Palác Potála v Lhase zo 17. storočia, tradičné sídlo dalajlámov, od roku 1994 súčasť svetového dedičstva (fotografia z roku 2009)

Songcän Gampo (605 – 649), zakladateľ Tibetskej ríše a jedna z najvýraznejších postáv tibetských dejín

Dejiny Tibetu sa vyznačujú úzkym prepojením s dejinami budhizmu v Tibete, a tiež častými kontaktmi so susedným Mongolskom a Čínou. Starobylé tibetské dejiny nie sú známe s dostatočnou presnosťou. Spôsobil to najmä nedostatok písomných prameňov, ich stručnosť a tiež prax kronikárov, ktorí radi miešali legendárne rozprávania s historickými udalosťami.

K tradičným tibetským dejinám patrí polomýtické rozprávanie o prvých tibetských kráľoch zostúpených z nebies. Tí sídlili najskôr v Jumbulagangu v údolí rieky Jarlung, pre čo sa dynastia prvých kráľov niekedy označuje ako „Jarlungská dynastia“. Za prvého významného historického kráľa sa považuje Songcän Gampo žijúci v 7. storočí, za ktorého vlády sa v Tibete rozšíril budhizmus. Svoje korene však učenie Buddhu Šákjamuniho (dharma) pevne zapustilo až o storočie neskôr v dobe Thisong Decäna a Ralpačäna. V 2. polovici 7. a po celé 8. storočie pritom Tibetská ríša dosahovala svoj najväčší územný a politický rozmach.^[1] Od polovice 9. do polovice 13. storočia bola ústredná moc v Tibete decentralizovaná a na tibetskom území sa nachádzalo hneď niekoľko viac či menej mocných a samosprávnych celkov. V 13. storočí bol Tibet do značnej miery pod vplyvom Mongolskej ríše, s čím súvisel nárast mocenského vplyvu budhistickej školy sakja. V 16. storočí sa však k moci dostal gelug a jej svetskí predstavitelia – dalajlámovia – sa od piateho dalajlámu Ngawang Lozang Gjamccha (1617 – 1682) stali i svetskými vládcami Tibetu.

V 18. storočí Tibet načas obsadili mongolskí Džúngarovia a zanedlho po nich čínski Mandžuovia, ktorí Tibetu síce ponechali vnútornú nezávislosť, v Lhase však ponechali svojich úradníkov (ambanov), ktorí tu zotrvali až do pádu Mandžuskej dynastie na začiatku druhého desaťročia 20. storočia. Uzavretosť Tibetu prelomila v rokoch 1903 – 1904 Younghusbandova expedícia, ktorá uzatvorila medzi Tibetom a Britským impériom bilaterálne dohody. Pád Mandžuskej dynastie pre Tibet de facto znamenal osamostatnenie; to bolo však ukončené v roku 1950 príchodom vojsk Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády a začlenení tibetského územia do Čínskej ľudovej republiky (ČĽR). V ČĽR v súčasnej dobe existuje Tibetská autonómna oblasť, ktorá však zaberá iba zhruba polovicu pôvodnej rozlohy Tibetu. Tibetská exilová vláda s názvom Ústredná tibetská správa sídli v indickej Dharamsale, jej hlavným predstaviteľom je štrnásty dalajláma Tändzin Gjamccho.

Počiatky

Vzhľadom na to, že o najstarších dejinách Tibetu prakticky neexistujú žiadne záznamy^[2] a písaná tibetská história začína v 7. storočí za kráľa Songcän Gampa,^[3] zostavujú sa počiatky tibetských dejín veľmi ťažko. Historické postavy a udalosti z doby pred 7. storočím sú navyše v kronikách, ktoré pochádzajú z neskorších storočí, previazané s legendárnymi udalosťami. Novodobí bádatelia sa potom niekedy rozchádzajú v interpretáciách toho, ktoré udalosti či postavy sú skutočne historické a ktoré spadajú skôr do oblasti legiend.

