Infanticída (alebo detská homicída) je zámerné vyvražďovanie detí. Niekedy sa rozlišuje neonaticída - vraždenie novonarodených do 24 hodín od pôrodu, ktoré sa najčastejšie deje zo strany matky, a filicída - zabitie staršieho dieťaťa, ktoré je pravdepodobnejšie zo strany otca.

V mnohých zaniknutých civilizáciách bola považovaná určitá forma infanticídy za povolenú. V niektorých krajinách pretrváva až do súčasnosti, zvlášť infanticída novonarodených dievčatiek. Ide o takzvanú pohlavne selektívnu infanticídu.

História

Infanticída v zmysle prinášania ľudských obetí bohom bola bežnou praxou u blízkovýchodných národov známych o. i. zo starohebrejských historických spisov. V starovekom Grécku bolo zabíjanie detí bežnou praxou, hoci ľudské obete tu považovali za neprijateľné. Spravidla sa dialo na pokyn otca. V Sparte o smrti dieťaťa rozhodovala rada starších. Išlo predovšetkým o ponechanie dieťaťa bez pomoci na opustenom mieste. Verilo sa, že pri tomto spôsobe nejde o vraždu, hoci šanca na prežitie bola minimálna. Tento postup však ponechával možnosť na zásah Bohov. Našiel svoje miesto v legende o Médee alebo v príbehu Parisa, kvôli ktorému sa viedla vojna o Tróju. Staroveký Rím prebral zvyklosti v súvislosti s infanticídou od Grécka. Zabíjanie detí bolo legislatívne zakázané až zákonom z roku 374 po Kristovi.

Kresťanstvo

Kresťanská náuka infanticídu od počiatku odmietala. Z cisárov sa o nej ako prvý odsudzujúco vyjadril Konštantín Veľký v roku 318 po Kristovi. Zákon na jej zákaz vydal v roku 374 cisár Valerián. Koncil v Tolede v roku 589 po Kristovi odsúdil infanticídu v Španielsku, kde bola ešte stále pretrvávajúcou praxou a koncil v Konštantínopole v roku 1094 položil infanticídu na úroveň homicídy (prehlásil, že zabitie dieťaťa je rovnako závažné ako zabitie dospelého človeka).

V stredoveku sa ponechaniu dieťaťa napospas osudu darilo brániť predovšetkým kláštorom vďaka zavedenej praxi, že nechcené deti sa nechávali pri dverách kostola alebo kláštora. Kňazi, mnísi alebo mníšky sa o takýchto najdúchov starali až do ich dospelosti. Táto prax dala neskôr zrod prvým sirotincom, čiže detským domovom.

Súčasnosť

V dnešnej spoločnosti je infanticída prakticky úplne neznámy pojem, azda s výnimkou oblastí, kde sa deti rodia do extrémnej chudoby alebo musia čeliť kultúrno-legislatívnym prekážkam (Čína, Severná Kórea). Vedú sa diskusie, či aj feticída, čiže usmrtenie dieťaťa v lone matky, má byť považovaná za druh infanticídy.

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Infanticide na anglickej Wikipédii.