O rovnomennej knihe pozri Džez (kniha).

Džez Jazz
Pôvod v štýloch	blues a afroamerická folková hudba, Ragtime
Kultúrne pozadie	začiatok 20. storočia – New Orleans, Louisiana, USA
Typické nástroje	saxofón, trúbka, trombón, klarinet, klavír, gitara, kontrabas, bicie, spev
Všeobecná popularita	1920 – 1960
Odvodené štýly	hip-hop
Podštýly
Avantgardný džez, Bebop, Cool jazz, Dixieland, Free jazz, Gypsy jazz, Hard bop, Jazz fusion, Kansas City Jazz, Latin jazz, Modal jazz, M-Base, Smooth jazz, Soul jazz, Swing, Trad jazz, Third stream
Zmes štýlov
Acid jazz, Calypso jazz, Jazz blues, Jazz fusion, Jazz rap, Nu jazz, Smooth jazz, Bossa Nova
---- Pozri aj Hudobný portál

Džez (-kodifikovaný tvar)^[1] alebo jazz^[2] (angl. jazz) je hudobný žáner, ktorý vznikol začiatkom 20. storočia v USA, v meste New Orleans, ktoré sa nachádza v štáte Louisiana. Vznikol postupným zlúčením afroamerického folklóru (najmä bluesu) s európskymi hudobnými tradíciami.

Štýl sa vyznačuje improvizáciou, zvláštnym spôsobom tvorby tónu a stretávaním niekoľkých metrorytmických pásiem. Džez znamenal zásadný prevrat v populárnej hudbe 20. storočia.

Z tohto štýlu od jeho vzniku vzniklo mnoho iných štýlov ako napríklad Big band swing-style v rokoch 1930 – 1940, bebop od polovice 1940 roku, rôzne druhy Latin jazz fúzií ako afro-kubánsky jazz v rokoch 1950 a 1960, jazz-rock fúzia v rokoch 1970 a 1980, alebo acid jazz, ktorý je prímesou jazzu a vplyv na funk a hip-hopu. Ako hudba je známa po celom svete, využíva miestne národy a regionálne hudobné kultúry, pričom jeho estetika prispôsobená jeho rozmanitému prostrediu a vedie k mnohým štýlom.

Definícia džezu

Waldemar Kurpiński & Tress Jazz band

Džez je veľmi ťažké definovať, pretože siaha od Ragtime valčíkov až do 2000 sfér syntézy. V určitom čase bolo mnoho pokusov určenia džezu, ale významný kritik Joachim Berendt považuje všetky tieto pokusy za nevyhovujúce. Berendt tento pojem definuje ako „formu umenia“ hudby, ktorá vznikla v USA konfrontáciou s hudbou černochov. Ďalej tvrdí aj to, že sa líši od európskej džezovej hudby, ktorá má osobitný vzťah k času, je definovaná ako 'swing' a jej spontánnosť a vitalita hudobnej produkcie v ktorých hrá hlavnú úlohu improvizácia, zvučnosť a spôsob formulácie, ktoré odrážajú osobnosť realizátora. Bol často charakterizovaný aj ako výrobok demokratickej tvorivosti, interakcie, spolupráce a umiestňovania rovnakých hodnôt.

Travis Jakson zaviedol taktiež širšiu definíciu džezu – hovorí, že „džez je hudba zahrňujúca vlastnosti, improvizáciu, skupinové interakcie, rozvoj a bytie rôznych hudobných možností.“^[3] Podľa Krina Gabbarta je hudba tohto štýlu chápaná ako súčasť súvislej tradície.^[4]

Nech sú v džezovej skupine akokoľvek dobrí hráči, nikdy nezahrajú v rovnakom zložení, rovnakým spôsobom dvakrát po sebe. Džezový hudobník si môže meniť melódie, alebo bude v takte. Európska klasická hudba bola pre skladateľov akýmsi médiom. V New Orleans a Dixielande hrali umelci striedavú melódiu, zatiaľ čo ostatní improvizovali. Od swingovej éry sa big bandy viac blížili a spoliehali na prehľadnú hudbu: dojednania boli buď písomne alebo naspamäť, lebo veľa skorých džezových umelcov nemohlo čítať noty. Neskôr v bebope sa pozornosť presunula späť k malej skupine a boli prijaté minimálne opatrenia.