Niektoré tibetské pramene hovoria o štyroch či šiestich – prípadne inom počte – kmeňov, ktoré kedysi obývali Tibetskú náhornú plošinu.^[4] Podľa legendárneho podania boli príslušníci týchto kmeňov potomkami opíc, ktoré vzišli zo zväzku opičiaka a skalnej rákšasí, ako o tom hovorí tradičná tibetská legenda. Medzi najdôležitejšie kmene mali patriť Se, Dong, Tong a Mu.^[5] Kmene medzi sebou mali mať ustavičné spory a postupne sa premeniť na kráľovstvo. Týchto kráľovstiev postupne vzniklo až štyridsať. Pokiaľ však skutočne existovali, nevie sa o nich prakticky nič. Oveľa neskôr sa tieto kráľovstvá mali zjednotiť do tzv. štyroch veľkých kultúr.^[6]

O pôvodných kmeňoch je toho tiež známe iba veľmi málo a určiť čo i len približnú dobu ich existencie je prakticky nemožné. Dosiaľ najstaršie známky skutočne doloženého osídlenia Tibetu boli nájdené v oblasti Balukšaru. Tunajšia megalitická kultúra vykazuje známky podobnosti s inými megalitickými kultúrami juhovýchodnej Ázie z obdobia 2. tisícročia pred Kr.^[7] Trvalejšie osídlenie Tibetskej náhornej plošiny pravdepodobne nastalo začiatkom nášho letopočtu.^[8]

Prví králi

Ďalšie informácie obsahuje článok Zoznam kráľov Tibetu.

Ňathi Cänpo, podľa tradičného podania prvý tibetský kráľ

Sedem nebeských kráľov

Legenda hovorí, že od počiatku sveta až do 6. storočia v Tibete vládlo dvadsať sedem kráľov. Prvý kráľ mal zostúpiť z nebies po rebríku alebo lane zvanom mu (symbolizujúcom axis mundi^[9]) a spojiť sa s pozemským bohom veľhôr. Obdobne aj ďalších šesť tibetských kráľov zostúpilo z neba, až sa jedného dňa lano pretrhlo a tým skončil „zlatý vek“.^[10] Týchto prvých sedem kráľov je podľa svojho pôvodu väčšinou označovaných ako „sedem nebeských kráľov“.

Prvým kráľom zostúpeným z nebies a súčasne prvým kráľom Tibetu mal byť Ňathi Cänpo. Traduje sa, že to bol on, kto v údolí rieky Jarlung (známa skôr ako Brahmaputra) nechal postaviť Jumbulagang, ktorý sa po ďalšie storočia stal sídlom kráľov Tibetu. Tradícia mu pripisuje zjednotenie tibetských kmeňov pod jednotnú vládu. Otázka jeho histórie či životných dát však zostáva nevyriešená, v jednotlivých prameňoch sa prípadné datovanie vlády Ňathi Cänpa často veľmi líši, Tarthang Tulku dobu vlády Ňathi Cänpa zaraďuje do 3. storočia pr. Kr.^[11]

Ďalší králi

Prvým skutočne doloženým tibetským kráľom sa stal Digum Cänpo (asi 2. storočie pred Kr.^[12]), ktorého hrobku Tibeťania označujú ako „hrobku prvého kráľa“ a podľa tradície sa nachádza v Kongpu na východe Ü-Cangu.^[13] Podľa legendy bol Digum Cänpo v poradí ôsmym tibetským kráľom a prvým kráľom „pozemským“. Podľa legendárneho rozprávania sa na nebesia už nemohol vrátiť ako jeho predchodcovia, pretože si lano nevedomky sám pretrhol v súboji so svojím sluhom Longamom. Potom, čo Digum Cänpo Longamovou rukou zomrel, chopil sa v Tibete vlády sám Longam. Čoskoro však bol o trón pripravený a na jeho miesto nastúpil Digum Cänpov syn Čhathi, ktorý prijal meno Pudegunggjal.^[14]

