Matteo Renzi
Predseda Rady ministrov Talianskej republiky
Matteo Renzi v roku 2015
Predseda Rady ministrov Talianskej republiky
V úrade 22. február 2014 – 12. december 2016
Enrico Letta Paolo Gentiloni
Tajomník Demokratickej strany
V úrade 15. december 2013 – 12. marec 2018
Guglielmo Epifani Maurizio Martina
Predseda Rady Európskej únie
V úrade 1. júl 2014 – 31. december 2014
Antōnīs Samaras Laimdota Straujuma
Starosta Florencie
V úrade 24. jún 2009 – 24. marec 2014
Leonardo Domenici Dario Nardella
Senátor Talianskej republiky
V úrade 23. marec 2018 – v úrade
Biografické údaje
Narodenie	11.01.197511. január 1975 (48 rokov) Florencia Taliansko
Politická strana	1. Partito Popolare Italiano (1996 – 2002) 2. Democrazia è Libertà - La Margherita (2002 – 2007) 3. Partito Democratico (2007 – 2019) 4. Italia Viva (od 2019)
Alma mater	Università degli Studi di Firenze
Profesia	advokát, štátnik
Národnosť	talianska
Vierovyznanie	katolícke
Rodina
Rodičia	Tiziano Renzi a Laura Bovoli
Súrodenci	3
Deti	3
Odkazy
Matteo Renzi na matteorenzi.it
	Matteo Renzi (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Matteo Renzi (* 11. január 1975, Florencia, Taliansko) je taliansky politik, senátor, zakladateľ a predseda strany Italia Viva^[1]. Od 22. februára 2014 do 12. decembra 2016^[2] bol predsedom Rady ministrov Talianskej republiky a tajomníkom Demokratickej strany Talianska zvoleným na dve funkčné obdobia od 15. decembra 2013 do 12. marca 2018. Bol prezidentom Provincie Florencia v rokoch 2004 až 2009, starostom mesta Florencia od roku 2009 do roku 2014, dočasným ministrom infraštruktúry a dopravy od 20. marca do 2. apríla 2015 po rezignácii Maurizia Lupiho a dočasným ministrom pre hospodársky rozvoj od 5. apríla do 10. mája 2016 po rezignácii Federica Guidiho.

Vo veku 39 rokov a jeden mesiac sa stal predsedom Rady ministrov a bol najmladším predsedom vlády v histórii talianskeho štátu a prvým úradujúcim starostom, ktorý sa stal predsedom Rady ministrov. Bol tiež prvým predsedom Rady Talianskej republiky, s výnimkou úradníckych vlád, ktorý nebol v čase menovania členom parlamentu, a najmladším predstaviteľom v G7. Vláda ktorej predsedal bola štvrtá najdlhšia vláda v histórii republiky. V roku 2014 ho americký časopis Fortune označil za tretieho najvplyvnejšieho človeka na svete mladšieho štyridsať rokov a za jedného zo sto najdôležitejších mysliteľov globálnej zahraničnej politiky.

Po negatívnom výsledku ústavného referenda zo 4. decembra 2016 podal rezignáciu 7. decembra ako výkonný predseda Rady ministrov do rúk prezidenta republiky Sergia Mattarellu. Vo februári 2017 rezignoval aj na sekretariáte Rady Európy. Po voľbách v roku 2018 sa stal poslancom Senátu. Bol však sklamaný výsledkom, ktorý jeho strana dosiahla v parlamentných voľbách v roku 2018.

Život

Mladosť

Syn Laury Bovoli a Tiziana Renziho, ktorý bol v rokoch 1985 až 1990 mestským radcom v Rignano sull'Arno za kresťanských demokratov, je druhým zo štyroch detí páru. Staršia sestra Benedetta sa narodila v roku 1972 (do politiky vstúpila v roku 2014), brat Samuele v roku 1983 a mladšia sestra Matilde v roku 1984.

V roku 1999 sa oženil s Agnese Landini, študentkou literatúry^[3], neskôr stredoškolskou učiteľkou a má tri deti: Francesca, Emanuele a Ester. Vyrastal v Rignano sull'Arno u svojich rodičov a študoval vo Florencii: najskôr na Danteho lýceu^[3](s konečnou známkou 60/60, hoci riskoval odmietnutie, pretože ako reprezentant ústavu odmietol stiahnuť z obehu kópie školských novín obsahujúcich silnú kritiku profesorky matematiky.

