Druhá svetová vojna
Zhora v smere hodinových ručičiek: Britskí vojaci v severnej Afrike, japonskí vojaci za živa pochovávajú čínskych civilistov, centrum mesta Stalingrad bolo na konci bitky prakticky zrovnané so zemou, japonské lietadlá na palube lietadlovej lode, vojaci Červenej armády po skončení bojov o Berlín , nemecká ponorka počas bitky o Atlantik
Dátum 1. september 1939 – 8. máj 1945 (v Európe) 2. september 1945 (Tichomorie) Miesto Európa, Pacifik, Atlantik, Juhovýchodná Ázia, Čína, Blízky východ, Stredomorie a Afrika Výsledok Víťazstvo Spojencov: Rozdelenie Nemeckej ríše Vytvorenie Organizácie Spojených národov Ustanovenie Spojených štátov a Sovietskeho zväzu za superveľmoci Začiatok studenej vojny
Protivníci
Spojenci: Sovietsky zväz (1941–45) Spojené štáty (1941–45) Spojené kráľovstvo Čína (vo vojne 1937–45) Francúzsko Poľsko Kanada Austrália Nový Zéland Juhoslávia (1941–45) Grécko (1940–45) Holandsko (1940–45) Belgicko (1940–45) Južná Afrika Nórsko (1940–45) Česko-Slovensko Etiópia Brazília (1942–45) Dánsko Luxembursko Kuba Mexiko Klientske štáty a kolónie: India Filipíny Mongolsko	štáty Osi: Nemecko Japonsko (vo vojne 1937–45) Taliansko (1940–43) Maďarsko (1941–45) Rumunsko (1941–44) Bulharsko (1941–44) Spojenci Osi: Fínsko (1941–44) Thajsko (1942–45) Irak(1941) Európske satelitné štáty: Albánsko Chorvátsko (1941–45) Slovensko Quislingov režim Japonské bábkové štáty: Mandžukuo Čína-Nanking Mengkukuo Filipíny Barma Ázád Hind Vietnam
Velitelia
Josif Stalin Franklin D. Roosevelt Winston Churchill Ťiang Ťie-š’ a ďalší	Adolf Hitler Hirohito Benito Mussolini a ďalší
Straty
Mŕtvych vojakov: 16 miliónov Mŕtvych civilistov: 45 miliónov Mŕtvych spolu: 61 miliónov (1937 – 45)	Mŕtvych vojakov: 8 miliónov Mŕtvych civilistov: 4 milióny Mŕtvych spolu: 12 miliónov (1937 – 45)

Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii, Afrike a Tichomorí a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v Nemecku umožnilo vzostup nacistického režimu pod vedením Adolfa Hitlera a jeho stúpencov.

Najčastejšie uvádzaným dátumom začiatku druhej svetovej vojny v Európe je 1. september 1939. V tento deň Wehrmacht vpadol do Poľska.^[1] Na ázijskom bojisku sa za začiatok vojny považuje japonská invázia do Číny (7. júl 1937), ale niektoré zdroje uvádzajú oveľa skorší dátum: rok 1931, keď Japonsko vtrhlo do Mandžuska. 22. júna 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz (operácia Barbarossa), ktorý sa pridal na stranu Spojencov. Spojené štáty, ktoré už predtým pomáhali Spojeneckým krajinám, sa do vojny zapojili 7. decembra 1941 po japonskom útoku na námornú základňu USA v Pearl Harbor. Koniec vojny v Európe nastal 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. V Ázii kapitulovalo Japonsko 2. septembra toho istého roku po americkom zhodení dvoch atómových bômb (Little Boy a Fat Man) na mestá Hirošima a Nagasaki.

Medzi dôsledky druhej svetovej vojny patrí vytvorenie dvoch blokov: západného bloku, ktorý sa sformoval do organizácie NATO, a východného bloku, ktorý na seba vzal podobu Varšavskej zmluvy tvorenej najmä východoeurópskymi socialistickými krajinami pod vedením Sovietskeho zväzu. Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv. Studenej vojny, ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch (Kórejská vojna, Vietnamská vojna, Arabsko-izraelské vojny atď.)

Príčiny vojny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Príčiny druhej svetovej vojny

Benito Mussolini (vľavo) a Adolf Hitler (vpravo)

Po skončení prvej svetovej vojny sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v Európe radikálne zmenila. Zanikli staré monarchie ako napríklad Rakúsko-Uhorsko alebo Osmanská ríša a na ich miesto nastúpili štáty nové – Maďarsko, Československo, Turecko či Juhoslávia. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností Sovietsky zväz (pozri Ruská občianska vojna).

Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú mierovú zmluvu a platiť vysoké reparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty. Versaillská zmluva však neuspokojovala nikoho. Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky. Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené imperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní. Spojeným štátom sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta Woodrowa Wilsona a jeho plán na vytvorenie Spoločnosti národov. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu a Spojené štáty do nej preto ani nevstúpili. Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie. Británia bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA z prvej svetovej vojny nikdy nesplatila^[2]). Oporou Versaillského systému malo byť Francúzsko. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru. Namiesto toho Francúzsko začalo budovať Maginotovu líniu (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala, by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku. Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cez Belgicko.

Zľava doprava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody

Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako fašizmus a komunizmus (ktoré boli čiastočne alebo celkom diktatúrami) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín – Talianska a Sovietskeho zväzu aj do okolitých krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo Česko-Slovensko jediným štátom strednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej ceste demokracie. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery, akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba. Situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku 1929, keď vypukla svetová hospodárska kríza. V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik Adolf Hitler.

Molotov podpisuje nemecko-sovietsku zmluvu o neútočení. Za ním je vidieť Ribbentropa (v čiernom) a Stalina (v svetlom, druhý sprava)

Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Versaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnou demagógiou a antisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei – NSDAP). Postupne, keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Spojenému kráľovstvu a Francúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli Slovania. Adolf Hitler úspešne využil slabosť Veľkej Británie a Francúzska vďaka politike appeasementu. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov a na jar 1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ (nem. Anschluß – pripojenie) Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Česko-Slovenska a ich pripojeniu k Nemecku. Západné mocnosti a ZSSR sa nedokázali dohodnúť na vzájomnej dohode proti Hitlerovi. Nespokojný Stalin sa obával, že Spojené kráľovstvo a Francúzsko nepriamo podporujú nemecké snahy o získanie Východnej Európy (tzv. Drang nach Osten – ťaženie na východ).^[3] V dôsledku reorganizácie armády si nemohol dovoliť rozsiahlejší ozbrojený konflikt, namiesto toho sa napokon dohodol s Hitlerom. 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medzi ZSSR a Nemeckom. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo východnej Európe. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain síce po návrate z Mníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu v dolnej snemovni Winston Churchill: „Británia a Francúzsko si museli vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali si hanbu. Budú mať vojnu.^[4][5]“

Predohra a vytváranie koalícií

Ešte na začiatku roka 1939 existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené: Os Berlín-Rím-Tokio a ich satelity; krajiny bývalej Dohody: Francúzsko a Spojené kráľovstvo plus štáty pod ich ochranou (napr. Poľsko); a ZSSR, ktorý na prvý pohľad stál bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a v občianskej vojne v Španielsku bojovali na rovnakej strane. Rokovania Británie aj Francúzska však napokon spojenectvo so Stalinom nepriniesli najmä kvôli vzájomnej nedôvere^[6]. V tej dobe sa totiž dalo očakávať, že sa budúce vojnové ťaženie nacistického Nemecka bude uberať smerom na východ. Stalin v obavách z nadchádzajúcej nepriaznivej situácie menoval novým ľudovým komisárom zahraničných vecí Viačeslava Molotova, ktorým nahradil Maxima Litvinova, sovietskeho diplomata židovského pôvodu, s ktorým nacisti neboli ochotní rokovať. Molotov neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože je to vždy jednoduchšie. Jednania sa začali čoskoro. 23. augusta 1939 uzavrela Hitlerova Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničných veci Joachima von Ribbentropa so Sovietskym zväzom, za ktorý sa podpísal Molotov, pakt o neútočení, známy pod názvom Pakt Ribbentrop-Molotov^[7]. Dohoda bola výhodná pre obe strany. Uvoľnila Hitlerovi aj Stalinovi ruky. A hoci už samotný pakt vydesil Britániu, Francúzsko aj ich spojencov, nebol ničím proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medzi ZSSR a Nemeckom, a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu a rozdelenie Poľska. Hitler si mohol byť istý, že pri bojoch proti Francúzsku a Británii ho sovieti nenapadnú. Stalinovi umožnila dohoda konsolidáciu vlastných síl po krvavých čistkách v armáde, a tiež získať zvyšok bývalých ruských území, o ktoré prišiel Sovietsky zväz počas ruskej občianskej vojny a poľsko-sovietskej vojny. Cesta k vojne tým bola voľná.

