Horský nosič je človek vynášajúci na vlastnom chrbte na vysokohorské chaty alebo na vysokohorské stavby náklady: potraviny, spotrebné predmety, palivo, stavebný materiál a podobne. Náklad má upevnený na špeciálne zhotovených nosidlách rôzneho tvaru a materiálu. Nosidlá majú popruhy. Horskí nosiči, ktorí pravidelne zásobujú vysokohorské chaty vo Vysokých a Nízkych Tatrách (Chata generála Milana Rastislava Štefánika, Kamenná chata pod Chopkom) a vo Veľkej Fatre (Chata pod Borišovom) sú svetovou raritou. Touto prácou sa z vedeckého hľadiska zaoberá predovšetkým entológia skúmajúca ľudový transport, transportné pomôcky a dopravu v rôznych spoločenstvách.^[1]

Goralský horský vodca a nosič

Z histórie

Od nepamäti človek prenášal rôzne náklady na svojom tele. Na hlave (v košoch, nádobách), na remene alebo na chrbte. V našom prostredí sa ustálilo nosenie nákladov na chrbte (plachty, torby, noše, krošne, batohy), na ramene (tašky, kapsy, plachty) alebo voľne v rukách (koše, košíky, vedrá, gelety). Na prenášanie nákladov sa používajú aj dopravné prostriedky hnané ľudskou silou alebo silou zvierat.^[1]

Bylinkári z Novej Lesnej v roku 1907

Goralskí pytliaci Maciej Sieczka Kulawy M. Majerczyk so zabitým kamzíkom

Prví vysokohorskí nosiči

Boli nimi baníci, bylinkári, pytliaci, korienkári, pastieri, drevorubači, zbojníci a pašeráci, ktorí prenikali do vysokohorského prostredia, často až do výšky nad 2 000 m n. m.. Vynášali do hôr potraviny a rôzne pomôcky, ba dokonca na vlastných chrbtoch pastieri z Jurgova vynášali ovce na vrcholové plató Muráňa v Belianskych Tatrách. Až do polovice 20. storočia sa zachovali po nich zvyšky rebríkov, po ktorých vystupovali.^[2][1]

Beata Laska – Kościelecka

Výstup na Lomnický štít Jordanovou cestou

Horský vodca

Turistickí pomocníci

V 16. storočí začali objavovať Vysoké Tatry prví turisti a bádatelia. Najstarší vierohodný záznam o turistickom výlete do Vysokých Tatier je z Kežmarku. V roku 1565 sa vybrala väčšia kežmarská spoločnosť na výlet do "Snežných hôr" k Zelenému plesu. Na výlete bola hradná pani Beata Laska – Kościelecka. V sprievode bol kežmarský richtár, rektor i hradný kapitán, nechýbali ani nosiči.^[3]

Dobový obrázok horských nosičov na začiatku 20. storočia

Pri prvých objavných výstupoch na tatranské štíty v 17. – 18. storočí sa ako vodcovia a nosiči najskôr uplatnili kamzičí poľovníci či pytliaci. Pri love prenikali hlboko do hôr, poznali prechody cez tatranské sedla, boli dobre informovaní o ich konfigurácii a vedeli nájsť správne výstupovú cestu. K nim sa pripojili pedagógovia a učitelia z Rakús, Veľkého Slavkova, Mlynice, Starej a Novej Lesnej. Získavali od nich informácie a so svojimi žiakmi navštevovali dovtedy nepoznané končiny Vysokých Tatier.^[3]

Prví turisti a bádatelia pred návštevou vysokohorského prostredia si dojednávali vodcovskú a nosičskú službu v podtatranských dedinách, alebo sa s nimi stretávali priamo v teréne. Nosičmi sa stávali nemajetní, chudobní dedinčania. Motivovaní boli predovšetkým finančnou odmenou. Na výlety do hôr sa chodilo na 2 – 3 dni. Turista sa dohodol s horským vodcom na odmene, spolu s nosičmi pripravil výstroj a zásobu potravín. V horách sa najčastejšie konzumovalo mäso, šunka, chlieb, syr, víno, pivo alebo pálenka. Súčasťou výstroja bola puška, náboje, deky a náhradné oblečenie. Nosiči niesli takýto náklad v plátenných plachtách, kožených torbách alebo v prútených košoch. Súčasťou výstroja boli kotlíky a čajníky.^[1] Výhodou prúteného koša, ktorý nazývali fiľas bolo prehľadné a bezpečné uloženie potravín. Bol pripevnený trakmi na chrbát. Pomocou dvoch ručiek na stranách ho mohli nosiť dvaja nosiči. Majetnejší ponúkali vlastný konský záprah, odvážali hostí na úpätie hôr. Vedeli sa dohovoriť i keď nie plynule, po poľsky, maďarsky i po nemecky. Neobyčajný rozvoj zaznamenala doprava fiakrami. Mala význam do roku 1871, do výstavby Košicko-bohumínskej železnice.^[2]

V roku 1873 bol v Kežmarku založený Uhorský karpatský spolok. Okrem iných aktivít zaoberal sa organizáciou vodcovskej služby v horách. Podľa oficiálnych stanov vodcovia, okrem sprevádzania klientov, museli im nosiť batožinu do hmotnosti 8 kg. Za každý kilogram si vodca mohol účtovať 2 grajciare. Nemohol však nosiť viac ako 15 kg, ba dokonca ani za odmenu. Preto si musel najímať nosičov. Klienti vodcovi platili ubytovanie a stravu, nosiči sa o stravu a ubytovanie museli postarať sami.^[4] Nosiči pochádzali z podtatranských obcí z Novej a Starej Lesnej, Gerlachova, Rakús, Mlynice, Veľkého Slavkova, Štôly, Važca, Východnej, Mengusoviec a mnohých iných. Medzi najznámejších horských vodcov, ktorí si najímali nosičov boli Ján Hunsdorfer, Ján Breuer, Ján Honsch, Samuel Horvay, Michal Húska, Ján Franz, Pavol Kerner, Pavol Čižák, Martin Spitzkopf, Jakub Suchanovský a Ján Schmögner.^[1][5]