Potom študoval na univerzite vo Florencii, kde v roku 1999 promoval na Právnickej fakulte^[4] s tézou dejiny práva pod názvom Správa a politická kultúra: Giorgio La Pira starosta mesta Florencia 1951 – 1956 ^[3] s profesorom Bernardom Sordim ako vedúcim diplomovej práce.

Matteo Renzi dostal skautský výcvik v Talianskej asociácii katolíckych sprievodcov a skautov^[4]. Spolupracoval s firemnou revue značky Zac a časopisom „Camminiamo insieme” ^[5], ktorého bol tiež šéfredaktorom. S rôznymi zodpovednosťami pracoval pre spoločnosť CHIL Srl, rodinnú firmu poskytujúcu marketingové služby, no najmä koordinoval predaj denníka La Nazion na florentskom území aj ako hlavný redaktor. Dodával tiež letáky a distribuoval telefónne zoznamy.

Vo veku devätnásť rokov sa v roku 1994 zúčastnil ako súťažiaci v piatich po sebe nasledujúcich epizódach televízneho programu „Koleso šťastia” a získal 48,3 milióna lír^[6]. V prvej polovici deväťdesiatych rokov rozhodoval v niektorých futbalových zápasoch druhej kategórie: až do roku 1995 bol zapísaný do rozhodcovskej sekcie vo Florencii, ale jeho kariéra sa zastavila z dôvodu určitých športových obmedzení.

Po následných politických rozhodnutiach a záväzkoch sa rozhodol odísť z rodinného podniku, v ktorom ukončil činnosť v máji 2014.

Prvé kroky

Renzi začal vlastnú politickú aktivitu počas rokov na lýceu. V roku 1996 prispel do talianskych výborov, ktoré boli v Toskánsku na podporu Romana Prodiho. Po vstupe do Talianskej ľudovej strany v roku 1996 sa stal tajomníkom pre mládež v roku 1997 a krajským tajomníkom v roku 1999 vo veku 24 rokov.^[7]

V roku 2001 sa strana PPI (Ľudová strana Talianska) zlúčila so stranou "La Margherita" a Matteo Renzi bol povolaný, aby koordinoval svoju florentskú sekciu. V roku 2003 plnil úlohu krajinského tajomníka.^[7]

Prezident Florentskej provincie

Matteo Renzi v roku 2010

Medzi rokmi 2004 až 2009 bol prezidentom Florentskej provincie^[3]. Vo voľbách 12.-13. júna 2004 dosiahol 58,8% hlasov v rámci stredo-ľavicovej koalície. V súlade so svojím odkazom na boj proti tzv. politickej kaste a mrhaniu tvrdí, že počas svojho mandátu znížil provinčné dane, znížil počet zamestnancov a znížil počet manažérov florentskej inštitúcie na polovicu.

V roku 2012 však Dvor audítorov začal vyšetrovanie výdavkov na reprezentáciu, ktoré vynaložila provincia počas mandátu Renziho, čo predstavuje približne 600 000 EUR. Podľa Il Fatto Quotidiano, ministerstvo financií Talianska vyšetrovalo rodinnú spoločnosť Renziovcov, ktorej provincia Florencia počas predsedníctva Mattea Renziho udelila ocenenie za služby "na sumu vyššiu ako sú obvyklé sumy za pravidelné služby".^[8]

Starosta Florencie

29. septembra 2008 Renzi kandidoval v primárnych stredo-ľavých primárkach na starostu mesta Florencia, pričom dokázal zvíťaziť s 40,52% hlasov^[3]. Porazil tak poslanca a štátneho zástupcu pre zahraničie z Demokratickej strany (PD) Lapo Pistelliho s jeho 26,91%, mestského radcu pre vzdelávanie a mládež z Demokratickej strany Daniele Lastriho so 14,59%, tieňového ministra pre implementáciu vládneho programu a zástupcu generálneho vikára PD v komore Michele Ventureho s 12,48% a predsedu mestskej rady za stranu La Sinistra Erosa Cruccoliniho s 5,49%, z celkových voličských hlasov 37 468.^[9][10]

9. júna 2009, v nasledujúcich voľbách do zastupiteľských orgánov dosiahol Renzi 47,57% voličských hlasov proti 32% stredo-ľavicového kandidáta Giovanni Galliho, s ktorým išiel do balotáže. 22. júna 2009 bol zvolený za starostu Florencie so ziskom 59,96% hlasov^[11][12]. Stal sa členom národného predsedníctva Demokratickej strany. V 2010 sa dostal na druhé miesto v rôznych prieskumoch verejnej mienky, stal sa najobľúbenejším starostom v Taliansku^[13].