Vypuknutie vojny v Európe

Poľské jazdectvo na manévroch pred vojnou

Ako zámienku použili Nemci prepad retranslačnej stanice v Gliwiciach. 31. augusta o ôsmej hodine večer podnikli nacisti v prestrojení za poľských vojakov útok na nemeckú rádiostanicu v Gliwiciach. Celá akcia mala vyvolať dojem, že nasledujúci útok na Poľsko je odvetou za tento svojvoľný akt, a že Nemecko nie je agresorom (tzv. operácia pod falošnou vlajkou). Nasledujúci deň 1. septembra 1939 Nemecko spustilo operáciu Fall Weiss, čím iniciovalo vypuknutie druhej svetovej vojny v Európe. Vojna sa začala 1. septembra 1939 o 4:45 ráno, keď nemecký školný krížnik Schleswig-Holstein^[8] začal z Baltského mora paľbu na muničný sklad na polostrove pri Gdansku (pozri bitka pri Westerplatte) a bombardovať mestečko Wieluń. ^[9]

V ten istý deň, v prejave k Reichstagu, Adolf Hitler spomenul 21 pohraničných incidentov, z ktorých tri nazval veľmi vážnymi, ako ospravedlnenie pre nemeckú „defenzívnu“ reakciu proti Poľsku.^[10] Francúzsko a Británia mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu, preto vyhlásili Nemecku vojnu – 3. septembra o 9. hodine Spojené kráľovstvo a spolu s ním tak urobili aj najvýznamnejšie krajiny Commonwealthu – India, Austrália a Nový Zéland a o 12:20 tak urobilo aj Francúzsko. 3. septembra sa potopením britskej osobnej lode SS Athenia nemeckou ponorkou U 30 začala aj bitka o Atlantik. Spojené kráľovstvo a Francúzsko však pristupovali k vojne veľmi laxne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič, okrem niekoľkých chabých náletov na Nemecko a malého útoku na Saarbrücken – toto obdobie je známe ako tzv. „čudná vojna“.

Priebeh vojny

Boje v Ázii 1931 – 1939

Po skončení prvej svetovej vojny zostalo Japonské cisárstvo v priestore východnej Ázie najmocnejšou krajinou. Mnoho japonských politických a vojenských vodcov, ako Fumimaro Konoe a Sadao Araki, tvrdili, že Japonsko má právo podmaniť si Áziu a zjednotiť ju pod vládou cisára Hirohita.

Japonskí vojaci v Číne

Japonsko zaútočilo na Mandžusko po takzvanom Mandžuskom incidente v roku 1931 a po roku pretvorilo Mandžusko na bábkový štát Mandžukuo. V roku 1937 japonské sily vtrhli aj do samotnej Číny, kde hľadali novú pracovnú silu a suroviny. Japonci spočiatku postupovali rýchlo, no postupne sa zakolísali a ich postup sa po bitke o Šanghaj spomalil. Mesto sa dostalo do japonských rúk v decembri roku 1937, spolu s hlavným mestom Nanking. V dôsledku týchto porážok čínski nacionalisti, ktorí okrem Japoncov bojovali aj proti komunistickým jednotkám, boli nútení presunúť svoje sídlo najprv do Wu-chanu a neskôr Čunkingu. Japoncami okupované oblasti boli vystavené teroru a vyčíňaniu japonských vojsk.

Vzrastajúca japonská vojenská prítomnosť na Ďalekom východe bola považovaná za veľkú strategickú hrozbu pre ZSSR. Na prelome júla a augusta 1938 prebehli krátke boje pri jazere Chasan. Na jar 1939 vyvolali japonské vojská pohraničné zrážky s Mongolskom, ktorému však pomohol Sovietsky zväz a v bitke o Chalchin Gol odrazil japonský útok. Nebezpečenstvo ďalších japonských útokov však spôsobilo, že Sovieti naďalej držali v oblasti pomerne veľké sily. Až v roku 1941 podpísali obe krajiny pakt o neútočení. V oblasti tak zotrval pokoj do roku 1945. Po týchto porážkach sa Japonci rozhodli presmerovať svoju expanziu viac na juh, to však nutne muselo viesť k stretu s USA kvôli kontrole nad Filipínami a námornými obchodnými cestami do Holandskej Východnej Indie.

Začiatok vojny v Európe: 1. september 1939

Invázia do Poľska

Bližšie informácie v hlavnom článku: Poľská obranná vojna (1939)

1. september 1939 – nemeckí vojaci prechádzajú hranicou do Poľska

Zatiaľ čo v Ázii sa už od roku 1937 bojovalo medzi Čínou a Japonskom (pozri druhá čínsko-japonská vojna), vojna v Európe sa začala 1. septembra 1939, keď nemecké vojsko po predchádzajúcich provokáciách a zinscenovaných incidentoch (najznámejším z nich je prepadnutie vysielača v Gliwiciach) začalo bez vyhlásenia vojny inváziu do Poľska. K útoku na Poľsko sa k Nemecku pridalo aj Slovensko, ktoré zaútočilo na južnú časť Poľska pomocou armádnej skupiny „Bernolák“^[11] a umožnilo využitie svojho územia aj mimo ochrannej zóny (Schutzzone) ako nástupného priestoru nemeckej armády.^[12] Slovenská vláda 28. augusta súhlasila a zároveň zabezpečila zverejnenie výzvy, ktorú jej doručil nemecký vojenský atašé v Bratislave Heinrich Becker ešte pred vypuknutím vojny (28. v rozhlase a 30. augusta v tlači) ^[12]:

