Protesty v Kyjeve 1. decembra 2013.

Euromajdan (ukr. Євромайдан)^[1] (iné názvy: revolúcia dôstojnosti^{[chýba zdroj}) je označenie pre protivládne protesty a občianske nepokoje na Ukrajine, ktoré v krajine vypukli 21. novembra 2013 a vyvrcholili v polovici februára 2014. V Kyjeve došlo k prestrelkám medzi políciou a protestujúcimi. Protesty boli v počiatočnej fáze dôsledkom nečakaného rozhodnutia najvyšších predstaviteľov Ukrajiny prerušiť proces európskej integrácie.^[2]

V dôsledku udalostí medzi 18. a 20. februárom bol prezident Janukovyč nútený uskutočniť viaceré ústupky opozícii. Dohodu smerujúcu k ukončeniu politickej krízy podpísali predstavitelia opozície Vitalij Klyčko, Arsenij Jaceňuk a Oleh Ťahnybok za prítomnosti predstaviteľov Nemecka (Frank-Walter Steinmeier), Poľska (Radosław Sikorski) a Francúzska (Eric Fournier). Vladimir Lukin, reprezentujúci Rusko odmietol dohodu podpísať. Koncom februára prezident Janukovyč a viacero ďalších vysokých predstaviteľov krajiny ako aj premiér Azarov opustili krajinu a odišli do Ruska. Protesty napokon dosiahli, že parlament odvolal prezidenta Janukovyča z funkcie a vytvoril dočasnú vládu. V nasledujúcich dňoch došlo k obsadeniu Krymu ruskými vojskami a proruským nepokojom v Doneckej a Luganskej oblasti.

Začiatky nepokojov

29. novembra 2013 na politickom summite Východného partnerstva v litovskom Vilniuse ukrajinská vládna delegácia nepodpísala, napriek pôvodnému plánu dokumenty asociačnej dohody s Európskou úniou. Odmietnutie vyvolalo v krajine vlnu kritiky.^[3]

30. novembra 2013 protesty na Námestí nezávislosti v Kyjeve rozohnali policajné jednotky, pričom došlo k zraneniu 79 ľudí.^[4] Protesty však pokračovali aj v nasledujúcich dňoch, pričom 1. decembra vyšlo na Kyjevské hlavné námestie okolo 400 000 ľudí. Najmä 1. decembra 2013 a neskôr 19. až 21. januára 2014 došlo pri týchto protestoch k násilným nepokojom a útokom na policajné jednotky.

Vyhrocovanie napätia a násilia

1. decembra 2013 sa skupina protestujúcich pokúsila s pomocou bagra preraziť policajný kordón chrániaci úrad prezidenta Janukovyča. Viacerí protestujúci boli ozbrojení železnými tyčami a inými provizórnymi zbraňami, vrátane zápalných fliaš, ktoré hádzali po príslušníkoch polície. V dôsledku násilných stretov bolo toho dňa zranených asi 100 policajtov a 22 demonštrantov.^[5]

Rozsah a požiadavky protestov sa postupne vyvíjali. Zatiaľ čo na začiatku protestujúci požadovali obnovenie rokovaní o európskej integrácii krajiny v polovici januára 2014 demonštranti požadovali odstúpenie prezidenta Janukovyča a jeho vlády.^[6]

Prvé obete na životoch

Obnovenie protestov nastalo 18. februára 2014. Pri potýčkach s políciou zahynulo deväť ľudí pričom ukrajinská polícia potvrdila úmrtie siedmich civilistov a dvoch členov bezpečnostných zložiek. Ku konfliktom došlo po tom čo demonštranti z Pravého sektora zaútočili na vládne budovy. Oleh Carev na margo situácie vyhlásil: „V najbližšom čase bude majdan vyčistený, po tom, ako urobíme poriadok v Kyjeve, ho zavedieme po celej krajine.“ ^[7]

Ukrajinský minister obrany Pavel Lebedev vydal dňa 19.februára 2014 príkaz na presun dvadsiatej piatej výsadkovej brigády z Dnipra do Kyjeva. Podľa dostupných zdrojov ide o 500 mužov v plnej výzbroji. Nepotvrdené informácie hovoria aj o presune 79. motostreleckého pluku. Kanada uzavrela svoje veľvyslanectvo na Ukrajine po tom, čo opoziční aktivisti vtrhli do vnútra a začali demolovať tamojšie kancelárie. O incidente informovali ukrajinské média a správa ukrajinského ministerstva vnútra. Nepokoje sa šíria aj do západných častí Ukrajiny. Centrom protivládneho odporu sa tu stal Ľvov, ktorý ovláda strana Sloboda. Starosta Ľvova Andrij Sadovyj označil situáciu za humanitárnu katastrofu, pri čom zodpovednosť za súčasný stav podľa neho nesie Viktor Janukovyč.^[8]

