František II. Rákoci
sedmohradský veľmož a vodca posledného protihabsburského stavovského povstania
Narodenie	27. marec 1676 Borša, Habsburská monarchia (dnešné územie Slovenska)
Úmrtie	8. apríl 1735 (59 rokov) Tekirdağ, Osmanská ríša
Rodičia	Otec: František I. Rákóczi Matka: Helena Zrínska
Manželka	Šarlota Amália Hesensko-Wanfriedská
Deti	Leopold Rákóczi Josef Rákóczi Juraj Rákóczi
Podpis
Odkazy
Commons	František II. Rákoci
Košický portál  Historický portál  Biografický portál

Gróf František II. Rákoci^[1] (maď. II. Rákóczi Ferenc; * 27. marec 1676, Borša – † 8. apríl 1735, Tekirdağ, Osmanská ríša) bol sedmohradské knieža, šarišský župan a vodca posledného protihabsburského stavovského povstania v rokoch 1703 až 1711.^[2] Pochádzal zo šľachtického rodu Rákoci.

Jeho plný šľachtický titul (po latinsky) znel: Franciscus II. Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Particum Regni Hungariae Dominus & Siculorum Comes, Regni Hungariae Pro Libertate Confoederatorum Statuum necnon Munkacsiensis & Makoviczensis Dux, Perpetuus Comes de Saros; Dominus in Patak, Tokaj, Regécz, Ecsed, Somlyo, Lednicze, Szerencs, Onod.

Životopis

Detstvo a mladosť

Rákoci sa narodil v roku 1676 v zemplínskej obci Borša ako tretie dieťa Františka I. Rákociho (1645 - 1676) a Heleny Zrínskej (1643 - 1703). Jeho otec František bol sedmohradské knieža, rovnako ako jeho dedo a pradedo z otcovej strany, Juraj II. Rákoci, resp. Juraj I. Rákoci. Rodové priezvisko Rákoci si zvolili podľa názvu slovenskej zemplínskej obce Rakovec nad Ondavou (po maďarsky Rákóc). Už jeho pradedo Juraj I. viedol veľké povstanie proti Habsburgovcom. Jeho mama Helena bola dcérou bána Petra Zrínskeho a neterou jeho staršieho brata, rovnako bána, Mikuláša Zrínskeho.

František II. mal brata Juraja, ktorý zomrel krátko po narodení, a o štyri roky staršiu sestru Juliannu, ktorá sa stala vojvodkyňou Aspremont-Lyndenu. Rákociho otec zomrel na rodovom hrade Zborov, keď mal František II. iba štyri mesiace. Matka Helena sa neskôr opäť vydala, v roku 1682 si zobrala za manžela o štrnásť rokov mladšieho magnáta Imricha Tököliho, ktorý práve v tom čase viedol protihabsburské povstanie. Tököli bol teda nevlastným otcom Františka II. Ten neskôr svojho otčima v pamätiach označil za „hada, ktorý sa votrel matke do postele...“^[3] Povstanie bolo neúspešné a keď mal František len 11 rokov, bol po páde Mukačeva násilne odlúčený od jeho matky.^[3] Bol daný pod kuratelu arcibiskupa Leopolda Koloniča a na príkaz cisárskeho dvora bol v rokoch 1688 až 1692 vychovávaný v nemeckom duchu v českých kláštorných jezuitských kolégiách v Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a Prahe.^[4][3]

V roku 1692 sa vrátil do Viedne, ale s matkou sa už nikdy nestretol. Rákoci sa v septembri 1694 v Kolíne nad Rýnom oženil. Za manželku si zobral vtedy 15-ročnú kňažnú Šarlotu Amáliu. Manželia spolu žili na Šariši na Rákociho majetkoch. Mali troch synov, z ktorých sa dospelosti dožili Jozef (1700 – 1738) a Juraj (1701 – 1756).^[5]