"V záujme ochrany nezávislosti a územnej celistvosti nášho mladého Slovenského štátu proti hroziacemu poľskému nebezpečenstvu, na základe ochrannej zmluvy… prídu na územie Slovenského štátu nemecké vojenské oddiely, ktoré v prípade potreby budú s našou hrdinnou slovenskou armádou bok po boku spoločne brániť územie nášho štátu.“

Spojené kráľovstvo, Francúzsko a britské domíniá Austrália a Nový Zéland 3. septembra 1939 vyhlásili Nemecku vojnu (4. septembra sa k nim pridal Nepál, 6. septembra Južná Afrika a 10. septembra Kanada), avšak k väčším vojenským akciám nepristúpili. Spojenci začali námornú blokádu Nemecka, ktorá viedla k druhej bitke o Atlantik, keďže nemecké vojenské námorníctvo útočilo ponorkami na ich obchodné a vojnové lode. K prvej vzdušnej operácii pristúpili Royal Air Force (RAF), ktoré 4. septembra podnikli bombardovanie nemeckých vojnových lodí pri meste Brunsbüttel v Šlezvicko-Holštajnsku a pri Wilhelmshavene v Dolnom Sasku. Mobilizácia pozemných síl ale prebiehala pomaly a neefektívne. 7. septembra rozvinulo 40 divízií francúzskej armády útok proti slabej nemeckej obrane v Sársku (sárska ofenzíva), pri ktorom obsadili nemecké územie do hĺbky cca 8 km, avšak nedokázali účinne pomôcť Poľsku. 12. septembra najvyššie velenie spojených britsko-francúzskych síl rozhodlo o zastavení ofenzívy a francúzske vojská sa stiahli minimálne jeden kilometer za Siegfriedovu líniu. Francúzska vojenská doktrína nebola Poľsku naklonená. Francúzsky generál Maurice Gamelin, ktorý viedol sársku ofenzívu, ju zhrnul jedinou vetou: „Kto zaútočí, prehrá.“^[13]

Nedostatočne zmobilizované poľské vojsko nedokázalo vzdorovať vyše 50 nemeckým divíziám (vrátane ôsmich motorizovaných a šiestich tankových), ktoré vtrhli do Poľska z Pomoranska, Východného Pruska a Sliezska. Vo vzduchu mali početnú i technickú prevahy Luftwaffe disponujúce cca 2000 lietadlami,^[14] hoci poľské letectvo bojovalo s obrovskou húževnatosťou a nemeckému spôsobilo všeobecne väčšie straty než bolo možné očakávať. Avšak nepočetné tankové sily organizované zastaraným spôsobom nemohli čeliť nemeckým tankovým klinom postupujúcim vpred podľa inovačných schém bleskovej vojny. Málo pohyblivá pechota bez motorizovaných dopravných prostriedkov a zastarané jazdectvo opakovane utrpeli veľké straty pri presunoch cez otvorený terén, ktorý nedokázali prekonávať dosť rýchlo, alebo boli ničené po menších skupinách, skôr než sa stihli zoskupiť. Nemecké jednotky prenikali zo severu a juhozápadu k Varšave.

Stretnutie nemeckých a sovietskych jednotiek v priateľskej atmosfére 20. septembra 1939 na obsadenom poľskom území na východ od Brest-Litowska.

9. septembra sa poľská armáda vzchopila k poslednému pokusu aspoň oddialiť nevyhnutný koniec. Zúfalý útok trosiek armád Poznaň a Pomorie proti ľavému krídlu a tylu Skupiny armád Juh bol vedený s úmyslom zastaviť jej postup a prebiť sa k hlavnému mestu a podporiť jeho obranu (bitka na Bzure). Spočiatku dokázal prudkým úderom zastaviť nemeckú 8. armádu, ale nepriateľ proti nemu čoskoro nasmeroval drvivú väčšinu kapacít Luftwaffe a takmer tretinu Skupiny armád Juh. Keď potom vzápätí na Kutrzebove sily zaútočila aj skupina armád Sever, bolo rozhodnuté. K Varšave sa podarilo dostať len malej časti jednotiek, ktoré mali posilniť jej obranu. V tej dobe sa zvyšky všetkých západných armád v súlade s rozkazmi Edwarda Rydz-Śmigłyho pokúšali prebiť na východ a posilniť tak obranu Varšavy tým, že by vytvorili obrannú líniu na riekach Visla a San. Ich šance boli minimálne, ale definitívne zhasli až 17. septembra, keď sa Sovietsky zväz v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadol Poľsko z východu. Sovietske vojsko obsadilo poľské územie po líniu na riekach Narew-Visla-San.