Jumbulagang, tradičné sídlo tibetských kráľov (fotografia z roku 1939)

Obdobie týchto prvých dvoch „pozemských kráľov Tibetu“ sa vyznačuje ako veľkými pokrokmi v znalostiach technológií, tak aj sociálno-politickými zmenami. Po týchto kráľoch nasledovalo „šesť kráľov leg“ (resp. „šesť pozemských kráľov s prídomkom leg“ – „leg“ znamená dobrý), „osem kráľov de“ („de“ – pokladnica) a „päť kráľov cän“ („cän“ – mocný). Títo králi vládli v Tibete pravdepodobne medzi 1. – 5. storočím a počas tejto doby sa tibetský ľud zdokonaľoval v znalostiach poľnohospodárstva, stavali sa mohutné pevnosti na svahoch hôr a tibetská kultúra sa stávala čím ďalej, tým viac komplexnejšou.^[15] O týchto dávnych kráľoch je toho však známe len veľmi málo, často to sú iba ich mená, prípadne mená ich manželiek a detí.

Podľa tradičného počítania sa dvadsiatym ôsmym kráľom Tibetu stal Thothori Ňäncän. V jeho období vlády sa Tibet dostal do prvých kontaktov s budhizmom. Budhistická tradícia hovorí, že keď kráľ prebýval v Jumbulagangu, dostal kôš s budhistickými textami, ktoré boli písané v sanskrte. Neznajúc sanskrt Thothori Ňäncän odkázal svojim ministrom, že texty boli zoslané z neba, a že až štvrtý kráľ, ktorý bude po ňom nasledovať, texty dokáže prečítať a porozumieť im.^[16] Po Thothori Ňäncänovi sa vlády chopil jeho syn Thiňänzungcän, potom Dongňändeu, Tagriňänzig a Namri Söngcan. Namri Söngcanovi sa podarilo zjednotiť znesvárené kmene žijúce na tibetskom území a ustanoviť nad nimi jednotnú vládu; svojich odporcov sa mu nepodarilo celkom skrotiť, o čom svedčí fakt, že bol otrávený vlastnými šľachticmi. Už v týchto dobách pravdepodobne dochádzalo k obchodným stykom medzi Tibetom a Čínou.^[17] Namri Söngcan bol významnou postavou tibetských dejín a aj keď sa snažil položiť základ novodobej Tibetskej ríše, nepodarilo sa mu to. Tým, kto to dokázal, bol až Namri Söngcanov nástupca, syn, súčasník indického kráľa Haršu a jedna z najvýznamnejších postáv dejín Tibetu, kráľ Songcän Gampo.

Tibetská ríša

Songcän Gampo a jeho nástupcovia

Songcän Gampo a jeho manželky Wen-čcheng a Bhrkutí

Presné životné dáta Songcän Gampa nie sú známe, historici sa však zhodnú, že začal vládnuť začiatkom 7. storočia.^[1][16] Songcän Gampovi sa podarilo zjednotiť oblasti okolo rieky Jarlung a vytvoriť tak prvý stabilný štátny útvar na tibetskom území. Bol tvorcom mnohých reforiem – obyvateľstvo rozdelil do troch stavov: na vojsko, služobníctvo a roľníctvo, a uskutočnil nové rozdelenie pôdy.^[18] Songcän Gampo sa okrem iného oženil s princeznou Wen-čcheng, neterou mocného čínskeho cisára Tchaj-cunga, a nepálskou princeznou Bhrkutí, dcérou kráľa Amšuvarmana z rodu Liččhaviov. Obe ženy boli budhistky a podľa tradičného podania si so sebou do Tibetu priniesli sochy Budhov, pre ktoré boli v Lhase vystavané chrámy Džókhang a Ramočhe.^[19] Na ich popud prijal budhizmus aj ich manžel, ktorý pritom zavrhol bön, do tej doby najrozšírenejšie tibetské „náboženstvo“. Songcän Gampo tak mal vyplniť proroctvo svojho predchodcu Thothori Ňäncäna. Budhizmus ovplyvnil celkom zásadným spôsobom neskoršie smerovanie a celkový ráz tibetskej kultúry. Songcän Gampo ešte vyslal na štúdiá do Indie skupinu mníchov vedených Sambhótom, ktorý po návrate do Tibetu položil základ tibetského písma.

