Dynamické plachtenie predstavuje techniku lietania, ktorá umožňuje získanie energie opakovaným prekročením hraníc vzduchových hmot v rozdielnych rýchlostiach.

Princípy dynamického plachtenia sa dajú uplatňovať mnohými rôznymi technikami, avšak najjednoduchšia je teoretická uzavretá slučka. Objekt (napr. klzák) najskôr využije stúpavé vetry, ktoré sa prirodzene vyskytujú pri zemskom povrchu (svahové prúdenie, záveterné vlny, tepelné stĺpy a pod.), a vystúpi po nich vyššie. Akonáhle prekročí hranicu vzduchovej hmoty s rozdielnou rýchlosťou, obráti sa o 180° a zostúpi kĺzaním smerom nadol. Po prekročení hranice vzduchovej hmoty sa opäť obráti o 180° a tým dokončí slučku a začne opäť stúpať, avšak tentokrát väčšou rýchlosťou. To mu umožní vystúpiť do väčšej výšky a po ďalšom obrate o 180° môže nabrať ešte väčšiu rýchlosť a tým klesať väčšou rýchlosťou avšak vo vyššom kĺzavom pomere (tzn. doletí ďalej než v prvom kole alebo klesne menej počas tej istej vzdialenosti).

Najznámejšími vtákmi, ktoré využívajú princípy dynamického plachtenia sú vtáky z radu víchrovníkotvarých, obzvlášť potom albatrosy. Tieto vtáky strávia väčšinu svojho života na šírom mori, kde vietor fúka prakticky neustále. Dokážu preletieť tisíce kilometrov počas niekoľkých dní iba pomocou vyššie popísaného „ťaženia“ energie z vetra (dravce praktikujú predovšetkým statické plachtenie). Albatrosy majú k dynamickému plachteniu aj anatomickú predispozíciu: majú šľachu, s ktorou dokážu „zamknúť“ roztiahnuté krídla v naplno roztiahnutej pozícii. Vďaka tomu nemusia počas plachtenia využívať takmer žiadnu energiu a svaly používajú iba pre manévrovanie počas letu.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dynamické plachtění na českej Wikipédii.