Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Krajiny G7 (modrá) a Európska únia (zelenomodrá)

Protestujúci proti samitu v talianskom meste Janov

G7 alebo Skupina G7 (anglicky Group of Seven) je skupina siedmich najvyspelejších krajín sveta. (Rusku bolo v roku 2014 pozastavené členstvo ako reakcia na jeho anexiu Krymu.)

Globalizačné procesy sú natoľko zložité, že sa dajú ťažko riadiť a neexistuje žiadna svetová vláda, ktorá by k tomu bola oprávnená. Pokiaľ sa niečo k takejto pozícii blíži, tak je to G7. Pod touto skratkou sa neskrýva žiadna organizácia ani medzinárodná zmluva. Rokovanie skupiny G7 je nezáväzné, napriek tomu má na medzinárodnom dianí zásadný vplyv. Od roku 2020 tvorí skupina G7 viac ako 50 percent globálneho čistého bohatstva (čo je € 352 biliónov), 32 až 46 percent globálneho hrubého domáceho produktu a približne 770 miliónov ľudí alebo 10 percent svetovej populácie. Je dostatočne reprezentatívna (patria sem štyria z piatich stálych členov Rady bezpečnosti) a zároveň natoľko pružná (7 vodcov sa ľahšie dohodne ako 200 krajín OSN), aby mohla byť efektívna. Rokovaní sa zúčastňujú priamo hlavy štátov a vlád (v prípade USA, Francúzska prezidenti, u ostatných krajín premiéri), ktorí nie sú obmedzení byrokratickým aparátom a môžu utužiť priateľské osobné vzťahy a vniesť vlastný názor do neformálnej diskusie o najdôležitejších globálnych otázkach.

Vznik a členstvo

Predstavitelia šiestich vyspelých krajín sa prvýkrát zišli v roku 1975 na zámku v Rambouillet neďaleko Paríža. Okrem hosťujúceho francúzskeho prezidenta Valéry Giscard d'Estainga sa zúčastnili najvyšší predstavitelia Nemecka, Veľkej Británie, Talianska, USA a Japonska. Nasledujúci rok pozval americký prezident Gerald Ford svojich partnerov do San Juanu na Portoriku, pričom sa skupina rozšírila o Kanadu. Neskôr sa stalo pravidlom, že sa samitu zúčastňuje aj Európska únia (zastúpená šéfom predsedníckej krajiny a prezidentom Európskej komisie), a označenie G7 sa vžilo a nadlho zostalo. Po skončení studenej vojny bolo v roku 1991 prvýkrát prizvaný aj vtedajší sovietsky prezident Gorbačov a od tej doby sa účasť ruského prezidenta stala pravidlom. V roku 1997 vyhlásil americký prezident Clinton zasadanie v Denveri „samitom ôsmich“ a od nasledujúceho samitu v Birminghame sa oficiálne hovorí o skupine G8. Rusko sa zúčastňovalo všetkých politických jednaní, ale spočiatku bola obmedzená jeho účasť na finančných otázkach, ktoré zostali doménou G7. Plnoprávnym členom sa Rusko stalo v roku 2006, kedy samit G8 samo hostilo. V roku 2014 bolo Rusku pozastavené členstvo ako reakcia na jeho anexiu Krymu.

Štruktúra zasadania

G7 nie je medzinárodná organizácia a nemá pevnú štruktúru ani sekretariát, v priebehu rokov sa však vžili isté pravidlá. Vrcholom je samit čelných predstaviteľov štátov a vlád, ktorý sa koná väčšinou v júni. Hostiteľská krajina sa pravidelne mení podľa dopredu daného poradníka. V roku 2003 sa tak samit uskutočnil vo francúzskom Eviane, v roku 2004 ju hostil americký prezident Bush v letovisku Sea Island, zatiaľ čo v roku 2005 bola usporiadateľom Veľká Británia. Samitu sa spočiatku zúčastňovali aj ministri zahraničných vecí, ale zástupcovia štátov a vlád si vymohli, aby sa mohli schádzať sami vo väčšom súkromí (napriek tomu sú samity G7 každý rok ohromnou mediálnou atrakciou).

Ministri zahraničných vecí G7, tak ako ministri financií, sa v prvej polovici roku schádzajú k samostatným jednaniam. Ministri financií a guvernéri centrálnych bánk zemí G7 sa navyše pravidelne stretávajú na pozadí jarného a jesenného zasadania Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. V poslednej dobe sú taktiež stále častejšie príležitostné zasadania sektorových ministrov G7 ku konkrétnym témam (pre vnútorné záležitosti, životné prostredie, výskum či zamestnanosť). Aj keď predstavitelia krajín G7 chcú zachovať neformálny charakter rokovania, musí im niekto pripraviť program. Za týmto účelom sú menovaní šerpovia — osobní splnomocnenci zástupcov štátov a kolónií.