Dovtedajším tradičným sídlom tibetských kráľov bolo údolie rieky Jarlung, za Songcän Gampa sa však prenieslo do Lhasy. Kráľ tam dal vystavať tzv. Biely palác, v ktorého blízkosti bol v 17. storočí postavený nový palác nazvaný Potála.^[20] Songcän Gampo dal ďalej vystavať rad budhistických chrámov a snažil sa o šírenie budhizmu v Tibete i mimo neho. Podnikal vojenské výboje nielen proti južnému susedovi – Indii, ale i proti Číne. V kraľovaní a spravovaní rozsiahlej ríše mu pomáhal minister Gar Tongcän, ktorý sám položil základ pre významnú tibetskú ministerskú dynastiu.^[21]

Chrám Džókhang, ktorý bol postavený pre Budhovu sochu princeznej Wen-čcheng (snímka z roku 2004)

Songcän Gampo udržiaval obchodné a diplomatické styky s okolitými krajinami ako bol Kašmír, Nepál, Ladak, Serinda či Čína. Na kráľovu žiadosť prichádzali do Tibetu čínski vzdelanci, ktorí so sebou priniesli pokročilé znalosti o zavlažovaní či výrobe piva, z hotových výrobkov so sebou priniesli napr. hodváb či atrament.^[22] Songcän Gampo niekedy v roku 641 odovzdal trón svojmu jedinému známemu synovi Gungsong Gungcänovi, ktorý však čoskoro zomrel a jeho otec preto znovu nastúpil na trón. Po Songcän Gampovej smrti koncom 1. polovice 7. storočia vládol po určitú dobu Gar Tongcän ako regent. Po ňom prebral moc Songcän Gampov vnuk Mangsong Mangcän.^[23]

Obdobie vlády Mangsong Mangcäna bolo poznamenané vojnovými stretnutiami s Čínou, resp. dynastiou Tchang. Tibetské vojská vtedy dobyli oblasť Aža (tiež Tchu-jü-chun; išlo o oblasť obývanú Tchu-jü-chunmi, spojenými kmeňmi mongolských kočovníkov) a začali podnikať vojenské výpravy na územie ovládané Tchangmi. V roku 670 tibetská armáda vnikla do Čínskeho Turkestanu (tejto oblasti dnes približne zodpovedá čínska provincia Sin-ťiang) a dobytím štyroch tunajších pevností (Chotan, Kuča, Kašgar a Karašahr) Tibeťania fakticky prebrali vládu nad celou oblasťou. Čína odpovedala vyslaním stotisícovej armády proti Tibeťanom. V bitke pri Ta-fej-čchuane však boli čínske vojská porazené a ani v ďalších bitkách sa veľkým Tchangom nepodarilo získať späť územia odňaté Tibetom.^[24] Až v rokoch 692 – 694 sa Číňanom podarilo dostať spomínané štyri mestá opäť pod svoju kontrolu.^[25]

Keď po smrti Mangsong Mangcäna na trón nastúpil Düsong Mangdže, výboje proti Číne pokračovali. Čína bola vtedy ohrozovaná aj nájazdmi Arabov, ktorí sa tu a tam v dobe vojnových nájazdov proti Číne spolčovali s Tibeťanmi.^[26]