Pomocníci pri stavbe chát

Ján Juraj Rainer, nájomca Starého Smokovca, bol prvý, kto objavil výhody poskytovania komplexných služieb hosťom, ktorí prichádzali na liečebný pobyt do Starého Smokovca. Smokovec bol výhodným východiskom pre túry na Lomnický štít aj do Malej a Veľkej Studenej doliny. Starolesnianska poľana poskytovala výhodné miesto na stavbu malej útulne, ktorá mohla ponúknuť núdzové prenocovanie a ochranu pred nepohodou. Podujal sa najprv upraviť chodník zo Smokovca na Hrebienok. V roku 1863 vypracoval projekt chaty. O dva roky neskôr Rainerovu chatu za výdatnej pomoci horských nosičov a povozníkov postavili. Blasyho chata bola prvou chatou, ktorá stála vo Velickej doline vo Vysokých Tatrách. Postavili ju v roku 1871 na východnom brehu Velického plesa. Majiteľom bol Eduard Blasy poľnohospodár a turistický nadšenec z Veľkej. Bez pomoci horských nosičov by ju nepostavili.

Uhorský karpatský spolok sa koncom 19. storočia rozhodol sprístupniť tatranské doliny turistickej verejnosti a umožniť návštevníkom predĺžiť si pobyt výstavbou vysokohorských chát. Horskí nosiči sa výdatne zapojili do výstavby Téryho chaty a mnohých ďalších. Nosili na chrbtoch v plachtách, prútených košoch, upevnených trakmi na ramenách, drevo, kamene, cement, pracovné nástroje, potraviny a iné potrebné predmety až do výšky nad 2 000 m n. m..^[1] Tieto transportné prostriedky využívali pri domácich prácach na nosenie dreva, sena, hnoja, výrobkov zo salašov. Dodnes sa zachovali klasické názvy, ako plafta (plachta), tovar uložený v plachte (bžemjonecko – bremienko) alebo zajda a grastuch.^[2]

Na stavbe Téryho chaty v rokoch 1898 – 1899 pracovalo 125 mužov z Veľkého Slavkova, Starej Lesnej a Rakús. Najprv upravili chodník medzi Hrebienkom a staveniskom v Malej Studenej doline, aby po ňom mohli chodiť kone s nákladom v špeciálne upravených nádobách. Na stavbu, v priemere tri razy za deň, vyniesli náklad vážiaci 50 až 60 kg. Majiteľ koňa za 100 kg vyneseného nákladu dostal 3,30 forinta. Nosiči za 100 kg 5 grajciarov.^[6]

Stavba visutej lanovky

Dňa 1. apríla 1936 sa začala výstavba prvého úseku visutej lanovky z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. Súčasne s výstavbou prístupových ciest boli začaté práce na výrube lesa. Na stavbe niekedy pracovalo až 350 ľudí. Dopravu materiálu z Tatranskej Lomnice na stanicu Štart zabezpečovali tri nákladné autá firmy Weisner. Tony materiálu museli robotníci vyniesť na svojich chrbtoch alebo na dvojkolesových vozíkoch ťahanými koňmi. Na trase dlhej asi 2,5 km prekonávali výškový rozdiel asi 600 metrov. Za vynesený kilogram sa platilo 40 halierov. Ťažné zvieratá a nosiči vyniesli zo Štartu na Skalnaté pleso celkom 40 ton dreva, 35 ton štrku a piesku, 5 ton cementu a skoro 7 ton oceľových konštrukcií.

Na úseku Skalnaté pleso Lomnický štít so stavebnými prácami sa začalo takmer v rovnakom období ako začali práce na prvom úseku. Podmienky boli oveľa ťažšie. V týchto nadmorských výškach sa nemohlo rátať so sezónnymi prácami, lebo počasie tu býva veľmi nevyspytateľné. Aj v lete môžu klesnúť teploty pod bod mrazu, môže snežiť, hrozia víchrice. V čase výstavby tu robotníci a technici pracovali len štyri mesiace v roku – od konca júna do začiatku novembra. V ostatných častiach roka mohli prichádzať na stavenisko, len keď bolo priaznivé počasie, s horolezeckým výstrojom a s horským vodcom.

Prvý výstup robotníkov na Lomnický štít sa uskutočnil 15. júla 1936. Horskí vodcovia označili výstupovú cestu a zabezpečili ju 300 metrovým oceľovým lanom, zakotveným do skaly. Lano bolo nebezpečné počas búrok. Robotníkov ohrozovali elektrické výboje. Aby si robotníci počas výstupu alebo zostupu mohli oddýchnuť, boli pre nich vybudované dve kryté odpočívadlá. Od samého začiatku stavby bolo zrejmé, že bude potrebné vybudovať nákladnú lanovú dráhu. Najprv však museli robotníci na jej stavbu a tiež na vybudovanie prístrešku na vrchole štítu vyniesť materiál. Za kilogram vyneseného nákladu sa robotníkom platilo 20 halierov, ale po štrajkoch sa zvýšila sadzba na 1 – 2 koruny. V tomto období robotníci na vrchol vyniesli takmer 300 ton dreva, piesku, cementu, ocele a iného materiálu. Zdatným nosičom trval výstup zo Skalnatého plesa na vrchol dve hodiny, pričom dokázali vyniesť náklad ťažký 25 – 40 kg. Boli aj takí, ktorí túto cestu za deň absolvovali až trikrát.^[7] Tridsať nosičov vynieslo 40 ton dreva, 35 ton piesku a štrku, 5 ton cementu, 7 ton oceľovej konštrukcie a 40 ton ďalšieho materiálu. Muž, ktorý prvý vytiahol oceľové lano až na vrchol bol Ondrej Hudáček z Lendaku. Nosil priemerne 70 kg náklady. Aj napriek mnohým bezpečnostným opatreniam počas výstavby zahynuli dvaja robotníci – Ján Nahálka z Kežmarku a František Bednarčík zo Spišskej Belej.^[1]

