O niektorých chybách Komunistickej strany Československa (rus. О некоторых ошибках Коммунистической партии Чехословакии O nekotorych ošibkach Kommunističeskoj partii Čechoslovakii) bola správa Oddelenia pre zahraničnú politiku Ústredného výboru Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov) vypracovaná začiatkom roka 1948 a 5. apríla 1948 odoslaná tajomníkovi ÚV VKS(b) Michailovi Andrejevičovi Suslovovi, ktorá obsahovala analýzu politiky Komunistickej strany Československa (KSČ) z hľadiska odhaľovania chýb, omylov a údajných antimarxistických postojov.^[1]

Historické pozadie

Predvojnoví komunistickí funkcionári, politicky „vychovaní“ Kominternou, tradične vnímali VKS(b) ako vedúcu silu komunistického hnutia a bez nátlaku ju prijímali ako riadiace centrum. V odboji počas druhej svetovej vojny ale došlo vnútri komunistických strán do istej miery k emancipácii, v dôsledku rozpustenia Komiterny, izolácie od moskovského centra a etablovania nových komunistických funkcionárov, pevnejšie spätých s domácim prostredím.^[2] Tento jav bol najpríznačnejší pre Komunistickú stranu Juhoslávie (KSJ), ktorá viedla domáci odboj, rýchlo získala hegemóniu v štáte a po vojne mala seriózne mocenské ambície na Balkáne. Avšak aj v ostatných stranách dochádzalo k prípadom, kedy boli prijímané rozhodnutia bez predchádzajúcich konzultácií s VKS(b).

Josif Vissarionovič Stalin považoval aktivizáciu zahraničnej politiky Spojených štátov v Európe, najmä prostredníctvom Marshallovho plánu, za snahu „obrať Sovietsky zväz o plody víťazstva, izolovať ho a pripraviť o sféru vplyvu“.^[3] Keďže rovnako považoval vojenskú konfrontáciu so Západom len za otázku času,^{[pozn 1]} vyvodil za nevyhnutné podriadiť si komunistické strany vo svojej sfére vplyvu.

V septembri 1947 bola preto v Szklarskej Porębe na juhozápade Poľska ustanovené tzv. Informačné byro komunistických a robotníckych strán (rus. Информационное бюро коммунистических и рабочих партий Informacionnoje byro kommunističeskich i rabočich partij, skrátene Informbyro), ktoré malo do budúcnosti zabrániť prípadom ako počiatočnú ochotu komunistických strán v tzv. ľudovodemokratických štátoch prijať Marshallov plán. Informbyro tvorilo deväť strán pod vedením VKS(b). Okrem strán tzv. ľudovodemokratických štátov do neho patrili tiež komunistické strany Francúzska a Talianska, ktoré mali slúžiť ako nástroj marenia sformovania západného bloku.

Začiatkom roka 1948, keď vrcholil spor s KSJ, nariadilo vedenie strany vypracovať správy o „ideovej čistote“ politiky komunistických strán v ČSR, Maďarsku a Poľsku. Otázka motivácie VKS(b) k vypracovaniu týchto správ je v historiografii sporné – niektorí ruskí historici usudzujú, že to, čo sa napokon prejavilo ako rozkol VKS(b) a KSJ bolo pôvodne súčasťou „širšie zameraného plánu Moskvy urobiť celoplošné čistky vo vedeniach komunistických strán, vnútiť im svoj diktát s cieľom unifikácie ich politických línií.“^[4] Podľa iných názorov mali byť pripravené správy poistkou pre prípad, keby sa vedenia dotyčných strán odmietli pripojiť k vystúpeniu proti KSJ. Pri oboch prípadoch bol ale konečný cieľ rovnaký – podriadiť si komunistické strany v ČSR, Maďarsku a Poľsku a podriadiť ich politiku záujmom VKS(b).^[4]

Obsah správy

Správa pozostávala z piatich častí:^[5]

1. Antimarxistické pozície o pokojnej ceste vývoja Československa k socializmu (rus. Антимарксистские установки о мирном пути развития Чехословакии к социализму Antimarksistickie ustanovki o mirnom puti razvitija Čechoslovakii k socializmu),
2. KSČ v zajatí parlamentaristických ilúzii (rus. КПЧ в плену иллюзий парламентаризма KPČ v plenu illjuzij parlamentarizma),
3. Nerešpektovanie zásad boľševizmu pri budovaní KSČ a dôsledky tohto zanedbania (rus. Пренебрежение принципами большевизма в построении КПЧ и последствия этого пренебрежения Prenebreženie principami boľševizma v posrojenii KPČ i posledstvija etogo prenebreženija),
4. Chyby KSČ v národnostnej otázke (rus. Ошибки КПЧ по национальному вопросу Obšinki KPČ po nacionaľnomu voprosu),
5. Chyby KSČ v roľníckej otázke (rus. Ошибки КПЧ по крестьянскому вопросу Obšinki KPČ po kresťjanskomu voprosu).

KSČ sa vytýkalo najmä spoliehanie sa na parlamentnú cestu k prevzatiu moci v Československu (ČSR) a „podceňovanie neparlamentných foriem boja“, súčinnosť s „buržoáznym“ (tzn. nekomunistickým) politickým spektrom a prezidentom republiky Edvardom Benešom pri riešení nemeckej a maďarskej otázky a čo sa týka agrárnej politiky, tak najmä „podcenenie triednych pomerov na dedine“.

Dôsledky

Samotnú správu nemožno považovať za bezprostredného činiteľa zmeny politického vývoja v ČSR. Tým bola rezolúcia z 2. zasadnutia Informbyra z konca júna 1948, ktorou sa odsudzovala KSJ a ktorej teoretické postuláty o vyostrovaní triedneho boja“ boli ostatné strany nútené prijať. KSČ síce považovala parlamentarizmus za len prechodný jav a jej cieľom bolo získanie monopolu moci, avšak opustenie „špecifickej cesty k socializmu“ v ČSR malo za následok zvýšenie nátlaku a perzekúcie proskribovaných skupín. Najmasovejším javom na Slovensku, vzhľadom na prevažne agrárny charakter krajiny, bola násilná kolektivizácia poľnohospodárstva.

Poznámky

1. ↑ V prvých povojnových rokoch sa kalkulovalo s vypuknutím vojny o 15 až 20 rokov, po konsolidácii porazeného Nemecka. Po vypuknutí kórejskej vojny (25. júna 1950) bola hrozba vojnového konfliktu považovaná za bezprostrednú.

Referencie

Použitá literatúra

• Volokitina, T. V.; Muraško, G. P.; Noskova, A. F., edi. (1997), „№ 274 Spravka OVP CK VKP(b) M. A. Suslovu «O nekotorych ošibkach Kommunističeskoj partii Čechoslovakii»“, Vostočnaja Jevropa v dokumentach rossijskich archivov 1944–1953 gg, Tom. I. 1944–1948 gg, Moskva: Institut slavjanovedenija i balkanistiki RAN, str. 831-838, ISBN 5875500611 
• Barnovský, Michal (1996), „Medzinárodné súvislosti politického vývoja Slovenska po februárovom prevrate 1948“, in Púčik, Miloslav; Stanová, Mária, Armáda a spoločnosť na Slovensku v kontexte európskeho vývoja 1948 – 1968, Bratislava: Vojenský historický ústav MO SR, str. 19-30, OCLC 43239549