Jules Amédée Barbey d’Aurevilly
Dobová fotografia Julesa Barbeyho d’Aurevillyho od Nadara.
Osobné informácie
Pseudonym	Maximilienne de Syrène
Narodenie	2. november 1808
	Saint-Sauveur-le-Vicomte, Francúzsko
Úmrtie	23. apríl 1889 (80 rokov)
	Paríž, Francúzsko
Národnosť	francúzska
Zamestnanie	spisovateľ, básnik, kritik, esejista, novinár
Dielo
Žánre	báseň, novela, esej, kritika
Obdobie	realizmus, nadrealizmus, romantizmus, dekadencia, symbolizmus
Témy	láska, smrť, pomsta, nenávisť
Významné práce	Les Diaboliques, L'Ensorcelée, Une vieille maîtresse, Le Chevalier Des Touches, Un prêtre marié
Ovplyvnený	Lord Byron, Joseph de Maistre, Honoré de Balzac
Podpis
Odkazy
Jules Barbey d’Aurevilly na Jules Barbey d′Aurevilly
Projekt Guttenberg	Jules Barbey d’Aurevilly (plné texty diel autora)
	Jules Barbey d’Aurevilly (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Biografický portál

Jules Amédée Barbey d’Aurevilly, obvykle len Jules Barbey d′Aurevilly (* 2. november 1808, Saint-Sauveur-le-Vicomte, Francúzsko - † 23. apríl 1889, Paríž) bol francúzsky spisovateľ, kritik, esejista a novinár. V jeho tvorbe možno zistiť známky realizmu, naturalizmu, romantizmu, mystiky, dandyzmu a symbolizmu. V určitých dielach sa priklonil k dekadentnému symbolizmu.

Život

Jules Amédée Barbey sa narodil v Normandii v prostredí konzervatívnych monarchistických názorov sprísnených katolicizmom. Bol najstarším zo štyroch bratov, preto ho otec určil za vojaka a poslal do vojenskej akadémie, kam ho však odmietli prijať.

Rodina Barbey dostala šľachtický prídomok v roku 1756, keď advokát na okresnom súde vo Valognes prijal hodnosť. Jeho matka Ernestine Ango pochádzala z buržoáznej rodiny z Caen s koreňmi v 16. storočí a bola dcérou posledného sudcu v Saint-Sauveur-le-Vicomte.

V 1818, po ukončení kolégia vo Valognes, odišiel bývať ku strýkovi. Doktor Pontas-Duméril mal naňho vplyv ako osobnosť liberálna, ktorá mladého Julesa povzbudila k intelektuálnej a morálnej emancipácii. V diele „Diaboliques“ vykreslil Barbey strýka v osobe doktora Tortyho. Strýko mu sprístupnil galériu osudov mestskej smotánky aj z odvrátenej stránky a jeho bratanec Edelestand du Méril, filozof a básnik, mu sprostredkoval svoj obdiv Waltera Scotta, Lorda Byrona, Roberta Burnsa a zmysel pre históriu a metafyziku.

V 1823, Barbey zložil svoju prvotinu, elégiu Aux héros des Thermopyles, venovanú básnikovi Casimirovi Delavignovi a publikoval ju rok potom. V roku 1825 mal už celú zbierku veršov, ktorú spálil. V 1827 vstúpil do triedy rétoriky na Kolégiu Stanislas v Paríži. Stretol tam Maurica de Guérina, s ktorým uzavrel priateľstvo. Po maturite v 1829 sa vrátil do Saint-Sauveur-le-Vicomte s hlavou plnou nových politických a náboženských názorov. Súhlasil, že bude študovať právo v Caen. Po smrti svojho strýka Jean-Françoisa Barbey d’Aurevillyho odmietol kvôli svojmu republikánskemu presvedčeniu prevziať jeho šľachtický prídomok.

Romantické začiatky tvorby

Okolo 1830, Barbey stretol Guillaume-Stanislas Trébutiena, knihovníka v Caen a zaľúbil sa do manželky jeho bratanca Louise du Méril. Ich vzťah bol neurčitý a podľa Barbeyho to bolo najnešťastnejšie obdobie jeho života. Bol tiež veľmi ovplyvnený dobovým moderným romantizmom. V 1831 napísal prvú novelu „Le Cachet d’Onyxnote“ (nezverejnená do 1919, znovu použitá v „Un dîner d’athées“), po nej „Léanote“ v 1832, publikovaná v krátkodobej revui „Revue de Caen“, ktorú založil s Trébutienom a Edelestandom du Méril.