Ukrajinské ministerstvo zdravotníctva informovalo, že z utorka 18. februára na stredu 19. februára prišlo o život najmenej 25 ľudí, šestnásť demonštrantov a deväť príslušníkov policajných zložiek. Hospitalizáciu vyžiadali zranenia 241 osôb. Prezident Janukovyč vyhlásil na 20. február štátny smútok za obete protivládnych nepokojov.^[9]

Západoukrajinská oblasť Ľvov vyhlásila nezávislosť od centrálnej ukrajinskej vlády. Agentúra Interfax informovala, že miestny výbor opozičnej Ľudovej rady oznámil prebratie zodpovednosti za danú oblasť a jej obyvateľstvo. Naopak Krymská autonómna republika na juhu Ukrajiny, ktorá bola v roku 1954 počas vlády N. S. Chruščova pripojená k Ukrajine, žiada o opätovné pričlenenie k Ruskej federácii. ^[10]

V rámci rokovaní, ktoré sa konali dňa 19. februára 2014 medzi opozíciou a súčasnou vládou, prezident Janukovyčom odmietol odstúpiť a rovnako odmietol aj účasť Únie a USA na rokovaniach. Ukrajinská opozícia naopak odmietla rokovať v prítomnosti Ruska. Ďalšie rokovania mali pokračovať 20. februára po násilnostiach, ktoré si vyžiadali 28 obetí. Napriek dohode o prímerí radikálna strana Pravý sektor vyhlásila, že ich strana žiadnu dohodu nepodpísala a preto ani nebude rešpektovať vyhlásené prímerie.^[11]

Spojené štáty pristúpili k sankciám, ktoré uvalili na dvadsať čelných predstaviteľov Ukrajiny. Minister financií USA Jacob Lew vyhlásil, že jadrom problému, ktorý vznikol na Ukrajine je hospodárska kríza. Podľa jeho vyjadrení by sa mala ukrajinská vláda obrátiť na pomoc k MMF.^[12]

Viaceré zdroje informujú, že si štvrtkové zrážky demonštrantov a polície vyžiadalo už vyše 25 obetí. Agentúra Reuters hovorí o celkovom počte 51 mŕtvych od 18. februára. Rusko podrobilo kritike sankcie voči ukrajinskej vláde zo strany západu.^[13] Ruský minister zahraničných vecí Alexandra Lukaševiča hovorí o nátlaku. Podľa neho pripravované sankcie zo strany Európskej únie povedú iba k prehĺbeniu krízy na Ukrajine. Lukaševič obviňuje za súčasný stav radikálov a extrémistov, ktorých podporujú opoziční lídri. ^[14]

Po krvavých zrážkach, ktoré sa odohrali v priebehu 20. februára sa situácia mierne upokojila. V piatok 21. februára pokračovali rokovania o dohode medzi ukrajinskou vládou a opozíciou, pri čom asistovali poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski, spolu s kolegami z Francúzska Laurentom Fabiusom a Nemecka Frakom Steinmeierom, ruský ombudsman Vladimír Lukin a ruský veľvyslanec Michail Zurabov. V priebehu dňa bola podpísaná dohoda o vrátení ústavy z roku 2004 a menovaní dočasnej vlády a prepustení Julije Tymošenkovej a vyhlásia všeobecnú amnestiu pre demonštrantov, čo následne potvrdil nemecký minister zahraničných vecí Steinmeier.^[15]

Ukrajina sa v priebehu dlhotrvajúcich protestov dostala do ešte väčšej ekonomickej recesie. Po celej krajine si začali ľudia v dôsledku neistej situácie vyberať z bánk svoje úspory a začali nakupovať trvanlivé potraviny a zásoby. Došlo k problémom s nefunkčnosťou bankomatov po celej krajine. Kurz ukrajinskej hrivny klesol na päťročné minimum.^[16]

Zlom vo vývoji

K výraznému zlomu v situácii došlo 22. februára. Parlament hlasoval za zosadenie prezidenta Janukovyča, ktorý ale odmietol rezignovať.^[17] Neskôr sa však s niekoľkými ďalšími vysokopostavenými politikmi pokúsil krajinu opustiť, ale pohraničná stráž a obsluha letiska v Donecku im v tom zabránila.^[18] Podľa ukrajinského ministerstva zdravotníctva si násilné strety vyžiadali celkovo 82 obetí. Iné zdroje hovoria zatiaľ o 77 obetiach. ^[19]

V rovnaký deň z väzenskej nemocnice bola prepustená aj Julija Tymošenková, ktorá sa v neskorých večerných hodinách dostavila na pódium na centrálnom námestí v Kyjeve pred demonštrantov. Vyzvala prítomných, aby sa nevzdávali a pokračovali v boji.^[20][18] Podľa BBC však počas jej prejavu niektorí ľudia odišli, lebo ju vinia za chaos, ktorý nastal po Oranžovej revolúcii.^[21] V Charkove však naďalej prebiehali prudké strety s provládnymi silami a násilnosti. Guvernérovi Charkova sa podarilo utiecť do Ruska.^[22] Na konci februára sa napokon situácia vo väčšine ukrajinských miest upokojila.