Rozpravy

Zmena alebo transformácia džezu na základe nových vplyvov bola spočiatku často kritizovaná – Andrew Gilbert tvrdí, že džez má „schopnosť absorbovať a premeniť vplyvy“ z rôznych hudobných štýlov.^[5] Niektorí nadšenci zase džez argumentovali pre užšie definície, ktoré vylučujú množstvo iných druhov hudby. Džezoví hudobníci sa sami často zdráhajú definovať hudbu, ktorú hrajú. Duke Ellington zhrnul džez slovami: „Toto je hudba“.^[6] Niektorí kritici však kritizovali Ellingtona, že jeho hudba nebola džezom, pretože bola riadená a prehľadná. Na druhej strane Ellingtonov priateľ Earl Hines, ktorý bol dvadsiatym sólistom uviedol transformatívnu verziu Elingtonovych skladieb, ktoré popísal džezový kritik Ben Ratliff z novín New York Times ako dobrý príklad džezového procesu.^[7]

Obchodno-orientované populárne formy džezovej hudby boli dlho kritizované a to najmä od vzniku Bopu. Tradičný džezoví nadšenci zamietli Bop. V roku 1970 dochádza ku komerčnému znehodnoteniu hudby. Podľa Bruca Johnsona mala džezová hudba vždy „napätie medzi džezom, komerčnou hudbou a umením.“^[3] Village Voice a džezový kritik Gary Giddins tvrdia, že pri vytváraní a šírení džezu sú stále dominantné veľké zábavné podniky.

Etymológia džezu

Slovo džez sa prvýkrát objavilo na baseballovom vystúpení v San Franciscu v roku 1913.^[8] Džez bol zavedený do San Francisca v roku 1913 Williamom Slatterom, športovým redaktorom a propagovaný band-leaderom Artom Hickmanom. V Chicagu o ňom bolo počuť niekedy okolo roku 1915, a v New Yorku o rok neskôr.^[9]

Počiatok džezu

Maľba The Old Plantation znázorňujúca tancujúcich Afričanov

Od roku 1808 priniesol Atlantický obchod s otrokmi takmer pol milióna Afričanov do Spojených štátov. Otroci pochádzali vo väčšine zo západnej časti Afriky a s nimi prišli aj silné kmeňové hudobné tradície.^[10] Na festivaloch sa predstavovali africké tance s bubnami, ktoré boli organizované v nedeľu na miesto Konga. Africká hudba bola veľmi funkčná, rituálna a zahŕňala piesne práce a terénne hulákanie. Africké tradície využili single-line melódiu a call-and-response vzor, ale bez európskeho poňatia harmónie. Africké rytmy odrážali reč, vzory a africké použitie váh, ktoré viedlo k modrej poznámke bluesu a džezu.

Blackface skupina Virginia Minstrels v roku 1843 začala predstavovať tamburínu, husle, banjo a kosti.

Na začiatku 19. storočia bol stále väčší počet čiernych hudobníkov ktorí sa naučili hrať na európskych nástrojoch, najmä na husliach, ktoré slúžia na paródiu európskej tanečnej hudby. Na druhej strane, americko-európskych umelcov minstrel show s blackface popularizoval ako medzinárodnú hudbu, ktorá sa kombinuje s európskym harmonickým sprievodom. Louis Moreau Gottschalk upravil afroamerickú hudbu cakewalk štýlom a ďalšie melódie otrokov ako hudbu salónov. Iný vplyv prišiel od čiernych otrokov, ktorí sa naučili harmonický štýl hymny a začlenili ju do svojej hudby ako spirituály. Pôvod blues je neznámy, aj keď môže byť videný ako svetský náprotivok spirituálov. Paul Oliver zameral pozornosť na podobnosti v nástrojoch, hudby a sociálne funkcie na Griots Západu africkej savany.

Roky 1890 – 1910

Ragtime

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ragtime

V tom istom čase keď bolo zrušené otroctvo nastali nové príležitosti pre vzdelávanie slobodných Afroameričanov, aj keď bol prísny rasový nátlak – „segregácia“ na týchto ľudí. Pre väčšinu černochov boli obmedzené pracovné príležitosti, ale niektorí boli schopní nájsť si prácu v oblasti zábavy. Napríklad čierni klaviristi hrali v baroch, zábavných kluboch a týmto postupom to viedlo až k vzniku Ragtimu.