Poľská vláda aj časť velenia utiekli z krajiny do Rumunska. 28. septembra kapitulovala Varšava, 29. septembra pevnosť Modlin. 2. októbra kapitulovali obrancovia Helskej kosy. Ako posledné jednotky kladúce organizovaný odpor sa vzdali do 5. októbra oddiely generála Franciszka Kleeberga.

Čudná vojna

Bližšie informácie v hlavnom článku: Čudná vojna

Francúzske jednotky rozmiestnené pozdĺž Siegfriedovej línie boli vytlačené z územia Nemecka protiútokom 16. – 17. októbra a ustúpili späť do svojich základní pri Maginotovej línii, kam sa presunul aj britský expedičný zbor. Tým sa začala fáza známa ako čudná vojna, počas ktorej neprebiehali výraznejšie bojové operácie, okrem malých lokálnych pozemných konfliktov, leteckých súbojov a námornej aktivity (pozri bitka o Atlantik). Koniec čudnej vojny nastal s nemeckou inváziou do Dánska 9. apríla 1940 (pozri nižšie).

Zimná vojna

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zimná vojna

Fínska pechota v severnom Fínsku, 12. január 1940

Zatiaľ čo sa Nemecko po svojom víťazstve pripravovalo na ďalšie fázy bojov, tentoraz proti Francúzsku, ZSSR pokračoval v expanzii. Stalin postupne prinútil pobaltské štáty (Litvu, Lotyšsko a Estónsko) k súhlasu s nevýhodnou ekonomickou a vojenskou spoluprácou (vrátane rozmiestnenia svojich jednotiek na ich území), čím si pripravil pôdu pre ich anexiu a základne pre ďalšiu expanziu. Potom sa obrátil na Fínsko, aby si podobné ústupky vynútil aj od neho. V obavách pred možným použitím Fínskeho územia pre útok na Leningrad požadoval Stalin posun hraníc na Kareskej šiji a vojenskú základňu na polostrove Hanko, výmenou za väčšie ale pusté územie vo východnej Karélii a pri Ladožskom jazere. Zároveň požadoval aby Fíni zlikvidovali svoje opevnenia na Karelskej šiji, čo by ich robilo veľmi zraniteľnými. Rokovania trvali 2 mesiace až do prvých pohraničných incidentov 26. novembra. Napätie eskalovalo až do 30. novembra 1939, keď sovietske jednotky bez vyhlásenia vojny Fínov napadli. Cieľom útoku bolo úplné vojenské podmanenie krajiny (počas zhruba 14 – 21 dní). Celá akcia sa však nevyvíjala úspešne. Ako prvý prišiel neúspech politický – Spoločnosť národov sa nenechala oklamať ani Sovietskym zväzom zinscenovanými pohraničnými incidentmi, ani bábkovou Kuusinenovou vládou a ZSSR sa stal jediným štátom v jej histórii, ktorý vylúčila za nevyprovokovanú útočnú vojnu (na základe definície agresora, ktorú ZSSR sám predložil). Ani priebeh vojny nebol ideálny, Fínsko útok očakávalo a bolo v medziach svojich možností pripravené. Prvý nápor Červenej armády pôvodne vedený iba 20 divíziami proti 16 fínskym divíziám^[15] bol odrazený a sovietske sily utrpeli ťažké straty. Ukázalo sa, že početná a technická prevaha nedokáže nahradiť výcvik a prípravu na polárne podmienky. Svoju rolu zohrala tiež vysoko negatívna úloha politických komisárov a neporovnateľnosť kvalít dôstojníckych zborov obidvoch armád. Zatiaľ čo fínska armáda sa mohla spoľahnúť na kvalitný dôstojnícky zbor a dobrú morálku jednotiek, Červená armáda, ktorej dôstojnícky zbor bol zdecimovaný stalinskými čistkami, pri ktorých bola odstránená veľká časť najkvalitnejších kádrov, sa musela spoľahnúť na novo dosadených, neskúsených a často až neospravedlniteľne nekompetentných dôstojníkov. Pôvodný opatrný plán útoku pripravený náčelníkom generálneho štábu Šapošnikovom bol pre prílišnú opatrnosť Stalinom zamietnutý a prepracovaný Mereckovom podľa pokynov Vorošilova a Stalina. Stalinove čistky v armáde sa tak po prvýkrát prejavili v reálnych podmienkach vojny.

