Maurjovská ríša vznikla okolo roku 321 pred Kristom a pretrvala do roku 185 pred Kristom Bola prvou panindickou ríšou, ktorá pokrývala väčšinu indického regiónu. Rozprestierala sa v strednej a severnej Indii, ako aj v častiach dnešného Iránu. Jej zakladateľom bol Čandragupta Maurja, ktorý využil mocenské vákuum po smrti Alexandra Veľkého. Svoj vrchol dosiahla ríša okolo roku 250 pred Kristom počas vlády panovníka Ašóku (293 - 232 pred Kristom).

V roku 323 pred Kristom po smrti Alexandra Veľkého vzniklo v tejto oblasti veľké mocenské vákuum, ktoré využil Čandragupta. Zhromaždil armádu a zvrhol moc Nandovcov v Magadhe, v dnešnej východnej Indii, čo predstavovalo začiatok Maurjovskej ríše. Potom, čo sa Čandragupta korunoval za kráľa, získal ďalšie územia či už silou alebo vytváraním spojenectiev.

Seleukos, jeden z Alexandrových generálov, získal Babylon a odtiaľ rozšíril svoje panstvo o veľkú časť Alexandrových blízkovýchodných území. Seleukos sa v roku 312 pred Kristom usadil v Babylone a založil Seleukovskú ríšu. Vládol nielen Babylonii, ale aj celej obrovskej východnej časti Alexandrovej ríše. V roku 305 pred n. l. sa Seleukos I. pokúsil znovu dobyť severozápadné časti Indie. O tejto vojenskej kampani, v ktorej Čandragupta bojoval so Seleukom o údolie Indu a oblasť Gandhary, sa vie len málo. V roku 303 pred Kristom však obe strany uzavreli mier. Gréci ponúkli Čandraguptovi macedónsku princeznú za manželku a niekoľko území vrátane satrapií Paropamisade (dnešná Kambodža a Gandhara), Arachósia (dnešný Kandahár) a Gedrosia (dnešný Balúčistan). Na oplátku Čandragupta poslal Seleukovi 500 vojnových slonov, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v Seleukovom víťazstve proti západným helenistickým kráľom v bitke pri Ipse v roku 301 pred Kristom. Po uzavretí tejto mierovej zmluvy vyslal Seleukos na maurjovský dvor v Patáliputre dvoch gréckych veľvyslancov, Megasthena a neskôr Deimacha.

K rozvoju Maurjovského impéria významne prispel aj hlavný Čandraguptov minister Kautilja (niekedy nazývaný aj Čánakja). Okrem toho, že bol Kautilja politickým stratégom, je známy aj tým, že napísal pojednanie Arthašástra o vedení a vláde. Arthašástra popisuje, ako by mal štát organizovať svoju ekonomiku a udržiavať si moc. Čandraguptova vláda sa veľmi podobala vláde opísanej v Arthašástre. Jedným z pozoruhodných aspektov Arthašástry bolo jej zameranie na špiónov. Kautilja odporučil kráľovi, aby mal veľké siete informátorov, ktorí by pracovali ako dozorná sila pre vládcu.

Čandraguptov syn Bindusára nastúpil na trón v roku 297 pred Kristom a pokračoval v rozširovaní územia ríše. Dobyl tak takmer celý Indický polostrov a pod Maurjovskú ríšu začlenil šestnásť ďalších štátov. Pokračoval v expanzii impéria až do Dekanu, pričom sa zastavil až v oblasti Karnataka.

Bindusarov syn Ašóka bol tretím vodcom Maurjovskej ríše. Ašóka zaútočil na štát Kalinga, čo bol región na stredovýchodnom pobreží Indie. Kalinga bola slávnou a prosperujúcou mocnosťou, ktorá si vážila slobodu a vyznačovala sa rozvinutým umením. Kalinga mala niekoľko dôležitých prístavov a tiež silné námorníctvo. Hoci Ašókova armáda úspešne premohla sily Kalingy, v tejto vojne bolo zabitých odhadom 100 000 vojakov a civilistov vrátane viac ako 10 000 Ašókových vlastných mužov.

Po vedení krvavej kampane proti Kalinge Ašóka prehodnotil svoj záväzok rozširovať ríšu a namiesto toho sa obrátil k budhizmu a jeho zásade nenásilia. Mnohé z jeho ediktov vytesané do kamenných stĺov povzbudzovali ľudí, aby sa vzdali násilia a žili medzi sebou v mieri. Vyslal misionárov ďalej do Ázie, aby šírili budhizmus do iných krajín. Ašóka zaviedol princípy ahimsy (princíp „neubližovania“) - zakázal lov a násilné športové aktivity a ukončil nútené práce.

Po Ašókovej smrti sa ujal moci Dašaratha, ale počas jeho vlády sa impérium začalo rozpadať. V priebehu jeho života sa od Maurjovskej ríše odtrhlo niekoľko území.

Ďalším z panovníkov bol Samprati, ktorý vládol z Pataliputry aj Udždžainu. Samprati znova dobyl provincie Sauraštra, Maháráštra, Ándhra a Maisúr, ktoré sa po Ašókovej smrti odčlenili. Je uznávaný za svoju ochranu a úsilie o šírenie džinizmu vo východnej Indii.