Povstanie

Pre bližšie informácie pozri Povstanie Františka II. Rákociho

V roku 1700 bol pre podozrenie z pripravovaného povstania na Šarišskom hrade zatknutý a následne postupne väznený v Prešove, Košiciach, Miškovci, Mošoni a Viedenskom Novom Meste. Z väzenia vo Viedenskom Novom Meste sa mu však podarilo v roku 1701 s pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmanna ujsť do Poľska.^[6] Odtiaľ sa na čele ozbrojencov začiatkom júna 1703 vrátil do vlasti s cieľom začať povstanie. Situácia bola priaznivá, pretože ešte začiatkom roku 1703 sa značná časť cisárskych posádok v Uhorsku začala presúvať na západoeurópske bojiská do vojny s Francúzmi a Bavormi o španielske dedičstvo. František II. Rákoci povzbudený peniazmi a sľubmi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., nechal vyhotoviť zástavy s heslom „S Bohom za vlasť a slobodu“ (Cum Deo pro patria et libertate), a poslal ich s výzvou do Uhorska. Na jeho panstvách v Makovici a Mukačeve sa jeho sedliaci ako prví chopili zbraní. Rákoci sa postavil na ich čelo. Nedarilo sa im však a onedlho sa dostavil prvý neúspech, keď bol porazený v bitke pri Mukačeve.^[3] Aby Rákoci na poslednú chvíľu zvrátil prvú porážku sedliackych oddielov, poveril svojho významného generála Mikuláša Berčéniho dodatočným zverbovaním 600 žoldnierov z Poľska. Aby si získal nových bojovníkov, vydal v septembri 1703 patent.^[7] Podľa neho mali byť poddaní počas účasti na povstaleckých bojoch úplne oslobodení od povinností a platenia dávok. Roľníci sa s nadšením hrnuli do povstaleckej armády s nádejou, že víťazstvo im prinesie vytúženú slobodu. Drobných zemanov a mešťanov si získaval prísľubmi náboženskej slobody. Neskôr sa do povstania darilo zapojiť aj šľachtu, ktorej čoraz väčšia prítomnosť však zmenila jeho charakter zo sociálneho na stavovské.^[8]

Roku 1703 dobyli Rákociho oddiely banské mestá. Využil to a snažil sa zaviesť vlastnú menu a vytlačiť z Uhorska vládne mince predstavujúce habsburskú nadvládu. Z Banskej Bystrice zásoboval kremnickú mincovňu meďou, z ktorej tam razil vlastné polturáky (v hodnote jeden a pol grajciara), ako aj ich 10- a 20-násobky nazývané libertáše,.^[9] ktoré spôsobili hospodársky rozvrat a ochudobnili obyvateľstvo.^[10]:293 Zo zachovaných záznamov vyplýva, že len v rokoch 1705 a 1707 banskobystrická komora dodala Kremnici 248 ton spracovanej medenej suroviny. Razili sa až do roku 1711.^[11]

V marci 1704 sa k nemu pridal dokonca cisársky generál Šimon Forgáč, ktorý ho nasledoval až do exilu.^[12] Postupne sa im podarilo obsadiť väčšiu časť krajiny. Habsburgovci ovládali už iba Bratislavu, pevnosť Leopoldov a Trenčín.

