Kolektivizácia v Sovietskom zväze prebiehala ako proces spájania drobných roľníckych hospodárstiev do kolektívnych družstiev tzv. kolchozov alebo štátnych sovchozov. Rozhodnutie o kolektivizácii bolo vydané na XV. zjazde VKP(b) v roku 1927. Na väčšine územia krajiny prebiehala v rokoch 1928 - 1937; najintenzívnejšie v rokoch 1930 - 1933. V západných oblastiach Ukrajiny, Bieloruska a Moldavska, Estónsku, Lotyšsku a Litve kolektivizácia prebehla po ich začlenení do ZSSR v povojnovom období v rokoch 1949-1950. Začiatok kolektivizácie bol súčasťou prvého päťročného plánu.

Jej oficiálnym cieľom bolo vytvorenie socialistických výrobných vzťahov na sovietskom vidieku, premena jednotlivých poľnohospodárskych výrobcov malého rozsahu na veľké produktívne podniky, čo malo sprevádzať Stalinom zavádzanú politiku masívnej industrializácie krajiny. Súčasťou kolektivizácie bol masívny odliv finančných, materiálnych a pracovných zdrojov z poľnohospodárskeho sektora do priemyslu. Bola preto efektívnym revolučným základom pre ďalší rýchly rast priemyslu, hlavne tým, že umožnila rýchlejšie prekonať jeho zaostalosť.^[1] Jednalo sa však o veľmi kontroverzný krok, ktorý si vyžiadal veľké materiálne, ľudské aj morálne škody.^[2] Kolektivizácia bola na mnohých miestach presadzovaná brutálnym až neľudským spôsobom, jej odporcovia označení ako tzv. kulaci boli postavení mimo zákon, deportovaní alebo popravení. Vo viacerých oblastiach násilné odnímanie obilia viedlo k hladomoru, ktorý si vyžiadal veľké množstvo obetí (odhady hovoria 3 - 8 miliónov). Rozvrat, ktorý kolektivizácia spôsobila na vidieku ťažko zasiahol tradičné komunity a hospodárenie, ktoré v konečnom dôsledku prestalo byť efektívne. V povojnovom období sa zo ZSSR, tradičného exportéra poľnohospodárskych produktov, stal ich importér.^[3]

Na konci prvej svetovej vojny bolo rozpadajúce sa cárske Rusko prevažne poľnohospodárskou krajinou, kde 85 % obyvateľstva žilo na vidieku a živilo sa poľnohospodárstvom. V tradičnej ruskej dedine na prelome 19. a 20. storočia žili ľudia v spoločnej občine, ktorá vlastnila všetku pôdu. Rada starších občiny rozhodovala o periodickom prerozdelení pôdy medzi jednotlivých roľníkov. Rozdeľovanie pôdy občiny však bolo spravidla nedemokratické a nespravodlivé, keďže najlepšiu pôdu si obyčajne rozdeľovali najmocnejší z tejto rady. O prvé zmeny tohto zastaralého systému sa pokúsil ruský predseda vlády Piotr Stolypin roku 1906 podporou samostatne hospodáriacich roľníkov. Pokúsil sa tak priblížiť poľnohospodárstvo rozvinutejším krajinám v západnej Európe. Samostatne hospodáriaci roľníci tvorili väčšinu poľnohospodárstvom sa živiacich ľudí na Ukrajine a iných neruských regiónoch Ruského impéria, ktoré boli poľnohospodársky rozvinutejšie.^[4]

