František Franciscus
266. rímsky biskup
Miserando atque eligendo „Poľutovaniahodný, ale vyvolený“
Funkcie a tituly
Pontifikát
13. marec 2013 – súčasnosť
Benedikt XVI.
Buenosaireský arcibiskup
28. február 1998 – 13. marec 2013
Antonio Quarracino Mario Aurelio Poli
Predchádzajúce funkcie
buenosaireský arcibiskup koadjútor (3. jún 1997 – 28. február 1998) buenosaireský pomocný biskup (27. jún 1992 – 3. jún 1997) provinciál Spoločnosti Ježišovej v Argentíne (1973 – 1979) predseda argentínskej biskupskej konferencie (2005 – 2011)
Biografické údaje
Občianske meno	Jorge Mario Bergoglio
Narodenie	17.12.193617. december 1936 (86 rokov) Buenos Aires, Argentína
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa	Spoločnosť Ježišova
Večné sľuby	22. apríl 1973 (36 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka	13. december 1969 (32 rokov) Ramón José Castellano emeritný arcibiskup córdobský
Biskup
Menovanie	20. máj 1992 (55 rokov) Ján Pavol II.
Konsekrácia	27. jún 1992 (55 rokov)
Svätiteľ	Antonio Quarracino arcibiskup buenosaireský
Spolusvätitelia	Ubaldo Calabresi apoštolský nuncius v Argentíne Emilio Ogñénovich biskup mercedeský
Kardinál
Menovanie	21. február 2001 (64 rokov) Ján Pavol II.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	San Roberto Bellarmino
Pápež
Voľba	13. marec 2013 (76 rokov)
Intronizácia	19. marec 2013 (76 rokov)
Odkazy
František na catholic-hierarchy.org angl. František
Kompletný zoznam pápežov
Vatikánsky portál  Biografický portál

František (lat. Franciscus), vl. menom Jorge Mario Bergoglio, SJ (* 17. december 1936, Buenos Aires, Argentína) je 266. pápež Katolíckej cirkvi, rímsky biskup a panovník štátu Vatikán zvolený v konkláve dňa 13. marca 2013.^[1] Je prvým pápežom pochádzajúcim z amerického svetadielu (z Argentíny), prvým pápežom, ktorý vzišiel z jezuitskej rehole, prvým pápežom z južnej pologule a po viac ako 1270 rokoch od smrti Gregora III. prvým pápežom, ktorý sa nenarodil v Európe.^[2] Podľa Františkových vlastných slov má byť jeho pontifikát krátky.^[3]

Narodil sa v Buenos Aires v Argentíne. Za katolíckeho kňaza bol vysvätený v roku 1969. Medzi rokmi 1973 až 1979 pôsobil ako provinciál Spoločnosti Ježišovej v Argentíne. Roku 1998 sa stal biskupom buenosaireským a za kardinála ho vymenoval sv. Ján Pavol II. v roku 2001. Cirkev v Argentíne viedol aj počas nepokojov v Argentíne v decembri 2001. Vlády Néstora Kirchnera a Cristiny Fernándezovej Kirchnerovej ho považovali za svojho politického rivala. Po rezignácii pápeža Benedikta XVI. dňa 28. februára 2013 konkláve zvolilo 13. marca 2013 kardinála Bergoglia za nového pápeža. Zvolil si meno František na počesť svätého Františka z Assisi.

Pápež František je známy pre svoju pokoru, dôraz na Božie Milosrdenstvo, záujem o chudobných a odhodlanie viesť medzináboženský dialóg. Je uznávaný za to, že má menej formálny vzťah k úradu pápeža než jeho predchodcovia, napríklad, že sa rozhodol radšej žiť v Dome svätej Marty, než aby obýval pápežský apartmán v Apoštolskom paláci, ako to robili predchádzajúci pápeži. Zastáva názor, že Cirkev by mala byť viac otvorená. Nepodporuje neovládaný kapitalizmus, marxizmus, alebo marxistické verzie Teológie oslobodenia. František sa drží tradičných cirkevných pohľadov v otázkach interrupcií, manželstva, vysvätení žien za kňazov a celibátu.^[4]Je proti konzumizmu a podporuje snahy o zvrátenie klimatickej zmeny, na čo sa jeho pontifikát zameriava s vyhlásením v encyklike Laudato si'.