Vojna sa rozširuje: 1940

Prielom Mannerheimovej línie a prímerie medzi ZSSR a Fínskom

Fínska pechota pri obrane zákopov Mannerheimovej línie

ZSSR začal druhú fázu operáciou proti Fínsku 1. februára 1940. Proti unavenej fínskej armáde, ktorá už trpela akútnym nedostatkom munície, boli vrhnuté obrovské sily (pomer mužov v bojových líniách bol 1:10 až 1:15 v prospech Červenej armády). Po 15 dňoch intenzívnych bojov prelomili sovietske vojská hlavné opevnenie Mannerheimovej línie a po ďalších 21 dňoch prekročili Viipurský záliv. Fínska armáda bola vyčerpaná a straty bojových jednotiek dosiahli 40 % pôvodných stavov, ale stále ešte držala frontovú líniu. 13. marca 1940 bolo uzavreté prímerie. Podľa týchto podmienok Fínsko poskytlo ZSSR značnú časť svojho územia a muselo urobiť ďalšie ústupky.

Zimná vojna mala veľký vplyv na prudký pokles reputácie Červenej armády ako aj ZSSR v očiach celého sveta. Niektorí však podotýkajú, že mala ďalekosiahly vplyv na jej následnú reorganizáciu a mnohé zlepšenia ako aj odstránenie Vorošilova z jej vedenia. Mnohí nemeckí generáli ako aj sám Hitler preto pred napadnutím ZSSR v roku 1941 očakávali, že poraziť sovietsku armádu nebude problém.

Napadnutie Dánska a Nórska

Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Weserübung

Nemecké tanky v Dánsku

V tej istej dobe sa ukázalo, že pre to, aby mohlo Nemecko ďalej úspešne viesť vojnu proti Spojencom, bude potrebovať čoraz väčšie množstvo železnej rudy, ktorú však dovážala zo Švédska cez nórsky prístav Narvik. Británia i Francúzsko si uvedomovali túto nemeckú slabinu a začali čoraz viac ohrozovať nemecké záujmy v oblasti. Spojenci dúfali, že sa im podarí vytvoriť blokádu Nemecka, ktorá obmedzí jeho vojenskú výrobu. Jedným z dôkazov toho, že prestali dodržiavať neutralitu nórskych výsostných vôd, bol aj incident, pri ktorom Briti oslobodili zajatých britských námorníkov z nemeckej lode Altmark. Obidve strany začali urýchlene konať. 8. apríla začalo britské námorníctvo klásť míny na nemeckých zásobovacích trasách v nórskych vodách. To už však nič nezmenilo na fakte, že nasledujúceho dňa nemecké ozbrojené zložky obsadili prakticky bez boja Dánsko a začali sa vyloďovať v južnom Nórsku.

Námorné boje neďaleko Narviku, 13. apríl 1940

9. apríla 1940 Nemci začali operáciu Weserübung, čo bol krycí názov dlho pripravovaného obojživelného prepadu Dánska a Nórska. Operácia úspešne napredovala nielen kvôli dokonalej príprave a kamufláži, ale aj tajnej podpore nórskeho ministra obrany Quislinga, ktorého nacisticky orientovaná strana už pred vojnou netajila sympatie k Hitlerovi. Jeden z hlavných cieľov operácie, prístav Narvik sa síce podarilo Nemeckým výsadkovým oddielom dobyť, museli z neho však čoskoro ustúpiť pred vojskami západných spojencov, ktoré sa tu vylodili.^[16] Tieto spojenecké jednotky však neboli na nadchádzajúce boje dostatočne pripravené a nedisponovali relevantnou vzdušnou podporou a v konečnom dôsledku pád Nórska iba čiastočne oddialili, keď na určitý čas zastavili nemecký postup. V následných námorných bojoch Briti stratili jednu lietadlovú loď (HMS Glorious), no aj Nemci utrpeli nemalé straty, keď prišli o niekoľko ťažkých bojových lodí, ktoré sa už nikdy nepodarilo nahradiť. Do júna 1940 boli zvyšky spojeneckých vojsk z krajiny evakuované v dôsledku zhoršujúcej sa situácie na francúzsko-nemeckom fronte. Nemecko nakoniec získalo celé Nórsko, čo bolo dôležité najmä pre nemecké loďstvo, jednak pre možnosť prepravovať dôležité suroviny zo Švédska a tiež pre zjednodušenie prístupu do Atlantického oceánu, kde začali nemecké hladinové lode spolu s ponorkami ohrozovať britské námorné spoje.

Útok na Benelux a Francúzsko

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Francúzsko

Nemeckí vojaci pri malom víťaznom oblúku v Paríži, leto 1940

10. mája 1940 začali Nemci plán Žltá, čiže ofenzívu na západnom fronte proti Francúzsku a Beneluxu. Už o päť dní kapitulovalo Holandsko. 17. mája obsadili aj Brusel, ale belgická armáda pokračovala naďalej v ústupových bojoch po boku Francúzov. Útokom cez Belgicko Nemci obišli Maginotovu líniu a ich tankové jednotky rýchlo prenikali cez Ardeny do severozápadného Francúzska. Spojenci síce podnikli protiútok, ale bleskový nemecký postup ich plány zmaril. 27. mája sa začal britský expedičný zbor sťahovať späť do Británie z prístavu Dunkerque. Za týždeň sa podarilo evakuovať 350 000 britských a francúzskych vojakov. Ďalších 40 000 Nemci zajali v obkľúčenom meste. Nemecký úspech však mohol byť omnoho väčší, nebyť zaváhania, ktoré spôsobilo, že jednotky Wehrmachtu niekoľko dní takmer nečinne stáli okolo mesta .