6. decembra 2010 Matteo Renzi išiel na obed v Arcore, v súkromnej vile Silvia Berlusconiho, aby diskutoval o niektorých témach, ktoré sa týkali administrácie Florencie^[14]. Správa vydaná hneď po stretnutí vyprovokovala konfliktné reakcie a niektoré kontroverzie aj medzi jeho podporovateľmi.

Pod jeho vedením schválila Florencia s veľkou väčšinou v mestskej rade (30 hlasov v prospech, 9 proti a 5 sa zdržalo) štrukturálny plán s nulovými objemami^[3], čo znamená bez možnosti zvýšenia kubickej kapacity vzhľadom na existujúci stavebný fond^[15]. Tiež povolila postaviť celkom nové (objekty) s následnou demoláciou historických budov vo vyrovnaných objemoch podľa geodetického plánu, do ktorého patria okrem iného dôležité florentské miesta, napríklad Piazza de 'Pitti.

Podľa štúdie „Datamonitor” uverejnenej v októbri 2013 je Renzi štvrtým starostom metropolitných miest, ktorých prácu najviac oceňujú občania s 56,5% -ným podielom súhlasu^[16].

Kandidát primárok v roku 2012

13. septembra 2012 oznamuje svoj úmysel stať sa kandidátom v primárkach organizovaných celotalianskou koalíciou. Bol v opozícii voči tajomníkovi Demokratickej strany Pier Luigi Bersanimu pre spoločné dobro spájajúce Demokratickú stranu, Ľavicu, ekológiu a slobodu (SEL) a Taliansku socialistickú stranu (PSI).

S 1 104 958 hlasmi, čo činí 35,5 % v prvom kole hlasovania 25. novembra skončil druhý za Pier Luigim Bersanim. V druhom kole organizovanom o týždeň neskôr bol porazený Bersanim dosiahnuc len 1 095 925 hlasov voličov, čo zodpovedá 39,2 % voličov.^[3]

Hoci nebol kandidátom ľavicových centristov vo všeobecných voľbách vypísaných na 24. a 25. februára 2013, aktívne sa zúčastňoval na volebnej kampani. Po voľbách, ktorých výsledkom bola koalícia majúca väčšinu v parlamente v Komore poslancov ale nie v Senáte, Renzi apeloval na Demokratickú stranu, aby sa silne postavila za obnovu politického života tak, aby sa zabezpečila podpora zvolených zástupcov Hnutia 5 hviezd (M5S) Beppe Grilla. V apríli 2013 počas prezidentských volieb sa postavil do opozície voči demokratom podporujúcim Annu Finocchiarovú alebo Franca Mariniho, čo mu vynieslo ich kritiku.

Tri dni po skrutíniu nasledovala demisia vedenia Demokratickej strany, meno Matteo Renzi bolo spomínané v súvislosti kandidatúry do Rady ministrov ako hlava koalície so stranou Ľud slobody (PDL) Silvia Berlusconiho.

Taká podmienka, ktorá tvrdí, že Enrico Letta by sa tiež stal dobrým kandidátom, bola uprednostňovaná kádrami strany, ako sú Piero Fassino a Dario Franceschini. Sandro Bondi a Ignazio La Russa z pravice podporovali tiež túto možnosť. Pri príležitosti jednej schôdze Demokratickej strany 23. marca Renzi odhadol svoju nomináciu ako nemožnú.

Tajomník Demokratickej strany

19. novembra postúpil Matteo Renzi do kvalifikácie na primárky, ktoré sa mali konať 8. decembra. Toto sa udialo pred menovaním jeho nasledovníka Pier Luigi Bersaniho do sekretariátu Demokratickej strany. Celkovo, po hlasovaní samotných členov strany, mladý starosta Florencie vyzbieral pre seba 46,7% voličských hlasov. Bol zvolený do vedenia Demokratickej strany už v prvom kole primárok, v ktorom získal 1 895 332 hlasov, čo bolo 67,55 % voličských hlasov. Čoskoro vymenoval nový sekretariát strany, omladený a silne feminizovaný.