V medzinárodnej diplomacii sa pričinil o dočasné úplné znovuobnovenie diplomatických stykov medzi Spojenými štátmi a Kubou a podporoval prípady migrantov počas európskej a stredoamerickej migračnej krízy. Od roku 2018 je známy ako kritik neo-nacionalizmu.

Svätý Otec František čelí otvorenej kritike, najmä z kruhov teologických konzervatívcov, na jeho konanie v niektorých otázkach, napríklad keď publikáciou Amoris laetitia (slov. Radosť lásky) pripustil možnosť niektorým občiansky rozvedeným a znovuzosobášeným katolíkom pristúpiť k Sviatosti Eucharistie, alebo jeho konanie v otázke údajného krytia sexuálnych škandálov duchovných, proti ktorému však vydal apoštolský list motu proprio s názvom Vos estis lux mundi. Pápež František je veľmi skromný pápež napríklad povedal že nechce aby ho vozili autom, nechcel mať vyššiu stoličku ako ostatní kňazi ale predpisy mu to nedovolili.

Pápež sa stal osobnosťou roka 2013 časopisu Time.^[5][6]

Pôvod a mladosť

Rodina

Jorge Mario Bergoglio sa narodil v Buenos Aires ako najstarší z piatich detí talianskych prisťahovalcov z kraja Piemont. Jeho otec Mário José Bergoglio sa narodil v obci Portacomaro v severnom Taliansku. Pred nastupujúcim fašizmom odišiel v roku 1928 do Argentíny, kde pracoval ako železničný pracovník.^[7] Jeho manželkou sa 12. decembra 1935 stala Regina Mária Sívori. Okrem Jorgeho Maria mali aj tieto deti: Alberto Horacio, Oscar Adrian, Marta Regina a Mária Elena. V súčasnosti (2021) má pápež už len jedinú žijúcu sestru Máriu Elenu.

Bergogliovi dvaja prasynovci, Antonio a Jozef, zahynuli pri dopravnej nehode. Jeho neter, Cristina Bergogliová, je maliarka žijúca v španielskom Madride.

Detstvo a mládežnícke roky

Svoje detské roky prežil v mestskej časti Flores na predmestí Buenos Aires. Rehoľné sestry z Argentíny na neho spomínajú ako na neposedného nezbedníka, vraj bol malý čertík, tak ako každý iný chlapec. U sestier bol obľúbený a so sestrou Dolores ho spájalo blízke priateľstvo, v jej posledných dňoch ju pravidelne navštevoval a po jej úmrtí strávil celú noc v slzách a odmietal jesť a piť.

Vo veku 21 rokov bola mladému Bergogliovi odoperovaná horná časť pravej strany pľúc. Trpel totiž život ohrozujúcim zápalom pľúc spojeným s troma cystami.

V knižnom rozhovore El Jesuita, ktorý v roku 2010 vydali novinári Sergio Rubín a Francesca Ambrogettiová, uvádza, že ako mládežník rád tancoval tango. Má rad klasickú literatúru a jeho najobľúbenejším filmom je dánska dráma Babettina hostina.

Bergoglio v roku 2010 v rozhovore priznal, že ako dvanásťročný sa usiloval o isté dievča, Amáliu, svoju rovesníčku, a pomýšľal na svadbu. V liste jej vtedy napísal, že je pre neho jediná a že ak si ju nevezme za ženu, stane sa kňazom. List ilustroval obrázkom domu s červenou strechou, v ktorom by spolu žili. Amáliin otec svojej dcére vzťah zakázal, a preto na ten list ani neodpovedala. Samotná Amália Demonte príbeh zo svojho detstva po rokoch potvrdila v rozhovore pre anglický denník The Daily Telegraph. Otec ju mal udrieť, keď chcela Jorgemu odpísať. Rodičia jej potom bránili v akomkoľvek ďalšom kontakte s ním. Ona sama v tom čase ešte zamilovanosť nepoznala. Na nevinnom a čistom vzťahu medzi dvoma deťmi nemá súčasná hlava katolíckej cirkvi čo skrývať.

