Kiš

Staroveká Mezopotámia
	Mezopotámia, chronológia, asýriológia
	Geografia rieky: Eufrat · Tigris; oblasti: Sumer · Akkad · Babylonia · Asýria · Mezopotámia; dnes: Irak;
	Jadro Mezopotámie Obejdská kultúra · Urucká kultúra · Džemdetnasrská kultúra · Sumeri a Semiti (Akkadi) · Ranodynastické obdobie (Mezopotámia) · Akkadská ríša · Gutejci · Guti (Gutejci) · Lagaš II (II. lagašská dynastia) · Ur III (III. urská dynastia) · Staroasýrska ríša · Starobabylonská ríša (Amorejci) · Stredobabylonská ríša (Kassiti) · Stredoasýrska ríša · Mitanni (Churriti) · Novoasýrska ríša · Novobabylonská ríša · Perzská ríša;
	Periféria Mezopotámie Elam · Urartu · Média · Mitanni · Chetiti · StarovekýEgypt · Prímorie · Chaldejci · Aramejci · Musasir · Mannejci · Feničania · Júdsko · Izrael · Peržania;
	Mestá (výber) Eridu · Ur · Uruk · Kiš · Lagaš · Nippur · Aššur · Akkad (mesto) · Akkad · Ninive · Nuzi · Nimrúd; Dlhší zoznam: Mezopotámia;
	Vládcovia Kráľovské zoznamy: Sumer · Babylon · Asýria; Moderné zoznamy: Babylon · Akkad · Aššur · Ur · Kiš · Uruk · Isin · Lagaš · Mari · Ešnunna · Mitanni · Guti;
	Jazyk, kultúra, náboženstvo písmo: klinové písmo; jazyky: sumerčina · akkadčina (babylončina · asýrčina) · amorejčina · elamčina · churritčina; náboženstvo: Náboženstvo Mezopotámie · Gilgameš · Nibiru;

Kiš, neďaleko dnešného Tell al-Uhaymir, je významná archeologická lokalita v guvernoráte Babil (Irak), ktorá sa nachádza 80 km južne od Bagdadu a 12 km východne od starovekého mesta Babylon. Lokalita Ras al-Amiyah z obdobia Ubaid je vzdialená 8 km. Bolo obývané od obejdského obdobia až po helenistické obdobie.^[1] V ranodynastickom období bola patrónkou mesta Ištar so svojím manželom Ea. V starobabylonských časoch sa patrónom božstiev stal Zababa spolu so svojou manželkou, bohyňou Bau a Istar.

História

Kiš bol obývaný od obejdského obdobia (asi 5300 – 4300 pred Kr.) a získal význam ako jedna z najvýznamnejších mocností v regióne počas ranodynastického obdobia, keď dosiahol maximálnu rozlohu 230 hektárov.^[2]^[3]

3. tisícročie pred Kr.

Sumerský kráľovský zoznam uvádza, že Kiš bol prvým mestom, ktoré malo kráľov po potope. 1. dynastia Kiš sa začína Ĝúšurom.^[4] Ĝušúrov nástupca sa nazýva Kullassina-bel, ale v skutočnosti ide o vetu v akkadčine, ktorá znamená „Všetci boli pánom". Niektorí bádatelia teda predpokladajú, že to mohlo znamenať, že v Kiši istý čas chýbala ústredná autorita. Mená ďalších deviatich kišských kráľov, ktorí predchádzali Etanovi, sú Nanĝišlišma, En-tarah-ana, Babum, Puannum, Kalibum, Kalumum, Zuqaqip, Aba, Mašda a Arwium. Archeologické nálezy z uruckého obdobia naznačujú, že lokalita bola súčasťou uruckej expanzie, a teda pôvodne hovorila sumerským jazykom.^[5]

Meno dvadsiateho prvého kráľa Kišu na zozname je Enmebaragesi, ktorý sa údajne zmocnil zbraní Elamu. Je zároveň prvým menom potvrdeným archeologickými nálezmi z obdobia jeho vlády.^[6] Je známy aj vďaka ďalším literárnym zmienkam, v ktorých je spolu so svojím synom Aggom z Kišu vykreslený ako súčasný súper Dumuzida Rybára a Gilgameša, prvých vládcov Uruku.

