Maďarská invázia na Podkarpatskú Rus
Podkarpatská Rus
Trvanie: 14-23. marec 1939 Miesto: Podkarpatská Rus Výsledok: Obsadenie Podkarpatskej Rusi Maďarskom; vypuknutie maďarsko-slovenskej vojny.
Strany
Česko-Slovensko Slovenský štát	Maďarské kráľovstvo Poľsko	Podkarpatská Rus
Velitelia
Oleg Svátek	Béla Novakocisc Miklós Kozma	Augustin Vološin Dmytro Klimpuš
Sila
8000 vojakov 500 príslušníkov SOS 6 tankov LT -35 2 nákladné automobily so zásobami a zapriahnutým delami	50 000 vojakov 6000 maďarských teroristov	8000-15 000 mužov[1]
Straty
40 mŕtvych a 120 ranených československých vojakov a príslušníkov SOS, iné odhady činia 16-70 padlých[2]	Oficiálne 72 mŕtvych, 2 nezvestní a 240 zranených Iné odhady: Minimálne 200 mŕtvych a niekoľko stoviek ranených	1500 mŕtvych a popravených[2]
4500 mŕtvych Ukrajincov v najbližších týždňoch

Maďarská invázia na Podkarpatskú Rus je málo známym stretom česko-slovenských jednotiek s hlavne maďarskými jednotkami o Podkarpatskú Rus. Tento boj sa skončil až osem dní po obsadení Čiech a Moravy nemeckou armádou.

Pozadie konfliktu

Po prvej svetovej vojne vznikol samostatný česko-slovenský štát. Jeho súčasťou sa stala aj Podkarpatská Rus, ktorá dovtedy bola súčasťou Uhorska. Uhorsko (teraz Maďarsko) sa so stratou Podkarpatskej Rusi a iných území (okrem iného Slovenska) nechcelo zmieriť. To viedlo k vojne s Česko-Slovenskom, ktorú Maďarsko prehralo. Následná Trianonská zmluva Maďarsko pripravila o celých 71,5% jeho územia pred vojnou. To bolo rozdelené medzi štáty susediace s vtedajším Maďarským kráľovstvom (teda aj Česko-Slovensko). Maďarsko považovalo zmluvu za nespravodlivú a snažilo sa o jej revíziu. Výsledkom bolo spojenectvo Maďarska s nacistickým Nemeckom.

V roku 1938 Maďarsko využilo mníchovskú krízu a tiež začalo klásť Česko-Slovensku územné požiadavky. Od 10. októbra 1938 na Podkarpatskej Rusi pôsobili teroristické oddiely Rongyosgárda (tiež szabadcsapatók) cvičené v Maďarsku. Ich úlohou bolo vykonávať záškodnícku činnosť na juhu Podkarpatskej Rusi a tiež Slovenska.

2. novembra 1938 došlo v nadväznosti na Mníchovský diktát k arbitrážnej konferencii vo Viedni. Podľa jej rozhodnutia muselo Česko-Slovensko odovzdať Maďarskému kráľovstvu južnú časť Slovenska a juh Podkarpatskej Rusi s Užhorodom, Mukačevom a Berehovom (prvá a druhá arbitráž). Maďari zabrali 152 tisíc hektárov najúrodnejšej časti krajiny s vinicami, ovocnými sadmi, tabakovými a kukuričnými plantážami. Prerušili tak hlavnú železničnú trať od Čopu na východ. Boje na Podkarpatskej Rusi však pokračovali ďalej napr. 19. decembra zaútočili oddiely Rongyos gárda a maďarskej armády na Slanec. Boj si vyžiadal jedného mŕtveho a niekoľko zranených príslušníkov Stráže obrany štátu. Celkovo v roku 1938 zahynulo na Podkarpatskej Rusi 14 príslušníkov česko-slovenských bezpečnostných jednotiek.

K prvému stretu v roku 1939 došlo 6. januára pri Mukačeve. Tento stret stál život 4 česko-slovenských vojakov a 1 príslušníka finančnej stráže. Maďari priznali smrť 9 mužov. Konflikty pokračovali až do 14. marca 1939 kedy začala maďarská armáda inváziu.

Priebeh bojov

Karpatská Ukrajina 1938-39

14. marca ráno začala maďarská armáda útok na Podkarpatskú Rus. Čoskoro narazila na tuhý odpor česko-slovenských jednotiek. V rovnaký deň došlo k vyhláseniu Slovenského štátu. Tým boli československé jednotky na Podkarpatskej Rusi odrezané od zvyšku Česko-Slovenska, ktoré bolo ďalší deň obsadené Nemeckou armádou. Jediná podpora zo strany Slovenska, ktorej sa českým jednotkám na Podkarpatskej Rusi dostalo, bola rota šiestich tankov vz. 35 a dvoch nákladných automobilov so zásobami a zapriahnutými protitankovými delami. Situáciu českých jednotiek sťažovalo aj to, že vypuklo na Podkarpatskej Rusi povstanie miestnych nacionalistov tzv. Sičovcov, ktorí chceli, po vzore Slovenska, vyhlásiť samostatný štát. Tí sa síce ďalší deň oficiálne pridali na stranu Čechov, napriek tomu stále dochádzalo k boju medzi Čecho-slovákmi a Sičovcami.