Profesionálni nosiči

Po dokončení lanovky sa mnohí robotníci zamestnali ako profesionálni vysokohorskí nosiči. Vynášali na chaty potraviny, palivo, nábytok a iné spotrebné predmety. Náklady nosili na drevených krošniach. Nosenie bolo ich zamestnaním. Ráno ešte za tmy vyrážali na cestu a vracali sa domov po zotmení alebo nocovali na nižšie položenej chate, najčastejšie na chate Kamzík na Starolesnianskej poľane. Na Téryho chatu alebo na Zbojnícku chatu urobili dve vynášky za deň, niektorí menej. Do polovice 20. storočia im platili za vynesenie 1 kilogramu nákladu 1,20 Kčs, na Zamkovského chatu 70 halierov. Pre nosičov v tom čase to bol dobrý zárobok. Medzi najznámejších profesionálnych horských nosičov patrili Ondrej Hudáček a jeho manželka Mária z Lendaku, Ondrej Kačmarčík, Ján Čižík, Štefan Tomaško, Jozef Bobák a iní z Novej a Starej Lesnej z Veľkého Slavkova, Spišskej Soboty a iných obcí. Nosili náklady na chaty vo Veľkej a Malej Studenej doline. Nosiči z Batizoviec, Gerlachova, Štôly a Mengusoviec zásobovali Sliezsky dom. Chatu po Rysmi zásobovali horolezci a chatári. Profesionálni nosiči skončili svoju prácu v 60. rokoch 20. storočia. Na ich miesta nastúpili príležitostní brigádnici, chatári a ich pomocníci, horolezci, športovci, ktorí vynáškami trénovali kondíciu, nosiči, ktorí sa rozhodli pracovať brigádnicky niekoľko sezón. i takí, ktorí zostali dlhšie a hľadali nový rozmer svojho života. ^[1][5]

Ondrej Hudáček

Ondrej Hudáček a jeho žena Mária

Nazývali ho „kráľom tatranských nosičov“. Pochádzal z Lendaku. Narodil sa v roku 1913, zomrel v roku 1990. Bol najlepším profesionálnym nosičom povojnovej doby. Túto prácu robil niekoľko desiatok rokov. Začínal na stavbe visutej lanovky na Lomnický štít, nosil na Zamkovského chatu, Téryho a Zbojnícku chatu. Každý deň urobil dve vynášky, na Zamkovského chatu šesť aj sedemkrát za jediný deň. Rekordnou vynáškou bola 137 kg vážiaca pec, ktorú vyniesol na Zamkovského chatu. Pri práci mu pomáhala jeho manželka Mária. Bola prvou vysokohorskou profesionálnou nosičkou vo Vysokých Tatrách. Začala nosiť ako zrelá štyridsiatnička, matka štyroch detí. Nosievala priemerne 30 kg náklady. „Pec si naložil na chrbát ako plecniak. Len raz si na ceste ku chate oddýchol“, spomínala na rekordnú túru jeho manželka. Ondrej Hudáček nosil do svojich 62 rokov. (Trasa z Chaty Kamzík na Téryho chatu má prevýšenie 715 metrov. Nosičovi, ktorý nesie napríklad 60 kg náklad v lete za priaznivého počasia trvá 3 – 3.5 hod., v zime 4 – 6 hod.).^[1][5]

Furmani

Furmani a fiakristi hrali podstatnú úlohu dovtedy kým do vysokotatranských osád nepremávala TEŽka. Zásobovali vysokotatranské osady, vozili turistov a kúpeľných hostí do osád. Keď boli vybudované cesty na chaty vozili všetok spotrebný materiál a potraviny. Zásobovali Chatu pri Popradskom plese, Sliezsky dom, Kežmarskú chatu a Chatu pri Zelenom plese. Známymi furmanmi boli Suchanovský, Andráš, Albert Šefc a iní z Rakús, Mlynčekov a Lendaku. V lete vyvážali tovar na vozoch, v zime na saniach. Najznámejší bol Albert Šefc (8. apríl 1920  –  10. august 1985) pôvodne súkromne hospodáriaci roľník a lesný robotník. V roku 1953 začal vyvážať tovar na Kežmarskú chatu konským povozom. Neskôr začal zásobovať Chatu pri Zelenom plese. Vozil aj vtedy, keď chatu zásobovali terénnym autom. Ukázalo sa, že v čase i nečase je najspoľahlivejší. Albert Švec tragicky zahynul počas jednej takej furmanskej túry. Chatu pri Zelenom plese zásobovali nosiči z podtatranských dedín Rakúsy, Mlynčeky, Lendak. Medzi nimi boli František Grich, bratia Smoleňákovci, Ján Košťák. Vynášku na Sliezsky dom zabezpečovali furmani z Gerlachova a po roku 1950 prevažne z Mlynice. Ako nosiči tu pôsobili Jozef Sýkora a Jozef Koreň. Okrem nich chatári a personál chaty, keď furman v nepriaznivom počasí nevyšiel. V rokoch 1953 – 1956 bol nosičom Gejza Körtvélyessy, Jozef Bobák, Ondrej Kačmarčík, ktorý nosil aj na Chatu pri Popradskom plese a mnohí iní.^[5]

