Dejiny geografie ako jednej z najstarších vied vôbec siahajú ďaleko do histórie ľudstva. Zatiaľ čo mapy boli vyrábané a používané niekoľko tisícročí skôr (doklady sú o ich používaní Sumermi) prvou kultúrou, ktorá sa podujala na systematické a vedecké skúmanie Zeme boli až starovekí Gréci.

Starovek

Replika Ptolemaiovej mapy z 15. storočia, pôvodne vytvorená približne okolo roku 150

Významnými geografmi (vtedy vlastne ešte len filozofmi) v starovekom Grécku boli:

• iónska škola (6 stor. pred Kr. ; Táles, Anaximandros a pod.): vysvetľovali rôzne prírodné javy, ako sú striedanie súše a mora, zemetrasenia, inundácie Nílu, Eufratu, Tigrisu a iných vtedy známych riek.
• Aristoteles (384 – 322 pred Kr.): v jeho koncepciách sa začínajú objavovať vysvetlenia oblačnosti, cirkulácie vody a vzduchu
• Herodotos (484 – 425 pred Kr.): „otec geografie“, prispel k názorom o zaokrúhlení Zeme a jej teplotných zónach
• alexandrijská škola (okolo narodenia Krista; Eratosthenes z Kyrény, Hypparchos): založili matematicko-astronomickú geografiu a kartografiu. Pomenovanie „geografia“ sa prvýkrát zjavuje u Erastotena, ktorý vypočítal prvý pomerne presný odhad veľkosti Zeme.
• iní: Theofrastos z Eresu, Pytheas z Massalie, Hekataios, Hippokrates

Vďaka gréckej kolonizácii Stredomoria a okolitých území vznikali mnohé opisy krajín (periegesis) a opisy pobreží a prístavov (periplus).

V starovekom Ríme pribudli konkrétne vedomosti o krajinách. Geografické znalosti boli rozvíjané najmä čisto praktickými potrebami štátu pri objavovaní nových krajín. Taktiež došlo k výraznejšiemu rozvoju tvorby máp. Aj v Rímskej ríši boli najdôležitejšími geografmi Gréci. Strabón (* 63/4 pred Kr. – † 24 po Kr.) je známy svojim 17-zväzkovým dielom Geographika, ktoré obsahuje zhrnutie vtedajšieho poznania sveta a je najvýznamnejším dielom z ktorého máme informácie o starovekej geografii. O 100 rokov po Strabónovi sa podobné dielo podujal vytvoriť Ptolemaios (* 90 po Kr. – † 168 po Kr.) s názvom Geographia, kde opisuje veľké množstvo starovekých miest a rôznych kmeňov obývajúcich vtedajšie známe oblasti. Rimania sa tiež zaslúžili o rozšírenie používania geografických poznatkov a máp vo vtedajšej spoločnosti.

Včasný stredovek

Marco Polo

V Európe došlo v stredoveku k značnému úpadku vedeckého poznania. Geografické predstavy o Zemi boli primitívne. Zem vraj mala formu dosky, ktorá pláva na rozsiahlom oceáne. Na grécku tradíciu však nadviazali Arabi. Medzi významné postavy z tohto obdobia možno spomenúť mená ako al-Idrísí, Ibn Batúta a Ibn Khaldun. Arabská ríša sa vtedy rozprestierala od Maroka až po Indiu a arabskí kupci precestovali naprieč Áziou, Afrikou a Indickým oceánom, kde nazbierali množstvo poznatkov o týchto miestach.

V Európe geografia znovu ožila až v 12. až 14. stor., keď geografické poznatky rozšírili cestopisy W. Rubruka, Marca Pola a iných.