Ragtime bol populárny aj vďaka hudobníkovi Ernestovi Hoganovi, ktorý bol taktiež Afroameričan. Jeho hity sa objavili v roku 1895 a o dva roky neskôr ich Vessy Ossman zaznamenal ako zmes piesní s názvom „Rag Time Medley“. Rok 1897 bol významný najmä tým, že biely skladateľ Wiliam H. Krell vydal jeho prvé písomne klavírne dielo s názvom „Mississippi Rag“. Tomom Turpinom bola publikovaná aj nová zmes Ragtimu a to „Harlem Rag“, ktorá bola neskôr kritizovaná Afroameričanmi.

„Original Rags“ vytvoril pianista Scott Joplin a tento druh bol v roku 1899 medzinárodným hitom – „Maple Leaf Rag“. Tento významný pianista napísal aj mnoho iných Ragtimov, ako aj „The Entertainer“.

Blues ako hudba bola významná aj vďaka propagácii W. C. Handyho, ktorý vytvoril „Memphis Blues“ v roku 1912 a „St Louis Blues“ v roku 1914. Obe tieto štýly boli považované za džezové štandardy.

Neworleanská hudba

Táto hudba mala veľký vplyv na vytvorenie skorého džezu. Pre túto hudbu sú typické pochodové kapely, ktoré hrávali na pohreboch bohatých ľudí a boli organizované afroamerickou komunitou. Nástroje, ktoré používali pochodové kapely sa stali základnými nástrojmi džezu – typické bicie. Pre džez boli významné aj malé skupiny samoukov – černošských hudobníkov, ktorí pochádzali z pohrebného sprievodu v New Orleans a hrali kľúčovú úlohu pri šírení skorého džezu.

Meno Buddy Bolden je a bolo často spomínané so spojením „prvý muž džezu“. Tento človek je spomínaný niekedy okolo roku 1900, kedy hral džezovú muziku a na základe toho bola aj zaznamenaná jeho pieseň „Buddy Bolden Blues“ mnohými inými hudobníkmi. No čo osud nechcel, tento významný hudobník sa niekedy okolo roku 1907 stal duševne chorým a zvyšok života strávil v ústave.

Významným pre džez bol aj pianista Jelly Morton, ktorý začal svoju kariéru v Storyville. Od roku 1904 cestoval po svete a hral aj v takých mestách ako Chicago či New York. Jeho štýl nazývaný ako „Jelly Roll Blues“, ktorý napísal niekedy okolo roku 1905 a bol uverejnený v tlači v roku 1915 začali zavádzať hudobníci ako Neworleanský štýl.

Medzi ďalšie významné mená tohto obdobia patrili aj W.C. Handy a James Reese, ktorí pôsobili tesne pred začatím 1. svetovej vojny.

Roky 1920 – 1930

Džez si v týchto rokoch vytváral reputáciu a najmä príslušníci staršej generácie ho vnímali tak, že ohrozuje staré hodnoty v oblasti kultúry.

Medzi hlavné centrum rozvoja nového „Hot džezu“ patrilo Chicago, kde sa King Oliver pripojil k Billovi Johnsonovi. Už v roku 1924 sa Louis Armstrong pripojil k hudobnej skupine Fletchera Hendersona ako sólista a vystupoval s ňou 1 rok. Po 1. roku pôsobenia založil Louis Armstrong svoju vlastnú hudobnú skupinu s názvom „Hot Five“.

Medzi významné kapely ktoré ovplyvnili vývoj veľkej skupiny s názvom swing džez patria kapely: Fletchera Hendersona, Duka Ellingtonav New Yorkua Earla Hinesa v Chicagu.

Swing

Bližšie informácie v hlavnom článku: swing

Rok 1930 patril populárnym veľkým swingovým kapelám, v ktorých niektorí sólisti sa stali takými známymi ako vedúci skupiny.

K významným postavám vývoja veľkých džezových kapiel vrátane kapelníkov a aranžérov patrili: Count Basie, Cab Calloway, Jimmy a Tommy Dorseyovci, Duke Ellington, Benny Goodman, Fletcher Henderson, Earl Hines, Glenn Miller a Artie Shaw.