Niektorí raní králi Kišu sú známi z archeológie, ale nie sú uvedení v zozname kráľov. Môže byť ťažké určiť, či ide skutočne o vládcov Kišu, alebo len prijali spoločné pomenovanie „kráľ Kišu". Patrí sem Mesilim, ktorý postavil chrámy v Adabe a Lagaši, kde zrejme vykonával určitú kontrolu. Ďalšími dvoma príkladmi boli pošva bronzového meča z obdobia ranej dynastie II nájdená v Girsu a fragment sochy nájdený v Nippure.^[6]

Po svojej počiatočnej nadvláde Kiš hospodársky a vojensky upadol, ale zachoval si silný politický a symbolický význam.^[8] Jeho vplyv siahal až na západ k mestu Ebla pri Stredozemnom mori, ako to dokazujú tabuľky z Ebly.^[9]^[10] Podľa tabuliek z Ebly bol Kiš porazený v čase eblovského vládcu Išar-Damu, pravdepodobne Urukom. Krátko nato sa Kiš pripojil k Eble a prispel k porážke Mari, po ktorej nasledoval sobáš eblanskej princeznej Kešdut s kráľom Kišu.^[11] Podobne ako v prípade Nippuru na juhu bola kontrola Kišu hlavným prvkom pri legitimizácii nadvlády nad severom Mezopotámie. Vzhľadom na symbolickú hodnotu mesta si silní vládcovia neskôr nárokovali tradičný titul „kráľ Kišu", aj keď pochádzali z Akkadu, Uru, Asýrie, Isinu, Larsy alebo Babylonu.^[12] Jedným z prvých, ktorí si tento titul osvojili po pripojení Kišu k svojej ríši, bol urský kráľ Mesannepada.^[13]

Sargon Akkadský, zakladateľ Akkadskej ríše, pochádzal z oblasti neďaleko Kišu, ktorá sa podľa oveľa neskoršieho novoasýrskeho textu, ktorý má byť Sargonovou autobiografiou, nazývala Azupiranu.

Starobabylonské obdobie

Na začiatku prvej babylonskej dynastie bol Kiš pod kontrolou Babylonu, pričom desiaty rok názvu vládcu Sumu-abuma (asi 1897 – 1883 pred Kr.) bol „Rok, v ktorom (Sumu-abum) urobil pre Kiš jeho mestské hradby (siahajúce) do neba" (opakuje sa v nasledujúcom roku). Krátko nato Kiš dobyl Sumuel z Larsy, čo sa odzrkadľuje v názve jeho jedenásteho roku „Rok, keď bolo vojsko Kiša porazené zbraňami", ktorý sa opakuje v nasledujúcich troch názvoch rokov. V trinástom roku Sumu-la-El uvádza, že zničil Kiš. Vtedy sa Kiš dostal pod kontrolu mestského štátu Eshnunna pod vládcami DIpiq-Adad II. a DNaram-Sin. V čase babylonského vládcu Sin-Muballita (asi 1813 – 1792 pred Kr.), otca Chammurapiho, bol Kiš pevne pod kontrolou Babylonu a zostal tak až do doznievajúcich dní prvej babylonskej dynastie. Je známe, že vládcovia Babylonu na vrchole svojej moci, Chammurapi a Samsu-iluna, uskutočnili v Kiši rozsiahle stavebné práce vrátane prestavby mestských hradieb. V tomto čase sa východná osada v Hursagkalame začala vnímať ako samostatné mesto a pravdepodobne nebola zahrnutá do opevnenej oblasti.^[5]

V určitom období alebo obdobiach v rámci starobabylonského obdobia bol Kiš pod kontrolou série vládcov, ktorí sa všeobecne nazývali „dynastia Manana". Väčšina toho, čo je známe, pochádza z dvoch ilegálne vykopaných archívov, o ktorých sa predpokladá, že pochádzajú z mesta Damrum neďaleko Kišu.^[14]^[15] Medzi týchto vládcov patria Iawian, Halium, Abdi-Erah, Manana a štyria ďalší.