V šiestom ročníku navštevoval Wilfrid Barón de los Santos Ángeles, školu Saleziánov Don Bosca, v Ramos Mejía v Provincii Buenos Aires.

Chemické vzdelanie a prvé zamestnanie

Navštevoval strednú odbornú školu s technickým zameraním Escuela Técnica Industrial N° 27 Hipólito Yrigoyen, ktorá niesla meno po bývalom prezidentovi Argentíny. Školu ukončil s diplomom chemickej techniky (nie magisterským titulom, ako nesprávne informujú niektoré médiá). S týmto vzdelaním strávil niekoľko rokov pracujúc v oddelení pre jedlá Laboratória Hickethier-Bachmann. Tam pracoval pod vedením Esther Ballestrinovej.

Predtým než pracoval ako chemický technik, bol tiež zamestnaný ako vyhadzovač z baru, či umývač dlážky.

Záľuby

Bergoglio je celoživotným fanúšikom futbalového klubu San Lorenzo de Almagro. Je fanúšikom filmov Tity Merellovej, neorealizmu a tanca tango, s citom pre tradičnú hudbu Argentíny a Uruguaja známu ako milonga.

Jezuita

Povolanie

Mladý Jorge Mario Bergoglio objavil svoje povolanie do kňazského stavu počas toho, ako bol na ceste osláviť Deň jari, populárny sviatok, ktorý v Argentíne slávia najmä mladí, pretože je v ten istý deň ako Deň študentov, kedy majú všetci študenti voľno od školy. Prechádzal okolo kostola a pristúpil k spovedi, kde ho veľmi inšpiroval kňaz, ktorý ho spovedal.

Bergoglio študoval za kňaza v Arcidiecéznom seminári Nepoškvrneného počatia Panny Márie vo Villa Devoto (časť Buenos Aires).^[8] Po troch rokoch štúdia Bergoglio vstúpil ako novic do Spoločnosti Ježišovej dňa 11. marca 1958. Bergoglio priznal, že ako seminaristovi sa mu páčila jedna slečna a trocha zapochyboval o pokračovaní v štúdiu v seminári.

Ako jezuitský novic študoval humanitné vedy v Santiagu v Čile. Po svojom noviciáte v Spoločnosti Ježišovej sa Bergoglio oficiálne stal Jezuitom 12. marca 1960, kedy zložil sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti.

V roku 1960, Bergoglio získal certifikát z filozofie z Colegio Máximo San José v San Miguel. V rokoch 1964 a 1965 učil literatúru a psychológiu na Colegio de la Inmaculada (stredná škola) v provincii Santa Fe v Argentíne, a roku 1966 učil rovnaké predmety na „Colegio del Salvador“ v Buenos Aires.

Kňaz

V roku 1967 dokončil štúdium teológie. Po dvoch rokoch aprobácie prijal kňazskú vysviacku, ktorú mu udelil arcibiskup Ramón José Castellano, dňa 13. decembra 1969. Slúžil ako špirituál novicov v tamojšej provincii a stal sa profesorom teológie.