13. februára 2014 Renzi dosiahol demisiu predsedu Rady ministrov Enrica Lettu^[17] v internom hlasovaní Demokratickej strany a bezprostredne potom požadoval ustanovenie novej vlády. Ak je to podľa transalpínskej tlače ignorovanie hlavy štátu v demisii, ktorá si nepriala opustiť svoje funkcie, aby pokračovala vo svojej práci, epizóda bola prezentovaná ako víťazstvo starostu Florencie, teraz nasledujúceho Lettu v paláci Chigi^[18].

Predseda Rady ministrov

Tvorba vlády

Renzi a Giorgio Napolitano v roku 2014

17. februára 2014 bol Renzi oficiálne pozvaný prezidentom republiky Giorgiom Napolitanom do Kvirinálskeho paláca na stretnutie, ktoré trvalo hodinu a pol. Starosta Florencie bol týmto oficiálne poverený zložiť novú vládu, čo prijal s "výhradou"^[19]. Sľúbil splniť svoju úlohu „so všetkou energiou, entuziazmom a nasadením"^[20], musel však podľa talianskej tlače uznať, že vytvorenie nového výkonného orgánu nebude ľahké. Spisovateľ Alessandro Barrico odmietol ministerské kreslo majetkov a činností v kultúre a turizme a predseda subjektu "Luxottica" Andrea Guerra navrhnutý na ministerstvo ekonomického rozvoja tiež odmietol ponuku. Na druhej strane, Renzi musel ešte vyjednávať s odchádzajúcim viceprezidentom Rady ministrov Angelinom Alfanom, ktorého podpora od strany NCD (Nová centrálna pravica) bola potrebná kvôli jeho vstupu do vlády.^[21]

Štyri dni po tom ako bol povolaný hlavou štátu Giorgiom Napolitanom kvôli zloženiu novej vlády, Renzi vystúpil na Kvirinál kvôli politickým konzultáciám a aby prijal predsedníctvo Rady ministrov a predstavil prezidentovi zoznam navrhovaných ministrov. Zdá sa, že počas tohto dlhého stretnutia (2,5 hodiny), medzi oboma mužmi vznikol spor o menovaní ministra financií a vedúceho diplomacie. Prezident Napolitano teda ministerstvu zahraničných vecí nepotvrdil kandidatúru Emmy Bonino, ale podarilo sa mu umiestniť ekonóma Piera Carla Padoana na ministerstvo hospodárstva a financií v zložitom ekonomickom kontexte polostrova.^[22]

Pri príležitosti tohto stretnutia predstavil najmladší predseda Rady ministrov v talianskej histórii vládu zloženú len zo šestnástich ministrov, z ktorých boli štyri ministerky. Patrila k nim napríklad Roberta Pinottiová ako ministerka obrany. Matteo Renzi a jeho ministri zložili v nasledujúci deň prísahu pred Giorgiom Napolitanom. Zároveň si zachoval funkciu predsedu Demokratickej strany, čo bolo po prvýkrát v jeho kariére.

Volontaristický diskurz

24. februára 2014 Matteo Renzi predstavil svoju vládu a svoj program Senátu republiky, aby mu odhlasovali dôveru. Rozvinul diskusiu hlboko proeurópsku naznačujúc, že "Tradícia európska a európeistická predstavuje najlepšiu časť Talianska, takisto ako jeho záruku mať budúcnosť". Upresnil, že "to nie sú Angela Merkelová a Mario Draghi, ktorí, nás žiadajú udržať náš národný rozpočet v poriadku. Musíme pracovať s rešpektom voči našim deťom, voči tým, ktorí prídu po nás." Hrajúc svoju úlohu mladého reformátora pripomínal svoj cieľ zreformovať hornú komoru, pričom zdôraznil, že nemá vek na to, aby v nej zasadal, no navrhol splatenie, "komplexné a bezprostredné", desiatok miliárd euro, ktoré musia zaplatiť talianske podniky. Oznámil zavedenie vopred vyplneného daňového vyhlásenia o príjme funkcionárov a "redukciu dvoch číslic" z daní.^[23]

10 milliárd euro pre 10 miliónov Talianov

12. marca Renzi oznámil dôležitý plán oživenia^[24]. Zahŕňal hlavne zníženie daní z príjmu pre daňových platcov v kategórii nad 25 000 euro čistého zisku ročne, zníženie dane za výrobu a fakturáciu energie o 10 % pre malé a stredné podniky, splatenie 60 milliárd eur dlhu spôsobeného verejným rozpočtom pre taliansku mládež, takisto ako na pomoc pri pokračovaní v ich štúdiách alebo hľadaní si zamestnania.

