O ďalších štátoch nesúcich názov Korutánsko/Karantánia pozri Korutánsko.

Karantánia, Korutánske kniežatstvo ↓ 7. storočie – 828 ↓
Geografia Karantánia okolo roku 800.
Hlavné mesto	Karnburg (aj: Krnski grad, civitas Carantana)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Karantánci (prevažne slovanské etnikum s neslovanskými menšinami)
Jazyky	slovanské jazyky
Náboženstvo	slovanská mytológia, kresťanstvo
Štátny útvar
Štátne zriadenie	monarchia
Materský štát	v určitom období Samova ríša, neskôr Bavorské vojvodstvo a Franská ríša
Mena	komoditné platidlá
Predchádzajúce štáty: Karantánci Samova ríša Nástupnícke štáty: Franská ríša Bavorské vojvodstvo Korutánska marka

Karantánia^[1][2] (iné názvy: Karantánske kniežatstvo^[3], Karantánske vojvodstvo^[4], Korutánske kniežatstvo^[5]:44-45) bol stredoveký slovanský štátny útvar na území dnešného Rakúska existujúci od 7. storočia do roku 828. Prvým známym vodcom alpských Slovanov (Karantáncov, predkov dnešných Slovincov) bol knieža Valuk. V roku 623 sa Karantánci pripojili k ďalším slovanským kmeňom vedeným franským kupcom Samom a povstali proti Avarom. Po Samovej smrti a rozpade zväzu v roku 658 si Karantánci narozdiel od podunajských Slovanov zachovali samostatnosť. V roku 751 sa započala christianizácia krajiny a krajina sa dostala pod franský a bavorský vplyv. V roku 828 sa po začlenení Bavorska do Franskej ríše stala hraničnou markou a slovanských vládcov bavorskí správcovia.^[1]

Dejiny štátu

Najväčší možný predpokladaný rozsah moci kniežaťa Valuka, žltou farbou nedoložené územie

Hypotetické rané slovanské kniežatstvá vo východných Alpách

Slovanské kmene sa do východných Álp dostali v 6. až 7. storočí, keď osídlili povodie hornej Sávy, Drávy a Mury. Spočiatku sa nimi obývané krajiny označovali len termínmi ako krajina Slovanov (Sclaborum provincia).^{[6]:83, 86} V historiografii názov Karantánia (Carantania) spomína anonymný ravennský historik vo svojom diele Kozmografia. Historik Pavol Diakon vo svojom diele Dejiny Longobardov z 8. storočia následne miestnych Slovanov nazýva Karantánci (Carantani, Quarantani, Carantani Sclavi). Okrem názvu Karantánia vo svojom diele hovorí aj o Kraňsku (Carniola).^[4] Alpskí Slovania v tomto období podliehali vplyvu Avarov usadených v Karpatskej kotline a avarskému kaganovi odvádzali tribút a poskytovali vojenskú pomoc, ich vzájomné vzťahy sa menili podľa jednotlivých kmeňov a období.^{[6]:83, 86} Fredegarova kronika ďalej spomína prvého vládcu miestnych Slovanov Valuka (Wallux dux Winedorum), ktorý mal byť súčasníkom vodcu Slovanov Sama. Podľa názorov väčšiny historikov sa Valuk pridal ku Samovmu zväzu.^[4] Niektorí historici (napr. Andrej Pleterski) hovoria o možnosti, že v samotnej Karantánii mohli existovať malé kniežatstvá ako Korutánsko, Kraňsko, Liburnia, a zrejme kniežatstvo na strednej Mure.^[5]:76-80

Po rozpade Samovej ríše a novom vzostupe Avarského kaganátu sa karantánski vládcovia dostali pod vplyv Bavorov. Ešte v roku 740 Slovania prepadli a spustošili bavorský kláštor Bischofshofen a niekedy v rokoch 741/742 bavorský vojvoda Odilo kláštor obnovil.^[5]:76-80 Karantánci, ktorí sa nachádzali v zložitej situácii sa z obavy pred Avarmi požiadal knieža Borut Bavorov o pomoc a spolu avarské vojská porazili. Karantánia však musela uznať nadvládu Bavorska a Borutov syn Gorazd a synovec Chotimír boli ako rukojemníci poslaní do Bavorska. V tomto období prebehol aj krst karantánskych vládcov.^{[4][6]:83, 86}

Bavorské vojvodstvo sa však dostalo v roku 743 do podriadenosti Franskej ríše a spolu s ním sa pod franský vplyv dostala aj Karantánia. S prijatím kresťanstva sa objavili aj nové otázky, spojené s cirkevnou správou. Územie Karantánie začalo spadať pod Salzburské biskupstvo, čo ešte viac upevnilo bavorsko-franský vplyv. Cenným historickým prameňom z tohto obdobia je spis O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru z 9. storočia. Spis spomína proti-christianizačné tendencie medzi Karantáncami, ktoré vyústili do viacerých vzbúr (carmula). Karantánski vládcovia naopak pokresťančovanie minimálne formálne podporovali, zrejme Chotimír nechal vystavať kostol v Gospa Sveta (celkovo malo byť vysvätených mnoho kostolov, no menovite známe sú len 3 kostoly), a Chotimír si v Salzburgu vyžiadal aj vlastného chorbiskupa, ktorý by mohol svätiť kňazov. Salzburský biskup preto do Karantánie poslal chorbiskupa svätého Modesta, ktorý tam následne v rokoch 757 – 763 pôsobil.^[4]