Počas revolučných udalostí roku 1917 a následnej občianskej vojny sa boľševikom nepodarilo plne uchytiť na vidieku, ktorý sa držal tradičných hodnôt a boľševickú revolúciu opierajúcu sa o podporu robotníkov viac menej odignoroval^[5]. Na vidieku mala najväčšie slovo jedna z umiernených socialistických strán, tzv. eseri, ktorých boľševici zlikvidovali. V priebehu občianskej vojny však viazlo zásobovanie miest a boľševici sa preto uchýlili k násilnej rekvirácii potravín, čím si roľníkov v mnohých oblastiach rýchlo znepriatelili. V rokoch 1918 - 1923 vypuklo viacero živelných roľníckych povstaní, hlavne v Simbirskej, Tambovskej a Samarskej gubernii. S viacerými z nich si boľševická moc nedokázala poradiť, resp. ich porazila iba za cenu ťažkých strát na oboch stranách. Ako ústupok roľníkom preto boľševici, ešte pod Leninovým vedením, upokojili vzrastajúcu nespokojnosť obyvateľstva, predovšetkým na vidieku, tým, že povolili obmedzené súkromné vlastníctvo a drobné podnikanie, tým že zaviedli tzv. NEP (skr. nová ekonomická politika).^[5] To bolo podľa viacerých boľševických vodcov potrebné, aby sa krajina postupne stabilizovala na poli výroby potravín a postupne prešla k industrializácii, čo malo trvať najmenej 20 rokov. Na prelome 20. a 30. rokov Stalin obdobie NEPu predčasne ukončil.

V roku 1928, po tom čo Stalin začal upevňovať svoju moc v boľševickej strane na úkor jej ostatných vodcov (odstránením Trockého, Zinovieva a Kameneva), krajina vyhlásila svoj prvý päťročný plán. Novými cieľmi bola industrializácia a získanie kontroly nad výrobou potravín, ktorá bola hlavne v rukách drobných a stredných roľníkov. Sovietsky režim spočiatku vykupoval od roľníkov potraviny (kontingenty) za štátom stanovené ceny a ďalej ich predával do zahraničia, čím získaval podstatnú časť financií na nákup drahých zahraničných priemyselných zariadení. Keď však neboli roľníci ochotní predávať štátu svoje produkty za nízke ceny, ohrozovali tak ďalšie pokračovanie Stalinových plánov. To mala pomôcť dosiahnuť kolektivizácia poľnohospodárstva. V pôvodnom pláne prvej päťročnice sa počítalo, že dobrovoľne ku kolektivizácii prikročí 16 - 18 % roľníkov.^[6] Plánu kolektivizácie od začiatku odporovali viacerí predstavitelia strany, napr. Bucharin.

Štátny aparát nútil roľníkov aby sa pridali do poľnohospodárskych družstiev - kolchozov a sovchozov. Medzi roľníkmi to prirodzene vyvolalo odpor a kolektivizácia neprebiehala tak rýchlo ako sa očakávalo. Stalin v danej situácii obvinil roľníkov, ktorých sovietska propaganda nazývala kulakmi, z toho že sú vidieckymi boháčmi obohacujúci na úkor pracujúcej triedy. Pričom tvrdil, že kolektivizáciu podporuje väčšina chudobných roľníkov, čo však nebola pravda.^[7] 30. januára 1930 v dobe vrcholiacej kolektivizácie, vydalo Politbyro nariadenie „O spôsobe likvidácie kulackých hospodárstiev v regiónoch úplnej kolektivizácie“, v ktorom sa hovorilo o likvidácii kulakov ako triedy. Toto nariadenie delilo kulakov na 3 kategórie, podľa závažnosti ich protištátnej činnosti, pričom jedna z kategórií nemala žiadnu definíciu - ostatní kulaci. V krátkom období rokov 1929 - 1930 došlo k masovým deportáciám asi 380 000 rodín odporujúcich roľníkov, čo predstavovalo asi 1 800 000 osôb. Zväčša do pustých oblastí Sibíri a Kazachstanu bez infraštruktúry. Veľké množstvo ďalších bolo násilne presídlených v rámci svojich oblastí a krajov. V priebehu roku 1930 tak s kolektivizáciou pod tlakom súhlasilo asi 50 % všetkých roľníkov, čo znamenalo, že spolu s tými, ktorí tak urobili predtým tvorili asi 60 až 65 % všetkých roľníkov. Deportácie postupne prestali po roku 1933.

