Farbotvorná vývojka alebo farebná vývojka je chemická zlúčenina (alebo roztok s obsahom tejto zlúčeniny), ktorá reaguje s jednotlivými farbotvornými zložkami (žltou, purpurovou a azúrovou) farebného fotografického filmu alebo papiera za vzniku azometínových alebo chinónimínových farbív, ktoré potom vytvárajú farebný obraz.

Dejiny

V roku 1910 si nemecký chemik Rudolf Fischer pri svojich experimentoch všimol, že niektoré deriváty p-fenyléndiamínu poskytujú pri vyvolávaní reaktívne oxidačné produkty, ktoré so zlúčeninami s aktívnou metylénovou skupinou vytvárajú farebné produkty.^[1] Svoj objav si nechal v roku 1912 patentovať a princíp, ktorý vyvinul sa stal základom väčšiny farebných fotografických procesov, ktoré sa používajú až dodnes.^[2]

Charakteristika

Dnes sa používajú predovšetkým nesymetricky substituované deriváty p-fenyléndiamínu, ktoré majú jednu primárnu aminoskupinu (tá kopuluje za vzniku farbív) a jednu terciárnu aminoskupinu, substituovanú prevažne krátkymi nerozvetvenými a/alebo hydrofilnými alkylmi (etyl, 2-hydroxyetyl, 2-metánsulfonylaminoetyl, butyl atď.). Častá je tiež substitúcia metylom v polohe ortho (1,2) k primárnej aminoskupine, ktorá uľahčuje transfer elektrónov a tým redukciu striebra, čo sa prejaví vyššou aktivitou a rýchlosťou vyvolávania (táto substitúcia je typická pre proces spoločnosti Kodak). Prvé Fischerom použité zlúčeniny boli 4-aminofenol a p-fenyléndiamín (1,4-diaminobenzén). Farbivá, vzniknuté zo 4-aminofenolu sa ukázali byť príliš nestále na to, aby sa uplatnili vo farebnej fotografii, preto sa Fischer zameral hlavne na zlúčeniny p-fenyléndiamínu.^[2]

N,N-dimetyl-p-fenyléndiamín (DMPD)

N,N-dimetyl-p-fenyléndiamín bol jeden z prvých derivátov, ktoré sa skúmali pre možnosť potenciálneho využitia vo farebnej fotografii, no v praxi sa neujal, pretože bol vytlačený N,N-dietylanalógom (vid nižšie). Dnes sa používa v bakteriológii ako redoxný indikátor pri oxidázovom teste (test na prítomnosť cytochróm-c-oxidázy alebo indofenol-oxidázy).^[3]

Colour Developing Agent 1 (CD-1)

N,N-dietyl-p-fenyléndiamín známy aj pod označeniami Colour Developing Agent 1, CD1, T-22 alebo TSS bol prvý derivát p-fenyléndiamínu, ktorý sa používal hromadne ako farbotvorná vývojka v negatívnom aj pozitívnom procese (tu ho však nahradil jeho menej toxický derivát T-32)^[4]. Typickým príkladom jeho použitia bol farebný fotografický proces vyvinutý spoločnosťou Agfa, známy aj ako Agfacolor, na ktorom boli založené aj procesy spoločností ORWO, Foma, Forte atď. Jeho veľkou nevýhodou je vysoká toxicita a u pracovníkov, ktorí s ním dlhodobo pracovali, spôsoboval ťažké kontaktné alergie.

Colour Developing Agent 2 (CD-2)

Americká spoločnosť Kodak sa snažila vyvinúť farebný proces, ktorý by odstraňoval niektoré nedostatky procesu Agfacolor. Vytvorili preto farbotvorné komponenty s hydrofóbnym (lipofilným) charakterom. Tieto, tzv. chránené (farbotvorné) zložky, boli potom dispergované v hydrofilnom prostredí želatínovej vrstvy v olejových kvapkách, v ktorých boli rozpustené^[2]. Preto bolo potrebné vyvinúť novú vyvolávaciu látku, ktorá by mala vyššiu vyvolávaciu schopnosť a vyššiu lipofilitu. To sa podarilo zavedením metylu do ortopolohy (1,2) voči primárnej aminoskupine N,N-dietyl-p-fenyléndiamínu (CD-1). Tým vznikla nová farbotvorná vývojka CD-2, IUPAC: N⁴,N⁴-dietyl-2-metylbenzén-1,4-diamín, známa aj ako Tolochrome alebo Activol No. 2^[5]. Po svojom predchodcovi CD-1 "zdedila" CD-2 aj toxické vlastnosti, ktoré však nie sú u nej také dominantné. Táto skutočnosť potom dala podnet k vývoji menej toxických derivátov CD-3 a CD-4, ktoré sa používajú až dodnes a CD-2 sa preto dnes, rovnako ako CD-1 a T-32, už nepoužíva.

Literatúra

1. ↑ JUNGE, Karl-Wilhelm a Günter HÜBNER. Fotografická chemie. 1. vyd. Doc. Ing. Pavel Vetešník, CSc. Praha: SNTL, 1987, 320 s. 04-603-86.
2. ↑ ^{a b c} ŠMOK, Ján, Josef PECÁK a Petr TAUSK. Barevná fotografie. Druhé, upravené vydanie. Praha: SNTL, 1978, 280 s. 04-603-78.
3. ↑ Oxidase Test and Modified Oxidase Test . . Dostupné online.
4. ↑ TOMÁŠEK, Zdeněk. Barevná fotografie pro každého. 3. vyd. Praha: Merkur, 1973, 136 s. 51-083-73.
5. ↑ Krůs, Josef. Fotografické, filmové a reprografické tabulky. Josef Krůs. 1. vyd. Praha : SNTL, 1989. 192 s.