Neskoršie dejiny

Nasledujúca dynastia Kassitov presunula hlavné mesto z Babylonu do Dur-Kurigalzu a Kiš sa zmenšil. Existujú určité dôkazy o činnosti Kassitov v Kiši.^[16] Zdá sa, že neskôr význam Kišu výrazne poklesol, pretože sa spomína len v niekoľkých dokumentoch z neskoršieho druhého tisícročia pred Kristom. V novoasýrskom a novobabylonskom období sa Kiš v textoch spomína častejšie. V tomto období však už bol vlastný Kiš (Tell al-Uhaymir) takmer úplne opustený a osada, ktorú texty z tohto obdobia nazývajú „Kiš", bola pravdepodobne Hursagkalama (Tell Ingharra).^[5]

Po období Staroperzskej ríše sa Kiš úplne vytráca z historických záznamov, archeologické nálezy však naznačujú, že mesto existovalo ešte dlho potom. Hoci lokalita v Tell al-Uhaymir bola väčšinou opustená, Tell Ingharra ožila počas partského obdobia a rozrástla sa na veľké mesto s veľkou pevnosťou z hlinených tehál. Počas Novoperzskej ríše bolo miesto starého mesta úplne opustené v prospech reťazca prepojených osád rozložených po oboch stranách kanála Šatt en-Nil. Táto posledná inkarnácia Kišu prosperovala pod sasánovskou a potom islamskou vládou, než bola definitívne opustená v neskorších rokoch abbásovského kalifátu (750 – 1258).^[5]

Referencie

↑ wparkinson (2011-01-11). „The Kish Collection". Field Museum. Retrieved 2020-08-20.
↑ Weiss, Harvey, and Mcguire Gibson. „Kish, Akkad and Agade." Journal of the American Oriental Society, vol. 95, no. 3, 1975, p. 434., doi:10.2307/599355.
↑ Altaweel, Hritz. „Ur, Kish and the Spatial Organization of Cities in Third-Millennium BC Southern Iraq", pp. 227–239 in Studies in Ancient Oriental Civilization 71, Chicago: The Oriental Institute, 2021 ISBN 978-1-61491-063-3
↑ Thorkild Jacobsen, „The Sumerian King List", Assyriological Studies 11, Chicago: University of Chricago Press, 1939
↑ ^a ^b ^c ^d Gibson, McGuire, „The City and Area of Kish", Coconut Grove, Miami, Florida, Field Research Projects, 1972
↑ ^a ^b Frayne, Douglas R, „KIŠ", in Presargonic Period: Early Periods, Volume 1 (2700-2350 BC), The Royal Inscriptions of Mesopotamia, Vol 1, pp. 49-60, Toronto: University of Toronto Press, 2008 ISBN 9780802035868
↑ JOINT EXPEDITION OF THE BRITISH MUSEUM AND OF THE MUSEUM OF THE UNIVERSITY OF PENNSYLVANIA TO MESOPOTAMIA; HALL, H. R. (Harry Reginald); WOOLLEY, Leonard. Ur excavations. : Pub. for the Trustees of the Two Museums by the aid of a grant from the Carnegie Corporation of New York, 1900. Dostupné online.
↑ Steinkeller, Piotr., „An Archaic 'Prisoner Plaque' From Kiš.", Revue d'Assyriologie et d'archéologie Orientale, vol. 107, S. 131–57, 2013
↑ Archi, Alfonso., "More on Ebla and Kiš", in Ebla and Its Archives: Texts, History, and Society, Berlin, München, Boston: De Gruyter, pp. 478-496, 2015
↑ Moorey, P. R. S., "Abu Salabikh, Kish, Mari and Ebla: Mid-Third Millennium Archaeological Interconnections.", American Journal of Archaeology, vol. 85, no. 4, S. 447–48, 1981
↑ Archi, Alfonso, and Maria Giovanna Biga, "A Victory over Mari and the Fall of Ebla", Journal of Cuneiform Studies 55: 1–44, 2003
↑ Maeda, T., „King of Kish' in Pre-Sargonic Sumer", Orient 17, S. 1–17, 1981
↑ Albrecht Goetze, „Early Kings of Kish", Journal of Cuneiform Studies, vol. 15, no. 3, S. 105–111, 1961
↑ de Boer, Rients, „Two early Old Babylonian „Mananâ" archives dated to the last years of Sumu-la-El", Revue d’Assyriologie et d’archéologie Orientale, vol. 111, S. 25–64, 2017
↑ Simmons, Stephen D., „Early Old Babylonian Tablets from Harmal and Elsewhere (Continued)", Journal of Cuneiform Studies, vol. 14, no. 3, S. 75–87, 1960
↑ T. Claydon, „Kish in the Kassite Period (c. 1650 – 1150 B.C)", Iraq, vol. 54, S. 141–155, 1992

