Je príbehom starého mládenca Pištu, ktorý žije so svojou matkou na dedine a spolu s najlepším kamarátom Vincom a jeho priateľkou Vierou, pracuje pre vlakovú poštu. Kým Vinco je hotový Don Juan a svojimi večnými záletmi ničí zamilovanú Vieru, malý pupkatý Pišta u žien úspech nemá, a tak svoj smútok utápa v alkohole. Okrem hlavných hrdinov tu vystupuje niekoľko vedľajších postáv, ktoré dotvárajú tragikomický kolorit dedinského prostredia. Či už pracovníci vlakovej pošty alebo obyvatelia dediny, všetko sú to obyčajní ľudia z periférie spoločnosti s obyčajnými problémami a túžbami. Ženy trpia neverami a alkoholizmom svojich mužov a muži svoje radosti aj smútky riešia pri poháriku. Všetci majú svoje prednosti aj chyby a všetci túžia po pochopení a láske. Príbeh nie je postavený na dramatických zvratoch, ale na drobných prevažne komických situáciách, prostredníctvom ktorých spoznávame charaktery postáv.

Hanáka zaujíma obyčajný človek. Prostredníctvom neho hľadá pravé hodnoty, ľudskosť. V jednoduchom, surovom prostredí „škaredých“ ľudí nachádza poéziu života. Pre svoju poetiku si vyberá typy hercov, ktorí pôsobia veľmi civilne, nevytŕčajú z davu. Typy, aké bežne stretneme na ulici. Aj preto si vybral u nás neznámejšie tváre zahraničných hercov Poliaka Romana Klosowskieho (Vinco) a srbského herca Milana Jelica (Pišta). Spolu s českou herečkou Ivou Janžurovou, u ktorej nenájdeme nič z jej typického komediálneho prejavu, stvárňujú svoje postavy skutočne realisticky. Ako píše Zdeněk Figura: „Žádné překrásné „stars“ nebo svalnatí první milovníci v Hanákově filmu nehrají.“ Práve estetika škaredého bola Hanákovi vyčítaná režimom v dobe vzniku filmu, ako sám hovorí v jednom z rozhovorov: „Zdalo sa im poburujúce ukázať v akom prostredí žije robotnícka trieda, ale oni tie prostredia nepoznali. V Ružových snoch nechceli rómsku osadu, v tomto filme im chýbalo napríklad sídlisko ako dôkaz úspechov režimu. Ja som pritom dal predtým vymaľovať prvé nástupište bratislavskej stanice, kde sa nakrúcalo, aby to nevyzeralo tak strašne.“