Eskimáčtina

Eskimáčtina je hlavný jazyk (či podľa iných^{[chýba zdroj} názorov skupina jazykov) z eskimácko-aleutských jazykov. Hovoria ňou najmä Eskimáci. Používa sa v severnej Amerike a Grónsku (okrem Aleutských ostrovov a Komadorských ostrovov) a zvyšky zostali aj v severovýchodnej Ázii.

Je to výrazne polysyntetický jazyk^[1] s veľkým množstvom prípon^[2]^:306.

Delenie

Delí sa na dve^[1] navzájom nezrozumiteľné jazykové skupiny^[2]^:304:

juitské (alebo juitsko-jupické) nárečia (jazyky) - Čukotka, juhozápadná Aljaška, polostrov Nunivak, ostrov sv. Vavrinca:
- jupičtina (10 000 hovoriacich)
- alutiiq (400 hovoriacich)
- juitčina (Chaplinon a Ostrov sv. Vavrinca; 1400 hovoriacich)
- naukančina (70 hovoriacich)
- sireničtina (1 hovoriaci) - často považovaná za úplne osobitný jazyk^[2]^:304
inuitské nárečia (jazyky) - ostatné lokality
- iñupiaq (severná Aljaška, 3500 hovoriacich)
- inuvialuktun (západná Kanada; 765 hovoriacich)
- inuktitut (východná Kanada; vyše 23 000 hovoriacich)
- grónčina (Grónsko, 47 000 hovoriacich)

Zdroje

↑ ^a ^b eskimáčtina. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 163.
↑ ^a ^b ^c GENZOR, Jozef. Jazyky sveta : história a súčasnosť. 1. vyd. Bratislava : Lingea, 2015. 686 s. ISBN 978-80-8145-114-0.

Tento článok týkajúci sa lingvistiky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[EB-1] skimáčtina. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 163.

[JS-2] GENZOR, Jozef. Jazyky sveta : história a súčasnosť. 1. vyd. Bratislava : Lingea, 2015. 686 s. ISBN 978-80-8145-114-0.

[1]

[2]