23. februára ukrajinský parlament začal stíhanie niekoľkých desiatok bývalých vládnych funkcionárov kvôli eskalácii napätia a násilnostiam s obeťami na životoch. Zároveň odsúhlasil zákon, ktorý zakazuje menšinám používať v úradnom styku iný jazyk, než ukrajinčinu. To zahŕňa aj ruštinu.^[23]

27. februára sa ukázalo, že zosadenému prezidentovi Janukovyčovi sa pravdepodobne podarilo utiecť do Ruska. Prehlásil, že sa stále považuje za právoplatného prezidenta Ukrajiny a rozhodnutia Ukrajinského parlamentu v Kyjeve označil za nezákonné. Kyjevské úrady vydali na exprezidenta medzinárodný zatykač^[24] a zároveň požiadali Medzinárodný súd v Haagu o nezávislé vyšetrenie udalostí Euromajdanu.^[25]

Situácia bola naďalej nepokojná a proruské demonštrácie sa objavovali v rôznych častiach krajiny.^[26] Kvôli vysokej organizovanosti demonštrantov, najmä v oblasti Donecka, existovali obavy, že šlo o organizované a podplatené provokácie,^[27] na ktorých sa zúčastňujú aj ruskí nacionalisti.^[28]

14. marca 2014 sa protesty v Charkove vystupňovali natoľko, že opäť dochádzalo k obetiam na životoch.^[29]

Situácia na Kryme

Krym bola ukrajinská autonómna republika, ktorá bola k Ukrajine pričlenená z iniciatívy N. Chruščova počas sovietskej éry v roku 1954. Dnes patrí fakticky k Rusku. Ukrajinci tam tvorili len asi 1/4 obyvateľov.

Už počas vyhrocovania situácie pri nepokojoch sa ozývali hlasy z Krymu v zmysle, že sa k nehodlajú pripojiť k integrácii do Európy, ale preferujú spojenectvo s Ruskom. Bolo to spôsobené najmä geografickou polohou, etnickým zložením obyvateľstva (58,5% etnických Rusov) a používanou rečou (nadpolovičná väčšina obyvateľstva hovorí po rusky).^[30]

Začiatok Krymskej krízy sa datuje na 26. februára 2014, keď ruský prezident Vladimir Putin nariadil pohotovosť asi 150-tisícového vojenského kontingentu v blízkosti Krymského polostrova.^[31] 27. februára ruskí ozbrojenci obsadili parlamentnú budovu v Simferopoli a vyvesili ruskú vlajku. Následne prichádzali správy aj o obsadení letísk vojenskými jednotkami v Simferopoli a Sevastopoli. Vojaci mali výstroj bez akýchkoľvek insígnií.^[32] 28. februára boli zaznamenané prvé reálne letecké presuny ruských armádnych jednotiek na územie Krymu.^[33] 1. marca pristálo na letisku Gvardejskoje blízko Simferopolu minimálne trinásť ruských vojenských lietadiel, každé s kapacitou 150 osôb.^[34]

Neprehľadná situácia na Kryme v dôsledku proruskému zásahu na prelome mesiacov február/marec viedla k mnohým protestom aj na Slovensku aj v zahraničí,^[35][36] pričom na podporu Ukrajiny vyšli desiatky tisíc ľudí do ulíc aj v Moskve aj v iných ruských mestách.^[37]

Situácia na východe Ukrajiny

V priebehu jari 2014 narastali nepokoje v oblastiach s prevahou ruskojazyčného obyvateľstva. Došlo k ozbrojeným vystúpeniam proruských síl najmä v mestách v Doneckej a Luhanskej oblasti. K zrážkam a stratám na životoch došlo aj v juhoukrajinskej Odese.

Ozbrojené zrážky medzi ukrajinskou armádou a proruskými separatistami v Luhanskej a Doneckej oblasti viedli k otvorenému ozbrojenému konfliktu.^[38][39] Proruskí separatisti, ktorí vytvorili dve samozvané entity (Donecku a Luhanskú ľudovú republiku) dostávali vojenskú podporu z Ruska. Z vojnového konfliktu, ktorý sa medzičasom pokúsili Ukrajina, separatisti a Rusko vyriešiť dvoma mierovými konferenciami v Minsku sa napokon stal zamrznutý konflikt.^[40]

Referencie

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Euromajdan

Politický portál