Emočná psychológia je oblasť psychológie, ktorá sa zaoberá skúmaním subjektívnych zážitkov - emóciami človeka sprevádzané fyziologickými zmenami. Rozlišuje ich intezitu, trvácnosť, predmetnosť (vzťažnosť k niečomu, niekomu). Rozdeluje ich na city, afekty, nálady a vášne.

City a emócie človeka sú mnohotvárne čo do intenzity, dĺžky trvania a vplyvu na celú činnosť. Významným znakom citových stavov je ich časové ohraničenie, t.z., že na určitý čas môžu rozhodujúco ovplyvniť správanie človeka. Teda môžu, ale aj nemusia (sú ľudia, ktorí sa dokážu ovládnuť), pretože citové stavy sú podmienené osobitosťami pôsobiacich podnetov prostredia ako aj danosťami samého človeka, vlastnosťami jeho osobnosti.

K citovým stavom zaraďujeme: afekty, nálady, vášne.

Sú silné, búrlivo prebiehajúce a rozlične dlho trvajúce citové vzplanutia.

Viažu sa na nejaký konkrétny obsah. Sú výrazom postoja k niečomu (zdesenie, smútok za niekým, strach z niečoho a pod.). Popri prejavoch takých znakov, afektov, ako sú veľké vegetatívne zmeny (zblednutie, sčervenanie) a prudké motorické reakcie (zatínanie pästí, škrípanie zubami, ničenie vecí), možno pri afektoch pozorovať aj tieto pravidelnosti a zákonitosti ich priebehu:

• afekt má tendenciu prenášať sa
• pri afekte spravidla vystupuje cieľovosť, prípadne zacielenie afektu na uspokojenie (odreagovanie)

Obsah afektu často plne zaujme vedomie človeka. Často natoľko, že nevie kontrolovať svoje správanie. Človek, ktorý sa nachádza v stave afektu, si obvykle dostatočne neuvedomuje čo robí, nie je schopný predvídať následky svojho správania.

Svojím priebehom afekty vyvolávajú:

1. vegetatívne zmeny – prejavujú sa napr. v červenaní, zblednutí, v zmene činnosti žliaz s vnútornou sekréciou a i.,
2. narušenie dynamiky kôrových procesov – čo sa prejavuje napr. v znížení vedomia, v nižšej súdnosti, v strachu a pod.
3. motorické reakcie – môžeme ich sledovať v mimike, pantomimike, v škrípaní zubov, v zatínaní pästí, búchaní po stole a pod.

Počas afektu dochádza v psychike človeka k takým zmenám, ako je znížená súdnosť (človek nesprávne hodnotí a posudzuje situáciu), zúžené vedomie (človek je sústredený len na úzky okruh podnetov, ktoré afekt vyvolali). Oslabená je regulujúca úloha mozgovej kôry, v dôsledku čoho nadobúdajú prevahu podkôrové centrá. V afekte človek „stráca hlavu“. Konanie v afekte (afektívne konanie) akoby sa človeku vymykalo spod kontroly, nie je ním plne riadené.

Neraz dochádza k situácii, ktorá sa označuje ako patický afekt. V jeho priebehu je možné rozlíšiť tri fázy. Pre prvú je typické to, že človek stráca schopnosť správne posúdiť situáciu. Má znížený obsah vedomia. Patický afekt vrcholí v druhej fáze, keď dochádza ku strate vedomia a k amnézii (strate pamäti). Tretia fáza patického afektu je už akési doznievanie. Prejavuje sa v apatii, vyčerpanosti, niekedy aj v ľutovaní a kajaní. Koreň vzniku afektívneho stavu spočíva:

• vo zvláštnostiach situácie, ktorá afekt vyvolala (konfliktové situácie, či nezdravé medziľudské vzťahy sa môžu stať príčinou afektívneho reagovania aj u inak pokojného človeka)
• v osobitostiach samého človeka (napr. citovo labilný, ťažko sa ovládajúci človek môže afektívne reagovať aj na obyčajnú maličkosť)

U ľudí určitého osobnostného typu môže dôjsť aj k akumulácii afektu. Prejavuje sa v tom, že sa afekt postupne hromadí, ale navonok sa neprejavuje. No naraz, v istom momente aj pri slabom a indiferentnom podnete (tzv. spúšťací moment) dôjde k afektívnemu výbuchu. Ten sa môže prejaviť v bezmocnej zlosti, plači, ale môže byť aj veľmi prudký, dramatický, deštruktívny. Pri opakovaní môže viesť aj k poruche osobnosti (napr. neuróza).

Sklon k afektom majú väčšinou ľudia s narušenou rovnováhou takých základných nervových procesov ako je vzruch a útlm, resp. u ktorých prevláda vzruch nad útlmom. Častejšie sa s afektami stretávame u ľudí menej vzdelaných a nevychovaných, hysterických. Neraz aj u tých, ktorí si nenavykli kontrolovať priebeh a dynamiku svojich citov.