Thisong Decän a jeho nástupcovia

Okolo roku 755 sa na tibetský trón dostal ďalší významný tibetský kráľ zvaný Thisong Decän (asi 756 – 797). Ten je budhistickými textami ospevovaný ako výrazný zástanca a šíriteľ Budhovho učenia, hovorí sa o ňom ako o „kráľovi Náuky“ (dharmarádža) a emanácii Maňdžušrího, bódhisattvy múdrosti.^[27] Na jeho pozvanie do Tibetu pricestoval indický učenec (pandita) Šántarakšita, ktorý mal za úlohu šíriť v Tibete budhizmus. Jeho prítomnosti v Tibete však neboli naklonení mnohí ministri a celý rad nešťastných príhod sprevádzajúcich Šántarakšitov pobyt v Tibete bol vykladaný ako prejav zloby tibetských (resp. bönskych) božstiev. Šántarakšita preto zanedlho odišiel z Tibetu nesplniac svoju úlohu. Pred odchodom však kráľovi odporučil, aby do Tibetu pozval veľkého indického gurua a tantrického vzdelanca Padmasambhavu (zvaný tiež Guru Rinpočhe).^[28]

Padmasambhava pochádzal z legendárneho údolia zvaného Udjána, v oblasti dnešného Pakistanu a dodnes sa je možné stretnúť v oblastiach, kde je rozšírený tibetský budhizmus s ohromným množstvom miest, ktoré miestna či širšia verejnosť považuje za späté nejakým spôsobom s Padmasambhavom. Tradícia hovorí, že hneď ako Guru Rinpočhe pricestoval do Tibetu, premohol zlých démonov (neprajúce – bönske božstvá) a až potom mohol začať so šírením dharmy. Jeho žiakom sa stal aj Thisong Decän. Potom, čo Padmasambhava zožal v Tibete úspech, sa k šíreniu dharmy v Tibete pripojil aj Šántarakšita.^[29] Padmasambhavovi sa dnes pripisuje rozšírenie budhizmu v Tibete, založenie najstaršieho tibetského kláštora Samjä a pôvod svojho učenia od neho odvodzuje línia ňingma. Kláštor Samjä sa nachádza na juh od Lhasy, severne od rieky Jarlung.

V počiatkoch mal budhizmus v Tibete problémy s prijatím miestnymi obyvateľmi. Taká forma budhizmu, v akej ju šíril Padmasambhava, však bola pre tibetský ľud prijateľná. Padmasambhava bol podľa tradície tantrik s pokročilými magickými schopnosťami a tibetský ľud zaujala tantrická prax, ktorá obsahuje pestré rituály, odriekavanie mantier, magické zaklínadlá a pod. Za Thisong Decäna došlo k azda prvému tibetskému „budhistickému koncilu“, ktorý sa niekedy nazýva lhaský (hoci sa v Lhase nekonal^[30]) či „veľká debata“.^[31] Hlavnou témou tejto debaty bola otázka, k akej forme budhizmu by sa mal Tibet prikloniť, buď k čínskej (čchanovej) forme „náhleho prebudenia“ či indickej (mahájánovej) forme postupného prebudenia (teda forma bódhisattvovského ideálu). Prvé stanovisko zastával mních menom Mahájána, indickú náuku zastával Šántarakšitov žiak Kamalašíla. Výsledkom koncilu bolo prijatie indickej formy budhizmu.^[30] Podľa českého bádateľa Karla Wernera bol výsledok debaty značne spolitizovaný, pretože ústupom čínskej formy budhizmu z Tibetu sa na tibetskom území oslabil čínsky vplyv a aj „v budúcnosti by mohla infiltrácia čínskymi mníchmi byť pre Tibet nebezpečná“.^[32] V tejto dobe bolo do tibetčiny preložené množstvo budhistických textov.^[19]

