Ján Mlynárik
slovenský historik, vysokoškolský pedagóg, disident a politik
Poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia
V úrade 7. júna 1990 – 4. júna 1992
Biografické údaje
Narodenie	11.02.193311. február 1933 Fiľakovo, Česko-Slovensko
Úmrtie	26. marec 2012 (79 rokov) Praha, Česko
Politická strana	KSČ VPN (1990 – 1991) ODÚ (1991 – 1992)
Alma mater	Filozofická fakulta Karlovej univerzity v Prahe
Politický portál  Historický portál  Biografický portál

Prof. PhDr. Ján Mlynárik, CSc. (* 11. február 1933, Fiľakovo – † 26. marec 2012, Praha)^[1] bol slovenský historik a vysokoškolský pedagóg, počas normalizácie prvý slovenský signatár Charty 77. V roku 1981 bol uväznený a následne v rámci akcie Asanácia donútený k odchodu do exilu do Západného Nemecka. Po Nežnej revolúcii pôsobil ako politik, poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia za ODÚ-VPN.^[1]

Životopis

Narodil sa vo Fiľakove v rodine kováča, vyrastal v obci Zelené, dnešnej mestskej časti Poltára.^[2] Maturoval v roku 1952 na gymnáziu v Lučenci, v roku 1957 absolvoval štúdium histórie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, následne v rokoch 1957 – 1959 vyučoval históriu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a v rokoch 1959 – 1969 na Akadémii múzických umení v Prahe. V 60. rokoch patril medzi reformných komunistov. Prezident ČSSR Antonín Novotný ho v roku 1964 pokáral za jeho názory, spory ale mal aj s Gustávom Husákom, ktorý ho označil za čechoslovakistu, na čo Mlynárik reagoval s tým, že je proti všetkým extrémistickým -izmom, čechoslovakizmu i separatizmu.^[1] Zároveň ale vo verejných debatách v druhej polovici 60. rokov obhajoval prvú československú republiku pre jej demokratický charakter, čím sa dostal do sporu s niektorými národovecky orientovanými slovenskými verejnými činiteľmi (Gustáv Husák, Miloš Gosiorovský). Počas Pražskej jari 1968 potom kritizoval výroky komunistických slovenských zástancov federalizácie ako Vladimír Mináč, ktorí podľa neho znižovali význam demokratizačného hnutia.^{[3]:455 – 456, 480}

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 musel z vysokej školy odísť. Bol vylúčený z KSČ a do roku 1981 pracoval ako kulisár v Národnom divadle v Prahe a neskôr ako kurič v pražskej kaviarni Slavia. Medzi prvými podpísal Chartu 77,^[1] patril medzi jej nepočetných signatárov z radov Slovákov, sám ale žil v Prahe.^[3]:554

V 50. a 60. rokoch sa zaoberal predovšetkým históriou sociálnych zápasov na Slovensku v medzivojnovom období (Štrajkové boje na Slovensku I – III, 1959 – 65; Revolučné hnutie nezamestnaných na Slovensku v rokoch 1918 – 1938, 1968). Od 70. rokov sa venoval problematike odsunu nemeckého obyvateľstva z ČSR, históriou česko-slovenských vzťahov (Česká inteligencia Slovensku, Kolín nad Rýnom, 1987) a osobnosti M. R. Štefánika (Cesta ke hvězdám a svobodě, 1991).

V roku 1981 bol na trinásť mesiacov uväznený a potom v rámci akcie Asanácia vypovedaný do Západného Nemecka. V Mníchove pracoval na voľnej nohe pre rádio Slobodná Európa, BBC a Deutschlandfunk. Ako historik a esejista (Danubius) kritizoval povojnové vysídlenie Nemcov z Československa.^[4] V roku 1990 sa vrátil do Prahy, kde prevzal post docenta na Filozofickej fakulte UK. Svoje štúdie, články a dokumenty k dejinám čs. historiografie z rokov 1969 – 1989 zhrnul v súbore Diaspora historiografie (1998).^[1] Napísal tiež populárno-vedecký výklad dejín Židov na území dnešného Slovenska (Dějiny Židů na Slovensku, 2005).^[5]

Angažoval sa aj v politike. Vo voľbách v roku 1990 zasadol za VPN do slovenskej časti Snemovne národov (volebný obvod Stredoslovenský kraj). V roku 1991, v súvislosti s rozpadom VPN, prestúpil do poslaneckého klubu jednej z nástupníckych formácií, ODÚ-VPN. Vo Federálnom zhromaždení zotrval do volieb v roku 1992.^[6] V parlamente bol zástancom reštitúcií majetku skonfiškovaného komunistickým režimom. Odmietal slovenský nacionalizmus a podal trestné oznámenie proti slovenskému nacionalistovi, ktorý popieral holokaust.^[1]