2. marca 1930 vyšiel v sovietskych novinách Pravda Stalinov článok Závrat z úspechu, v ktorom hovoril o potrebe umiernenejšej kolektivizácie, údajne pre jej doterajšiu implementáciu s prílišným entuziazmom, ktorý nebol na mieste. Veľa roľníkov následné oslabenie tlaku reagovalo tak, že asi 10 % z kolchozov vystúpilo. Odpor roľníkov nebol len pasívny, došlo aj k viacerým útokom na sovietskych predstaviteľov a vykonávateľov kolektivizačnej politiky. Až 800 takýchto prípadov muselo byť potlačených zbraňami. Tlak však opäť pokračoval najmä vysokými daňami pre tých, ktorí ďalej hospodárili sami a do roku 1939 bolo 90 % sovietskych poľnohospodárskych výrobcov sústredených v kolchozoch alebo sovchozoch. Výsledky kolektivizácie výrazne ovplyvnili neúrody, najmä v roku 1932. Neúroda bola zapríčinená objektívnou nepriazňou počasia, avšak aj celkovou apatiou roľníkov a neochotou pracovať v kolchozoch, tak ako predtým na vlastnej pôde. Predsedovia kolchozov však boli povinní odovzdať predom určené dávky úrody, čo malo neraz za následok aj chýbanie osiva na ďalší rok. Štát väčšinu obilia predal do zahraničia. Táto situácia viedla k hladomoru, ktorý sa prejavil hlavne na Ukrajine, Južnom Rusku - Povolží a Severnom Kaukaze a v Kazachstane - tradičných poľnohospodárskych oblastiach krajiny, kde boli dopady kolektivizácie a dekulakizácie najtvrdšie. Od hladu alebo na jeho následky zomrelo podľa rôznych odhadov asi 3 až 10 miliónov ľudí.^[8][6] Roľníkom bolo zakázané opúšťať hladové oblasti a informovanie o hladomore bolo považované za kontrarevolučnú a protištátnu činnosť.^[9] Nedostatok potravín sa však prakticky neprejavoval v mestách, kam množstvo ľudí z vidieka odchádzalo za prácou v nových továrňach.

Stalinom nariadená kolektivizácia poľnohospodárstva umožnila sovietskemu systému získať kompletnú kontrolu nad obyvateľstvom vidieka. Sovietska propaganda oslavovala jej výsledky v rôznych ohľadoch, najmä tým, že podporila industrializáciu finančne ako aj presunom veľkého množstva pracovnej sily z vidieka do miest.^[1] Analýzy však ukazujú, že náklady na kolektivizáciu v konečnom dôsledku ďaleko presiahli jej prínosy.^[10] Jej dopad na vidieku bol katastrofický. Úroveň produkcie obilia sa podarilo vyrovnať na hodnotu z pred roku 1928 až v roku 1940. Živočíšna výroba sa spamätávala ešte dlhšie a stav z roku 1928 dosiahla až v 50. rokoch.^[6] Percentuálne najvyššia produkcia potravín (až 25 %) na výmeru pôdy (2 - 3 % celkovej ornej pôdy) zostala na záhumienkoch, pôde, ktorú mohli pracovníci kolchozov obrábať ako vlastnú.^[11]

Počas druhej svetovej vojny nacisti kolchozy na okupovaných územiach formálne zrušili, nezrušili však štátne sovchozy, ktoré využívali ďalej. Kolchozy nahradili podobnou, ľahko kontrolovateľnou formou hospodárenia, ktorú nazvali goschoz.

Kolektivizáciu podľa sovietskeho vzoru aplikovalo aj viacero krajín, ktoré zostali pod sovietskym vplyvom po druhej svetovej vojne vo Východnej Európe. Medzi nimi aj Česko-Slovensko. Miery pri ich presadzovaní boli často tvrdé, k tragédii rozsahom podobnej ako tomu bolo v ZSSR však nedošlo.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kolektivizácia v Sovietskom zväze