Naxos bol systém pre zameranie signálu britského radaru H2S ktorý vyvinula Luftwaffe ako protiopatrenie. Existoval vo variante pre pozemné radarové stanice (označenie Naxburg) a pre nočné stíhačky (označenie Naxos-Z). Systém vyhľadával signál s frekvenciou 3 000 MHz, s ktorým pracoval radar H2S.

Vznik

Počas náletu Royal Air Force na Kolín z 2. na 3. februára 1943, bolo neďaleko Rotterdamu zostrelené lietadlo s novým britským radarom H2S pre presné navádzanie. Išlo len o druhé operačné použitie nového radaru. Z trosiek sa podarilo získať časti nového zariadenia. Po jeho prehliadke bolo Nemcom jasné, že radar pracuje na oveľa vyšších frekvenciách, ako bolo dovtedy bežné, neboli si však istí jeho účelom. 22. februára bola vytvorená komisia s úlohou navrhnúť protiopatrenia. O niekoľko týždňov neskôr spoločnosť Telefunken navrhla vyrobiť zariadenie, ktoré by detegovalo tzv. "centimetrové" vlny s vysokou frekvenciou, ktorú radar využíval. Toto bol počiatok prístroja Naxos.^[1]

Naxburg

Luftwaffe používala štandardne pre protivzdušnú obranu dvojicu pozemných radarov Würzburg a Freya. Spoločnosť Telefunken upravila niektoré radary Würzburg tak, aby bolo do ich taniera možné zabudovať prístroj Naxos. Operátori RAF zapínali radar H2S hneď po opustení britského pobrežia a keďže ich vysokofrekvenčný signál kvalitatívne vyčnieval z rádiového spektra, bolo možné prilietavajúce bombardéry sledovať a včas aktivovať či posilniť obranu predpokladaného cieľa. Takto upravené prijímače dostali označenie Naxburg (Naxos + Würzburg). Prvé zariadenie bolo úspešne otestované 22. septembra 1943 pri Essene a zaznamenalo signály z prilietavajúcich lietadiel na vzdialenosť okolo 250 km. Na základe testov boli objednané ďalšie radary Naxburg a vytvorená organizácia na sledovanie prilietavajúcich bombardovacích skupín.^[2]

Naxos-Z

Na jeseň 1943 sa vykonali aj prvé skúšky s prístrojom Naxos zabudovaným do nočného stíhacieho lietadla. Prístroj dostal označenie Naxos-Z a mal oveľa menší dosah, asi 16 km. Plán výroby bol v tom čase 5 prístrojov mesačne.^[3] Vo februári 1944 bolo výroba schopná dodať už 28 prístrojov.

Referencie

1. ↑ Price (2006, s. 122,123)
2. ↑ Price (2006, s. 164)
3. ↑ Price (2006, s. 163)

Zdroje

• PRICE, Alfred. Nástroje temnot. Historie elektronické války 1939 - 1945. Praha : Mladá fronta, 2006. 272 + 16 s. ISBN 80-204-1373-1. (česky)