V júli 1833 sa ubytoval v Paríži, kde sa stretol znovu so spolužiakom Mauricom de Guérin. V 1834 založil Revue critique de la philosophie, des sciences et de la littérature s Trebutienom a du Mérilom, kde publikoval niekoľko mesiacov literárne kritiky. V decembri sa vrátil do Caen kvôli svojej láske Louise a napísal tam jednej noci „La Bague d’Annibalnote“, báseň v próze s byronovskou inšpiráciou, ktorú uverejnil až v 1842. V 1835 zložil inú poému v próze „Amaïdée“ (1889) a román „Germaine ou La Pitié“ (z ktorej sa stala „Ce qui ne meurt pas“ (1883). V 1836 redigoval dve prvé „Memoranda“ na podnet de Guérina a rozišiel sa so svojou rodinou.

Dandyzmus

Po návrate do Paríža žil Barbey z dedičstva svojho strýka a sníval o kariére v politike čítajúc množstvo historických diel. Spolupracoval s politickým žurnálom „Nouvelliste“. V tejto dobe sa stretol s Eugénie de Guérin, najobľúbenejšou sestrou Mauricea de Guérin.

Jeho spoločenské ambície ho doviedli ku sebaštylizovaniu do podoby dandyho. Dokonalá toaleta, chladné vystupovanie, návštevy u Rogera de Beauvoirnote a kaviarne „Tortoni“, kultivovaná irónia, umenie epigramu a tajomna. Viedol mondénny život. Oslavy a zábavy, večierky s alkoholom a početné ľúbostné dobrodružstvá. Užíval laudanum kvôli spánku a jeho priatelia ho prezývali „Roi des ribauds“ (Kráľ zhýralcov) alebo „Sardanapale d’Aurevilly“. V atmosfére Júlovej monarchie sa zo začiatku priklonil na stranu Ľudovíta Filipa a druhýkrát už neodmietol šľachtický titul po strýkovi.^[1]

Duchovné kauzérie a vyššie spomenuté činnosti mu otvárali dvere salónov. Často sa objavoval u markízy Armance deVallon, ktorú zvádzal. Táto bitka ho každodenne vyťažovala počas niekoľkých mesiacov, no bez úspechu: z nej sa stával väčší dandy ako bol on. Inšpirovala ho k napísaniu dlhšej novely L’amour impossible, tragédie de boudoir (1841), ktorá zostala bez odozvy.

Chodil aj do salónu katolíčky a legitimistky baronesy Amaury de Maistre, vyženenej netere Josepha de Maistre a v 1842 spolupracoval s „Globe“, politickým žurnálom, v ktorom publikoval svoju prepracovanú „Bague d’Annibal“. Potom sa premiestnil do Dieppe, kde pomáhal robiť majiteľovi časopisu Levasseurovi kampaň. V roku 1843 publikoval v Moniteur de la Mode pod pseudonymom Maximilienne de Syrène a začal svoju esej o Georgovi Brummelovi. Udržiaval vzťah aj s mysterióznou Vellini, budúcou hrdinkou diela „Une vieille maîtresse“.

„Du dandysme et de George Brummell“ vyšla v 1845 v 30 exemplároch. Dielo malo salónny úspech. Začal písať ďalšie dielo o dandyzme, „Traité de la princesse“, manuál k výchove vo forme aforizmov, inšpirovaný Machiavelliho Vladárom.

