčítání lidu v českých zemích. Časopis naše společnost, 01. 01 2005, roč. 3, čís. 1, s. 2. Dostupné online . (po česky)

[1]