Skúmaním afektov a ich priebehu sa ďalej zistilo, že:

• afekt má tendenciu iradiovať sa, šíriť sa na osoby, na veci, na deje a miesta, ktoré vzájomne nejako súvisia
• pri afektívnej reakcii zreteľne vystupuje zacielenie afektu na odreagovanie, na uspokojenie

Afekt sa oveľa ľahšie prekonáva v počiatočnom štádiu. Ťažšie sa s afektom bojuje vtedy, keď už vznikol a prebieha. Dôležité je, aby si človek uvedomil svoj afekt a tak isto činy a následky, ku ktorým môže dôjsť. Ovládanie afektu a boj s ním do značnej miery závisí od morálnych vlastností človeka, od spôsobu výchovy a životných skúseností.

Čo do dĺžky trvania a intenzity sú protikladom afektov.

Nálady sú viacmenej trvalým citovým stavom, ktorý dodáva všetkým ostatným zážitkom určité emocionálne zafarbenie.

Inak povedané, nálady sú dlhotrvajúce citové stavy slabšej intenzity. Môžu výrazne ovplyvniť psychickú činnosť a správanie človeka. Vyvolávajú ich rozličné udalosti, ktoré majú pre človeka nejaký význam, prípadne aj telesný stav (zdravie, sviežosť, únava).

U ľudí pozorujeme prevažne tieto základné nálady:

• povznesená až expanzná nálada – prejavuje sa veselosťou, bujarosťou, zvýšeným sebavedomým, priebojnosťou, úsilím konať, v extrémnych prejavoch neskrotnosťou, vystatovačnosťou i výstredným smiechom. Táto nálada vznikne u človeka najmä vtedy, keď zažije niečo príjemné. V povznesenej nálade človek kuje veľké plány, je presvedčený, že prekoná prekážky, ktorých sa predtým obával. Vtedy preciťuje priateľský vzťah dokonca aj voči tým, na ktorých sa predtým díval nevraživo.
• skleslá až depresívna nálada – vyznačuje sa všeobecnou skleslosťou, pasivitou, utiahnutosťou, stratou sebadôvery, bočením od ľudí. Môže sa dostaviť u človeka, ktorý prežil nejaký neúspech. Najčastejšie sa prejavuje vo forme melanchólie (zamĺklosť až plačlivosť, spomalenosť duševných funkcií i tlmenosť celého správania), alebo vo forme úzkosti (vystrašenosť, strach, panika, podozrievavosť, nariekanie, no aj bezcieľne pobehávanie a pod.)
• zlostná nálada – najčastejšie sa prejavuje vzťahovačnosťou, podráždenosťou, urážlivosťou, zvýšeným sebavedomím i útočnosťou. Je príznačná viac pre starobu ako pre mladší vek.

Výsledok výskumov nálad (najmä depresívnych) ukazujú, že ich nemusia vyvolávať len veľké spoločenské, či osobné problémy. Hádky medzi ľuďmi, manželská nevera alebo rozvod oveľa častejšie vyvolávajú depresívne (resp. aj zlostné) emocionálne stavy, ako tie problémy, ktorým ľudia musia čeliť ako skupina, či kolektív.

Príčiny nálady nemusí človek ani vždy poznať, prípadne si ich hneď uvedomiť. Nálada človeka v mnohom závisí:

• od ľudí a vecí, ktoré ho obklopujú doma, na pracovisku, na ulici aj na prechádzke prírodou,
• od prostredia, v ktorom žije, pracuje, oddychuje.

Človek nemusí a ani by nemal pasívne podliehať svojim, či cudzím náladám. Človek vedome dokáže ovládať svoje náladové prejavy, aj keď to nemusí byť vždy ľahké. Preto by tiež nemal svojim náladám podliehať, ale naopak vedome ich regulovať.

Sú osobitnou kategóriou emocionálno-citových stavov.

Vášeň (náruživosť) je silný, hlboký a dlhotrvajúci cit. Zmocňuje sa celého človeka, jeho myšlienok i činností.

Poznáme vášeň športovú, cestovateľskú, zberateľskú, filatelistickú, čitateľskú, no aj alkoholickú (pijanskú), kartársku, fajčiarsku atď. spoločenskú hodnotu vášne určuje práve zacielenie. Spomeňme vášeň, ktorá ženie človeka hromadiť majetok, vášeň pre prácu, vedu, umenie.

Sila a energia, ktoré vášeň predstavujú, môžu byť zacielené a využité na pozitívne, hodnotné, užitočné, ale aj na negatívne, nízke ciele. Podľa toho sa vášne delia na:

• kladné – predmetom kladných vášní môže byť spoločensky užitočná a prospešná (literárna, umelecká a pod.) práca vykonaná s veľkým zanietením a náruživosťou. Človek s vášnivým vzťahom k svojej práci, je schopný a ochotný prekonať rozličné prekážky a ťažkosti,
• záporné – predmetom záporných vášní bývajú nízke a často nedôstojné ciele, v ktorých človek nachádza uspokojenie (alkoholizmus, drogy, hazardné hry, sexuálna zvrhlosť a pod.). Človek v zajatí týchto vášní škodí nielen sebe, ale aj svojmu okoliu, rodine, spoločnosti.