15. marca 1939 je potom vyhlásená nezávislá republika Karpatská Ukrajina. Novozvolený prezident Karpatskej Ukrajiny Augustin Vološin posiela do Bukurešti telegram a požaduje vojenské obsadenie krajiny a zriadenie rumunského protektorátu. Na tento telegram však nikto neodpovedá. Ozbrojenou zložkou karpatskej Ukrajiny sa stala Karpatská Sič.

Maďari svoj útok zosilnili a veliteľ obrancov Podkarpatskej Rusi, generál Svátek, v zhode s predchádzajúcimi pokynmi nariadil Podkarpatskú Rus opustiť. Ústup prebiehal na Slovensko, do Rumunska a do Poľska. Ústup komplikovali okrem maďarských jednotiek aj ukrajinskí teroristi, ktorí prepadávali ustupujúce česko-slovenské jednotky. Do bojov sa na česko-slovenskej strane zapájajú aj civilisti. Maďari majú na svojej strane aj susedné Poľsko, ktorého Freikorps po celú dobu akcií Maďarskej armády vykonával malé teroristické akcie.^[3] Neskôr sa do bojov zapojila priamo poľská armáda, ktorá obsadila sever Podkarpatskej Rusi.^[4]

16. marca Maďari obsadili Chust a 17. marca bola väčšina jednotiek už stiahnutá. 18. marca zaniká republika Karpatská Ukrajina. 21. marca prechádza oddiel vojakov brániacich Bočkov do Rumunska. Išlo o posledných česko-slovenských vojakov na Podkarpatskej Rusi, ale posledné boje utíchli až 23. marca.

Straty

Maďari priznali 72 mŕtvych, 2 nezvestných a 240 zranených. Tieto počty bývajú spochybňované a historici sa skôr prikláňajú k 200 mŕtvym a niekoľkým stovkám ranených Maďarov^[5].

Pokiaľ ide o česko-slovenské straty. Býva uvádzané 120 ranených, ale odhady počtu mŕtvych sa rôznia. Najčastejšie býva uvádzané 40 mužov. Ďalšie zdroje uvádzajú 16 alebo 70 mŕtvych.

Karpatská Sič stratila 1500 mužov, ale nie všetci padli v boji. Mnohí boli popravení bezprostredne po ňom.

Po boji

Maďari nazývajú novo obsadené územie Karpátalja a úradným jazykom sa stala maďarčina a rusínčina. Okamžite zahajujú popravy príslušníkov Siče. V niekoľkých ďalších týždňoch zahynulo spoločne so stovkami nacionalistov celkom 4500 Ukrajincov. V koncentračných táboroch a väzeniach zahynuli počas celej okupácie tisíce tunajších ľudí. Už 23. marca tu Maďarsko začalo ďalšiu vojnu. Tentoraz proti Slovensku.

Vďaka spoločnej poľsko-maďarskej hranici prijalo Maďarské kráľovstvo po začiatku Druhej svetovej vojny na svoje územie viac ako 100 000 poľských utečencov. Niektorí z nich v krajine zostali, časť pokračovala cez Juhosláviu ďalej na západ.^[6][7]

Po druhej svetovej vojne sa Podkarpatská Rus stala súčasťou Sovietskeho zväzu.

Referencie

1. ↑ http://banderovci.webnode.cz/news/pad-karpatske-ukrajiny-prvni-skutecne-dejiste-druhe-svetove-valky/
2. ↑ ^{a b} Časopis ATM číslo 7/2009: Jan Máče: Ústup z Karpatskej Ukrajiny, str. 75
3. ↑ Stanislav A. Auský: Dobrovolníci a druhá světová válka, Petrklíč 2007, str. 59
4. ↑ http://forum.valka.cz/viewtopic.php/p/247352
5. ↑ CT24
6. ↑ KONTLER, László. Dějiny Maďarska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008 (2. vydání). ISBN 978-80-7106-616-3. Kapitola 7. HLEDÁNÍ IDENTITY (1918-1945), s. 345. (čeština)
7. ↑ PRAŽÁK, Richard. Stručná historie států - MAĎARSKO. Praha : Nakladatelství Libri, 2005. ISBN 80-7277-269-4. Kapitola Od Trianonu do konce 2. světové války - Po boku Osy, s. 96. (čeština)

Literatúra

• Časopis ATM číslo 6/2009: Jan Máče: Poslední boj československé armády, str. 77-79
• Časopis ATM číslo 7/2009: Jan Máče: Ústup z Karpatské Ukrajiny, str. 73-75

Pozri aj

• Povstanie Karpatskej Siče
• Bitka pri Czajankových kasárňach
• Trianonská zmluva
• Prvá viedenská arbitráž

Externé odkazy

• Armada.vojenstvi.cz
• Panzernet.net
• CT24
• Armada.vojenstvi.cz
• Members.tripod.com
• Valka.cz
• Obrana Podkarpatskej Rusi
• Peší pluk 45 „Rumunský“ (Československá armáda)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maďarská invaze na Podkarpatskou Rus na českej Wikipédii.