Bergoglio dokončil finálnu fázu duchovnej prípravy ako jezuita v Alcalá de Henares v Španielsku a 22. apríla 1973 zložil slávnostné sľuby zahŕňajúce aj štvrtý sľub poslušnosti pápežovi v tom, čo sa vzťahuje na špecifické misie. V júli toho roku bol na šesť rokov do roku 1979 menovaný za provinciála jezuitov v Argentíne. Krátko po svojom menovaní za provinciála vykonal púť do Jeruzalema, avšak musel sa vrátiť skôr, pretože vypukla piata arabsko-izraelská vojna. Keď roku 1980 už nepôsobil ako jezuitský provinciál, bol menovaný za rektora Filozofickej a teologickej fakulty San Miguel, kde sám študoval. Predtým, ako sa ujal funkcie, strávil prvé tri mesiace roku 1980 v Írsku, aby sa naučil angličtinu. Zdržiaval sa v Jezuitskom centre na Milltown Institute of Theology and Philosophy v Dubline. Vo funkcii rektora slúžil až do roku 1986.

Neskôr strávil niekoľko mesiacov na škole filozofie a teológie Sankt Georgen v nemeckom Frankfurte, kde uvažoval nad rôznymi témami dizertačnej práce. Napokon sa rozhodol objavovať prácu nemecko-talianskeho teológia Romana Guardiniho, špecificky jeho štúdiu kontrastu publikovanú v roku 1925 v diele Der Gegensatz.

Avšak predčasne sa vrátil do Argentíny, aby slúžil ako spovedník a duchovný riaditeľ v Jezuitskej komunite v Córdobe.

V roku 1992 bol Bergoglio požiadaný, aby nerezidoval v jezuitských budovách z dôvodu pokračujúceho napätia medzi ním a jezuitskými lídrami a učencami, kvôli Berogliovmu disentu v otázkach jeho pohľadu na katolícku ortodoxiu a jeho odpor voči teológii oslobodenia, či jeho práci ako pomocného biskupa Buenos Aires. Od toho času nenavštevoval jezuitské budovy a bol v praktickom odcudzení od jezuitov až do jeho zvolenia za pápeža.

Biskup

Pápež Ján Pavol II. ho 20. mája 1992 vymenoval za pomocného biskupa v Buenos Aires, biskupskú vysviacku prijal 27. júla toho istého roku z rúk arcibiskupa Buenos Aires kardinála Antonia Quarracina, ako hlavného svätiteľa. Za biskupské heslo si zvolil slová „Miserando atque eligendo“ (slov. Poľutovaniahodný, ale vyvolený), ktoré si vzal z homílie svätého Beda Ctihodného o úseku z Matúša 9:9–13: „Pretože ho videl očami milosrdenstva a vyvolil si ho“.

Bergoglio bol 3. júla 1997 vymenovaný za arcibiskupa koadjútora s nástupníckym právom. Funkcie arcibiskupa sa ujal 28. februára 1998 po smrti kardinála Quarracina.

Keď v decembri 2011 dovŕšil vek 75 rokov, podal podľa predpisov kánonického práva pápežovi Benediktovi XVI. rezignáciu na funkciu arcibiskupa Buenos Aires. Keďže nemal žiadneho arcibiskupa koadjútora s nástupníckym právom, tak zotrvával vo funkcii očakávajúc vyvolenie svojho nástupcu.

Blízkosť chudobným a núdznym

Arcibiskup Bergoglio zakladal nové farnosti a zmenil štruktúru arcidiecéznych administratívnych sekcií, viedol pro-life iniciatívy a založil komisiu pre rozvody. Jeden z jeho hlavných cieľov bolo navýšiť prítomnosť cirkvi v slumoch, chudobných častiach Buenos Aires. Pod jeho vedením sa počet kňazov priradených týmto komunitám zdvojnásobil. Táto práca mu vyslúžila prezývku „Biskup slumov“.

Bergoglio si vytvoril zvyk sláviť rituál umývania nôh na Zelený štvrtok v miestach ako väznice, nemocnice, domovy pre seniorov či slumy.

Financie

Na počiatku svojho arcibiskupského pôsobenia predal arcidiecézne podiely vo viacerých bankách a zmenil arcidiecézne účty na tie bežné v medzinárodných bankách. Podiely v bankách viedli tamojšiu cirkev ku sklonom k vysokým výdavkom, a tak sa arcidiecéza blížila bankrotu. Keď sa účty zmenili na bežné, donútilo to cirkev k väčšej fiškálnej disciplíne.