Spomína sa ako ako hádavý a nespravodlivý vládca.

Po Šališukovi nastúpil Devavarman, ktorý vládol len sedem rokov.

Počas vlády Šatadhanvana stratilo impérium v dôsledku invázií zo susedných kráľovstiev niektoré zo svojich území.

Brihadratha bol posledným panovníkom Maurjovskej dynastie. Bol zavraždený svojím vrchným veliteľom, mužom menom Pušjamrita, ktorý v roku 185 pred Kristom založil dynastiu Šungovcov.

Grécky cestovateľ a geograf Megasthenés, ktorý bol veľvyslancom Seleuka I. na dvore maurjovského panovníka Čandragupty opisuje, že indická spoločnosť bola v tom čase rozdelená do siedmich odlišných skupín – filozofi, farmári, pastieri, remeselníci, bojovníci, sudcovia a členovia kráľovskej rady. Tieto povolania boli dedičné a zmiešané manželstvá medzi rozdielnymi sociálnymi skupinami neboli povolené.

Ženy boli slobodné a často mali vysoké postavenie (napr. boli zamestnané ako kráľova osobná ochranka). Bolo im dovolené rozviesť sa alebo znovu uzavrieť manželstvo.

Podľa Megasthenésa v Indii neexistoval koncept otroctva. Niektoré iné zdroje však spomínajú situácie, ktoré viedli k zotročeniu – človek sa mohol stať otrokom buď narodením, dobrovoľným predajom, zajatím vo vojne alebo v dôsledku súdneho trestu. Kautilja tiež diskutoval o rôznych typoch otrokov.

Maurjanská spoločnosť sa vyznačovala harmonickým spolužitím rôznych komunít, ktoré vyznávali rôznorodé náboženstvá. Panovník Čandragupta vyznával vo vyššom veku džinizmus, ktorého podstatou je vyslobodenie duše z hmotných pút sebazdokonaľovaním a askézou. Na rozdiel od neho jeho syn Bindusára vyznával Ádžíviku, ktorá popiera existenciu duše. Ďalší z panovníkov Ašóka zas vo svojom osobnom živote praktizoval budhizmus, ale nikdy ho nevnucoval svojim poddaným.

Maurjovci boli agrárnou spoločnosťou, v ktorej sa väčšina obyvateľstva venovala poľnohospodárstvu. Všetky správy hovoria o hojnosti a rozmanitosti rastlinnej výroby, ktorú dosiahli vďaka výnosnej kombinácii vysoko úrodnej pôdy, riek a výdatných zrážok. Úrodná pôda umožňovala dva cykly plodín, vrátane obilnín a komerčných plodín, ako boli cukrová trstina a bavlna.

V Maurjovskej ríši boli rozvinuté viaceré remeslá. Remeselníci boli organizovaní podľa cechových línií ako napríklad hutníci, tesári, hrnčiari, kožiari, maliari, textilní robotníci atď. Štát priamo zamestnával niektoré typy remeselníkov, ako boli výrobcovia zbraní, stavitelia lodí a kamenári. Tí, keďže vykonávali povinné robotnícke služby pre štát, boli oslobodení od platenia daní.

Obchod a výmena sa stali kľúčovými, keď sa ekonomika diverzifikovala a rozšírila nad rámec existenčných potrieb. Hlavnou formou meny Maurjovskej ríše bola strieborná minca nazývaná „pana“ a jej menšie nominálne hodnoty. Tieto mince sa využívali pri výbere daní a používali sa aj na platby vládnym úradníkom. Pana a jej menšie nominálie boli najbežnejšie používané mince v Maurjovskej ríši, ktoré uľahčovali ekonomické transakcie a obchodné výmeny. V obehu však boli aj strieborné mince, známe ako karšapana.

Hlavné obchodné cesty v severnej Indii viedli pozdĺž rieky Gangy a na úpätí Himalájí. Megasthenés tiež spomína pozemnú cestu spájajúcu severozápad s Pataliputrou. V severnej Indii slúžili ako kľúčové dopravné cesty pre tovar rieky v Gangských nížinách. Pozemné cesty uľahčovali prepravu tovaru ďalej na západ a spájali mestá a trhy na juhovýchode a juhozápade. K rozvoju zahraničného obchodu došlo hlavne za vlády Bindusáru a Ašóku, vďaka ich štátnej politike udržiavania mierových a priateľských vzťahov s Grékmi. Zahraničný obchod bol orientovaný hlavne na grécke mestské štáty a Egypt, do ktorých Maurjovci vyvážali komodity ako indigo, slonovina, korytnačí pancier, perly, parfumy a vzácne drevá.

Rímsky spisovateľ Plínius sa zmienil, že Maurjovská ríša mala mohutnú armádu pozostávajúcej z peších vojakov, kavalérie, slonov, bojových vozov a námorníctva. Ozbrojené sily riadila rada 30 dôstojníkov rozdelených do šiestich výborov, z ktorých každý dohliadal na rôzne vojenské zložky, t. j. na armádu, jazdu, slony, bojové vozy, námorníctvo a dopravu.