Socha Padmasambhavu v ladackom kláštore Hemis

Za Thisong Decänovej vlády dosiahla Tibetská ríša územný a mocenský vrchol. Okrem územia Tarimskej panvy Tibeťania ovládali na západe územie až k rieke Oxu a sám chalífa Hárún ar-Rašíd si všimol rýchle vzrastajúcu veľkosť Tibetskej ríše. V snahe zabrániť jej ďalšiemu rozmachu spojil svoje sily s Čínou a spoločnými silami zamedzili Tibetu v ďalšej expanzii.^[33] Čo sa týka tibetsko-čínskych vzťahov v 8. storočí, po celé obdobie sa niesli v duchu vyjednávaní a vojenských výpadov. Číňania diplomatické vyjednávania zámerne zdržiavali, pretože vedeli o problémoch, s ktorými sa Tibet vo svojom vnútri potýkal, a ktoré ho postupne oslabovali. Išlo predovšetkým o vzbury národov podrobených Tibetom, intrigy šľachticov a boje o tibetský trón.^[34] V roku 763 Thisong Decänovo vojsko dobylo hlavné mesto Čchang-an v dnešnej provincii Šen-si a o dvadsať rokov neskôr bola medzi Tibetom a Čínou podpísaná mierová zmluva, ktorej súčasťou bolo vymedzenie hraníc medzi obidvomi krajinami.^[19]

Po Thisong Decänovi nastúpil na tibetský trón jeho syn Mune Cänpo. Ten sa snažil o sociálnu reformu na základe znovurozdelenia pôdy, aby tak aspoň čiastočne znížil vtedajší priepastný rozdiel medzi bohatým a chudobným obyvateľstvom. To sa mu však nepodarilo, a to ani po dvoch ďalších neúspešných pokusoch. Po ňom nastúpil na trón jeho mladší brat Thide Songcän, ktorý v tibetských prameňoch vystupuje pod menom Sänaleg. Sänaleg viedol politické a vojnové boje s Arabmi pri západných hraniciach Tibetskej ríše, ktoré vyústili do vzájomnej dohody.^[35] Po Sänalegovi nastúpil na trón Ticug Decän zvaný Ralpačän (asi 814 – 836), ktorý je spoločne so svojimi predchodcami Songcän Gampom a Thisong Decänom počítaný medzi tzv. „dharma (dharmových) kráľov“, teda takých tibetských panovníkov, ktorí sa zásadnou mierou zaslúžili o rozšírenie dharmy v Tibete.

Mapa Tibetu; hnedo-oranžovovou tučnou čiarou sú zvýraznené približné hranice historického Tibetu

Ralpačän a Langdarma

Kráľ Ralpačän dal zanedlho po svojom nástupe na tibetský trón priviesť do Tibetu indických učencov ako boli Šíléndrabódhi, Dánašíla či Džinamitra, ktorí mali pomáhať s prekladom budhistických textov do tibetského jazyka. Indickí učenci v spolupráci s poprednými tibetskými prekladateľmi Kawa Palcegem a Čhödö Lu Gjalcchänom vypracovali vôbec prvý sanskrtsko-tibetský slovník zvaný Mahávjutpatti.^[19] Významným Ralpačänovým činom bolo podpísanie mierovej dohody medzi Tibetom a Čínou (821), ktorej text bol vyrytý do troch kamenných stél – jedna bola umiestnená pred chrámom Džókhang, ďalšie sa nachádzali v Čchang-ane a na čínsko-tibetskej hranici. Lhaská stéla sa dochovala dodnes. Hlavnými bodmi tejto zmluvy bolo uisťovanie sa o vzájomnom priateľstve oboch krajín a znovupotvrdenie zmluvy o hraniciach z roku 783.^[19] V tejto dobe bol Tibet celkom nezávislým a suverénnym štátom.^[1]