Vysokohorské vrtuľníky

Vrtuľník Mi-8 vo Veľkej Studenej doline zváža odpadky

Na jeseň 23. novembra 1957 prvý raz pristála na futbalovom ihrisku v Novom Smokovci vojenská helikoptéra Mi-4. Urobila niekoľko letov na Sliezsky dom do výšky 1 670 m n. m.. Vynášala elektroinštalačný materiál potrebný na energetické zásobovanie horského hotela. O štyri roky neskôr 9. novembra 1961 na futbalovom ihrisku v Novom Smokovci pristála helikoptéra Mi-4 a o deň nato Mil Mi-1. Ministerstvo vnútorného obchodu uvažovalo o zásobovaní vysokohorských chát vrtuľníkmi vo Vysokých a Nízkych Tatrách, vo Vrátnej a v Krkonošiach. Hlavným dôvodom bolo eliminovať prácu horských nosičov na Téryho chatu, Zbojnícku a Zamkovského chatu a konských povozov, ktoré zásobovali Sliezsky dom a Chatu pri Zelenom plese, „zhospodárniť“ a urýchliť zásobovanie. V Nízkych Tatrách sa uvažovalo o zásobovaní Štefánikovej chaty. V roku 1961 sa do riešenia úlohy zapojili Čs. aerolínie a ich závod Agrolet, ktorý od armády prevzal dva vrtuľníky – Mi-1 a Mi-4.

Úradníci vypracovali podrobnú kalkuláciu. Nosiči v tom čase dostávali za vynesenie 1 kg nákladu napríklad na Zbojnícku chatu 1,60 Kčs a v zime 2 Kčs. Vrtuľníky podľa ich prepočtov, mali urobiť túto prácu rýchlejšie a lacnejšie – na Zbojnícku chatu vyviezť kilogram nákladu za 1,55 Kčs a napríklad na Sliezsky dom za 1,18 Kčs.

Dňa 13. novembra 1961 sa uskutočnil prvý zásobovací let. Z futbalového ihriska v Novom Smokovci štartoval Mi-1. Náklady boli prepravované na chaty v podvesných klietkach, ktoré boli vypletené popruhmi, koks sa prepravoval v duralových kónických nádobách s výsypným mechanizmom. Niektoré potraviny dopravoval na palube vrtuľník Mi-4. Vrtuľníky dole znášali odpad z chát a obaly z potravín, prípadne prázdne pivové fľaše. Prevážali drevo, koks, uhlie, naftu, petrolej, pečivo a chlieb, kompóty, konzervy, minerálky, sirupy, víno a liehoviny, pivo, zemiaky a iné potraviny, pracie prostriedky, pomocný materiál a bielizeň. Spolu na chaty za niekoľko dní vyviezli 44 870 kg. Mali šťastie, že bolo priaznivé počasie, ale aj tak sa „vyvážky“ neobišli bez strát.

Posádka vrtuľníka, počas jedného letu na Sliezsky dom stratila čistú bielizeň. Poškodilo sa lano, ktorým bola bielizeň pripevnená, a vzduch doslova vysal posteľnú bielizeň z koša. Bielizeň zmizla v neprehľadnom zalesnenom teréne, no časť sa našla. Stratu vyčíslili na 5897 Kčs. Počas iného letu bol pilot prinútený, aby počas jedného manévru neohrozil posádku, odhodiť v podvese prevážaný koks, ktorý sa rozptýlil po teréne. Asi najväčšou škodou bola pre mnohých strata nákladu vína a liehovín, ktoré sa rozbili pri prudkom položení koša na zem.

Od 17. do 19. decembra 1961 zásoboval vrtuľník Mi-1 Štefánikovu chatu v Nízkych Tatrách. Počas troch dní dopravil na chatu 5 ton tovaru. Pracovné letisko bolo na Trangoške. Úradníci konštatovali, že vrtuľník je ekonomickejší ako nosiči. Aj napriek mnohým problémom pracovníci Ministerstva vnútorného obchodu vyhodnotili zásobovacie lety dobre a odporučili v budúcnosti zásobovať chaty vrtuľníkmi. Aj keď sa v nasledujúcich rokoch vízia zásobovania vysokohorských chát nenaplnila na sto percent, na začiatku 21. storočia vrtuľníky Mi-8 lietali na chaty s rôznym materiálom, koksom a potravinami. Pravda, popri nich stále miesto na vysokohorských chodníkoch mali aj neúnavní „zásobovači“ – horskí nosiči.^[8]

Nová generácia nosičov

Nosič s nákladom na krošni

Po druhej svetovej vojne do Vysokých Tatier sa začali vracať bývalí pacienti tatranských sanatórií horolezci, slovenskí a českí študenti s túžbou istý čas prežiť v horách zamestnávali sa v hoteloch, sanatóriách, na lanovkách a vlekoch i ako horskí záchranári a chatári. Vítali príležitosť zlepšovať si kondíciu nosením nákladov na vysokohorské chaty, prichádzali s túžbou žiť nový neviazaný život v horách. Boli to napríklad v 40-tych a 50-tych rokoch 20. storočia Rudolf Kacián, Štefan Zamkovský, Rudolf Mašlonka, Peter Tomčík, Július Andráši, Arno Puškáš, Jozef Šimko, Štefan Česla, Dezider Palkovič, Michal Borguľa, Miroslav Jílek st., Jozef Stolár, Alo Huba, Oldo Bublík, Jaroslav Sláma, Július Parák, Valerián Karousek, Alexander Vojček, Otto Litváni, Ján Kopecký, Vladimír Šimo, Alexius Körtvélyessy a jeho brat Gejza, Bohuš Nejedlý, František Kele Atila Dejczö, Július Šoltés, Ivan Urbanovič st., Juraj Weincziller, Michal Legutky, neskôr Ivan Fiala, Jozef Petras a jeho brat Ivan, Július Psotka, Juraj Richavalský, František Skopík, Vladimír Petrík, Leopold Páleníček, Belo Kapolka. Po nich vo Vysokých Tatrách zakorenili v 70. tych rokoch 20. storočia Peter Rajec, Ladislav Kulanga, Marián Tonkovič, Jozef Gürtler, Zdeno Vrubel, Vladimír Mrosko, Viktor Beránek, Anton Marec, Jaroslav Švorc, Miroslav Jílek ml., Robert Gálfy a jeho brat Alexander, Peter Lichý, Eduard Záhor, Peter Pšeničnikov, Stanislav Matrončík, Peter Šuška, Vladimír Tatarka, Ladislav Šťastný, Miroslav Šarina, Leoš Tvardík, Oto Janigloš, Peter Petras, v posledných rokoch Juraj Petranský, Štefan Bačkor, Mikuláš Knižka, Eduard Lipták, Michal Kriššák, Ján Vernarčík Ladislav Gildein, Matej Maličký, Pavol Štoček, Ladislav Livora, Milan Franček, Jaroslav Forgáč, Ľudovít Kalafut, Peter Džugan, Štefan Krasňan, Ivan Manga, Milan Kovaľ a iní. Medzi najmladšiu generáciu patrí Pavol Kolesár, Matúš Vnenčák, Branislav Karafa, Marek Hudák, Marek Vigľaš a iní.