Spolu s týmito daňovými zníženiami a novými výdavkami mali byť úspory 7 mld. euro na fungovaní štátu, zníženie úrokovej miery dlhu, návrat dane z pridanej hodnoty vo výške 6 mld. euro na splatenie verejnej správy, zvýšenie verejného dlhu, ktorý sa mal udržať pod 3% z HDP a zvýšenie o šesť (percentuálnych) bodov dane z finančných príjmov.

Na druhý deň definoval európsku dohodu o rozpočte ako "pakt hlúposti"^[25] vysvetliac to tak, že: "Som premiérom krajiny, ktorá rešpektuje angažovanie sa v Európskej únii, ale je ešte jedno väčšie angažovanie sa : poslanie Európy, ktoré nemusí byť spolkom technikov bez duše".

V apríli začal vlnu nových menovaní vo verejnej správe neznámych za posledné desaťročie (týkalo sa to 350 z 500 miest): vybral osobnosti mladšie a ženského rodu, menoval tri ženy do čela veľkých skupín (menovite Emmu Marcegagliovú do vedenia ENI) a znížil mzdy vedúcim verejnej správy^[26].

V predvečer európskych volieb v 2014 usporiadal tlačovú konferenciu kvôli svojim prvým osemdesiatim dňom novej vlády. Uviedol zoznam znížených daní vo výške 10 mld. euro pre domácnosti a 2,5 mld. pre podniky, zrušenie provincií (čo spôsobilo úbytok 3000 miest pre politikov) a svoj plán oživenia obnovy rozmiestňovania mladých ^[27]. Rovnako nechal prijať nový Zákonník práce dovoľujúci mladým dosiahnuť titul po troch rokoch výuky, dať do predaja podiely štátu v poštách a civilnom letectve a deblokovať úvery vo výške 3,5 mld. euro na opravu 10 000 škôl.

Taliansky ekonóm Andrea Fumagalli vysvetľuje, že podľa údajov OECD liberálne ekonomické reformy Mattea Renziho vyvolali neistoty a nezamestnanosť medzi mladými a stagnujúci hrubý domáci produkt ^[28].

Politické reformy

Matteo Renzi a Sergio Mattarella

Reforma volebného zákona, ešte neodhlasovaná, predpokladala zrušenie Senátu a úbytok 3000 funkcionárov. Počas európskeho skrutínia sa jeho strana dostala na prvú pozíciu so 41 hlasmi^[29].

V júni 2014 atakoval záležitosti politickej triedy zasiahnuc viacerých vysokých predstaviteľov. Rada ministrov udelila rozložené právomoci hlavne protikorupčným sudcom, aby preskúmali skryté financovanie svetovej výstavy 2015, ktorá sa konala v Miláne.

V strede júla bola predstavená reforma Senátu. Už nemal viac výkonnú moc, ale poradné poslanie pre Komoru poslancov. Dokonalý dvojkomorový systém zrodený v roku 1947 bol až do tejto chvíle deklarovaný ako zodpovedný za politické problémy a hlbokú bezvládnosť. Zoskupoval 100 členov (74 regionálnych poradcov, 21 starostov a 5 osobností menovaných na 7 rokov prezidentom republiky) oproti dnešnému počtu 315. Neboli viac honorovaní, čo predstavovalo úsporu 500 mil. euro pre štát. Táto ústavná zmena je najdôležitejšia od založenia republiky a viedla k značnému zúženiu kolégia voliteľov v prezidentských voľbách (ktoré malo 1000 voliteľov) a zmenu kvóra pre svoje zvolenie.^[30][31]

Zahraničná politika

V roku 2014 počas sviatku Zjednotenia v Bologni vystupuje s francúzskym premiérom Manuelom Vallsom a zástupcami holandskej labouristickej strany Diederikom Samsonom, španielskej strany socialistických robotníkov Pedrom Sánchezom a európskej socialistickej strany Achimom Postom: ich spojenectvo sa prezentuje ako „dohoda o tortellini“, pomenovaná po slávnych bolonských cestovinách^[32].