15. až 17. storočie

Krištof Kolumbus pri objavovaní Ameriky roku 1492

Na značné zlepšenie poznatkov o Zemi v 15. a 16. stor. mali veľký vplyv objavné cesty a moreplavby Krištofa Kolumba, Fernanda Magalhaesa a Vasco da Gamu, ktoré priniesli nové poznatky o rozľahlých oceánoch, vzdialených krajinách a ich prírodných bohatstvách. Vo viacerých európskych štátoch vyšli i nové vydania Ptolemaiovej Geografie s príslušnými doplnkami a vypracovali sa viaceré „kozmografie" (opisy Zeme), nadväzujúce na Strabóna a Ptolemaia. U nás prvým dielom tohto druhu je Kozmographia czezka z r. 1554 od Jána z Púchova, v Nemecku napr. M. Waldseemüller, P. Apianus, S. Münster, J. Cochläus. Kým spočiatku ešte prevažovali zmienky senzácií, pomaly začali prevažovať pozorovania prírody a kultúrnych odlišností. Boli zostavené prvé geografické atlasy. Na ďalších objaviteľských plavbách sa postupne získavali vedomosti o oceánoch, stálych pasátoch a morských prúdoch. Vnútrozemie vzdialených kontinentov bolo však v 16. stor. ešte nepreskúmané.

Vedecké spracovanie zozbieraných geografických faktov sa začalo v 17. stor. Už roku 1610 zverejnil von B. Keckermann (1571/1573 – 1608) sústavu všeobecnej geografie. Prvým väčším geografickým dielom v 17. stor. bola Geographia genenalis (1650), v ktorej Bernhardus Varenius (1622 – 1650) opísal zvláštnosti pevniny, hydrosféry a atmosféry.

18. a 19. storočie

Alexander von Humboldt

Za obdobie etablovania sa geografie ako modernej vedy možno považovať 18. stor až prvú polovicu 19. stor. Geografia sa stáva jedným zo základných predmetov vtedajšieho univerzitného vzdelania. Na vývoj geografického myslenia mali v tomto období vplyv dve významné postavy, nemeckí geografi Alexander von Humboldt (1769 – 1859) a Carl Ritter (1789 – 1849). Humboldt vo svojom diele Kosmos podal prvú syntézu nahromadených poznatkov o Zemi, zameranú najmá na fytogeograficko-klimatologickú časť geografie. Carl Ritter naopak venoval pozornosť vplyvu prírodných podmienok na osídlenie Zeme.

Čo sa týka geografických objavov bola preskúmaná Austrália a Oceánia moreplavcami Jamesom Cookom a Ábelom Tasmanom. Na Slovensku bol významným geografom 18. stor. Matej Bel.

Environmentálny determinizmus

Druhá polovica 19.storočia až začiatok 20.storočia je nazývaná aj obdobím environmentálneho determinizmu, kedy sa aspekty spoločnosti zvykli vysvetľovať vplyvom prírodného prostredia. Okrem Carla Rittera boli v tomto období dôležitými postavami Ellsworth Huntington a Ellen Churchill Semple. Friedrich Ratzel (1844 – 1904), ktorý v tomto období pôsobil, je tiež známy svojou teóriou štátu ako žijúceho organizmu. Nepovažuje sa však za environmentálneho deterministu, skôr za jeho kritika. Populárnymi hypotézami v tomto období boli napr.: „tropická klíma robí ľudí v tejto oblasti lenivými a neustále zmeny klímy v oblasti mierneho pásma vedú k zlepšeniu intelektuálnych vlastností jeho obyvateľov“. Takéto názory viedli k povyšovaniu sa nad iné kultúry a k podpore rasizmu a imperializmu, čo napokon viedlo ku kritike environmentálneho determinizmu.

V 19. storočí došlo aj k rozdeleniu (fyzickej) geografie na jednotlivé oblasti s vlastnými metodikami, z ktorých sa potom vyvinuli samostatné vedy (napr. geofyzika, meteorológia).