Počas roku 1704 povstalci ovládali celé územie dnešného Slovenska a Sedmohradsko. Rákoci bol v roku 1704 v Belehrade zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (20. septembra 1705) za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku. Na území Uhorskej konfederácie však nebolo všetko ideálne. Nesúhlas s pomermi, ktoré nastali, sa začal ozývať z radov stoličnej šľachty. Niektoré stolice, najmä Turčianska, Tekovská a Nitranska, dávali otvorene najavo svoju nespokojnosť, ignorovali zasadnutia, poukazovali na problémy, ktoré vyvoláva splácanie pôžičiek medenými peniazmi a pod., čo Rákociho tak popudilo a rozhnevalo, že chcel pomocou vojska hneď na mieste skoncovať s celou stoličnou šľachtou. Nakoniec to však odniesli len zástupcovia Turčianskej stolice, ktorá túto opozíciu rozvírila.^[13] Turčianska stolica vydala začiatkom roku 1707 okružný list, v ktorom poukázala na to, že Rákociho nariadenia sú v rozpore so zákonmi a slobodami krajiny, a že proti nim nemožno ani protestovať, čo za vlády Habsburgovcov bolo celkom bežné a samozrejmé.^[14] Konflikt vyvrcholil v Ónode na sneme, kde na mieste zabili vyslancov Turčianskej stolice Melchiora Rakovského a ťažko zraneného Krištofa Okolicsányiho popravili na druhý deň. Všetkých snemových vyslancov Turčianskej stolice uväznili. Územie stolice sa malo rozdeliť a pripojiť k susedným stoliciam.^[10]:296 Knieža vyslancov označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil, že „ohrozujú uhorskú revolúciu“. „Turčianska stolica bola potrestaná odňatím pečate, erbu, zástavy a jej vymazaním zo zoznamu stolíc.“^[15] Na uhorské pomery to bola neslýchaná udalosť. Stolici však napokon povolili zadovážiť si novú zástavu a pečať.^[10]:296

František II. Rákoci nevyužil mierové ponuky cisára Jozefa I., ktorý bol ochotný ponúknuť kuruckým povstalcom ústupky. Viac ako polroka trvajúce rozhovory však nikam neviedli. Obidve strany prerušili mierové rozhovory a v lete 1706 obnovili boje. Značná časť prívržencov Rákociho ochladla, keď videla, že boli odmietnuté mierové ponuky. Osudná rozhodujúca bitka sa odohrala v auguste 1708 pri Trenčíne, kde povstalci utrpeli zdrvujúcu porážku, hoci boli v prevahe. Rákociho život bol ohrozený, keď sa snažil povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa Vavrinca Pekryho, preskakujúc potok, spadol z koňa a stratil vedomie. Táto skutočnosť pôsobila na povstalcov veľmi skľučujúco a demoralizujúco, pretože sa rozšírila správa, že Rákoci zomrel. Nasledujúce obdobie bolo charakterizované len vojnovými akciami zameranými na vytláčanie povstaleckých vojsk. Postup spomaľovala aj morová epidémia, ktorá trvala do roku 1713. Aký bol výsledok ukončených stavovských povstaní ? Habsburgovci si udržali dedičný titul uhorských kráľov a uhorská šľachta svoje privilégiá a slobody.^[10]:291

Život po povstaní

Po bitke pri Trenčíne už poddaní nemali záujem slúžiť v Rákociho armáde ani za cenu prísľubu, že im bude pridelená pôda a naveky budú oslobodení od dávok a povinností. Väčšina týchto prísľubov zostala len v proklamatívnej podobe a keď sa k povstaniu začala postupne pridávať šľachta, aj Rákoczi dával čoraz jasnejšie najavo, že jeho cieľom nie je boj proti feudálnym poriadkom.^[16] Veľká časť bojov sa odohrávala na Slovensku, ktoré bolo vojnovými udalosťami spustošené.^[17] Povstanie bolo oficiálne ukončené podpísaním Satmárskeho mieru 1. mája 1711. František II. Rákoci neprijal milosť od Jozefa I., mierových rozhovorov sa nezúčastnil, pretože už vo februári roku 1711 emigroval spolu s vernými veliteľmi do Poľska, kde mu zakúpil francúzsky kráľ Ľudovít XIV. do daru Jaroslawské panstvo. Kňažná Sieniawská mu taktiež v Poľsku poskytovala všestrannú podporu. V Poľsku mal v pláne sprostredkovať pomoc ruského cára Petra I.Veľkého na pokračovanie odboja proti Habsburgovcom. Cár Peter Veľký mu ponúkol aj azyl na Ukrajine, ale on sa chcel ešte stretnúť s kráľom Ľudovítom XIV.