K mužom sa pridávali ženy. Okrem Márie Hudáčekovej si náklad na ramená dala Vendula Mašková, ktorá pracovala na Téryho chate, Milada Leidlová zo Zbojníckej chaty, Viola Kapolková, Františka Kriššáková, ktorá pôsobila na Téryho chate, Eva Truchlíková na Zbojníckej chate a Janka Kalinčíková na Zamkovského chate. ^[5][1]

Vysokohorskí nosiči v Poľsku

Horskí nosiči, pravdepodobne na poľskej strane Vysokých Tatier asi v 19. storočí

Na poľskej strane Vysokých Tatier sa uberalo vysokohorské nosenie inou cestou. Poľskí turisti a bádatelia objavili vysokohorské prostredie neskôr, ako tomu bolo na slovenskej strane. Rovnako ako na južnej strane pohoria do kopcov chodili najmä pytliaci, bylinkári, baníci, zbojníci a poľovníci, ktorí sa starali sami o seba. Vedci a turisti sa začali zaujímať o vysokohorské prostredie až na prelome 18. a 19. storočia. Najstaršia zmienka o túre k Morskému oku pochádza z roku 1806. Opisuje sa v knihe, ktorá sa našla v Bukowinskej hájovni. Turisti, vedci a študenti prichádzajúci do hôr dali prácu horským vodcom a nosičom. Vodcovskej službe sa nevenovala, tak ako na slovenskej strane (spišskí Nemci), inteligencia. Boli to predovšetkým bývalí pytliaci, lovcovi kamzíkov, bylinkári, pastieri, baníci, ktorí poznali tatranské chodníčky a terén, sa nechávali najímať za horských vodcov. Goralskí vodcovia a nosiči nosili turistom a vedcom osobné veci, potraviny v plátenných plachtách alebo v kožených torbách. Hovorilo sa im „chlopi v torbe.“ Začiatkom 20. storočia ich volali tragarz/tragarze (nosič, nosiči). Často sa na nich turisti sťažovali, lebo potraviny a rezervné šatstvo, ktoré nosili v plátenných plachtách počas nepriaznivého počasia namoklo. Vodcovia sa údajne nechceli prispôsobovať klientom, preto sa turista musel o náklad postarať sám.^[1] Turistickí sprievodcovia v návodoch na túry odporúčali turistom zabezpečiť poživeň a šatstvo gutaperkovým impregnovaným plátnom, ktorým mali obaliť náklad a vložiť ho do nosičskej torby. Okrem iného sa v turistickom sprievodcovi píše: „Kto chce ísť na dlhšie túry, mal by si vziať 2 páry topánok. Na kúpu krpcov od goralov sa nedajte nahovoriť, lebo oni si na chodenie v krpcoch od detstva privykli. Ďalej treba mať hrnček, lyžicu, zápalky, hrebeň, ručník, mydlo, kúsok špagátu, remienky, sviečku a palicu, a hlavne nezabudnite na cigary a tabak. Ak nie pre seba, tak pre goralov, lebo oni bez fajčenia nevydržia.“(citát)^[9]

Vodcovia mohli turistom nosiť náklady len do istej hmotnosti, na ťažšie náklady si najímali nosičov. Nosičmi boli zvyčajne kandidáti vodcovskej služby, ktorí na túrach získavali skúsenosti. Tytus Chałubiński so svojimi hosťami rád chodieval do vysokohorského prostredia. Počas vychádzok spoločnosť sprevádzala goralská hudba, ktorá počas večerov pri vatre i na vrcholoch štítov im vyhrávala. Rád so sebou brával horských vodcov, ktorí vedeli hrať na hudobné nástroje. Jedným z nich bol Jan Krzeptowski–Sabała, ale aj napríklad populárny vodca a muzikant Bartolomej Obrochta.

Medzi najznámejších horských vodcov a nosičov „klasickej doby“ patria Klemens Bachleda, Wojciech Ślimak, Wojciech Roj, Szymon Tatar, Maciej Sieczka a iní. Poľskí nosiči chodili s turistami do druhej svetovej vojny oblečení v tradičnom goralskom kroji – plátené košele, súkenné bohato zdobené nohavice (portky) s vyšívanými parzenicami, kožúšok (serdak), zopnutý pod krkom sponou (spinkę goralską), kožený opasok a na hlave klobúk (kapelusz). V ruke mali valašku, palicu na uľahčovanie chôdze, kotlík na čaj alebo čajník. Vlastné veci nosili v kožených torbách, ktoré mali prevesené cez rameno. Tatranský horský vodca – przewodnik do Tatr, przewodnik tatrzański, bol osobnosť, uznávaný človek v celom Podhalí.