Gréckokatolíci v Argentíne

Bergoglio bol 6. novembra 1998 vymenovaný za ordinára pre východných katolíkov v Argentíne, ktorí nemali preláta svojho obradu.^[9][10] Ukrajinský gréckokatolícky väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk sa o Bergogliovi vyjadril, že rozumie liturgii, rítu a spiritualite gréckokatolíckej cirkvi a že vždy „sa staral o našu cirkev v Argentíne“ ako ordinár počas zastávania úradu arcibiskupa v Buenos Aires.

Suspendovaný biskup Podestá

V roku 2000 bol Bergoglio jediný z cirkevnej hierarchie, ktorý sa zmieril s Jerónimom Podestáom, bývalým biskupom, ktorý bol suspendovaný z kňazstva potom, čo sa postavil na odpor Argentínskej revolučnej vojenskej diktatúre roku 1972. Zastal sa Podestáovej manželky pri útokoch na ich manželstvo zo strany Vatikánu. V tom istom roku Bergoglio povedal, že Katolícka cirkev v Argentíne „si potrebuje obliecť odev verejného pokánia za hriechy, ktoré spáchala počas rokov diktatúry“ v 70. rokoch 20. storočia počas Špinavej vojny.

Slávenie tridentskej omše

Keď v roku 2007 pápež Benedikt XVI. vydal nové pravidlá pre používanie liturgických foriem, ktoré boli bežné pred druhým vatikánskym koncilom, Bergoglio hneď dva dni po tom ustanovil fixné miesto pre omšu v mimoriadnej forme Rímskeho rítu. Slávila sa raz týždenne.

Predseda argentínskej biskupskej konferencie

Dňa 8. novembra 2005 bol Bergoglio zvolený za predsedu argentínskej biskupskej konferencie na tri roky. Po skončení jeho obdobia bol 11. novembra 2008 znovuzvolený na ďalšie tri roky. Bol členom riadiaceho orgánu konferencie, prezidentom komisie pre Pápežskú katolícku Univerzitu Argentíny a členom liturgickej komisie pre správu svätýň.

Počas jeho pôsobenia ako predsedu biskupská konferencia vydala kolektívne ospravedlnenie za zlyhanie Cirkvi pri ochrane ľudí pred vojenskou Juntou počas Špinavej vojny.

Kardinál

Pri konzistóriu 21. februára 2001 ho pápež Ján Pavol II. menoval za kardinála rádu kardinál-kňaz s titulárnym kostolom San Roberto Bellarmino, v ktorom slúžili jezuiti a nesie meno jezuitu.

Kardinál Bergoglio sa stal známy pre osobnú pokoru, dogmatický konzervativizmus a záväzok k sociálnej spravodlivosti. Jeho jednoduchý štýl prispel k jeho povesti pokory. Žil v malom byte, skôr než v honosnej biskupskej rezidencii v Olivos. Používal verejnú dopravu namiesto limuzíny a varil si sám.

Ako kardinál bol známy svojou úctou k svätej Terézie z Lisieux a pridával jej malý obrázok listom, ktoré písal, nazývajúc ju skvelou misionárskou sväticou.

Rímska kúria

Ako kardinál bol Bergoglio vymenovaný na päť administratívnych pozícií v rímskej kúrii:

• Člen Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí
• Člen Kongregácie pre klérus
• Člen Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života
• Člen Pápežskej rady pre rodinu
• Člen komisie pre Latinskú Ameriku

Konkláve 2005

Bližšie informácie v hlavnom článku: Konkláve (2005)

Po smrti Jána Pavla II. sa zúčastnil jeho pohrebu. Pri konkláve v roku 2005, ktorého sa ako kardinál Bergoglio zúčastnil, bol považovaný za jedného z možných nástupcov zosnulého pápeža. Konkláve nakoniec zvolilo Josepha kardinála Ratznigera, ktorý sa tak stal pápežom Benediktom XVI.