Tematický záber

Z počiatku bol záber samitov G7 iba ekonomický. V 70. rokoch sa rokovalo predovšetkým o medzinárodných finančných otázkach spojených s ropnou krízou (skokový nárast cien ropy po izraelsko-arabskej vojne) a nestabilitou menových kurzov po tom, čo dolár opustil zlatý štandard. Ekonomické otázky – makroekonomika, medzinárodný obchod a rozvoj chudobných krajín – sú i dnes jadrom všetkých samitov G7. Skupina G7 združuje hlavné obchodné mocnosti (iba v inom zoskupení zvanom QUAD — Japonsko, SŠA, Kanada a EÚ) a preto patria k hlavným témam G7 zložité rokovania o medzinárodnom obchode (Uruguajské kolo v 80. rokoch či stávajúca Rozvojová agenda z Dauhá). Vzťahy medzi Severom a Juhom sú taktiež tradičné náplňou stretnutí G7. Zo samitov v Lyone a neskôr v Kolíne nad Rýnom vzišla iniciatíva na oddĺžení najchudobnejších krajín (Highly Indebted Poor Countries — HIPC), na samite v Janove bol oznámený vznik Globálneho fondu boja proti AIDS, tuberkulóze a malárii, a na samite v Kananaskise v roku 2002 bol schválený Akčný plán pre africký rozvoj. Vedľa čistých ekonomických otázok však s postupom globalizácie pribúdali stále ďalšie témy (ochrana životného prostredia, migrácie a i.). Veľkú rolu hrajú vždy predsedajúce krajiny, ktoré často prichádzajú s vlastnými iniciatívami (napríklad Japonsko na samite v Okinawe s iniciatívou v oblasti digitálnej ekonomiky, alebo Veľká Británia v roku 2005 na samite v Gleneagles s iniciatívou oddĺžení najchudobnejších zemí a zvýšení rozvojovej pomoci pre Afriku). Hlavným trendom oproti počiatkom G7 je však výrazná politizácia samitov. Už v 70. a 80. rokoch sa samity nevyhli aktuálnym politickým otázkam (sovietska invázia do Afganistanu, kríza okolo rukojemníkov na americkej ambasáde v Teheráne v roku 1980 či rozmiestňovanie rakiet so stredným doletom v Európe o niekoľko rokov neskôr). Napriek tomu po ukončení studenej vojny je tento trend natoľko výrazný, že politické otázky často prevažovali nad ekonomickými a samity G7 tak dostali nový rozmer. V 90. rokoch účastníci G7 diskutovali okrem iného aj o masakre na námestí Nebeského pokoja v Číne, bosnianskom konflikte, genocíde v Rwande, izraelsko-palestínskych mierových rozhovoroch či o nešírení zbraní hromadného ničenia. Po udalostiach 11. septembra 2001 začali samitom dominovať aj bezpečnostné otázky a boj proti terorizmu.

Vzťahy s ostatnými hráčmi

Skupina G7 má vďaka svojmu špecifickému charakteru významné slovo v medzinárodných otázkach. Z rovnakých dôvodov je však rôznymi aktivistami napádaná, lebo vraj ide o netransparentný klub mocných, ktorí chcú sami rozhodovať o osude sveta. Samity G7 sú však iba neformálnym stretávaním hláv štátov a vlád, ktorí sami také schôdzky považujú v dnešnom globalizačnom svete za užitočné (iste je lepšie, pokiaľ spolu reprezentanti najvyspelejších krajín jednajú, než keby spolu nehovorili vôbec). Zmyslom G7 nie je nahradiť ostatné medzinárodné organizácie, ako je OSN, Svetová banka, Medzinárodný menový fond, WTO či OECD. Všetky tieto organizácie majú svoju vlastnú rolu, ich predstavitelia sú často pozývaní na samity G7 ako pozorovatelia a tak či onak s G7 spolupracujú. V poslednej dobe sú na samity stále častejšie pozývaní taktiež zástupcovia významných rozvojových krajín (Čína, Brazília, India a ďalšie), i keď o formálnom rozšírení G7 sa zatiaľ neuvažuje. Na samitoch sa nejedná iba o problémoch, ktoré sa úzko týkajú samotných zemí G7, ale i o globálnych otázkach všeobecne, vrátane problémov najchudobnejších krajín, či spolupráce s africkými krajinami v rámci programu NEPAD. Dialóg s rozvojovými krajinami sa taktiež stal pravidlom počas sektorových zasadaní ministrov G7. Ministri financií a guvernéri centrálnych bánk G7 sa navyše pravidelne schádzajú v rozšírenej zostave s rozvojovými krajinami, čím vznikla nová skupina G20. Pomaly sa taktiež začína meniť negatívne vnímanie G7 v očiach nevládnych aktivistov. Skôr samity G7 sprevádzali ohromné protesty, čo vyvrcholilo tragickou smrťou demonštranta v Janove v roku 2001. Krajiny G7 však ukázali, že vedia počúvať verejnosť, lebo práve rozšírenie oddĺžovacej iniciatívy HIPC bolo z časti odpoveďou na hnutie nevládnych rozvojových organizácií (kampaň Jubilee 2000). Po teroristických útokoch 11. septembra sú pre istotu samity G7 presúvané na horšie dostupné miesta (príkladom je kanadské horské stredisko Kananaskis), kde lákajú i menšiu pozornosť demonštrantov.