Konkretizmus je básnický smer, ktorý sa zrodil v slovenskej poézii v 60. rokoch 20. storočia v dielach autorov Trnavskej skupiny^[1]. Definuje sa aj ako spredmetnená každodennosť, poézia všedného dňa. Básnici sa sústreďujú na interpretovanie skutočnosti pomocou konkrétnych zmyslových vnemov. Konkretizmus sa prvýkrát objavil v poézii Jána Ondruša^[2]. Okrem členov Trnavskej skupiny tvorili v štýle konkretizmu Štefan Strážay, Ján Buzássy, Erik Jakub Groch^[3], Juraj Briškár^[4], Jana Pácalová.^[5]

Čo sa týka charakteristík konkretizmu, Valér Mikula si všimol v tvorbe „zlatých” 60. rokov vrátane konkretistického vlnenia tri znaky tvorby: polytematickosť, tematickú zahalenosť a gnómickosť. V prvých dvoch prípadoch sa dotýka spôsobu voľby tém a ich zahmlievania v úsilí vyhnúť sa socialistickému realizmu, gnómickosť (nadčasovosť) mala mať zrejme podobný účel: vyhnúť sa socialistickému kánonu. Tento modus operandi sa vyskytuje v dielach troch zakladateľov Trnavskej skupiny tiež.^[6]

Referencie

Literárny portál

Tento článok týkajúci sa literatúry je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.