Podľa niektorých médií bol práve Bergoglio jedným z horúcich kandidátov na rímskeho biskupa. Podľa talianskeho magazínu Limes pri treťom hlasovaní mal získať 40 hlasov, no pri rozhodujúcom štvrtom hlasovaní už získal len 26 hlasov. Tieto dohady médiá zakladajú na denníku anonymného kardinála, ktorý sa zúčastnil konkláve. Tieto čísla boli bezprecedentné pre kardinála z Južnej Ameriky. Denník La stampa napísal, že Bergoglio bol v úzkom súboji s Ratzingerom, až kým nepredniesol emotívnu prosbu, ktorou kardinálov žiadal, aby zaňho nehlasovali.

Pápež

František bol zvolený ako 76-ročný, v dobrom zdraví. Jeho lekári povedali, že chýbajúce časti pľúc nemajú veľký vplyv na jeho zdravie. Jedinou obavou s tým spojenou môže byť prípadné akútne respiračné ochorenie, kde by mohol mať problém s dýchaním. V minulosti sa musel ospravedlniť z konzistória roku 2007 kvôli zápalu sedacieho nervu.

Ide o prvého pápeža zo Spoločnosti Ježišovej, čo je veľmi dôležité, pretože vzťahy medzi Svätou Stolicou a jezuitmi sú občas napäté. František je tiež prvý pápež z Amerického svetadielu a tiež prvý z Južnej pologule. Mnoho médií o Františkovi hovorilo ako o prvom neeurópskom pápežovi, avšak v skutočnosti je už 11. pápežom, ktorý nepochádza z Európy, predchádzajúci bol Gregor III. zo Sýrie, ktorý zomrel roku 741. Taktiež je dôležité podotknúť, že hoci sa František nenarodil v Európe, je etnicky Európan, keďže jeho rodičia boli imigranti z Talianska.

V konkláve roku 2005 ostal kardinál Bergoglio ako druhý za kardinálom Ratzingerom – pápežom Benediktom XVI.

K výkonu pápežského úradu má menej formálny prístup ako jeho priami predchodcovia: je to štýl, ktorý novinári opísali ako „strohý“ poznamenajúc „jeho bežný dotyk a prístupnosť, ktoré sú najväčšou inšpiráciou“. Večer, kedy bol zvolený za pápeža, šiel späť do hotela na autobuse s ostatnými kardinálmi, hoci si mohol vybrať pápežskú limuzínu. Nasledujúci deň navštívil kardinála Jorgeho María Mejía v nemocnici a zhováral sa s pacientmi a personálom.

Na jeho prvom stretnutí s novinármi v sobotu po konkláve objasnil, prečo si vybral také meno, aké si vybral, citujúc svätého Františka z Assisi ako „muža, ktorý nám dáva ducha pokoja, chudobný muž“ a pápež dodal: „Ako veľmi by som chcel chudobnú Cirkev pre chudobných!“

Okrem rodnej španielčiny sa vie František plynulo dohovoriť aj latinsky (oficiálny jazyk Svätej Stolice), taliansky (oficiálny jazyk Vatikánu a bežne používaný jazyk Svätej Stolice), nemecky, francúzsky, portugalsky, anglicky a rozumie piedmontsky a trochu ženevsky.

František odmietol bývať v oficiálnej pápežskej rezidencii v Apoštolskom paláci, ale rozhodol sa žiť v Dome svätej Marty, Vatikánskom dome hostí, v byte, kde môže aj prijímať návštevy a organizovať stretnutia. Je prvým pápežom od pontifikátu Pia X., ktorý žije mimo pápežských apartmánov. Avšak František sa aj tak týždenne objavuje v okne Apoštolského paláca pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu napoludnie.

