Filosemitizmus je emocionálne a racionálne motivovaný (príp. až nekritický^[1]) obdiv, priazeň, priateľstvo, náklonnosť k Židom a židovstvu.^[2][3] Takýto obdivovateľ Židov sa označuje ako filosemita.^[4]

Filosemitizmus sa vyskytuje v rôznych podobých – biblických i postbiblických. Napr. niektoré inkarnácie kresťanského filosemitizmu sa môžu spájať s antisemitizmom, keďže sa v nich zmiešava obdiv k židovstvu predkristovskej éry (Židia ako „Bohom vyvolený“ národ) a zároveň nenávisť voči židovskej diaspóre, najmä za „vinu“ Židov na ukrižovaní Ježiša Krista. V stredoeurópskom kultúrnom prostredí bol často reakciou na antisemitizmus rozšírený medzi nižšími spoločenskými vrstvami a aj preto išlo predovšetkým o výsadu vyšších vrstiev a vzdelancov.^[1]

Sociológ Zygmunt Bauman filosemitizmus – paradoxne spolu s antisemitizmom – považuje za súčasť tzv. alosemitizmu, čo je termín, ktorý definuje ako „prax vyčleňovania Židov ako radikálne odlišných od všetkých ostatných ľudí/národov “. Zatiaľ čo antisemitov radikálna odlišnosť židovského národa odpudzuje, pre filosemitov je príťažlivou stránkou a príkladom ako „prežiť“ a zachovať si identitu napriek tlakom modernej homogenizácie. Za pozitívne konotované, obdivované vlastnosti Židov sa v tomto ohľade pokladá „rasová“ solidarita, intelekt či „obchodný duch“.^[5]

Referencie