Príklad nobilitačnej listiny (armálesu) Jana Januszowského (1550 – 1613), knižného vydavateľa v Krakove, ktorá vznikla na dvore poľského kráľa Žigmunda III. Vasu v Krakove dňa 24. januára roku 1588.

Historický prameň je každé svedectvo a poznаtok, ktorý vypovedá o minulosti. Správnym pochopením a interpretovaním historických prameňov sa zaoberajú pomocné historické vedy.

Podľa formy zachovania sa delia na:

• písomné
• hmotné (napr. archeologické nálezy, pozostatky hmotnej kultúry, umelecké diela)
• obrazové (kresby, maľby, grafiky, mapy, fotografie, pohľadnice, plagáty a pod.)
• tradičné
• audiovizuálne (zvukové nahrávky, filmové záznamy)
• ústne (informácie získané od súčasníkov/svedkov historických udalostí)

Písomné pramene sa zvyknú deliť podľa ich pôvodcov na dve základné skupiny – na pramene osobnej (súkromnej) povahy a na pramene úradnej povahy. Medzi pramene súkromnej povahy radíme najmä osobnú korešpondenciu, denníky, zápisníky, spomienky a autobiografie, prípadne aj literárne diela intímnejšej povahy. Medzi pramene úradnej povahy radíme najmä písomnosti vyplývajúce z činnosti hospodárskych, súdnych, vládnych a zákonodarných inštitúcií, prípadne orgánov štátnej správy, lokálnej samosprávy a tiež cirkevných úradov. Prameňmi úradnej povahy tak môžu byť rôzne hospodárske záznamy, zmluvy, daňové súpisy, urbáre, sčítania obyvateľstva (sčítacie hárky), rôzne súdne rozhodnutia a nariadenia, stoličné súdne záznamy (protokoly), mestské súdne knihy, kráľovské donácie majetkov, potvrdenia o udelení šľachtického titulu (armálesy), úradná korešpondencia, správy a rozhodnutia lokálnych správnych úradov (napr. kongregačné zápisnice jednotlivých uhorských stolíc), ale aj najvyššie vládne rozhodnutia, diplomatické správy a prijaté zákony.

Z prameňov cirkevných inštitúcií sú to matriky narodených/krstených, sobášených a zomrelých, histórie jednotlivých farností alebo kanonické vizitácie. Medzi špecifické pramene radíme naratívne (rozprávacie) pramene, ako sú napríklad kroniky, letopisy, cestopisy alebo (cirkevné) legendy.

Historické pramene písomnej povahy skúmajú historici, ktorí ich podrobujú analýze a kritike, to znamená, že definujú ich autora a dôvod vzniku prameňa, posudzujú dôležitosť a vierohodnosť informácií, ktoré prameň obsahuje. Často sa táto vierohodnosť robí porovnávaním (komparovaním) obsahu prameňa s inými známymi prameňmi. Informačný obsah prameňa sa napokon interpretuje, to znamená, že z prameňa získané informácie sú historikmi vysvetľované a zasadzované do širších historických súvislostí, čím sa utvára naše poznanie dejín.

Literatúra

• KOHÚTOVÁ, Mária – LOPATKOVÁ, Zuzana a kol.: Metodologické limity historického prameňa. Trnava – Krakov/Kraków : Filozofická fakulta TU – Spolok Slovákov v Poľsku/Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2014. 152 s. ISBN 978-83-7490-795-8

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Tento článok týkajúci sa dejepisu je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.