Swing bol taktiež tanečnou hudbou. Aj keď to bola kolektívna hudba, swing ponúkal individuálnym hudobníkom šancu a improvizáciu v melódii, tematické sóla, ktoré boli občas zložité, ale dôležité pre hudbu. Ako tak čas plynul, začala v Amerike ustupovať aj rasová segregácia časom už bieli kapelníci začali medzi seba prijímať aj čiernych hudobníkov a naopak čierni hudobníci prijímali taktiež bielych. Asi v polovici roku 1930, Benny Goodman najal pianistu Teddyho Wilsona, vibrafonistu Lionela Hamptona a gitaristu Charlieho Christiana a vytvoril malú skupinu.

Na začiatku roku 1940 sa začal objavovať nový štýl nazvaný ako „Jumping the blues“ tzv. skákajúci blues, ktorý používa malé kombá, horné tempo hudby a blues akordu. Jumping the blues čerpal z bluesu „boogie-woogie“ z roku 1930.

Začiatky v Európskom džeze

Významným typom džezu v Európe bol tzv. „Gipsy džez“, ktorý tvoril mix amerického swingu z roku 1930 a bol spopularizovaný belgickým gitaristom Djangom Reinhardtom.

Medzi hlavné nástroje Európskeho džezu patria: oceľové strunové gitary, husle a kontrabas. Sóla prechádzajú od jedného hráča k ostatným tak ako na gitaru, tak aj na basu a základom je rytmická sekcia. Niektorí muzikanti vychádzajú z toho, že džez bol privezený z Philadelphie do Francúzska Eddiem Langom a Joeom Venutom, hudobníkmi ktorí propagovali gypsy džez.

Roky 1940 – 1950

Dixielandské oživenie

Na konci roku 1940 dochádza k oživeniu hudby v Dixielande a dochádza k návratu na pôvodný New Orleansky štýl. V tom čase dochádza k tomu, že sa opäť začala vydávať džezová klasika ktorej tvorcami boli King Oliver, Jelly Roll Morton a Armstrongove skupiny z roku 1930. K obnove sa v tomto období pričinili dve skupiny hudobníkov. Prvú skupinu tvorili hudobníci, ktorí tvorili v tradičnom štýle. Medzi týchto hudobníkov patria napríklad Bob Crosby, Max Kaminsky, Eddie Condon a Will Bill Davison. Hudobníci druhej skupiny boli najmä mladí hudobníci ako skupina „LU WATTERS“. Osobou, ktorá je pre džez taktiež dôležitá bol Louis Armstrong, ktorý sa koncom roka 1940 stal vedúcim kapely „ALLSTARS“. Dixieland patril medzi najpopulárnejšiu časť výskytu džezu v USA, Európe a Japonsku.

Bebop

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bebop

Začiatkom roka 1940 pomohol bebop prejsť od chudobnejšieho tanca populárnej hudby k náročnejšiemu. Vyskytoval sa najmä v tanečnej hudbe. Od swingu sa líšil najmä tým, že swing chcel počúvať, bez tanca. V bebope hráči dbajú na súzvuk založený na improvizácii, využívajú náhradné akordy, menia ich a podobne. Štýl bubnovania je prchavý a výbušný.

Bebop sa začiatkom roku 1950 stal uznávanou súčasťou džezovej slovnej zásoby aj napriek nepriateľskej kritike. Medzi najvýznamnejších bebop muzikantov patria: saxofonista Charlie Parker, klaviristi Bud Powell a Thelonious Monk, bubeník Max Roach a trumpetisti Dizzy Gillespie a Clifford Brown.

Cool (chladný) džez

Na rozdiel od bebopu bol cool džez štýlom pokoja, hladkosti, jemnosti, pohody. Po prvýkrát sa objavil začiatkom roka 1950 v New Yorku ako zmes štýlov zvyčajne bielych muzikantov a čiernych bepop muzikantov. Tento druh džezu mal ohlasy v Európe a to najmä na Škandinávskom polostrove. Významné v ňom boli osoby ako saxofonista Lars Gullin, klaviristka Bengt Hallbergová, pianista Bill Evans, ktorý hľadal spôsoby ako ináč tvoriť svoju improvizáciu. Teoretické základy cool džezu stanovil slepý klavirista Lennie Tristano a jeho vplyv sa tiahne až do konca free džezu.

