Praindoeurópčina (iné názvy: indoeurópsky prajazyk, zriedkavejšie: protoindoeurópčina, indoeurópsky protojazyk, nepresne: indoeurópčina, zastarano: praindogermánčina) je predpokladaný prajazyk indoeurópskych jazykov.

Existencia tohto jazyka je už viac ako 100 rokov akceptovaná jazykovedcami a jeho rekonštrukcia je pomerne podrobná. Sir William Jones si v 18. storočí ako prvý všimol podobnosť medzi sanskritom, starou gréčtinou a latinčinou. Začiatkom 20. storočia bol spracovaný opis praindoeurópčiny, ktorý sa (s niekoľkými úpravami) akceptuje dodnes.

Praindoeurópčina sa vyznačovala komplexným morfologickým systémom, ktorý zahŕňal skloňovanie (pridanie prípony ku koreňovej morféme, ako napríklad v chlap, chlapec, chlapček), a ablaut (stupňovanie samohlások, ako v nemeckom nehmen(brať) - nimmt (prítomný čas, 3. os.) - nahm (jednoduchý min. čas) - hat genommen (zložený min. čas). Podstatné mená používali prepracovaný systém skloňovania a slovesá používali podobne prepracovaný systém časovania.

Pretože žiadny priamy dôkaz o existencií praindoeurópčiny neexistuje, všetky poznatky o nej sú odvodené z rekonštrukcií neskorších jazykov pomocou rôznych jazykovedných techník, ako napríklad komparatívnej metódy, či metódy vnútornej rekonštrukcie vývinu jazyka. Teórie o možnom príbuzenstve s inými jazykovými rodinami, vrátane uralských jazykov sú sporné.

Vznik

Jazyk vznikol podľa dvoch hlavných teórií:

• asi 6000 až 7500 pred Kr. v Malej Ázii
• asi 4500 pred Kr. v južnom Rusku (severne od Čierneho mora, Kaukazu a Kaspického mora; od 3500 aj v severnej Malej Ázii)

Existuje ale veľmi veľa alternatívnych teórií, podľa ktorých vznikol v Indii, pri jazere Urmija či v Európe (severnej alebo strednej) a podobne.

Najnovšie sa za najpravdepodobnejšie považuje, že praindoeurópčina vznikla v Arménskej vysočine (t.j. v širokom okolí vrchu Ararat). V 7. alebo 6. tisícročí pred Kr. sa od nej oddelil grécko-arménsky jazyk, anatólčina, albánčina a tocharčina. V 6. tisícročí sa časť Praindoeurópanov presunula na územia severne od Kaukazu, kde následne vznikla z archeologického hľadiska jamová kultúra a z jazykového hľadiska baltsko-slovanský, germánsko-keltský a italický jazyk. Jamová kultúra sa v období okolo 3000 pred Kr. rozšírila na západ, t.j. do západnej, strednej a severnej Európy, kde sa vyššie uvedené tri jazyky následne rozpadli na jednotlivé dnes známe jazyky. Paralelne, najneskôr v 6. tisícročí pred Kr., vznikol aj indoiránsky jazyk, ktorý sa následne rozpadol na jednotlivé dnes známe jazyky. ^[1]

Vznik indoeurópskych jazykov (podľa bežných predstáv v prvom desaťročí 21. storočia)

Ako prvá sa z praindoeurópčiny oddelila praanatólčina (anatólske jazyky) - asi okolo 4000 alebo okolo 2300 pred Kr. Neskôr sa praindoeurópčina rozpadla na dve vetvy:

• keltsko-italicko-tocharský jazyk:
  • z neho sa ako prvé oddelili tocharské jazyky
  • neskôr sa keltsko-italicko-tocharský jazyk rozpadol na:
    • prakeltčinu (keltské jazyky)
    • praitaličtinu (italické jazyky), ktorá sa rozpadla na:
      • latinčinu (z nej vznikli románske jazyky)
      • oskicko-umbrijské jazyky
• árijsko-grécko-arménsky jazyk:
  • z neho sa ako prvé oddelil baltsko-slovansko-germánsky jazyk, ktorý sa neskôr rozpadol na:
    • pragermánčinu (germánske jazyky)
    • baltsko-slovanský jazyk, ktorý sa neskôr rozpadol na:
      • praslovančina (slovanské jazyky)
      • prabaltčina (baltské jazyky)
  • neskôr sa árijsko-grécko-arménsky jazyk rozpadol na:
    • grécke jazyky
    • arménsko-árijský jazyk, ktorý sa rozpadol na:
      • indoiránčinu (indoiránske jazyky)
      • arménčinu

V súčasnosti sa jazyky, ktoré vznikli z indoeurópskeho prajazyka, používajú v Indii a celej Európe. Preto sa tieto jazyky označujú ako indoeurópske jazyky.

Zdroje