Archívna snímka davistov; bratislavská skupina: slovenský komunistický politik, spisovateľ, novinár a diplomat Vladimír Clementis, básnik Laco Novomeský, Jozef Rybák, Daniel Okáli, Karol Svetlík ml.; bratislavská ľavicová revue DAV

Časopis DAV, 1925

Časopis DAV

Davisti bola skupina mladých, ľavicovo orientovaných česko-slovenských intelektuálov, ktorá vznikla roku 1922 v Prahe a vydávala časopis DAV (1924 – 1937 (s prestávkou v období 1927 – 1928) názov z iniciál krstných mien Daniela Okáliho, Andreja Siráckeho a Vladimíra Clementisa.

Formovanie skupiny

Náznaky prepojenia davistov vznikajú už v roku 1921 v umeleckom spolku a časopise Svojeť, ktorý viedol Gejza Vámoš ^[1] a zoznámili sa tu a prispievali Daniel Okáli, Vladimír Clementis, Ján Poničan, Alexander Križka, Jozef Tomášik, ktorí odmietli lipnutie na tradícii a vyslovili nádeje pre internacionalizmus. V roku 1922 založili v Prahe Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska. Svoje práce najskôr uverejňovali v študentskom mesačníku Mladé Slovensko. Prispievali sem aj právnici Vladimír Clementis, Andrej Konok, Ľudovít Obtulovič; chemik a filozof Mikuláš Furdík a neskôr filozof Eduard Urx.^[1] Počas januára 1924 začínajú spolupracovať prostredníctvom vtedajšieho redaktora komunistickej tlače Klementa Gottwalda, básnici, umelci a socialistickí intelektuáli s komunistickým hnutím, ktoré publikuje noviny Pravda chudoby, kde v roku 1924 získali samostatnú rubriku „Proletárska nedeľa“.^[2] V tomto období sa k pražským intelektuálom do skupiny pridávajú Ladislav Novomeský, Peter Jilemnický, Jarko Elena a Jozef Zindra. Po zložitých peripetiách okolo získavania finančného kapitálu (autori sa vzájomne skladali na vydanie) sa podarilo pred Vianocami 1924 presvedčiť pražského vydavateľa a tak vychádza prvé štvrťročné periodické revue pre umenie, kritiku, politiku a filozofiu pod názvom DAV.^[1]

Charakteristika

Prvé číslo DAVu vyšlo v roku 1924.^[3] Skupina DAV nebol spolok spisovateľov, ale akési voľné združenie autorských individualít, ktoré počas 2. svetovej vojny odsudzovali fašizmus. Skupina DAV sa zaoberala otázkami umenia, filozofie, literatúry, kritiky, politiky atď. Davisti ovplyvnili vývin marxizmu na Slovensku (genéze vývoja davistov a vzťahu davistov k spoločenským témam sa podrobne venuje Dalimír Hajko v knihe Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku a Štefan Drug v knihe Dav a davisti.). Medzi spolupracovníkov od začiatku patrili Peter Jilemnický, Ladislav Novomeský a Ladislav Szántó.^[4] Ďalšími členmi DAV-u boli Ján Poničan, Eduard Urx, Jozef Tomášik-Dumín, Jarko Elen, Jozef Zindra a ďalší. V posledných ročníkoch mladšej generácie publikoval pre DAV Gustáv Husák, Alexander Matuška, Michal Chorváth, Jozef Rybák a Andrej Bagar.^[5] Po roku 1929 sa presunulo ťažisko tvorby z oblasti literatúry a umenia do oblasti politickej, sociálnej, ekonomickej a ideologickej problematiky. Davisti kritizovali konzervativizmus, reakčné prúdy v politickom živote, odhaľovali nebezpečenstvo fašizmu a hlásili sa k internacionalizmu; kritizovali policajný teror proti pracujúcim (Košúty, 1931).^[6] Venovali sa nielen otázkam triedneho boja, analýze kapitalistickej spoločnosti, internacionalizmu a nacionalizmu, ale aj otázkam čechoslovakizmu a špecifickým problémom Slovenska, najmä kritike slovenskej buržoázie, jej politiky, kultúry a ideológie.^[7] Orientovali inteligenciu vo svetonázorových otázkach k učeniu Karola Marxa, Friedricha Engelsa a V. I. Lenina; prispievali k poznávaniu sovietskej kultúry.

V DAV-e publikovali aj českí pokrokoví spisovatelia ako Marie Majerová, Zdeněk Nejedlý, Július Fučík, Ivan Olbracht, Ivan Sekanina a k zahraničným spolupracovníkom patril Ilia Grigorievič Erenburg.