Regionálna geografia

Koniec 19. stor a prvá polovica 20. stor je obdobím regionálnej geografie. Už v predchádzajúcom období niektoré geografi (E. Reclus, P. P. Semenov, D. N. Anučin a i.) začali tvoriť syntetické zhrnutia geografických bádaní. Chorologické názory na geografiu (opisy lokalít, regiónov) najpodrobnejšie rozvinul Alfred Hettner (1859 – 1941). Charakteristikami regiónov sa zaoberali taktiež francúzsky geograf Vidal de La Blache a jeho následovníci. Názory o prírodných územných celkoch vypracovali ruskí geografi V. V. Dokučajev, A. I. Vojejkov, G. I. Vysockij a L. S. Berg a nemecký geograf Z. Passarge, ktorý vypracoval ich klasifikáciu. Regionálni geografi sa zameriavali na zber opisných informácií o rôznych miestach na Zemi ako aj delením povrchu Zeme na regióny.

Silný vplyv regionálnej geografie pretrval až do polovice 20-ho storočia, kedy R. Hartshorne v USA vo svojej knihe The nature of geography (1939) zadefinoval geografiu ako vedu, ktorá sa zaoberá hľadaním rozdielov medzi regiónmi, lokáciami (tzv. study of areal differenciation) alebo hľadanie jedinečností. Tento prístup bol následne nato kritizovaný (hlavne Schaeferom) ako nevedecký vzhľadom na to, že veda by mala hľadať a definovať zákony, overovať hypotézy a formulovať teórie, teda hľadať zákonitosti, ktoré sú všeobecne platné. Geografia bola takmer čisto popisnou vedou, s málo rozvinutým teoretickým a metodologickým aparátom. Taktiež bola vedou bez nejakého výraznejšieho praktického uplatnenia, čo v porovnaní s inými vedeckými disciplínami bolo značným handicapom. Vyvrcholenie krízy v geografii nastáva začiatkom 50-tych rokov v USA, kde dochádza k rušeniu študijných programov a katedier geografie na vysokých školách po celej krajine.

Kvantitatívna revolúcia

Liekom na tento vývoj bolo obdobie tzv. kvantitatívnej revolúcie (koniec 50-tych a 60-te roky 20.-ho storočia), kedy dochádza k rozvoju nových metodických postupov v oblasti priestorovej analýzy, rozvíja sa taktiež teoretická geografia. V geografii sa udomácňujú metódy modelovania, štatistickej analýzy. Došlo k posunu od miesta (územia – regiónu, vymedzeného hranicami) k priestoru (kontinuálny priestor). Dochádza taktiež k udomácneniu sa a rozvoju lokačných teórií (Von Thünen, Weber, Christaller…), ktoré našli svoje uplatnenie v plánovacej praxi. Najväčší vplyv, ktoré malo toto obdobie na vývoj v geografii bolo rozšírenie myslenia v duchu pozitivizmu. Kvantitatívna revolúcia najviac ovplyvnila ako fyzickú, tak aj humánnu geografiu (ekonomickú a urbánnu geografiu). Dala tiež základ pre neskorší vznik geografických informačných systémov alebo geoinformatiky, či disciplín ako sú ďiaľkový prieskum Zeme alebo fotogrametria.

Kritická geografia

Napriek tomu, že pozitivistické resp. post-pozitivistické myslenie je v geografii dôležité aj naďalej v 70-tych rokoch sa v (humánnej) geografii objavuje kritika kvantitatívnej geografie, ktorá počíta s človekom ako ideálne a maximálne rozumne sa správajúcou bytosťou (tzv. homo aeconomicus) a dochádza k zameraniu sa na spoločnosť, jednotlivca, sociálne vzťahy… Okrem kvantitatívnych metód výskumu sa v geografii uplatňujú aj kvalitatívne metódy. Do centra výskumu sa taktiež dostávajú problémy životného prostredia neskôr globalizácie.

Dnešná geografia je na rozdiel od geografie 18. a 19. stor. veľmi veľkou a rozmanitou vednou disciplínou, ktorá čerpá poznatky takmer z každej oblasti ľudského poznania ako aj prispieva k nemu.