Zástupcovia Francúzska a Nemecka podpisujú kapitulačnú zmluvu

Následne nemecké tankové jednotky rýchlo napredovali na Paríž, ktorý padol 14. júna a Francúzsko tak 22. júna 1940 po mesiaci bojov kapitulovalo. Nemci si ponechali kontrolu nad severnou časťou krajiny, celým pobrežím Atlantického oceánu, až po hranice so Španielskom a začali sa pripravovať na útok na Britániu, ktorého predohrou sa mala stať bitka o Britániu.

Obsadenie Francúzska, najväčšej Spojeneckej mocnosti na Európskom kontinente bola pre protihitlerovskú koalíciu ťažká rana. Pre Nemcov, ktorí týmto revanšovali svoju porážku v prvej svetovej vojne, to bolo naopak veľké víťazstvo. Prestíž nemeckej armády výrazne stúpla, rovnako ako mocenské chúťky Hitlera, ktorý bol po porážke Francúzska presvedčený, že Wehrmacht už nemá na kontinente súpera.

Bitka o Britániu

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Britániu

Letci poľskej 303. perute

Spojené kráľovstvo bolo v Európe posledným ostrovom demokracie vzdorujúcim nacizmu. Na jeho územie sa uchýlili exilové vlády z Poľska, Nórska, Holandska, Belgicka, Luxemburska, Česko-Slovenska ako aj Slobodné francúzske sily na čele s de Gaullom. Tieto vlády udržiavali styk s členmi domáceho odboja a poskytovali tak spojencom cenné spravodajské informácie.

Po víťazstve nad Francúzskom ovládal Adolf Hitler v lete 1940 priamo alebo prostredníctvom spojencov takmer celú Európu. Jeho jediným zostávajúcim nepriateľom zostávalo osamotené Spojené kráľovstvo, ktorého nový ministerský predseda, Winston Churchill, sľuboval Britom vo svojich burcujúcich prejavoch len „krv, pot a slzy.“ Ale britská armáda sa po katastrofe vo Francúzsku nachádzala v troskách. Jedinou prekážkou, ktorá bránila Hitlerovým armádam v podrobenie Britských ostrovov a ktorá mohla zmariť chystanú inváziu (operácia Seelöwe), bolo stále silné britské námorníctvo a letectvo (Royal Air Force) na čele s leteckým maršalom Hughom Dowdingom. Zlomiť silu RAF sa v nadchádzajúcej bitke pokúsila nemecká Luftwaffe, ktorej veliteľom bol Hermann Göring. Nemci tiež dúfali, že Britániu izolujú a vyhladujú s pomocou svojich ponoriek, operujúcich z Francúzska a Nórska.

Zostrelený nemecký Messerschmitt Bf 109, 1940

Churchill pri prehliadke zbombardovaného mesta Coventry

Samotná letecká bitka začala krátko po dobytí Francúzska. V prvej fáze sa Luftwaffe sústredila na britské konvoje, ktoré počas tzv. bitky o kanál (Kanalkampf) vytlačila z Lamanšského prielivu. Hlavný útok začal 13. augusta, v tzv. „deň orla“ (Adlertag). Nemci najprv čiastočne zneutralizovali britský radarový systém a zaútočili proti prístavom, vojenským a leteckým zariadeniam na pobreží. V priebehu tejto fázy boja utrpeli obe strany najvyššie straty za celú bitku. Neskôr sa Luftwaffe zamerala proti letiskám RAF vo vnútrozemí a leteckým továrňam. V záverečnej etape boja, na začiatku septembra, podnikli Nemci denné útoky na Londýn a iné veľké britské mestá, ako bolo, napr. Coventry, s cieľom zlomiť morálku ich obyvateľov. Konečne 15. septembra Briti presvedčivo odrazili rozsiahly nemecký útok, načo Hitler nariadil odložiť vylodenie na neurčito. Luftwaffe aj naďalej pokračovala v bombardovaní miest (Blitz). Kvôli veľkému množstvu zničených lietadiel sa však od októbra obmedzovala len na nočné útoky, ktoré si aj napriek tomu do jari nasledujúceho roka vyžiadali vyše 40 000 životov. V bitke o Britániu usilovali Nemci o zničenie nepriateľských stíhačiek, ale podcenili význam radaru pre obranu Britov. Navyše britský priemysel dokázal vždy plne nahrádzať straty vlastných strojov. Značný podiel na tomto víťazstve „nemnohých“ patril okrem britských pilotov tiež Poliakom, Kanaďanom, Novozélanďanom, Čechom a Slovákom, Belgičanom a zástupcom mnohých iných národov.