V Poľsku sa František po čase začal cítiť ohrozený cisárskymi agentmi z Viedne, keďže on a Mikuláš Berčéni odmietli cisársku amnestiu. Rakúska cisárska vojenská rada chystala na neho atentát, proti ktorému sa vyjadril na porade iba Eugen Savojský. Po tom, čo sa František túto skutočnosť od svojho francúzskeho lekára Dupona dozvedel, odcestoval do Gdanska a tam pod cudzím menom „gróf Sárosi“ sa zdržal jeden rok. V júli 1712 snem v Bratislave vyhlásil vodcov Rákocziho povstania za vlastizradcov a zrušil platnosť zákonov, ktoré prijali povstalecké snemy.^[10]:300 Rákoczi sa potom z Gdaňska na anglickej lodi odplavil 9. novembra 1712 do prístavu Dieppe vo Francúzsku. Istý čas žil vo Versailles neďaleko Paríža. Najdlhšie v kamaldulskom kláštore Grosbois (5 rokov), kde napísal svoje pamäti.^[18] Neskôr, 14. septembra 1717, po smrti svojho podporovateľa kráľa Ľudovíta XIV., sa na naliehanie svojho priateľa markíza de Bonnaca, ktorý bol od roku 1716 francúzskym veľvyslancom v Istanbule, usadil v Osmanskej ríši. Od roku 1720 žil v Tekirdağu (maďarsky nazývané Rodostó) na brehu Marmarského mora, kde 8. apríla 1735 aj zomrel. Pochovali ho tajne v chráme francúzskych lazaristov, v kostole svätého Benedikta v Istanbule, kde bola pochovaná aj jeho matka Helena. V polovici 19.storočia sa z Rákociho stal akýsi symbol zápasu Pešti s Viedňou o štátoprávne postavenie Uhorska. S množstvom historických prác, často pochybného charakteru, zmajstrovaných literátmi a básnikmi, akým bol komárňanský rodák, neskorší vyslanec Koloman Thály, rástol Rákociho nimbus(svätožiara) do nebývalých rozmerov. Z uhorského rebela sa stal maďarský národný hrdina, paradoxne keď mor, náboženské spory, turecké nájazdy, vojny a početné stavovské povstania ničili krajinu.^[19] Vyvrcholením rákociovského kultu bolo slávnostné prenesenie jeho ostatkov z Osmanskej ríše do Košíc.^[20] Rakvu s ostatkami Františka II. Rákociho objavil až v roku 1889 bádateľ Kálmán Thaly. Keďže najvýznamnejším centrom jeho povstania boli Košice, nechala uhorská vláda previezť jeho telesné pozostatky v roku 1906 práve sem. Uložené sú v Dóme sv. Alžbety. V roku 2006 bola pred replikou jeho exilového tureckého domu Rodošto vztýčená socha (pozri Socha Františka II. Rákociho).