Konkláve

Jorge Mario Bergoglio bol za 266. pápeža Katolíckej cirkvi zvolený 13. marca 2013 o 19:06 SEČ (UTC+1) po piatej voľbe, v druhý deň konkláve a vybral si meno František.^[11]

Oznámenie Habemus papam predniesol kardinál protodiakon Jean-Louis Tauran. Kardinál Christoph Schönborn sa neskôr vyjadril, že František bol zvolený podľa dvoch nadprirodzených znamení, jedno v konkláve a teda dôverné a druhé bolo v tom, že latinskoamerický pár priateľov kardinála mu pošepkali Bergogliovo meno, na čo on povedal: „Ak títo ľudia hovoria Bergoglio, je to znamenie Ducha Svätého“

František ako novozvolený pápež neprijímal gratulácie od kardinálov sediac na pápežskom tróne, ale postojačky, čo je jedným zo znakov jeho iného postoja k vatikánskym formalitám. Počas Františkovho prvého vystúpenia na balkóne Baziliky svätého Petra mal na sebe oblečenú bielu reverendu, nie červenú mozzetu ako predchádzajúci pápeži. Taktiež mal okolo krku zavesený ten istý železný pektorálny kríž, ktorý nosil už roky ako arcibiskup, v kontraste so zlatým krížom, ktorý nosili jeho predchodcovia.

Po zvolení a vybratí si mena predstúpil o 20:22 SEČ^[12] pred zástupy ľudí na Námestí svätého Petra a z balkóna Baziliky sa im prihovoril a udelil požehnanie Urbi et Orbi. No prv ako požehnal mestu a svetu požiadal ľudí, aby sa modlili za „emeritného rímskeho biskupa“ pápeža Benedikta XVI. ako aj za neho samého ako nového „rímskeho biskupa“ .

Františkove prvé verejné slová v úrade boli: „Bratia a sestry dobrý večer. Viete, že úlohou konkláve bolo dať Rímu biskupa. Zdá sa, že moji bratia kardináli ho išli vziať takmer na koniec sveta. Ale sme tu a ďakujem za prijatie komunite rímskej diecézy. Prvé zo všetkého sa chcem modliť za nášho emeritného biskupa Benedikta XVI. Modlime sa spoločne za neho, aby ho Pán požehnal a Panna Mária ochraňovala,“ a po spoločnej modlitbe pokračoval: „A teraz začíname túto púť, biskup a ľud. Púť rímskej Cirkvi, ktorá je tou, ktorá predsedá v láske všetkým cirkvám. Púť v bratskej láske, vzájomnej dôvere. Vždy sa modlime za seba, jeden za druhého. Modlime sa za celý svet, aby zavládlo medzi nami bratstvo. Želám, aby táto púť Cirkvi, ktorú dnes začíname, a na ktorej mi pomôže môj tu prítomný vikár bude plodnou pre evanjelizáciu tohto nádherného mesta. Teraz chcem udeliť požehnanie, ale predtým vás chcem požiadať o jednu láskavosť. Skôr ako biskup požehná ľud, prosím vás, aby ste prosili nášho Pána, aby požehnal mňa. Modlitba ľudu, ktorý žiada požehnanie pre svojho biskupa. V tichosti sa modlite za mňa.“ Potom udelil pápežské požehnanie Urbi et Orbi a dodal: „Bratia a sestry. Teraz vás už opustím. Ďakujem vám za prijatie. Modlite sa za mňa a do skorého videnia. Uvidíme sa veľmi skoro. Zajtra sa chcem ísť pomodliť k Panne Márii, aby ochraňovala Rím. Dobrú noc a dobre si odpočiňte“^[13]

Inaugurácia

Svojho úradu sa ujal na sviatok svätého Jozefa 19. marca 2013 slávnostnou svätou omšou na Námestí svätého Petra vo Vatikáne za účasti viacerých náboženských a politických lídrov z celého sveta. Vo svojej homílii sa František zameral na Slávnosť svätého Jozefa, ktorá na ten deň v liturgickom kalendári pripadala.

Meno

Na svojej prvej audiencii dňa 16. marca 2013 pápež povedal novinárom, že si vybral meno František na počesť svätého Františka z Assisi, pretože tento svätec sa špeciálne zaujímal o potreby chudobných ľudí.

