A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
.svg)
Ekologická stopa je odhadovaná celková plocha biologicky produktívnej pôdy a vody potrebná na udržiavanie určitého hospodárstva alebo určitej populácie (od jednotlivcov až po celé mesto či štát) na určitej životnej úrovni. Variant definície znie: odhadovaná celková plocha ekologicky produktívnej pôdy a vody využívaná výhradne na zabezpečenie zdrojov a asimiláciu odpadov produkovaných danou populáciou, pri používaní bežných technológií. V súčasnosti sa táto hodnota všeobecne považuje za ukazovateľ udržateľnosti rozvoja.[1]
Koncept bol knižne po prvýkrát publikovaný v roku 1996 dvoma kanadskými vedcami Mathisom Wackernagelom a Williamom Reesom v knihe Our Ecological Footprint: Reducing Human Impact on the Earth.
Dejiny
V dejinách existujú prípady, keď kultúry vyčerpali svoje prírodné zdroje:
- Úbytok cédrových lesov v Libanone: Libanon bol od roku 2600 pred Kr. až súčasnosť pokrytý cédrovými lesmi. Kedysi bolo pohorie Libanonu pokryté cédrovými lesmi, ktoré boli slávne pre svoju krásu a mohutnosť. Šalamúnov chrám bol postavený z cédrov z tejto oblasti rovnako ako mnoho fenických lodí. V treťom tisícročí pred Kr. zbohatol Byblos z obchodu s drevom. Egypťania používali cédrové drevo ako konštrukčný materiál a miazgu pre mumifikáciu. Exploatácia lesov pokračovala po stáročia a dnes ostávajú len malé zvyšky.
- Územie Mezopotámie 7000 až 1800 pred Kr.: Okolo roku 7000 pred Kr. začali ľudia v území Mezopotámie meniť prírodné prostredie. Pretože je tu nedostatok vodných zrážok, musela byť pôda zavlažovaná a dopyt po potrave rástol s rastom populácie. Zavlažovaná pôda sa postupne zasolila a podmáčala. Záznamy už v roku 2000 pred Kr. poznamenávajú, že „zem zbledla soľou“. Okolo roku 1800 pred Kr. sa zrútil celý poľnohospodársky systém, ktorý bol základom sumerskej civilizácie.[chýba zdroj
V súčasnosti má však prekročenie limitov prírodného prostredia už globálne dôsledky.
V roku 1972 v knihe Meadows et al.: The Limits to Growth autori na základe výpočtov a vtedy dostupných informácií dospeli k záveru, že ľudia čoskoro úplne vyčerpajú niektoré neobnoviteľné prírodné zdroje (ako napr. ropu, zemný plyn). Týmito zisteniami sa zaoberala o niekoľko rokov neskôr Svetová komisia životného prostredia a rozvoja (World Commission on Environment and Development – WCED) vedená vtedajšou nórskou premiérkou Brudtlandovou. V roku 1987 publikovala Brundtlandská komisia správu Naša spoločná budúcnosť (Our Common Future), v ktorej jasne upozornila na fakt, že z prírody nesmieme odoberať viac, ako sa stačí reprodukovať bez strát na ďalšej produktivite. Táto správa takisto prvýkrát zaviedla termín udržateľný rozvoj (sustainable development), ako rozvoj, ktorý zabezpečuje potreby súčasnej generácie bez toho, aby tým obmedzil možnosti budúcich generácii uspokojovať ich budúce potreby.
Na sledovanie smerovania spoločnosti v zmysle udržateľného rozvoja boli vyvinuté rôzne indikátory. Na ich vývoji sa podieľajú skupiny vedcov aj niektoré medzinárodné mimovládne organizácie. Indikátory sú viac či menej agregované a poskytujú pohľad na určité časti aktivít našej spoločnosti i na súhrnné hodnotenie pokroku k udržateľnému spôsobu života. Nevýhodou súčasných súborov indikátorov udržateľného rozvoja je podľa Hilleho ich pretrvávajúce zameranie na výstupy ľudskej ekonomiky (emisie znečisťujúcich látok, hluk, produkcia odpadov atď.) Preto sa od polovice 90. rokov používa ekologická stopa ako nový agregovaný indikátor, ktorý integruje stranu vstupov i výstupov ľudskej činnosti.
Ekologická stopa nám dáva možnosť jednak merať cestu spoločnosti smerom k udržateľnosti a takisto nám umožňuje pozrieť sa na naše aktivity z pohľadu ich udržateľnosti. Čo sa na prvý pohľad môže zdať ako ekonomicky výhodné, nemusí byť vždy výhodné z dlhodobého hľadiska a z pohľadu životného prostredia môže mať často negatívne dôsledky. Príkladom môže byť porovnanie pestovania paradajok voľne na poli a v skleníku za pomoci moderných tzv. hydroponických techník. Na prvý pohľad sa môže zdať pestovanie paradajok v skleníku efektívnejšie, keďže výnosy na jednotku plochy môžu byť 7 až 10 krát väčšie. Ak ale na plochu zeme prepočítame aj všetky potrebné materiálne zdroje a hlavne energiu nutnú pre pestovanie paradajok hydroponicky v skleníku, môže byť ekologická stopa jedného kilogramu paradajok zo skleníka až 20 krát vyššia ako pri paradajkach pestovaných na poli.
Stanovenie ekologickej stopy
Každý, od konkrétneho človeka až po celé mesto či štát, má vplyv na Zem a jej prírodný potenciál, pretože spotrebúva prírodné zdroje a služby. Ekologický vplyv korešponduje s množstvom prírody, ktoré používame na uspokojenie svojich potrieb, čiže vytvára našu ekologickú stopu. Samozrejme, v skutočnosti táto časť prírody nie je súvislým pásom zeme. Vďaka medzinárodnému obchodu, suchozemské a vodné plochy využívané obyvateľmi zeme sú roztrúsené po celom svete.