K vysokohorských chatám v poľských Vysokých a Západných Tatrách boli vybudované pohodlné cesty a lanovky. Zásobujú ich na autách a na lanovkách. Horskí vodcovia dodnes pomáhajú turistom na vysokohorských cestách, náklady si nosia sami a na nosičov zostali len spomienky.^[1]

Transportné prostriedky

Tradičné pomôcky

Drotári nosili na pleciach krošne. Na obrázku sú rumunskí drotári

Goral, gazda zvážajúci zo salaša mlieko v drevenej nádobe. Poľská časť Tatier.

Obyvatelia podtatranského kraja sa živili prevažne poľnohospodárskou činnosťou, pracovali v lesoch, chovali dobytok a ovce, boli uhliari, baníci, príležitostní zberači byliniek, pytliaci, mlynári, remeselníci, povozníci a pod.. V 19. storočí na Slovensku bolo evidovaných okolo 15 tisíc obyvateľov, ktorí remeselne spracovávali drevo. Ľudia vystupovali do horských sediel, náklady nosili v konopných a ľanových plachtách, košoch, košíkoch, v kožených alebo plátenných torbách, vo vreciach pripevných k telu. Dávno predtým ako boli dokonalejšie dopravné prostriedky, napríklad dvojkolesové a štvorkolesové vozy, jednoduché a dvojdielne sane, do hôr nosili torby zhotovené z kôry ihličnatých stromov na zber lesných plodín alebo byliniek, ba dokonca aj z lopúchového listu. Na dopravu v horách prúty, konáre stromov, traky, zvieracie kože, nosidlá a smyky.^[1][2]

Horský nosič vo Veľkej Studenej doline

Krošňa

Ku klasickým dopravným prostriedkom v horách patrili drevené nádoby, ktoré vyrábali debnárski majstri. Boli to vedierka, ktoré sa nosili na pleci zavesené na drevenej kvake a drevené nádoby na vodu, zvané kopy. Drevené nádoby sa používali i na transport vody na vysokohorské chaty. V menších drevených nádobách nosievali pálenku a víno na horské výlety.

Spišskí a liptovskí lesní robotníci, pastieri a roľníci nosievali bryndzu v otvore vydlabanom do chleba, chlieb omotali okolo ručníka a priviazali okolo pása alebo krížom cez plece. Pastieri na prenos vecí a potravín používali vlnenú torbu vyrobenú z bieleho súkna. volali ju juhaska, cididlo. Torby bola ozdobená činenými, šedými a hnedými pásmi, bývali na nej priezviská majiteľov. Torbu nosili na pleciach ako plecniak, trakmi zviazanú na prsiach alebo prehodenú cez plece.

Koše sa zhotovovali z vŕbových prútov alebo štiepaných lieskových lubov. Nazývali ich koš, kuoš fiľfaz. Vyrábali ich najmä v Lackovej, ktorú volali „košikárska obec“, ale aj vo Veľkej Lesnej, v Haligovciach a v Ružbachoch.^[1][2]

Drevené krošne

Koncom 19. storočia tieto koše nahradili drevené nosidlá zvané srogy. Boli podobné tým, aké mali sklári v Hutách v Liptove, v ktorých roznášali sklo a obrázky maľované na skle. Drevené nosidlá na chrbát sa vyrábali v Kamienke, Jarabinej a Litmanovej.^[2]

Krošne boli bežnou transportnou pomôckou v mnohých európskych krajinách. Slúžili na nosenie dreva, sena, hnoja, ťažších nákladov na chrbte. Ich používanie na Slovensku je doložené zo 17. a 18. storočia. Boli známe ako krosná na hnoj, krosná, trogi (stredné Slovensko); nosidlo (Hont); nosjaky (Rajecká dolina); šráky (juhozápadné Slovensko); šaragle (oblasť Prievidze); šeregle (Zemplín); šragle hnojné, šragle na drevo, na révu (stredné Považie, Biele Karpaty); srogy (podtatranská oblasť, gorali, Zamagurie); krošňa (Vysoké Tatry).^[1][10]

Krošne, ktoré mali rozličné tvary používali ich, okrem roľníkov, podomoví obchodníci, sklári, sklenári, olejkári, drotári, plátenníci sitári, keď sa vyberali na vandrovku. Drotári, sklenári a olejkári mali na krošni pripevnenú drevenú skrinku, do ktorej si ukladali pracovné náradie.

Krošne vo Vysokých Tatrách

Začali sa využívať koncom 19. storočia. Nemali ustálený názov. Boli to krošne, krosná, srogy, trogy, nosítka. Najčastejšie sa však v dnešnej dobe používa na ich pomenovanie slovo krošňa.

Konštrukcia krošne

Po druhej svetovej vojne v Tatrách nosiči používali železné nosidlá, ktoré mali využívali nemeckí vojaci. Hovorilo sa im wermachtki, boli ľahké a nízke. Dnes ich možno vidieť v nosičskom múzeu na Rainerovej chate.