Návrat ku konzervativizmu

Roky 1945-46 strávil písaním „Vieille maîtresse“ a nevýnosným písaním pre „Revue des deux Mondes“ a „Journal des débats“. V roku 1846 cestoval do centrálneho Francúzska v službách „Société catholique“. Jeden mesiac strávil v kraji Forèz v Bourg-Argental, mieste, ktoré sa ocitlo v jeho novele „Histoire sans nom“, publikovanej na konci roka. Doteraz nerobil čítania svojich diel, no stretnutie s Eugénie de Guérin a bratom Léonom Barbey d’Aurevilly ho priviedli ku zmene názorov. Čítanie románu „Docteurs du jour“ (1844) pred rodinou Raymonda Bruckera, v ktorom autor rozpráva o vlastnom návrate ku katolicizmu, tiež zohralo dôležitú úlohu. Táto názorová premena mu obnovila inšpiráciu. Tridsaťosemročný spisovateľ sa vrátil k detstvu a jeho zážitkom. V druhej časti románu použil reálie a miesto deja v regióne Normandia, v Barneville-Carteret.

V roku 1847 viedol revue Revue du Monde catholique, kde bol zároveň aj redaktorom. Svoj román dokončil koncom roku, ale nebol publikovaný. Prerušili ho udalosti revolúcie v 1848. Prispôsobil sa momentu v histórii a začal viesť klub robotníkov počas niekoľkých týždňov. Jeho revue prestala vychádzať a on sa stiahol do samoty, aby dopísal svoje začaté veci. Zrevidoval „Une vieille maîtresse“ a písal esej o Jakubovi II. Stuartovi a filozoficko-politickú esej „Les prophètes du passé“ o Josephovi de Maistre, Louisovi de Bonald, François-René de Chateaubriand, Félicité de Lamennais a Antoine Blanc de Saint-Bonnet.

V roku 1850 napísal prvý diel série Le dessous de cartes d’une partie de whist,^[2] obsiahnutú neskôr v Les Diaboliques.

Rukopis novely Ženská pomsta, súčasť zbierky Diabolské novely.

Maršal literatúry^[1]1">upraviť | upraviť zdroj

V roku 1874 vydal konečne román „Diaboliques“.^[2] Exempláre diela boli však cenzúrou zabavené a autor prenasledovaný za „urážku verejnej morálky a dobrých mravov a spoluvinu“. Aféru rozvírili v časopise „Charivari“ recenziou, ktorá obsahovala malomeštiacko-konzervatívne výčitky bez postihnutia hlbšieho myšlienkového významu diela.^[1] Barbey sa dovolával u Arsène Houssaye a Gambettu - republikána, aby sa vyhol súdnemu procesu. Súhlasil, že stiahne dielo z predaja a vyšetrujúci sudca ho vylúčil z konania. V 1883 bolo dielo prepísané a pridaný predhovor. Počas nasledujúcich rokov sa k nemu prihlásila nastupujúca generácia autorov: Bloy, Vallès, Daudet, Bourget, Rollinat, Jean Lorrain, Richepin, Péladan, Huysmans, Coppée, Hello, Uzanne, Octave Mirbeau... takisto spisovatelia dovtedy neuznávaní: Banville, Hérédia, Taine. Edmond de Goncourt zapísal Barbeyho na jeden z prvých zoznamov „Akadémie Desiatich“.

V 1878 publikoval „Les Bas-bleus“, piatu časť „Œuvres et les hommes“, venovanú ženám, ktoré píšu, „pretože ženy, ktoré píšu nie sú viac ženami. Sú to muži - prinajmenšom chceli by byť - a chybní.“

Barbey mal početné ale temer vždy nešťastné ľúbostné dobrodružstvá, čo mu však dopomohlo k témam pre jeho novely.^[1]

Stal sa tiež veľmi ostrým literárnym kritikom, no napriek tomu aj podporovateľom neúspešných nových autorov, napríklad Charlesa Baudelaira. Ako jeden z prvých rozpoznal kvality a význam Balzaca a Stendhala, no nepochopil velikánov ako Victor Hugo či Flaubert.^[1]

V 1879 stretol Louise Read, svoju poslednú priateľku, ktorá zostávala v jeho tieni. V 1880 publikoval pamflet na Goetheho a Diderota, čo bolo zrejme v intencii jeho návratu do lona cirkvi. „Príbeh bez mena“, katolícky ladený román, v ktorom kapucínsky mních - pekelník - skríži cestu nevinnému námesačnému dievčaťu, vyšiel v roku 1882 a mal úspech. Potom pracoval na románe „Gil Blas“ a publikoval v 1883 dva príbehy o inceste a cudzoložstve: „Retour de Valognes“ (Une page d’histoire) a „Ce qui ne meurt pas“ (román napísaný skoro pred 50 rokmi).