Po rozdelení Československa zostal žiť v Prahe. Ako editor sa venoval dielu Dominika Tatarku, Milana Rastislava Štefánika a Ivana Dérera.^[2] Od roku 1993 bol predsedom Zväzu Slovákov v Česku. V roku 1998 obhájil pred Vedeckou radou Filozofickej fakulty profesúru novodobých českých a slovenských dejín.^[1]

Knižné publikácie

• Triedne boje horehronského ľudu v rokoch svetovej hospodárskej krízy 1930 – 1933. 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1956.
• Štrajkové boje na Slovensku : I. 1. vyd. Bratislava : Práca, 1959. 227 s.
• Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960. 114 s.
• Veľký štrajk horehronských lesných robotníkov a povozníkov roku 1936. Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1961.
• Štrajkové boje na Slovensku : II. Bratislava : Práca, 1962.
• Polomská vzbura. Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1963.
• Čiernobalocký štrajk. Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1963.
• Nezamestnanosť na Slovensku (1918 – 1938). Bratislava : Osveta, 1964. 255 s.
• Štrajkové boje na Slovensku : III. 1. vyd. Bratislava : Práca, 1965. 306 s.
• Od októbra 1917 ku vzniku KSČ : revolučné hnutie na strednom a severozápadnom Slovensku v rokoch 1917 – 1921 : k 50. výročiu VOSR. 1. vyd. Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1967. 208 s.
• Revolučné hnutie nezamestnaných na Slovensku v rokoch 1918 – 1938. Bratislava : Práca, 1968.
• Robotnícke hnutie v Turci v rokoch 1918 – 1938. Martin : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1970.
• Thesen zur Aussiedlung der Deutschen aus der Tschechoslowakei 1945 – 1947. 1. vyd. München : Selbstverlag Danubius, 1985. 60 s.
• Česká inteligencia Slovensku : kapitoly z dejín českej inteligencie na Slovensku za prvej ČSR. 1. vyd. Kolín nad Rýnom : Index, 1987. 113 s.
• Cesta ke hvězdám a svobodě. 2. vyd. Praha : Lidové noviny, 1991. ISBN 80-7106-025-9.
• Ekológia po slovensky : Otázky životného prostredia na Slovensku (1948 – 1988). Praha : Danubius, 1994. 200 s. ISBN 80-901768-0-1.
• Českí profesori na Slovensku. Praha : Danubius, 1994. 266 s. ISBN 80-901768-3-6.
• Diaspora historiografie : štúdie, články a dokumenty k dejinám československej historiografie v rokoch 1969 – 1989. Praha : Ipeľ, 1998. 565 s. ISBN 80-901767-1-2.
• Ruzyňské meditace. Praha : Ipeľ, 1999. 364 s. ISBN 80-901767-4-7.
• Causa Danubius. Praha : Danubius, 2000. 792 s. ISBN 80-901768-4-4.
• Pražané Slovensku : Pražané na Slovensku ve XX. století. 1. vyd. Praha : Danubius, 2000. 311 s. ISBN 80-901768-5-2.
• Fortgesetzte Vertreibung (Vorgänge im tschechischen Grenzgebiet 1945-1953).  : Herbig, 2003. 480 s. ISBN 978-3-7766-2291-1.
• Dějiny Židů na Slovensku. 1. vyd. Praha : Academia, 2005. 358 s. ISBN 80-200-1301-6.
• Osud banderovců  a tragédie řeckokatolické církve. 1. vyd. Praha : Libri, 2005. 96 s. ISBN 80-7277-204-X.
• Slovenskí študenti na českých vysokých školách v rokoch 1930 – 1939. 1. vyd. Praha : Ipeľ, 2007. ISBN 80-901767-7-1.
• Akce Delta : disidenti proti diktature (1981 – 1982). Praha : Danubius, 2009. 141 s. ISBN 978-80-901768-8-1.
• Spod divadelných kulís na parlamentnú tribúnu. 1. vyd. Lučenec : Pro Office, 2014. 212 s. ISBN 978-80-89579-01-3.

Vo filme

Režisér Arnold Kojnok o ňom natočil dokument Lyrik (Slovensko, 2014, 83 min).^[7]

Referencie

Externé odkazy

• Zoznam diel Jána Mlynárika v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice
• Zoznam diel, ktorých autorom alebo témou je Ján Mlynárik v súbornom katalógu Národnej knižnice ČR
• Ján Mlynárik na webe Parlamentu ČR
• Som zaťažený na genocídy – rozhovor v časopise .týždeň (2009)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ján Mlynárik na českej Wikipédii.