Groupthink je spôsob myslenia v súdržných skupinách, ktorý vzniká v dôsledku skupinového tlaku na jednotlivcov konať určitým spôsobom. Skupina predčasne a veľa krát chybne prichádza ku konsenzu nad kľúčovým problémom aj napriek dôkazom, že alternatívne riešenia boli nesprávne prehodnotené. Ak je jednotlivec asertívny a popiera názor skupiny, jeho názor je automaticky ignorovaný.^[1] Takéto uvažovanie predstavuje konformné správanie skupín, v ktorých spochybnenie správnosti názoru jednotlivcov nie je akceptované, ale naopak potláčané a inštitucionálne nepriepustné voči kritike.^[2] Skupina sa uzatvára voči dôležitým informáciám zvonku a nakoniec príjme rozhodnutia, ktoré môžu mať katastrofálne dôsledky.^[3]

Príznaky groupthinku

Teóriu groupthinku spopularizoval v roku 1972 sociálny psychológ Irving Janis, ktorý identifikoval osem príznakov skupinového uvažovania:

1. Ilúzia nezraniteľnosti
2. Racionalizácia chybných rozhodnutí skupiny
3. Viera vo vlastnú morálku skupiny
4. Zdieľanie stereotypných názorov
5. Priamy tlak na každého člena
6. Autocenzúra, v rámci ktorej sa každý tvári, že so skupinou súhlasí
7. Ilúzia jednomyseľnosti o rozhodnutiach skupiny
8. Ochrana členov pred nepriaznivými informáciami^[4]

Groupthink v praxi

V každom type organizácie je vysoká pravdepodobnosť vzniku groupthinku. Výsledkom groupthinku môže byť napríklad kolektívne rozhodnutie zamestnancov vstúpiť do štrajku.^[4] Janis analyzoval konkrétne rozhodnutia americkej zahraničnej politiky z rokov 1940 – 1970 v ktorých sa objavilo skupinové uvažovanie. Vo svojej práci poukázal najmä na negatívne dôsledky skupinového uvažovania. Príkladom bola invázia J. F. Kennedyho na Kubu v Zálive svíň v roku 1961. Cieľom invázie bolo zvrhnúť vládu F. Castra, ktorá bola iniciovaná Eisenhowerovou administratívou. Invázia skončila fiaskom v dôsledku chybného rozhodnutia Kennedyho administratívy prijať nedostatočný plán CIA od predchádzajúcej administratívy. Kennedyho tím ako celok nevzniesol námietky voči pripravovanej invázii. Nadmerné úsilie o dosiahnutie dohody a silná potreba konsenzu predstavujú skupinové uvažovanie, ktoré bolo v tomto prípade zlyhaním.^[5]

Príkladom skupinového uvažovania, ktoré viedlo ku katastrofálnemu rozhodnutiu bola tragédia raketoplánu Challenger pod vedením NASA, ktorá sa odohrala v roku 1986. Spolupracovníci v NASA sa snažili prostredníctvom niekoľkých konferenčných hovorov 24 hodín pred štartom raketoplánu poukázať na možné technické problémy a súčasne zabrániť jeho vzletu. Vedenie NASA však tieto názory ignorovalo a rozhodlo o tom, že raketoplán vzlietne. Rozhodnutie vedenia skončilo katastrofou a všetci členovia posádky zahynuli. Vtedajší prezident Ronald Reagan vymenoval Rogerovu komisiu s cieľom odhaliť príčiny technických problémov spojených so vzletom raketoplánu. Veľký vplyv na proces rozhodovania mala podľa komisie rigidná organizačná kultúra v NASA v ktorej pretrvávalo konformné správanie a pocit neohrozenosti.^[2]

Podobný prípad v NASA sa odohral aj v roku 2003 pri pristávaní raketoplánu Columbia, kde zahynuli všetci členovia posádky. Počas vzletu raketoplánu sa odtrhla časť penovej izolácie, čo spôsobilo poškodenie raketoplánu. Vedúca tímu bola presvedčená o tom, že penová izolácia trosiek nemôže poškodiť kozmickú loď. Keď jeden zo spolupracovníkov vyjadril svoje obavy, jeho názor bol skupinovo zamietnutý. O niekoľko dní neskôr škoda spôsobená penovou izoláciou trosiek mala za následok rozpad Columbie pri vstupe do zemskej atmosféry.^[6] Analýza tragédie potvrdila, že tím NASA podcenil škodu raketoplánu už počas vzletu, čo bolo spôsobené dlhodobým nedostatkom internej komunikácie v NASA. Neexistujú totiž žiadne dôkazy o prieskume všetkých možných alternatív po vzlete raketoplánu. Zakorenená konformita v NASA, ktorá nepripúšťa chyby mala za následok zlyhanie v procese rozhodovania.^[7]

Referencie