Renzi bol kritikom členských krajín EÚ, ktoré odmietali systém migračných kvót, do ktorých patrili krajiny V4 (Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko)^[33].

Ťažkosti a demisia

Jeho skutočná prvá volebná porážka bola vo voľbách do mestských orgánov v 2016, v ktorých demokratická strana stratila mestá Rím, Turín, Terst a zachovala si Miláno^[34]. Jeden z jeho krutých protivníkov Luigi de Magistris znovu zvíťazil v Neapole^[34]. Zatiaľ čo Matteo Renzi odmietol nacionalizovať tieto voľby, de Magistris sa stal centrálnou postavou a politickí analytici uvažujú, že nedokázal rozšíriť svoju prevahu u stredo-pravých voličov, ktorí uprednostnili hlasovať pre veľkého víťaza týchto volieb M5S^[34].

4. decembra 2016 po veľkom víťazstve „nie“ (59,1%) v ústavnom referende, ktorého cieľom bolo ukončiť rovnostársky dvojkomorový systém, s ktorým spojil svoju budúcnosť ako hlava krajiny, oznámil, že rezignuje nasledujúci deň po poslednom zasadnutí Rady ministrov^[35][36]. Hlava štátu ho požiadala, aby počkal s prijatím zákona o štátnom rozpočte pre rok 2017 Senátom. Matteo Renzi mu odovzdal svoju demisiu oficiálne 7. decembra^[37]. Bol dočasne poverený riadením Rady ministrov až do sformovania novej vlády^[37].

12. decembra 2016 bol nahradený Paolom Gentilonim na pozícii predsedu rady ministrov prezidentom Mattarellom^[38].

Demisia a návrat na sekretariát Demokratickej strany

Po demisii vlády Matteo Renzi zostal zo začiatku v čele Demokratickej strany. Čelil živým protestom ľavice v strane. Blízki Pier Luigi Bersaniho, bývalého tajomníka strany, váhali urobiť rozdelenie. "Mediapart" zdôrazňuje, že " s personalizáciou v PD bez toho, aby bola štruktúrovaná inak ako na základe jeho charizmy, Renzi spôsobil veľa zla okolo svojho spôsobu výkonu moci".

19. februára 2017 oznámil pri otvorení národného zhromaždenia Demokratickej strany, že podáva demisiu na funkciu tajomníka strany nevylučujúc svoju žiadosť o nástupníctvo na ďalšom kongrese strany.

30. apríla bol znova zvolený v primárkach so 71 % hlasov proti 21 % ministra spravodlivosti Andrea Orlanda a 8 % prezidenta Apúlie Michele Emiliana. Toto víťazstvo, väčšie ako očakával, bolo tiež prijaté ako úspech Demokratickej strany. Bolo to tiež víťazstvo vytvorenia článku 1 hnutia demokratov a progresistov, víťazstvo rozdelenia niekoľko týždňov predtým, keďže sa tohto skrutínia zúčastnilo viac ako dva milióny Talianov.^[39]

Emmanuel Macron počas Renziho prezidentskej kampane mu poskytol hlavne slogan „En Marche!“ „(tal. In cammino!). Zverejnil tiež, že určité jeho myšlienky sa našli v programe Emmanuela Macrona, zatiaľ čo niektorí pozorovatelia zdôraznili podobnosti medzi nimi.^[40][41] Vzhľadom na európske voľby v roku 2019 sa niektorí európski socialistickí volení úradníci obávali, že bude tlačiť na demokratov, aby opustili skupinu Európskej socialistickej strany v prospech centristickej skupiny, dokonca aj nadnárodný zoznam spoločný s La République en Marche (LREM) a Ciudadanos, ktorého režisérom Albertom Riverom sa stretol v januári 2018^[42].

V septembri 2018 podpísal platformu požadujúcu opätovné založenie Európy reformou zmlúv a varovanie pred „populistickými vodcami, pre ktorých je Únia anomáliou histórie, ktorú je potrebné odstrániť".

Po anti-aktivitách svojej strany počas volieb do miestnych orgánov v júni 2017 napísal vo svojej programovej knihe „Avanti: Perché l'Italia non si ferma”^[43]."Nemáme morálnu povinnosť prijať do Talianska všetky osoby, ktoré sa nachádzajú v horších podmiekach ako sú naše. Ale Taliansko im pomôže u nich." Tento posledný výrok ponímaný ako priblíženie sa k pozícii strany Ligy severu, vzbudil mnohé kritiky u občianskej spoločnosti a talianskej cirkvi, dokonca aj vo svojom vlastnom tábore.

