Giorgio Napolitano
taliansky politik
11. prezident Talianska
V úrade 15. máj 2006 – 14. január 2015
Premiér	Romano Prodi Silvio Berlusconi Mario Monti Enrico Letta Matteo Renzi
Carlo Azeglio Ciampi Sergio Mattarella
Biografické údaje
Narodenie	29.7.192529. júl 1925 Neapol, Talianske kráľovstvo
Úmrtie	22. september 2023 (98 rokov) Rím, Taliansko
Politická strana	Partito Comunista Italiano (1945- 1991) Partito Democratico della Sinistra (1991- 1998) Democratici di Sinistra (1998- 2006)
Alma mater	University of Naples Federico II
Vierovyznanie	ateista
Rodina
Manželka	Clio Maria Bittoni
Deti	Giulio Napolitano Giovanni Napolitano
Odkazy
	Giorgio Napolitano (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Giorgio Napolitano (* 29. jún 1925, Neapol – † 22. september 2023, Rím)^[1][2] bol taliansky komunistický, neskôr sociálnodemokratický politik, od 15. mája 2006 do 14. januára 2015 prezident Talianska.

Životopis

Začiatky v politike

Od roku 1942 sa ako vysokoškolák v Neapole pripojil k skupine mladých antifašistov.^[3] V roku 1945 vstúpil do radov PCI a o osem rokov sa stal jej poslancom.^[4] V decembri 1947 ukončil štúdium práva na Neapolskej univerzite. Od jesene 1946 do jari 1948 bol členom sekretariátu Talianskeho hospodárskeho centra pre južné Taliansko, ktorému predsedal senátor Paratore. Viac ako 10 rokov sa aktívne podieľal aj na Hnutí za znovuzrodenie južného Talianska od jeho založenia v decembri 1947. Do Poslaneckej snemovne bol prvýkrát zvolený v roku 1953 a s výnimkou 4. parlamentu bol do roku 1996 poslancom, vždy opätovne zvolený vo volebnom obvode Neapol.^[3] Nesporný talent Giorgia Napolitana pre pôsobenie v politike sa rozvíjal najskôr pod patronátom bývalého charizmatického vodcu talianskych komunistov Palmira Togliattiho, či v spolupráci s ďalšou osobnosťou tejto strany Giorgiom Amendolom.

V 60. rokoch 20. storočia sa v tieňovom kabinete PCI vypracoval na šéfa diplomacie a s Togliattiho nástupcom Enricom Berlinguerom aktívne pracoval za dosiahnutie historického kompromisu talianskych komunistov a kresťanských demokratov, ku ktorému však napokon nedošlo.^[4] Už v 70. rokoch aktívne prednášal v zahraničí, navštevoval International Policy Institute v Spojenom kráľovstve a Nemecku a mnohé americké univerzity (Harvard, Princeton, Yale, Chicago, Berkeley, SAIS a CSIS vo Washingtone).^[3] Pôvodne promoskovsky orientovaný politik sa v priebehu 80. rokov 20. storočia postupne zaradil do sociálnodemokratického krídla strany, aby sa po páde Berlínskeho múru aktívne angažoval za premenu PCI v sociálnodemokratickú stranu PDS.^[4] V tom čase sa jeho činnosť zameriavala najmä na medzinárodnú a európsku politiku, a to ako člen zahraničného výboru Poslaneckej snemovne (v rokoch 1984 až 1992 a 1994 až 1996), ako aj ako člen talianskej delegácie v Severoatlantickom zhromaždení, a tiež prostredníctvom rôznych politických a kultúrnych iniciatív.^[3]

Európsky parlament a post ministra vnútra

V rokoch 1989 až 1992 bol poslancom Európskeho parlamentu. 3. júna 1992 bol v 11. parlamente zvolený za predsedu Poslaneckej snemovne a vo funkcii zostal až do skončenia tohto parlamentu v apríli 1994.^[3] V tejto funkcii nahradil kresťanského demokrata Oscara Luigiho Scalfara, ktorého parlament zvolil za prezidenta. Po víťazstve stredoľavej koalície Romana Prodiho v parlamentných voľbách roku 1996 prevzal Napolitano od mája 1996 do októbra 1998 post ministra vnútra, na ktorom sa musel vyrovnať s takými zásadnými problémami talianskej spoločnosti ako mafia, kriminalita a ilegálna imigrácia.^[4][3] Podľa ľavicovej talianskej tlače bol najlepším šéfom rezortu vnútra v uplynulých troch desaťročiach.^[4] Od júna 1999 do júna 2004 predsedal Výboru pre ústavné veci Európskeho parlamentu.^[3] Prvým zvratom v tejto ére jeho života sa stalo vymenovanie za doživotného senátora 23. septembra 2005 prezidentom Carlom Azegliom Ciampim, a to za zásluhy o demokraciu v Taliansku.^[4][3]

Prezidentom

Romano Prodi navrhol Giorgia Napolitana do funkcie prezidenta 7. mája 2006, teda iba deň pred prvým kolom volieb, ako kompromisného kandidáta po tom, čo stredopravý tábor striktne odmietol iného ľavicového kandidáta Massima D'Alemu. Berlusconi a časť jeho spojencov mala vážne výhrady aj voči doživotnému senátorovi Napolitanovi, a to i kvôli jeho komunistickej minulosti. V prvých troch kolách prezidentských volieb sa žiadnemu z kandidátov nepodarilo získať potrebnú dvojtretinovú väčšinu elektorských hlasov. 10. mája vo štvrtom kole prezidentských volieb v súlade s očakávaním získal potrebnú väčšinu hlasov a stal sa tak nástupcom Carla Azeglia Ciampiho na poste hlavy štátu.^[4] Novozvolený taliansky prezident Giorgio Napolitano zložil 15. mája v Ríme slávnostnú prísahu.^[5]

Odchádzajúceho talianskeho prezidenta Giorgia Napolitana v apríli 2013 znovu zvolili za hlavu štátu na druhé sedemročné obdobie. V šiestom kole voľby získal uznávaný politik od členov kolégia voliteľov 740 hlasov, teda oveľa viac ako požadované minimum 504 hlasov. Napolitano, ktorý pôvodne odmietal zotrvať vo funkcii ďalšie obdobie, ponuku zotrvať na svojom poste nečakane prijal. Názor zmenil po tom, čo v prvých piatich kolách neuspeli dvaja favorizovaní kandidáti – bývalý odborársky predák a predseda Senátu Franco Marini a bývalý premiér a expredseda Európskej komisie Romano Prodi.^[6] 22. apríla zložil prísahu.^[7] 14. januára 2015 rezignoval na post hlavy štátu kvôli pokročilému veku.^[8]

Návšteva na Slovensku

Napolitano navštívil Slovensko v apríli 2011. Prezident absolvoval počas krátkej jednodňovej návštevy Slovenska rokovania s najvyššími ústavnými činiteľmi – prezidentom SR Ivanom Gašparovičom, predsedom parlamentu Richardom Sulíkom aj premiérkou Ivetou Radičovou. Ocenil okrem iného dobré bilaterálne vzťahy medzi krajinami aj proeurópsky postoj Slovenska. Hosťa oficiálne privítal aj primátor Bratislavy Milan Ftáčnik. Napolitano ukončil pracovnú návštevu Slovenska účasťou na výstave diela Paola Veroneseho Portrét muža, ktoré zapožičala Galérii mesta Bratislavy (GMB) Galleria Palatina vo Florencii.^[9]

Osobný život

Bol ženatý s Clio Bittoni a mal dvoch synov, Giovanniho a Giulia.^[3]

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Giorgio Napolitano