Formovanie moderného slovenského národa alebo slovenské národné obrodenie prebiehalo od 80. rokov 18. stor. po revolúciu 1848 – 1849. Impulzom boli okrem iného reformy cisára Jozefa II. v 80. rokoch 18. stor. a politicko-kultúrny vplyv osvietenstva. Tento proces sa spravidla delí na tri fázy:

Na prelome 18. a 19.storočia začal prvý prúd vzdelancov-katolíckeho vierovyznania: snaha o uzákonenie slovenského spisovného jazyka. Táto skupina sa zoskupila okolo „Spoločnosti pre pestovanie slovenskej reči" na čele s profesorom Michalom Kratochvílom a Antonom Bernolákom (Spoločnosť vznikla v roku 1786 v Generálnom seminári v Bratislave). Anton B. v roku 1787 uzákonil kultúrnu západoslovenčinu ako prvý spisovný jazyk Slovákov so zásadou „píš ako počuješ". Jeho zásadné diela boli „Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum“ (Jazykogramatická rozprava o slovenských písmenách), Slowár Slovenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (päťjazyčný slovník) a „Grammatica slavica“ (slovenská gramatika).

V bernolákovčine sú najznámejšie diela predovšetkým 2 literátov. Prvým z nich je Juraj Fándly, ktorý napísal ľudovo-výchovné spisy „Piľní domajši a poľní hospodár“ a „Zelinkár“. Jeho dielo „Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích“ je prvé dielo v bernolákovčine (analyzuje v ňom vývoj žobravých mníšskych reholí, často kriticky sa pozerá na ich pôsobenie a zmysel života). Druhým je Ján Hollý, ktorý napísal eposy „Svätopluk“, „Sláv“ a „Cyrilo-metodiáda“.

• národné obrodenie
• české národné obrodenie
• osvietenstvo

• FILIT