Ján Tužinský
slovenský spisovateľ a esejista
Narodenie	29. marec 1951 Zlaté Moravce, Česko-Slovensko (dnes Slovensko)
Úmrtie	15. apríl 2022 (71 rokov)
Alma mater	Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Biografický portál

Ján Tužinský (* 29. marec 1951, Zlaté Moravce – † 15. apríl 2022)^[1] bol slovenský prozaik, esejista, autor literatúry pre deti a mládež a bývalý riaditeľ Slovenského rozhlasu.

Životopis

Vzdelanie získaval v Beladiciach a Zlatých Moravciach, neskôr študoval na prírodovedeckej fakulte, potom na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave teóriu kultúry. Po ukončení štúdia pracoval vo vydavateľstve Tatran, v Slovenskom rozhlase, kde bol v rokoch 1994 – 1997 jeho ústredným riaditeľom. V rokoch 1993 – 2002 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Na konci žil v Bratislave a pôsobil v Rádiu Devín.

Tvorba

Vo svojich dielach sa venoval otázkam podceňovaných spoločenských problémov, analýze životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, no taktiež sa vracal do obdobia 2. svetovej vojny. Veľa priestoru venoval kritike, no jeho postupy vyznievajú skôr moralizátorsky. Spolupracoval s rozhlasom, pre ktorý napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry.

Ocenenia

• 1995 – Cena Lea Danihelsa (USA)
• 1999 – Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

Dielo

Próza

• 1983 – Bičovanie koní, zbierka poviedok
• 1987 – Čakanie na šarhu, zbierka poviedok
• 1989 – Kto hodí kameňom, román
• 1992 – Biliard na streche, román
• 1992 – Krypta, kniha poviedok
• 1993 – Motiviáda, eseje
• 1994 – Bastard v daždi, novela
• 1997 – Jeremiášov plač, kniha poviedok
• 1998 – Bledomodrý svet, eseje
• 2001 – Sklené oko
• 2003 – Niečo ako sen, výber
• 2003 – Postmoderna – Smrť literatúry, eseje
• 2005 – Mimikri

Próza pre deti a mládež

• 1985 – Straka nekradne, román

Referencie