Modal (formálny) džez

Vývoj modal džezu sa začal niekedy koncom roka 1950. Jeho režim a hudobná stupnica sú základom hudobnej štruktúry a improvizácie. Predtým ako vznikol modal džez boli sólisti zvyknutí hrať sólo, ktoré presne zapadá do daného akordu, ale po jeho vzniku sa forma pre sólistov ustálila v akejsi harmónii melódie. Najvýznamnejšou osobou v rámci tohto džezu bol Miles Davis, ktorý vytvoril najpredávanejší album s názvom „Kind of Blue“. Medzi ďalšie významné osoby patrili John Coltrane a Herbie Hancock.

Free (voľný) džez

Free džez súvisel najmä s avantgardným džezom a jeho melódie dávali hudobníkom väčšiu voľnosť, voľné harmónie a tempo, ktoré bolo kontroverzné. S avantgardným džezom bol spájaný aj basista Charles Mingus, ale jeho skladby využívali aj mnohé iné štýly. Za prvé pozdvihnutie tohto džezu sa považuje rok 1950 s vytvorením prác Ornetta Colemana a Cecila Taylora. Pri pozdvihnutí tohto džezu stáli aj osobnosti ako John Coltrane, Archie Shepp, Sun Ra, Albert Ayler, Pharoah Sanders a iní. Svoje uplatnenie našiel aj v Európe aj vďaka tomu, že hudobníci Ayler, Taylor, Steve Lacy a Eric Dolphy tam žili určitý čas. Európsky džez bol známy aj preto, že neustále objavoval nových hudobníkov a rozvíjal nové prístupy.

Roky 1960 – 1970

Latin džez

Je akousi kombináciou rytmu z Afriky a Latinskej Ameriky. Využíval netradičné hudobné nástroje ako konga, timbales, guiro, claves, ale nezanevrel ani na nástroje ako klavír či kontrabas. Tvorili ho dva druhy a to: 1. afro-kubánsky džez, ktorý sa hral v USA a 2. brazílsky džez, ktorý bol v roku 1960 viac populárny. Významní hudobníci afro-kubánskeho džezu boli hudobníci ako Dizzy Gillespie, Billy Taylor, Xavier Cugat, Tito Puente a Arturo Sandoval. Typickým brazílskym džezom bol džez „bossa nova“, ktorý vznikol odvodením od samby. Využíval najmä mierne tempo s naspievanými melódiami v portugalčine a angličtine. Propagovali ho najmä Brazílčania, osoby ako Joao Antonio Carlos Jobim, Stan Getz a Charlie Byrd.

K jeho najpopulárnejším častiam patrili najmä nahrávky Charlieho Byrda, Stana Getza, Elly Fitzeraldovej a Franka Sinatru. Tieto nahrávky prispeli k upevneniu štýlu „bossa nova“ a vo svete hudby si vytvorili svoje miesto až do súčasnosti.

Post bop

Predstavuje oproti predošlým štýlom formu akéhosi malého džezu. Je chápaný ako súhrn vplyvu štýlov hard bopu, modálneho džezu, avant-garde štýlu a free džezu. Medzi kľúčové albumy patria: „Speak No Evil“, ktorý vytvoril Wayne Shorter, „Real McCoy“ podľa Mccoya Tynera, „Maiden Voyage“ vytvorený Herbiem Hancockom. Post bopovi umelci pracovali aj na iných žánroch, ktoré sa prekrývali s hard bopom.

Soul džez

Tento druh džezu bol ovplyvnení najmä hard bopom, od ktorého sa líši tým, že improvizácie boli často menej náročné a zdôraznil najmä opakované drážky a melodické háky. Na tento štýl mal veľký vplyv Horace Silver, ktorého piesne používajú funky a evanjelium „Vamps na klavír“. Významnými soul džezovými hudobníkmi boli: Jimmy McGriff, Jimmy Smith, Johny Hammond Smith, Eddie Davis a Stanley Turrentine.

Džez fusion (splynutie)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jazz fusion

V tomto období vznikli mnohé formy džezovo-rockovej fúzie spojením džezovej improvizácie s rockovými rytmami. V tejto dobe boli elektrické nástroje už na vyššej úrovni a fáza zvukov bola posilnená hudobníkom Jimmym Hendrixom. Miles Davis v roku 1970 vytvoril album „Bitches Brew“. Ostatní hudobníci, ktorí pracovali s Milesom Davisom tvorili štyri najvplyvnejšie fúzie skupín: „Weather Report a Mahavishnu Orchestra“, ktoré vznikli v roku 1971 a „Forever a Headhunters“. Proti džezu protestovali najmä Puristi. Pri džez fusion sa používala zmes metier, taktov, synkôp, zložité akordy a harmónia. Okrem nástrojov ako kameň, elektrická gitara, elektrická basgitara, elektrické piano a klávesov sa používali taktiež wah-wah pedále a ďalšie efekty.