Krošňa je zhotovená z dreva, najčastejšie z jaseňového. Konštrukciu tvoria dve hlavné nosné tyče, ktoré sú asi 80 cm dlhé. Medzi nimi sú drevené priečky v tvare rebríka. V dolnej časti je pripevnená malá lavička, ktorú podopierajú dve pevné tyče dlhé približne 30 cm. K nosidlám sú pripevnené dva popruhy na plecia. Po mnohých skúškach s rôznym materiálom sa ustálilo, že na popruhy sú najvhodnejšie popruhy zhotovené z kožených prevodov mláťačiek alebo z požiarnych hadíc podložené molitanom alebo filcom. Niektorí nosiči na koniec dreveného rebríka upevňujú nadstavbu – ešte jednu lavičku, ktorá smeruje nad hlavu nosiča. Slúži na upevnenie malého príručného nákladu i na vybalansovanie hmotnosti krošne. Hmotnosť krošne sa pohybuje medzi 5 – 6 kg. Nemala by byť ťažšia. V poslednej dobe sa na tatranských chodníkoch objavujú krošňe zhotovená z hliníkových materiálov. Nie sú však tak odolné a trvácne ako drevené. Drevené majú rôznu výšku, ktorú si upravujú samotní nosiči. Pôvodne krošne merali 80 – 90 cm. Dnešné majú výšku 140 – 150 cm, ba dokonca krošňa horského nosiča a chatára Ladislava Kulangu bola vysoká 225 cm. Každý nosič má svoju vlastnú krošňu, ktorú si dáva zhotovovať na mieru i na náklady, ktoré bude prepravovať.

Upevnenie nákladu

Náklad na krošňu sa naukladá a pripevní povrazom. Dôležité je správne uloženie nákladu. Jeho hlavné ťažisko je približne na úrovni krčnej chrbtice, aby bolo čo najbližšie k telu. Ak je ťažisko príliš nízko, nosič sa ťahá dozadu, ak je príliš vysoko ťahá ho dopredu. Ak nosič nesie náklad menší, ale hmotnosťou je väčší (plynová bomba, sud piva a pod), aby mal správne ťažisko, podkladá si pod neho polystyrénové platne alebo prázdnu prepravku, výnimkou nie je ani kartón.

Chvíľa oddychu na štande

Nosičské nástrahy

Cesta s ťažkým nákladom na chatu, ktorá je vo výške nad 2 000 m n. m. je dlhá a ťažká. Nosiča čakajú rôzne nástrahy. Má niekedy už všeobecne zaužívané miesta odpočinku (štandy). Ťažké náklady vedia poriadne potrápiť nosiča. Popruhy sa zarezávajú do ramien, so stúpajúcou výškou sa ťažšie dýcha, trpia svaly, šľachy, chrbtica. Prudké zmeny počasia, prudké dažde, vysiľujúca letná páľava, v zime mrazy, vietor, ľad na chodníku, vysoký sneh, hrozba lavín to a všeličo iné sťažuje prácu nosičov. Nie každý nosič tieto úskalia vydrží. Počas priemernej troj i viac hodinovej vynášky sa snaží nevnímať bolesť a strach. Uvedomuje si, že v doline je sám odkázaný na seba. Okrem nástrah prírody a jej živlov môže sa nosič stretnúť s divými zvieratami, medveďom, ktorého môže prilákať vôňa čerstvého mäsa v nosičovom náklade, niekedy prichádza kríza, ozývajú sa zvláštne zvuky, zavíjanie vetra, prichádza skrat. Tragické udalosti sa nevyhýbajú ani nosičom. Bolo zaznamenaných viacero smrteľných prípadov, mnoho ťažších i ľahších zranení, ktoré sa nedostali do štatistiky Horskej záchrannej služby. Najviac smrteľných prípadov spôsobili lavíny. Najznámejší je prípad Juraja Petranského, ktorého zasypala lavína 2. marca 2000 počas vynášky na Téryho chatu, keď bol v polovici Veľkého hangu.^[1][5]

Nosičské rekordy

Miroslav Jílek ml. pod Téryho chatou

Zbojnícka chata

• Vladimír Hižnay, 22. jún 2017, hmotnosť 143 kg, náklad 2 plynové bomby. Vynáška trvala takmer 10 hodín.^[11]
• Jozef Petras, tri vynášky za 24 hodín
• Ladislav Kulanga, 1977, 140 kg, náklad nádrž na vodu
• Pavol Štoček, 2001, tri vynášky po 100 kg za 24 hodín

Téryho chata

• Ladislav Kulanga, 70. roky 20. storočia, 138 kg (podľa vynáškovej knihy V. Kapolkovej), 151 kg podľa propagačných materiálov L. Kulangu
• Peter Petras, 1993, tri vynášky za 15,5 hod s priemernou hmotnosťou nákladu 74 kg a znesením nákladu o hmotnosti 48 kg. Celkom 222 kg

Chata pod Rysmi

• Viktor Beránek, 2004, 122 kg
• Hranicu 100 kg prekonali, napríklad Miroslav Šarina (111 kg), Jaroslav Švorc (103 kg).
• Viktor Beránek v roku 2004 vyniesol na chatu desať vynášok, ktoré mali vyššiu hmotnosť ako 100 kg

Zamkovského chata

• Ondrej Hudáček, 50-te roky 20. storočia. 140 kg
• Ladislav Kulanga, 1993, 207,5 kg. Rekord, ktorý dosiaľ nie je prekonaný. Pri tento vynáške L. Kulanga nemal svedkov ani fotodokumentáciu (možno tomu veriť i neveriť)
• Mikuláš Knižka, 2000, 134 kg za 58 minút z Hrebienka.
• Maťo Maličký, 2005, 100 kg za 42 min. 28 sek. z Hrebienka.

Skalnatá chata

• Ladislav Kulanga, 2000, 210 kg, znáška zo staničnej budovy visutej lanovky na Skalnatom plese.^[1]

Krošne vo sveteupraviť | upraviť zdroj

Okrem Vysokých a Nízkych Tatier a Malej Fatry sa krošne používali v Krkonošiach. Nazývali ich krůsne. Rebríkové slúžili na nosenie dreva, vriec so zemiakmi alebo s múkou. Boli v každej chalupe. Odniesli 30 – 50 kg náklad. Boli aj krošne s lavičkou, takmer také aké majú nosiči v Tatrách. Boli vysoké 80 cm, lavička bola v 1/3 výšky krošne. Nosili na nich sudy, vrecia, drevo i hnoj. Krošne na seno mali lavičku celkom hore. Vydržali až 70 kg náklad. Boli vyrobené z tvrdého bukového dreva.