Chotimír v roku 769 zomrel a v krajine vypukli ďalšie náboženské nepokoje omnoho silnejšie než predošlé. Vzbura mohla byť navyše spojená aj so zmenou kniežacej dynastie na tróne. Poriadok v krajine sa podarilo upokojiť až v roku 772, keď do krajiny s vojskom vtrhol Tassilo III. Znovu bola obnovená christianizačná činnosť a na karantánsky stolec bol dosadený prvý neslovan Valtunk. Obnovená bola aj pozícia chorbiskupa, ktorú získal akýsi Theoderich. Christianizácii územia ďalej napomáhal aj Akvilejský patriarchát a kláštory v Innichene (769) a Kremsmünsteri (777) založené bavorským vojvodom Tassilom III.^[6]:77

Za vlády franského kráľa (a neskôr cisára) Karla Veľkého moc Franskej ríše výrazne vzrástla. V roku 774 Frankovia obsadili Longobardské kráľovstvo, v roku 788 Istriu a v rokoch 796 – 803 Karol Veľký rozdrvil ríšu Avarov, čím upevnil svoju moc nad Panóniou. Na hraniciach Franskej ríše začali byť zakladané správne územia marky, ktoré mali dohliadať na slovanské panstvá v Podunajsku a Dalmácii. Takto vznikla napr. Friaulská marka, ktorá mala významný vplyv na vývoj dnešného Slovinska a západného Chorvátska. V roku 817 Karol Veľký zomrel a Franská ríša sa rozdelila medzi jeho troch synov. Slovania, ktorí žili v Sávskom kniežatstve chceli využiť oslabenie franskej moci a proti Ľudovítovi Nemcovi v roku 819 povstali. K povstaniu sa pridali aj karantánski Slovania a Kraňci, avšak Frankovia povstanie porazili a v Karantániu pevne začlenili do svojej ríše. Na jej území boli vytvorené nové lénne grófstva (comitatus) a na menšie časti boli rozčlenené aj okolité marky.^[4]

Zoznam vládcov

Vládcovia Karantánie podľa informácií z:^[4]

• Valuk (7. storočie/pred 631 – 663^[5])
• Borut (okolo 749)
• Gorazd (aj: Karastus, Cacatius) (749 – 751/2)
• Chotimír (751/2 – 769)
• Valtunk (772 – 788), prvý neslovanský vládca, dosadený Tassilom III.^[5]:76-80
• Pribislav, Zemikaz (Semika), Stojmír, Etgar (mená z Conversia, roky neznáme)^[4], podľa iných názorov šlo o chybný neskorší výklad Conversia (Excerptum de Karentanis) a nešlo o korutánske, ale o dolnopanónske kniežatá^[5]:104
• svätý Domicián (?, legendárny vládca, nespomína sa v Conversiu)

Spoločnosť

Kniežací kameň (nem. Fürstenstein, slovin. knežji kamen) bola časť iónskeho stĺpu, ktorá zohrávala dôležitú úlohu pri preberaní moci v kniežatstve.^[7] Na tradíciu neskôr nadviazali aj nemeckí vladcovia Korutánskeho vojvodstva.

Na čele Karantánie stáli vojvodovia (resp. kniežatá), ktorí boli spočiatku slovanského pôvodu, pod nimi boli veľmoži (principes, primores). Z obdobia Karantánskeho kniežatstva pochádza obrad nástupu nového vojvodu na trón, ktorý sa zachoval vo Švábskom zrkadle a neskôr bol dodržiavaný aj v ranom období histórie Korutánskeho vojvodstva. Obrad sa spájal s kniežacím kameňom, na ktorom bol vojvoda odetý karantánskymi kosezmi. Kosezovia (gre. koséntzes, nem. Edlinger, lat. arimanni, pôvod mena je nejasný) tvorili zvláštnu privilegovanú vrstvu najbohatších sedliakov, mocensky stáli nad slobodnými roľníkmi ale pod najvyššou šľachtou. Boli členmi vládcovej družiny a zastávali nižšie úradnícke funkcie. Mali vlastnú vojenskú organizáciu, samosprávu a súdnictvo. Z Karantánie pochádzajú najstaršie zmienky o slovanských župách. Prvou bola tzv. Physsova župa, ktorú bavorský vojvoda Tassilo III. daroval kláštoru v Kremsmünsteri. Župná správna jednotka sa zväčša delila na niekoľko menších občín spravovaných starešinami (vetustissimi viri). Na čele župy stál župan (iopani). Funkcia slovanských županov pretrvala až do zániku samostatnosti Karantánie a vzniku franských grófstiev, keď bol úrad degradovaný na funkciu dedinského sudcu. Kosezi si svoj vplyv udržali aj v období franskej nadvlády a obdobia korutánskych vojvodov.^[4][6]:91

Referencie

Externé odkazy

• Pavol Jozef Šafárik, Slovanské starožitnosti, Článok VI. O Slovanoch korutánskych (zlatyfond.sme.sk)