Napísal tiež tretie a štvrté „Memorandum“. V 1884 publikoval poéziu „Les Rythmes oubliés“ a svoje posledné kritické články, v ktorých privítal hlavne „A rebours“ - román-manifest dekadencie od Huysmansa.

Napriek svojej chorobe pečene pokračoval v návšteve salónu barónky de Poilly, Daudeta a Hayema, kde si vylepšoval svoje kauzérie. Podporil začiatky mladej herečky Marthe Brandès. V 1888 uverejnil novelu „Léa“, potom „Amaïdée“ (1889) predtým ako vážne ochorel. Skonal 23. apríla 1889.

Louise Read sa stala podľa závetu univerzálnou dedičkou, čo spôsobilo rôzne agresívne útoky. V máji 1891 prebehol proces medzi žurnálom „La France“ zastúpenom Sâr Joséphin Peladan a Léonom Bloyom a Léon Deschampsom, šéfredaktormi revue „La Plume“, v kauze vydavateľských práv. Kvázi-totalita tlače privítala odsúdenie Sâr v októbri 1891.

Barbey bol pochovaný na cintoríne Montparnasse 1889 a v roku 1926 prenesený na zámok Saint-Sauveur-le-Vicomte. Louise Read pokračovala vo vydávaní série „Œuvres et les hommes“.

Dieloupraviť | upraviť zdroj

Jeho tvorba je spolu s dielom Augusta Villiers de l’Isle Adam považované za spojovací element medzi romantizmom a dekadenciou spolu so symbolizmom. Miesto deja jeho románov a poviedok je často rodná Normandia. Opisuje v nich stav spoločnosti počas revolúcií v 1830 a 1848 a po nich a kritizuje úpadok morálky cirkevných prelátov a šľachty. Kritici nachádzajú rozpor medzi tým, za čo sa sám Barbey označoval a čím v skutočnosti bol: hoci sa pasoval za odporcu naturalizmu, jeho dielo je ovplyvnené do značnej miery práve realizmom a naturalizmom. Iným paradoxom jeho tvorby je, že ako katolík a rojalista bol týmito konzervatívnymi kruhmi odmietaný a jeho diela boli dávané na cirkevné zoznamy zakázaných titulov.

Ako literárny kritik uplatňoval najprísnejšie kritériá a býval autorom neznášanlivých atakov. Stal sa tak vzorom ďalších katolíckych novinárov, napríklad Léona Bloya. Vo svojom ranom období býval obdivovateľom a teoretikom dandyzmu a napísal esej o jeho tvorcovi Georgeovi Brummelovi.

Pod vplyvom romantizmuupraviť | upraviť zdroj

• Le Cachet d’onyx 1831
• Léa, 1832
• Amour impossible, 1841
• Bague d’Annibal, 1842
• Dessous de cartes d’une partie de whist, 1850 (opakovanie v Diaboliques)^[2]
• Une vieille maîtresse, 1851
• Ensorcelée, 1852 (pod názvom „Messe de l’abbé de La Croix-Jugan“), 1855
• Chevalier Des Touches, 1863
• Un prêtre marié, 1864
• Le Plus Bel Amour de Don Juan, 1867 (súčasť Diaboliques)^[2]
• Diabolské novely 1982 slov., prvých šesť noviel; Les Diaboliques 1874^[2]
• Une histoire sans nom, 1882 (pod názvom Retour de Valognes)
• Une page d’histoire, 1882 (Un poème inédit de Lord Byron), 1886
• Ce qui ne meurt pas, 1883
• Le bonheur dans le crime

Poézia - zbierkyupraviť | upraviť zdroj

• Ode aux héros des Thermopyles, 1825
• Poussières, 1854
• Amaïdée, 1889
• Rythmes oubliés, 1897

Eseje, kritikyupraviť | upraviť zdroj

• Du Dandysme et de Georges Brummel, 1845
• Les Prophètes du passé, 1851
• Les Œuvres et les hommes 1860-1909
• Les Quarante Médaillons de l’Académie, 1864 ;
• Les Ridicules du temps, 1883
• Pensées détachées, Fragments sur les femmes, 1889
• Polémiques d’hier, 1889
• Dernières Polémiques, 1891
• Goethe et Diderot, 1913
• L’Europe des écrivains (zostavené v 2000)
• Le Traité de la Princesse ou la Princesse Maltraitée, éditions du Sandre, 2012, editorka Mathilde Bertrand. Text bol obsiahnutý v korešpondencii medzi Barbey d’Aurevilly a Trebutienom.