Umelcami tohto boli: Miles Davis, keybordista Joe Zawinul, Chick Corea, Herbie Hancock, vibrafonista Gary Burton, bubeník Tony Wiliams, huslista Jean-Luc Ponty, gitaristi Larry Coryell, Al Di Meola, John McLaughlin a Frank Zappa, saxofonista Wayne Shorter a basisti Jaco Pastorius a Stanley Clarke.

Koncom roku 1960 hudobníci experimentovali najmä z rytmami rocku. Významnými skupinami boli „Cream“, „Grateful Dead“, „Blood, Sweat & Tears“, „Mothers of Invention“ Franka Zappu, v ktorých boli obsiahnuté najmä harmonické, melodické a rytmické hudobné prvky džezovej tradície.

Ostatné trendy

Hudobníci ako Pharoah Sanders, Hubert Laws a Wayne Shorter začali preferovať používanie afrických nástrojoch akými boli: kalimbas, vrúbkované tekvice a iné nástroje, ktoré neboli nástrojmi tradičného džezu. Začali sa zaoberať aj nástrojmi ako harfa, husle ba dokonca aj dudami. Džez sa neustále vyvíjal a menil – nadobúdal nové tvary, ktoré boli napĺňané stále novými a novými druhmi hudby, akými je svetová hudba, vážna hudba, rocková a populárna hudba.

Stále pribúdali noví umelci ako Keith Jarrett, Paul Bley, Pat Metheny Group, Jan Garbarek, Ralph Towner, Kenny Wheeler, John Surman a Eberhard Weber, ktorí využívali prevažne akustické nástroje.

Roky 1980 – 2009

Rokom 1980 sa zmenšila komunita zastupujúca džez. O džez sa, ale neprestala zaujímať najmä staršia generácia. Umelec obdobia týchto rokov akým bol Wynton Marsalis propagoval džezovú hudbu v rôznych formách a inšpiroval sa najmä umelcami akými boli Louis Armstrong a Duke Ellington. Na základe zákona z roku 1987, ktorý bol navrhnutý demokratom Johnom Conyersom bol džez definovaný ako jedinečná forma americkej hudby, ktorá tvorí americký národný poklad.

Smooth (jemný) jazz

Začiatkom tohto obdobia rokov vstúpila do povedomia nová forma džezu pod názvom „smooth jazz“. Tento jazz je charakteristikou hladkosti, jemnosti. Jazz tohto druhu tvorili umelci ako Grover Washington a Michael Lington. V USA sa snažil najmä o posilnenie kariéry a úspešnosti vokalistov, ktorých súčasťou boli mená ako Al Jarreau, Anita Baker, Chaka Khan a Sade. Táto jemná forma jazzu skladby hráva niekde medzi 90 až 105 BPM. Využíva hru na saxofón a gitaru podľa vopred udaných rytmov.

Acid jazz, nu jazz & jazz rapupraviť | upraviť zdroj

Acid jazz vznikol vo Veľkej Británii niekedy medzi rokmi 1980 a 1990 a tým ovplyvnil aj jazz funk a elektronickú tanečnú hudbu. Za predchodcov acid džezu boli považovaní hudobníci ako Roy Ayers a Donald Byrd.

Nu jazz je forma akejsi džezovej harmónie a melódie, ktorá ovplyvňuje improvizáciu aspektov. Môže mať veľmi experimentálny charakter a môže sa líšiť vo zvuku a koncepcii.

Jazz rap, ktorý sa vyvinul medzi rokmi 1980 a 1990 zahŕňa v jazze Hip hop. Významné vydané debutové singly sú: Words I Manifest, Night in Tunisia, Talkin All That Jazz.