Hitler sa následne začal zaoberať plánom na útok proti ZSSR, ktorého považoval za svojho najväčšieho ideologického nepriateľa.

Albánsko a Grécko

28. októbra talianske vojská zaútočili z Albánska na Grécko. Gréci však ich postup zastavili a postupne, za britskej pomoci, prešli do protiútoku. Do marca nasledujúceho roku od Talianov oslobodili polovicu územia Albánska.

Akcie Sovietskeho zväzu

Odkrytý masový hrob v Katyni, 1943

Priebeh nemeckého ťaženia v Škandinávii a v západnej Európe ako aj jeho rýchlosť veľmi zaskočili Stalina, ktorý sa pravdepodobne spoliehal na to, že západoeurópske krajiny budú medzi sebou zápasiť dlhšie. Sovietske vojská preto v júni 1940 bleskovo anektovali Litvu, Lotyšsko aj Estónsko. Taktiež prinútili Rumunsko, k tomu aby prenechalo Sovietskemu zväzu Besarábiu. NKVD vraždilo v zajateckých táboroch v Katyni, Kozeľsku a Starobieľsku zajatých poľských dôstojníkov, ktorí boli pre Stalina potenciálnou hrozbou a nechceli sa pripojiť k poľským komunistom.

Boje v južnej Ázii

22. septembra 1940 japonské vojská vpadli do Francúzskej Indočíny. Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Austrália a Holandská exilová vláda na to zareagovali až v roku 1941, zavedením embarga na export surovín do Japonska. Západné mocnosti rovnako poskytovali vojenskú a materiálnu podporu čínskym vojskám.

Boje v severnej a východnej Afrike

Bližšie informácie v hlavnom článku: Boje v severnej Afrike počas druhej svetovej vojny

Britský tank Matilda počas operácie Compass

Potom, čo Taliansko vyhlásilo vojnu západným Spojencom 10. júna 1940, začali na územie Líbye podnikať britské jednotky náhle prepady menšími silami. Po francúzskej kapitulácii 25. júna začali Taliani posilňovať svoje vojská v Afrike a pripravovať sa na rozsiahlejšiu ofenzívu. V tej istej dobe sa stupňovali pohraničné incidenty v Eritrei a Sudáne. 3. augusta nakoniec Taliani vpadli do Britského Somálska.^[17]

Po francúzskej kapitulácii rokovali Briti s Francúzmi v Severnej Afrike o budúcnosti ich flotily, ktorú sa snažili získať na svoju stranu, keďže v prípade, že by padla do rúk Nemcom mohla byť ich významnou posilou. Vzhľadom na to, že rokovania k ničomu neviedli Briti flotilu kotviacu v prístave Mes-el-Kabir blízko Oranu 3. júla napadli bojovým krížnikom HMS Hood, bojovými loďami HMS Valiant a HMS Resolution, a lietadlovou loďou HMS Ark Royal aj s eskortou. Poškodili pri tom bojové lode Provence a Dunkerque a jeden torpédoborec. Neskôr 6. júla Briti, ktorí si neboli istí poškodením francúzskych lodí, podnikli nálet torpédovými bombardérmi a loď Dunkerque potopili. Zahynulo viac než 1200 francúzskych námorníkov. Tento akt síce zhoršil vzťahy medzi Vichystickým Francúzskom a Britmi, ale mal veľký propagandistický význam.^[18]

9. septembra talianske vojská pod vedením maršala Rodolfa Grazianiho vpadli z Kyrenejky do Britmi spravovaného Egypta. Po počiatočnom postupe sa však kvôli problémom so zásobovaním zastavili. 16. septembra Taliani začali budovať obranné postavenia v okolí Sidi Barrani. 9. decembra spustili Briti útočnú operáciu s kódovým označením Compass. Briti s pomocou vojsk Commonwealthu porazili talianske vojská, zajali 130 000 nepriateľských vojakov za cenu 2 000 vlastných padlých. Zvyšok talianskych vojsk sa stiahol k El Agheile 9. februára 1941.

Briti v noci z 11. na 12. novembra napadli kotviacu Taliansku flotilu v prístave Tarento a potopili torpédovými bombardérmi Fairey Swordfish z lietadlovej lode HMS Illustrious viacero lodí, vrátane bojovej lode Littorio a Conte di Cavour. Útok Talianov vystrašil a tí svoje lode stiahli do bezpečnejších prístavov, pričom výrazne obmedzili svoju aktivitu v Stredozemnom mori.^[18] Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.