Kalkulácia ekologickej stopy je založená na dvoch jednoduchých faktoch:
- môžeme kvantitatívne stanoviť väčšinu zdrojov, ktoré spotrebovávame a odpadov, ktoré produkujeme a
- väčšina týchto zdrojov a odpadov môže byť konvertovaná na odpovedajúcu plochu ekologicky produktívnej zeme (t. j. plochy ornej pôdy, lesov, pastvín, morí a pod., všeobecne ekosystémovej plochy nutnej k zabezpečeniu životodarných systémov).
Na priblíženie konceptu ekologickej stopy použil jeden z jej autorov túto metaforu: Predstavte si ekonomiku ako veľké zviera. Ako veľkú pastvinu potrebujeme, aby sme toto zviera uživili? Ekologická stopa je práve plocha tejto pastviny.
Existujú dva základné spôsoby výpočtu ekologickej stopy:
- Skúmanie zdrojov odobratých z prírody (napr. drevo, obilie), z ktorých sa vyrábajú predmety spotreby (jedlo, oblečenie…)
- Zameranie sa na jednotlivé kategórie spotreby vo forme hotových výrobkov.
Výber spôsobu výpočtu záleží od úrovne, na ktorej sa ekologická stopa počíta. Pre potreby výpočtu ekologickej stopy jednotlivca je vhodnejší druhý zmienený spôsob, ale pre potreby národných štatistík by sme použili prvý popísaný spôsob, teda metódu zameranú na zdroje.
Na analýzu ekologickej stopy 52 krajín autori Wackernagel a Rees rozdelili prírodnú plochu Zeme na šesť základných kategórií:
- Energetická pôda – pôda, ktorú by sme mali vyhradiť na absorpciu CO2
- Orná pôda – v súčasnosti máme k dispozícii asi 0,25 ha na osobu
- Pastviny – v súčasnosti máme k dispozícii 0,6 ha na osobu
- Lesy – slúžiace na dodávku drevných produktov tvoria 0,6 ha na osobu
- Zastavané plochy – 0,03 ha na osobu celosvetovo
- Moria – z rozlohy morí pripadá na jedného človeka 6 ha. Ale len približne 0,5 ha z týchto šiestich hektárov poskytuje 95% ekologickej produktivity mora.
Ak zrátame 0,25 ha ornej pôdy na osobu; 0,6 ha pastvín; 0,6 ha lesov a 0,03 ha zastavanej plochy vyjde nám, že Zem poskytuje 1,5 ha ekologicky produktívnej plochy na osobu. Keď k tomuto číslu prirátame 0,5 ha morí, výsledok je 2 ha na osobu. Nie všetka táto plocha je ale k výhradnej dispozícii ľudí. Musíme brať do úvahy, že na tejto ploche žije 30 miliónov druhov rastlín a živočíchov, s ktorými zdieľame túto planétu. Podľa WCED minimálne 12% tejto plochy nesmie byť využívaných a má byť chránených z dôvodu zachovania biodiverzity.
Ak odrátame z výsledných 2 ha spomínaných 12%, vyjde nám, že ľudstvo má k dispozícii 1,76 ha biologicky produktívnej zeme na obyvateľa.
Analýzou ekologickej stopy odhalíme, koľko ekologicky produktívnej plochy potrebujeme na zabezpečenie nášho spôsobu života a môžeme si tento údaj porovnať s množstvom, ktoré je reálne na Zemi k dispozícii. Samozrejme, s rastom obyvateľom sa aj množstvo ekologicky produktívnej zeme pripadajúce na jedného obyvateľa zmenšuje.
Štáty a ich ekologická stopa
Vyspelé krajiny majú spravidla najväčšiu ekologickú stopu a najchudobnejšie najmenšiu. Najväčší ekologický deficit (porovnanie ekologickej stopy s dostupnou ekologicky produktívnou plochou) majú vysoko rozvinuté krajiny s obmedzenou vlastnou ekologickou kapacitou, či nepriaznivou geografickou polohou, napr. Island, Japonsko, Singapur. Ekologická stopa Zeme bola v roku 2007 2,7 globálneho hektára na osobu, pričom súčasná celková biokapacita je iba 1,8.[2] Podľa ukazovateľa ekologickej stopy teda ľudstvo presahuje kapacitu planéty. Sme schopní udržať toto globálne prečerpávanie len dočasne tým, že siahame čoraz hlbšie do „kapitálových zásob“ lesov, úrodnej pôdy a vôd (rybolov), čo nie je dlhodobo udržateľný postup. Súčasné trendy smerujú ľudstvo smerom od dosiahnutia tohto minimálneho predpokladu udržateľnosti, nie smerom k nemu. Svetová ekologická stopa narástla zo 70% globálnej biologickej produktivity v roku 1961 na 150% jej biologickej produktivity v roku 2007. Navyše ďalšie predpoklady založené na pravdepodobných scenároch populačného rastu, ekonomického rastu a technologických zmien ukazujú, že ekologická stopa ľudstva bude rásť.
Toto je zoznam vybraných štátov s uvedením ich ekologickej stopy a biokapacity podľa údajov Global Footprint Network z roku 2007.[2] Kladná hodnota ekologického zvyšku znamená, že štát je pod úrovňou svojej biokapacity. Záporná hodnota predstavuje ekologický deficit, teda že daný štát spotrebuje viac zdrojov, ako je schopná poskytnúť príroda na jeho území.