Časopis DAV zanikol v roku 1937 a po vojne sa už neobnovil. V roku 1942 bol Eduard Urx popravený nacistami a Peter Jilemnický zomrel v roku 1949 v Sovietskom zväze na srdcový infarkt.^[8] Autori DAV-u boli po roku 1948 prenasledovaní, súdení, väznení (Laco Novomeský aj Daniel Okáli) a niektorí taktiež popravení (v 50. rokoch boli davisti terčom obvinení z buržoázneho nacionalizmu; Clementisa popravili v roku 1952).

Davisti boli rehabilitovaní až v 60. rokoch 20. storočia.^[5]

Otázky filozofie kultúry a umenia

Dôležité miesto v tvorbe davistov mala umelecká kultúra a problematika kultúry (Urxova polemická recenzia Nezvalovej Pantomíny, Poničanova esej Národ a kultúra, Okáliho článok Umenie a Clementisova stať Akultúrny boľševizmus, články Novomeského a Siráckeho). Kritizovali buržoáznu filozofiu a vedu (najmä Urx venoval pozornosť kritike Masarykovho učenia, pozitivizmu a pozitivisticko-relativistického chápania myslenia, ktoré ovplyvňovalo kultúrny život).^[9] Vladimír Clementis upozorňoval na historický proces ako na dačo "jedinečné, jednotné a celistvé", ako na integrál všetkých strán skutočnosti, všetkých jej protirečivostí, všetkých jej tendencií (smerov vývoja).^[10] Podľa Dalimíra Hajka davisti zdôrazňovali názor, že nové triedne chápané umenie má byť výrazom kolektívneho cítenia a myslenia kolektívu, ktorému je určené, a že má poskytovať zdroj triedneho uvedomenia. Novomeský vnímal umenie ako pevne začlenené do života ľudí spoločnosti. Aj poézia, podobne ako každý iný druh umenia, musí byť podľa Novomeského spoločensky funkčná. Človek má jej prostredníctvom predovšetkým hlbšie poznávať sám seba. Kultúra a umenie sú zrkadlom stupňa dosiahnutej autenticity ľudskej spoločnosti, ukazujú, do akej miery podmienky života umožňujú človeku poznávať a vyjadrovať vlastné schopnosti, vlastné kvality. Stav kultúry je podľa Novomeského barometrom sebapoznania ľudskej spoločnosti v danom historickom okamihu, je meradlom stupňa využitia či nevyužitia možnosti každého národa realizovať veľkú príležitosť poľudšťovať svet, v ktorom žije, aj v oblasti tvorby kultúrnych hodnôt.^[11]

V otázkach umenia DAV najskôr zastával cestu proletárskej literatúry (Ján Poničan, Ladislav Novomeský) a v 30. rokoch socialistický realizmus (Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ) a usiloval o svetonázorovú a politickú jednotu. Tvorba davistov sa delila na sociálne-akčnú (Poničan, Tomášik-Dumín, Okáli, Kráľ) a poéziu moderného lyrizmu (Novomeský).^{[chýba zdroj}

Otázky filozofie dejín, historickej kontinuity a vzťahu prírodných vied

Davisti vo svojej prvej etape radikálne odmietali tradíciu, ktorú pokladali v kultúrnom vývine za vyslovene škodlivú. Kritizovali pasivitu sociálnej demokracie počas 1. svetovej vojny a II. internacionálu.^[9] Program davistov sa hlásil k III. Komunistickej internacionále (spoločné vyznávanie komunistickej ideológie neznamenalo, že všetci písali podľa vopred stanoveného programu - „Program je život. Čo nám život dá, to sformujeme a povieme!“, Novomeský).^{[chýba zdroj}

Otázky vzťahu dialektického materializmu a prírodných vied spracoval Szantó v článku Myšlienkové jadro Einsteinovej teórie. Szantó taktiež analyzoval problematiku psychoanalýzy a marxistickej teórie osobnosti človeka v článku Marxisticky o psychoanalýze (nadväzujúc na inštrumentalizmus J. Deweyho a vzťahy medzi sociálnym a biologickým - kolektív, jednotlivec a spoločnosť).^[7]

Citácie

Laco Novomeský o Apollinairovi:

Laco Novomeský o umení:

Tilkovský o umení:

Andrej Sirácky o kultúre:

Vladimír Clementis o kultúre:

Josef Winternitz (pseudonym Josef Lenz) v DAV-e o Einsteinovi a dialektickom materializme:

Ladislav Szantó o vede a interdisciplinarite:

Referencie

Pozri aj

• R-10 (literárna skupina)

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.