Memoáre, denníkyupraviť | upraviť zdroj

• Correspondance générale (1824-1888), 9 dielov od 1980 do 1989
• Memoranda, Journal intime 1836-1864
• Disjecta membra (poznámkový zošit)
• Omnia (poznámkový zošit)

Preklady do slovenčinyupraviť | upraviť zdroj

• Diabolské novely, Jules Barbey d’Aurevilly, Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982, preklad Tamara Zemková, predslov Barbey d’Aurevilly, doslov Tamara Zemková, 1.vydanie, franc. Garnier-Flammarion, Paríž,1967
• Ženatý kňaz, Jules Barbey d’Aurevilly, vyd. Tatran, Bratislava, 1971, preklad Anna Škorupová, strán 328

Bibliografiaupraviť | upraviť zdroj

• Encyklopédia Agora, Par Paul Verlaine
• Remy de Gourmont, Promenades littéraires, 1904
• Octave Uzanne, Barbey d’Aurevilly, À la Cité des Livres, coll. « L’Alphabet des Lettres », 1927, 88 p. lire en ligne (page consultée le 21 septembre 2012)
• Jean Canu, Barbey d’Aurevilly, 1945
• Hermann Quéru, Le Dernier grand seigneur : Jules Barbey d’Aurevilly, 1946
• Roger Bésus, Barbey d’Aurevilly, 1958
• Hubert Juin, Barbey d’Aurevilly, 1972
• Arnould de Liedekerke, Talon rouge. Barbey d’Aurevilly : le dandy absolu, 1986
• Catherine Boschian-Campaner, Barbey d’Aurevilly, Seguier, 1989, 223 p.
• Jean-Marie Jeanton Lamarche, Pour un portrait de Jules-Amédée Barbey d’Aurevilly : regards sur l’ensemble de son œuvre, témoignages de la critique, études et documents inédits, 2000
• Fiona McIntosh, La Vraisemblance narrative en question, Walter Scott, Barbey d’Aurevilly, Presses Sorbonne Nouvelle, 2002
• Patrick Avrane, Barbey d’Aurevilly, solitaire et singulier, 2005
• Jean-Pierre Thiollet, Barbey d’Aurevilly ou le triomphe de l’écriture, 2006
• Jean-Pierre Thiollet, Carré d’Art : Jules Barbey d’Aurevilly, lord Byron, Salvador Dali, Jean-Edern Hallier, 2008
• Pierre Leberruyer, Au pays et dans l’œuvre de Jules Barbey d’Aurevilly : paysages envoûtants et demeures romantiques, 2008
• Michel Lécureur, Jules Barbey d’Aurevilly : Le Sagittaire, Fayard,, 2008
• François Taillandier, Un réfractaire : Barbey d’Aurevilly, éditions Bartillat, 2008
• Mélanie Leroy-Terquem, Barbey d’Aurevilly contre son temps : Un écrivain dans la tourmente du XIXème siècle, Archives départementale de la Manche, 2008
• Pierre Glaudes, Esthétique de Barbey d’Aurevilly, Paris, Classiques Garnier, "Études romantiques et dix-neuviémistes", 2009.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jules Barbey d’Aurevilly

Referencieupraviť | upraviť zdroj

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• diela na Wikisource(po francúzsky)
• Le Monde - biografia(po francúzsky)
• Larousse - biografia(po francúzsky)
• Známe citáty autora(po francúzsky)
• Web venovaný spisovateľovi-kompletné texty diel(po francúzsky)
• Le Monde - knihy - nové vydanie, Romans(po francúzsky)

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Jules Barbey d’Aurevilly na francúzskej Wikipédii a Jules Barbey d’Aurevilly na českej Wikipédii.

Literárny portál