Horský nosič a pracovník Horskej záchrannej služby Eduard Lipták víťaz pretekov horských nosičov Sherpa rallye na Chate pod Rysmi vo výške 2 250 m n. m., 19. október 1996

V Alpách sa používali prútené koše a okrem nich aj drevené krošne, ktoré sú známe ako Altes alpines Traggerät. V Tirolsku ich volali Kraxe, Rückenkrakse. Nosili v nich seno a snopy obilia. V talianskych Alpách v oblasti Bolzana sa volali la cracia, vo švjačiarskych Alpách Raf alebo Gable. V okolí Mont Blancu ich volali Reff.

V Poľsku mali viacero typov krošní – krosna, nosidla, rezgiňa, ktoré sa nepoužívali v horách, ale pod nimi na gazdovstvách. V Maďarsku používali krošne v troch lokalitách. Volali ich bazarka.

Krošne používali aj v Pyrenejach na Faerských ostrovoch, v Indii, Japonsku a inde.

Krošne v 20. storočí začali používať himalájski šerpovia, ktorí si ich prispôsobili podľa tých, ktoré priniesli do hôr európske horolezecké expedície. Náklady nosia aj v prútených košoch, ktoré nemajú popruhy, ale upevňujú si ich pásom cez čelo. Niektorí nosia v moderných batohoch alebo náklad uložený v PVC sudoch, ktoré sú popruhmi pripevnené k telu. Rovnako sa správajú aj nosiči v iných ázijských pohoriach.^[1]

Nosičské súťažeupraviť | upraviť zdroj

Vysokohorskí nosiči a chatári z Vysokých Tatier, ale aj z Nízkych Tatier sa v roku 1985 rozhodli usporiadať netradičnú a na svete jedinú súťaž horských nosičov. Nazvali ju Šerpa rallye. Prvý ročník súťaže sa uskutočnil v roku 1985 na Chate pod Rysmi. Odvtedy sa pravidelne uskutočňuje vo Vysokých a Nízkych Tatrách. Nosiči, v snahe priblížiť nosičskú prácu, usporiadali súťaž aj v Rakúsku a v talianskom pohorí Adamello-Presanella. Nosiči súťažia v nosení nákladov na vysokohorské chaty. Nosič, ktorý dosiahne najlepší časový výsledok je víťaz. Súťaž sa začína hromadným štartom. Nosiči nesú 60 kg náklad, zväčša palivo alebo iný materiál. Na pretekoch sa zúčastňujú aj ženy.^[1][5]

Jedinečnými sú aj preteky vysokohorských nosičov - Nosičská stovka, ktoré sa uskutočňujú od roku 2002 vo Vysokých Tatrách. Pretekári - horskí nosiči na pleciach nesú 100 kg náklad z Hrebienka na Zamkovského chatu. Na pretekoch sa v posledných rokoch zúčastňujú ženy i seniori, ktorí nesú oveľa nižšie náklady. Tieto preteky nemajú vo svete obdobu. Po vzore tatranských nosičských meraní síl, sa začínajú uskutočňovať podobné súťaže aj v iných slovenských horách.Nosičská stovka

Kultúrne dedičstvoupraviť | upraviť zdroj

Vysokohorské nosičstvo bolo zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska za rok 2018. Slávnostné vyhlasovanie a odovzdanie certifikátu sa konalo dňa 24. januára 2019 v priestoroch SĽUKu v bratislavských Rusovciach.Vysokohorské nosičstvo v zozname kultúrneho dedičstva SR

Referencieupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q r s} NOVÁKOVÁ, Katrína. Tatranskí nosiči. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2008. ISBN 978-80-969017-5-3. S. 112.
2. ↑ ^{a b c d e f} OLEJNÍK, Ján. Ľud pod Tatrami. 1. vyd. Bratislava : Osveta, 1978. 70-055-78. S. 229.
3. ↑ ^{a b} HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Redakcia Oľga Rázgová. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1976. 244 s. 77-023-76-11-6.
4. ↑ BOHUŠ, Ivan. Od ohnísk a kolíb po tatranské osady. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2004. ISBN 80-969017-1-0. S. 136.
5. ↑ ^{a b c d e f g} MRÁZIK, František, Švorc, Jaroslav Strechy nad oblakmi. 1. vyd. Poprad : Print-Servis, 1988. 153 s. ISBN 80-88755-62-X.
6. ↑ BOHUŠ ML., Ivan. Tatranské chaty : majáky v mori skál a snehu. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2007. ISBN 978-80-969017-4-6. S. 139.
7. ↑ KUKUČÍK, Rudolf, Szojka Ladislav, Pajdlhauser Dušan Cesta k lanovke. 1. vyd. Praha : Nakladatelství dopravy a spojú, 1987. S. 104.
8. ↑ SVETOŇ, Pavol. Vrtuľníky nad Tatrami. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2009. ISBN 978-80-8115-010-4. S. 240.
9. ↑ ELJASZ, W.. Ilustrowany przewodnik do Tatr, Pienin i Szcawnic. Poznaň : s.n., 1870. S. 51 – 60. (po poľsky)
10. ↑ MRUŠKOVIČ, Štefan. Národopisný zborník 14. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2003. Kapitola Transport a dopravné prostriedky v tradičnom poľnohospodárstve, s. 31 – 33.
11. ↑ MALIČKÝ, Martin. V tichosti. Tatry, roč. LVI., čís. 5, s. 35.

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Vysokohorskí nosiči a dáta
• Peter Petras v rozhlase
• Povolanie - horský nosič
• Pavol Barabáš o horských nosičoch
• Skúsenosti horského nosiča
• Peter Petras o práci horského nosiča