Vysvetlil, že keď už pri hlasovaní v konkláve začínalo byť jasné, že sa stane novým rímskym biskupom, brazílsky kardinál Cláudio Hummes ho objal a pošepkal mu „Nezabudni na chudobných!“ čo v ňom vzbudilo myšlienku práve na svätého Františka. Bergoglio ešte ako kardinál vyjadroval svoju úctu k svätému Františkovi z Assisi: „Priniesol do kresťanstva ideu chudoby proti luxusu, pýche, márnosti občianskych a cirkevných mocností. Zmenil históriu.“

Toto je prvý raz v histórii, čo si pápež vybral meno František. V deň jeho zvolenia Vatikán ujasnil, že jeho oficiálne pápežské meno je „František“ , nie „František I.“, teda v súvislosti s ním sa nepoužívajú žiadne poradové čísla panovníka. Vatikánsky hovorca povedal, že k menu sa pridá číslica I až vtedy, keby v budúcnosti bol František II. Je to prvý raz od pontifikátu pápeža Landa, že pápež nenesie meno svojho predchodcu.

František tiež povedal, že niektorí kardináli s ním vtipkovali, že by si mal vybrať buď meno Hadrián, keďže Hadrián VI. bol reformátorom cirkvi, alebo Klement, aby dorovnal skóre s Klementom XIV., ktorý potláčal Spoločnosť Ježišovu. Vo februári 2014 sa do médií dostala správa, že ak by bol Bergoglio zvolený za pápeža už v pri konkláve v roku 2005, vybral by si meno Ján XXIV. na počesť svätého Jána XXIII. Mal to povedať kardinálovi Francescovi Marchisanovi: „Ján, pomenoval by som sa Ján, ako Dobrý pápež, bol by som ním kompletne inšpirovaný.“

Rímska kúria

František 16. marca 2013 požiadal všetkých vysokopostavených členov Rímskej kúrie, aby provizórne zotrvali vo svojich funkciách. Za svojho osobného sekretára vymenoval Alfreda Xuereba. Dňa 6. apríla 2013 vymenoval Josého Rodrígueza Carballa do funkcie sekretára Kongregácie pre spoločnosti zasväteného života a spoločnosti a apoštolského života, funkcie ktorá bola niekoľko mesiacov neobsadená.

František zrušil platbu bonusov, ktoré sa vyplácali zamestnancom Vatikánu pri príležitosti voľby nového pápeža, ktoré vychádzali na niekoľko miliónov eur a radšej sa rozhodol venovať peniaze na charitu.

Taktiež zrušil ročný bonus 25 000 €, ktorý sa vyplácal kardinálom slúžiacim v komisii kontrolórov Vatikánskej banky.

Rada kardinálov

28. septembra 2013 zriadil František osemčlennú „Radu kardinálov“, ktorá má pápežovi pomáhať pri spravovaní Cirkvi a vo veci závažných otázok týkajúcich sa Cirkvi, či revidovania organizačnej štruktúry Rímskej kúrie.^[14] Skupina obsahuje viacerých kritikov Vatikánskych operácií a iba jedného člena kúrie.

Členovia rady sú:

• Giuseppe Bertello, predseda governorátu Vatikánu
• Francisco Javier Errazuriz Ossa z Čile
• Oswald Gracias z Indie
• Reinhard Marx z Nemecka
• Laurent Monsengwo Pasinya z Konžskej demokratickej republiky
• George Pell z Austrálie
• Seán O'Malley zo Spojených štátov
• Óscar Andrés Rodríguez Maradiaga z Hondurasu

Za sekretára rady pápež vymenoval biskupa Marcella Semerara. Stretávať sa s pápežom začali 1. októbra 2013 a riešili vyše osemdesiat dokumentov, ktoré sa nazhromaždili od apríla.^[15]

Prvé záležitostiupraviť | upraviť zdroj

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---