Neúspech vo všeobecných voľbách roku 2018 a nová demisia

V súvislosti so všeobecnými voľbami 2018 Renziho strana trpela nízkou popularitou, zatiaľ čo populárnejší predseda Rady Paolo Gentiloni bol až v druhom pláne volebnej kampane^[44][45]. Renzi sám sa predstavil v Senáte republiky pre jednoosobové hlasovanie za Florenciu v Toskánsku. Dostal 109 830 hlasov, čo bolo 43,89 % hlasov a bol ďaleko pred kandidátom podporovaným koalíciou pravých centristov. Dosiahol tým svoj prvý mandát v parlamente v hornej komore ako senátor^[46]

5. marca 2018 podal demisiu ako predseda strany^[47]. Musel opustiť svoj post po kongrese, ktorému oznámil, že sa nezúčastní, čo mu ponecháva priestor na odmietnutie akejkoľvek vládnej koalície s päťhviezdičkovým hnutím v súlade so svojou pozíciou vždy, pričom táto možnosť je predpokladaná niektorými funkcionármi strany^[48].

Odchod z Demokratickej strany

V septembri 2019 pracoval na ústave počas svojej druhej vlády. Bol prepojený s Demokratickou stranou a M5S. Aby sa vyhol predčasným voľbám, opustil demokratov^[49] a zamýšľal založiť novú formáciu^[50]. Uviedol: "Dnes je Demokratická strana spolok politických prúdov. Obávam sa, že nebudem schopný sám reagovať na Salviniho útoky a ťažké spolužitie s 5 hviezdami"^[50]. Upresnil, že pokračuje v podpore vlády Giuseppe Conteho.

25. septembra 2019 oznámil založenie novej centristickej strany Italia Viva, ktorej je zakladateľom^[51][52].

Matteo Renzi si priznal príjem za rok 2019 vo výške cca 1 mil. eur ^[53]

Renziho prezývky

Je prezývaný „Il Rottamatore” (Demolizátor) ^[54] aj v súvislosti s jeho túžbou poslať starú taliansku vládnucu triedu na vrakovisko (dejín). Niektorí kritici starostu Florencie ho nazývajú tiež „Renzusconi” ^[55] a tvrdia, že okrem opozičných politických táborov, v ktorých sa nachádzajú Matteo Renzi a Silvio Berlusconi, títo dvaja muži zdieľajú určité charakteristické črty: "Rovnaké ambície, rovnaký vkus pre slogany, rovnaká ideologická flexibilita, rovnaká schopnosť zhodnotiť to, čo majú najvýnimočnejšie: seba samých a rovnaké ovládanie anglického jazyka.

Dielo

Politické eseje

• Stil novo, vydavateľ: Rizzoli, Milano, 2012^[3]
• Fuori!, vydavateľ Rizzoli, Milano, 2013^[3]
• Oltre la rottamazione : nessun giorno è sbagliato per provare a cambiare, vydavateľ: Mondadori, Milano, 2014
• Fuori!, vydavateľ Rizzoli, Milano, 2013
• Cambiare verso all'Europa : 99 considerazioni sul futuro dell'Unione, vydavateľ: Castelvecchi, Rím, máj 2016
• Avanti : perchè l'Italia non si ferma, vydavateľ: Feltrinelli, Milano, 2017
• Un'altra strada : idee per l'Italia di domani, vydavateľ: Marsilio, Venezia, 2019

Kolaboratívne diela

• Stefano Bardini e Wilhelm Bode : mercanti e connaisseur fra Ottocento e Novecento, autori:Valerie Niemeyer Chini; Matteo Renzi; Michele Gremigni; Cristina Acidini Luchinat; Cristina De Benedictis; vydavateľ: Edizioni Polistampa, Florencia, 2009
• Ma le Giubbe rosse non uccisero Aldo Moro : la politica spiegata a mio fratello, vydavateľ: Giunti, Florencia, 1999, autori: Lapo Pistelli; Matteo Renzi

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Matteo Renzi

Politický portál

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Matteo Renzi na talianskej Wikipédii a Matteo Renzi na francúzskej Wikipédii.