Erb rodu

Všeobecne známy erb je až mladším variantom. Pôvodný erb používal Žigmund (1588 – 1607). V červenom štíte na zelenom trojvrší stojí doprava otočená čierna korunovaná orlica s otvorenými krídlami, zlatou zbrojou a šabľou so zlatou priečkou. Klenotom je v korune orlica zo štítu. Prikrývadlá sú strieborno-červené po oboch stranách. Žigmund získal od Rudolfa II. 28.8.1588 baronát. Podľa listiny neopísaný erb získal už od Maximiliána II., spomína iba právo červeného vosku. Rudolf II. vydal pre Žigmunda ďalší baronát 27.5.1597 v Prahe a polepšil mu erb. Erb z roku 1597 je červeno-modro delený. V hornom poli je čierna korunovaná orlica so zlatou zbrojou a šabľou v pravom pazúre. V dolnom poli zo zeleného trojvršia vyrastá zlaté trištvrtekoleso. Klenotom je orlica zo štítu. Prikrývadlá sú čierno-zlaté a modro-strieborné. Pečať Žigmunda z rokov 1606 – 1607 obsahuje červenú kartušu so zlatou pätou, v poli je sedem červených kamenných brán. V hornom poli je doľava otočená čierna korunovaná orlica so šabľou. Pri nohách má nápis AQUILA. V okrúhlom leme je kruhopis SIGISMVNDVS RAKOCY PRIN. TRAN. PAR. REG. HVNDO. ET. SICCO. Baronát Ľudovítovi udelil Rudolf II. na Pražskom hrade 5.11.1607, erb sa nespomína. Pavol v roku 1619 odtlačil pečať s kolesom vyrastajúcim z kamenných vrchov v štíte. V oválnom leme je kruhopis PAVLVS. RAKOCZY. DE. F. W. CD. COM. T. S. R. M. CVBICVLA. Pavol získal od Ferdinanda II. 29.11.1625 v Šoproni baronát, v listine sa erb nespomína. Pečate Žigmunda a Juraja z rokov 1619 sú delené. Sedmohradské knieža Juraj odtlačil pečať so štiepenou kartušou so srdcovým štítkom a orlími hlavami po bokoch (1644). V štítku so zlatým lemom je erb rodu Rákoczy. V pravom modrom poli zo striebornej päty vyrastá čierna orlica s otvorenými krídlami, hore je zlaté slnce s tvárou. V ľavom zlatom poli je sedem červených brán (1:2:2:2) a hore strieborný polmesiac s tvárou. Na kartuši je kniežacia koruna a nad ňou letopočet 16 – 34. V okrúhlom leme je kruhopis GEORGIVS RAKOCI D(ei) G(ratia) PRINCEPS TRAN(silvan)IAE PARTIV(mque) HVNGAR(iae) DO(minus) ET SICVL(orum) CO(mes). Knieža František získal v roku 1664 titul dedičného grófa šarišského hradu (perpetuum Comitem de castri Sáaros). Komisariát Františka II. v roku 1704 používal okrúhlu pečať s delenou kartušou v hermelínovom stane s kniežacou korunou. V hornom poli je orlica, v dolnom trojvršie a koleso. Na nápisovej páske je text: SIGILLVM CO – MISSARIATVS. Existujú aj varianty erbu s odlišnými tinktúrami. Juraj v roku 1629 používal strieborno-červené prikrývadlá, v roku 1648 zase zlato-červené a strieborno-modré.^[21]

Referencie

Literatúra

• DANGL, Vojtech. Slovensko vo víre stavovských povstaní. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1986. 215 s.
• CSALA, Kornélia (ed.). Po stopách Rákócziho a kuruckých vojsk : turistická príručka. 1. vyd. Budapest : HERALDIKA, 2006. 124 s. ISBN 963-9204-50-1.
• DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. 135 s. ISBN 80-969169-4-7.
• KÓNYA, Peter (ed.). Povstanie Františka II. Rákociho, 1703 - 1711 (v novšom priblížení) / Rákóczi-szabadságharc 1703 - 1711 (újabb megközelítésben). 1. vyd. Prešov : Prešovská univerzita, 2005. 364 s. ISBN 80-8068-402-2. (po slovensky, po maďarsky)
• KÖPECZI, Béla; VÁRKONYI, Ágnes R. II. Rákóczi Ferenc. 2. vyd. Bratislava : Mádach, 1976. 533 s. (po maďarsky)
• KUNEC, Patrik: Trpký osud Františka II. Rákociho v exile. In: Historická revue, roč. XXIX, 2018, č. 9, s. 44 - 51.
• SEGEŠ, Vladimír: Kto bol František II. Rákoci : Detstvo a mladé roky kniežaťa. In: Historická revue, roč. XXIX, 2018, č. 9, s. 12 - 13.
• SEGEŠ, Vladimír: Posledný protihabsburský odboj : Povstanie Františka II. Rákociho. In: Historická revue, roč. XXIX, 2018, č. 9, s. 14 - 19.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému František II. Rákoci

Externé odkazy

• Rákociho životopis
• stránka dokumentujúca Rákociho francúzsky azyl (po francúzsky)