Punk jazz & jazzcoreupraviť | upraviť zdroj

Pop skupina pôsobiaca v Londýne začala premiešavať free džez s dub reggae do akéhosi druhu Punkrocku. Príklady tohto štýlu sú práce – Lýdie Lunch kráľovnej Siamu a práce Jamesa Chanceho. V roku 1986 bol vydaný album „Spy vs Spy“ Ornettom Colemanom v súčasnom thrashcorovom štýle. V tom istom roku bol Sonnym Sharrockom, Petrom Brotzmannom, Billom Laswellom a Ronaldom Shannonom Jacksonom nahraný prvý album s názvom „Last Exit“, ktorý bol zmesou thrashu a free džezu. Tento vývoj predchádzal vývoju džezcoru. V roku 1990 vznikol džezcore, ktorý tvoril akúsi fúziu free džezu a hardcore punku, ale bral taktiež inšpiráciu z death metalu.

Experimentálni umelciupraviť | upraviť zdroj

Medzi významných džezových hudobníkov patrili Dave Brubeck, Wynton Marsalis, Sonny Rollins, Wayne Shorter a Jessica Williamsová, ktorí tvorili a nahrávali nové albumy. Medzi rokmi 1990 a 2000 bolo objavených zopár ďalších mladých hudobníkov ako pianisti Brad Mehldau, Jason Moran a Vijay Iyer, gitarista Kurt Rosenwinkel, vibrafonista Stefon Harris, trubkári Roy Hargrove a Terence Blanchard a saxofonisti Chris Potter a Joshua Redman.

Medzi najvýznamnejších experimentálnych umelcov patrili aj americkí trubkári Dave Douglas a Rob Mazurek, saxofonista Ken Vandermark, nórsky klavirista Bugge Wesseltoft a basista Christian McBride.

Modern Creative (Moderný rozvoj)upraviť | upraviť zdroj

V roku 1980 vznikla na veľkej džezovej scéne v New Yorku okolo nového žánru s názvom Modern Creative zmes starších žánrov ako bop, free, funk, pop a rock. Hudobníci v tomto žánri si prakticky mohli zahrať čokoľvek – mohli sa začleniť do voľnej hry. K hudobníkom patriacim k tejto scéne patrili saxofonisti John Zorn, Tim Berne, David Murray a Chris Speed; trubkári Butch Morris a Dave Douglas; klarinetista Don Byron; gitarista Bill Frisell; klaviristi Wayne Horvitz, Uri Caine a Marilyn Crispell; basisti Michael Formánek, William Parker, Mark Dresser a Drew Gress; violončelista Hank Roberts a bubeníci Joey Baron, Bobby Previo a Jim Black. Medzi ostatných umelcov patrili: nemecký džezový klarinetista Theo Jorgensmann; tenorsaxofonista Gerd Dudek.

Referencieupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ pozri Pravidlá slovenského pravopisu, Krátky slovník slovenského jazyka
2. ↑ Buzássyová, Klára; Jarošová, Alexandra, edi. (2006), „džez, jazz“, Slovník súčasného slovenského jazyka, A – G, Bratislava: Veda, ISBN 8022409324 
3. ↑ ^{a b} In Review of The Cambridge Companion to Jazz by Peter Elsdon, FZMw (Frankfurt Journal of Musicology) No. 6, 2003
4. ↑ COOKE, Mervyn; HORN, David G.. The Cambridge companion to jazz. Cambridge : Cambridge University Press, 2002. ISBN 0-521-66388-1. S. 1, 6. (po anglicky)
5. ↑ In "Jazz Inc." by Andrew Gilbert, Metro Times, December 23, 1998
6. ↑ LUEBBERS, Johannes. It's All Music. Resonate, september 2008. Dostupné online. (po anglicky)
7. ↑ Ratliff 2002, 19.
8. ↑ Word Myths: Debunking Linguistic Urban Legends, David Wilton, ISBN 0-19-517284-1 (2004)
9. ↑ H. L. Mencken, The American Language, Supplement II, Knopf, 1948, p. 709.
10. ↑ COOKE, Mervyn; HORN, David G.. The Cambridge companion to jazz. Cambridge : Cambridge University Press, 2002. ISBN 0-521-66388-1. S. 7 – 9. (po anglicky)

Súvisiace článkyupraviť | upraviť zdroj

• Harlemská renesancia, hudba

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Džez

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Bratislavské jazzové dni
• Jazzpark
• Jazz foundation of America

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jazz na anglickej Wikipédii.