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kiš

Externé odkazy

Summerský kráľovský zoznam

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kish (Sumer) na anglickej Wikipédii.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] wparkinson (2011-01-11). „The Kish Collection". Field Museum. Retrieved 2020-08-20.

[2] Weiss, Harvey, and Mcguire Gibson. „Kish, Akkad and Agade." Journal of the American Oriental Society, vol. 95, no. 3, 1975, p. 434., doi:10.2307/599355.

[3] Altaweel, Hritz. „Ur, Kish and the Spatial Organization of Cities in Third-Millennium BC Southern Iraq", pp. 227–239 in Studies in Ancient Oriental Civilization 71, Chicago: The Oriental Institute, 2021 ISBN 978-1-61491-063-3

[4] Thorkild Jacobsen, „The Sumerian King List", Assyriological Studies 11, Chicago: University of Chricago Press, 1939

[:0-5] Gibson, McGuire, „The City and Area of Kish", Coconut Grove, Miami, Florida, Field Research Projects, 1972

[:1-6] Frayne, Douglas R, „KIŠ", in Presargonic Period: Early Periods, Volume 1 (2700-2350 BC), The Royal Inscriptions of Mesopotamia, Vol 1, pp. 49-60, Toronto: University of Toronto Press, 2008 ISBN 9780802035868

[7] JOINT EXPEDITION OF THE BRITISH MUSEUM AND OF THE MUSEUM OF THE UNIVERSITY OF PENNSYLVANIA TO MESOPOTAMIA; HALL, H. R. (Harry Reginald); WOOLLEY, Leonard. Ur excavations. : Pub. for the Trustees of the Two Museums by the aid of a grant from the Carnegie Corporation of New York, 1900. Dostupné online.

[8] Steinkeller, Piotr., „An Archaic 'Prisoner Plaque' From Kiš.", Revue d'Assyriologie et d'archéologie Orientale, vol. 107, S. 131–57, 2013

[9] Archi, Alfonso., "More on Ebla and Kiš", in Ebla and Its Archives: Texts, History, and Society, Berlin, München, Boston: De Gruyter, pp. 478-496, 2015

[10] Moorey, P. R. S., "Abu Salabikh, Kish, Mari and Ebla: Mid-Third Millennium Archaeological Interconnections.", American Journal of Archaeology, vol. 85, no. 4, S. 447–48, 1981

[11] Archi, Alfonso, and Maria Giovanna Biga, "A Victory over Mari and the Fall of Ebla", Journal of Cuneiform Studies 55: 1–44, 2003

[12] Maeda, T., „King of Kish' in Pre-Sargonic Sumer", Orient 17, S. 1–17, 1981

[13] Albrecht Goetze, „Early Kings of Kish", Journal of Cuneiform Studies, vol. 15, no. 3, S. 105–111, 1961

[14] Boer, Rients, „Two early Old Babylonian „Mananâ" archives dated to the last years of Sumu-la-El", Revue d’Assyriologie et d’archéologie Orientale, vol. 111, S. 25–64, 2017

[15] Simmons, Stephen D., „Early Old Babylonian Tablets from Harmal and Elsewhere (Continued)", Journal of Cuneiform Studies, vol. 14, no. 3, S. 75–87, 1960

[16] T. Claydon, „Kish in the Kassite Period (c. 1650 – 1150 B.C)", Iraq, vol. 54, S. 141–155, 1992

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]

[16]