Najstarší tibetský kláštor – Samjä

Ralpačän bol horlivým zástancom budhizmu. Aby podporil stále sa rozrastajúce spoločenstvo tibetských mníchov (sangha), vydal príkaz, podľa ktorého mal materiálnu podporu pre mníchov v kláštoroch zaisťovať tibetský ľud. To vyvolalo nevôľu najmä u vyššej šľachty. Tá bola už aj tak nespokojná s predchádzajúcimi pozemkovými reformami, počas ktorých prišla o rad privilégií a strácala svoje dovtedajšie mocenské postavenie. Preto sa aristokrati rozhodli Ralpačänovej vôli vzoprieť. V následnej vzbure šľachtici kráľa zavraždili a na trón dosadili Langdarmu (zvaný tiež len „Darma“, vládol 838 – 843).^[36] Jeho vláda sa niesla v znamení potierania budhizmu a sociálnych zmien. Dal zatvoriť všetky budhistické kláštory a mníchom dal na výber, buď svadbu (čiže porušenie celibátu), alebo vstup do armády^[37] (čiže prakticky porušenie princípu ahimsá). Politicko-náboženská zmena, s ktorou vyrukoval Langdarma, otriasla celým Tibetom. Znova vyplávali na povrch klanové spory a zvýšila sa hospodárska rivalita.^[36] Kráľa zavraždil v roku 842 budhistický mních. Langdarmovi sa podarilo budhizmus úplne vytlačiť z centrálneho Tibetu, v ostatných kútoch krajiny však zostal zachovaný.^[37]

Rozdrobený Tibet (842 – 1247)

Atíšov portrét z doby okolo roku 1100

Tibetská ríša znamenala vrchol územného rozmachu Tibetu. K Tibetu vtedy patrili rozsiahle územia strednej Ázie vrátane Sin-ťiangu, Kan-su či Pamíru. So smrťou kráľa Langdarmu (počiatky rozpadu ríše predznamenala už vzbura proti Ralpačänovi) nastal celkový úpadok Tibetskej ríše. Hlavným spájajúcim prvkom rozsiahlej ríše bola totiž osoba kráľa^[38] a so zavraždením Langdarmu sa kráľovská dynastia rozštiepila hneď na niekoľko vetiev. Po Langdarmovi nastúpil na lhasský trón jeho syn Ösunga, no v oblasti Jarlungu sa vlády chopil Jumtän. Po Ösungovej smrti sa navyše lhaská vetva rozštiepila na ďalšie dve, keď sa v otázke nástupníctva nedohodli jeho dvaja synovia Taši Cegpal a Kjide Ňimagön.^[39] Decentralizácia ústrednej tibetskej moci znamenala výrazné oslabenie ríše a postupnú stratu jej území. Strata centrálnej vlády trvala až do polovice 13. storočia.

Od 70. rokov 10. storočia dochádzalo v Tibete k obrode budhizmu, ktorý po Langdarmovom zásahu utrpel ťažkú ranu. Vtedajší západotibetský kráľ Ješe Ö dal po postavení kláštora Tholing poslať dvadsaťjeden učencov do Kašmíru, aby tam študovali sanskrt a budhistickú náuku. Vrátili sa iba dvaja, Rinčhen Zangpo a Legpä Šerab, o to intenzívnejšie však začali s prekladateľskou činnosťou. Z ich doby sa dochovalo ohromné množstvo prekladov sanskrtských diel do tibetčiny. Ješe Ö v snahe o šírenie budhizmu v Tibete dal v prvej polovici 11. storočia poslať po indického učenca, predstaviteľa magadhskej univerzity Vikramašíla, Atíšu. Ten zo začiatku jeho ponuku odmietol, prikývol až vtedy, keď ho požiadal Ješe Öov synovec Čhangčhub Ö.^[40]

Atíša výrazne napomohol obrode budhizmu v Tibete. Bol pozývaný do miest po celom Tibete a jeho prijatie sa čoskoro stalo otázkou prestíže.^[41] Už pred svojím príchodom bol Atíša v budhistickom prostredí veľmi váženou autoritou, dnes je považovaný za jednu z kľúčových postáv tibetského budhizmu a zakladateľa kadampy.

V 11. storočí sa objavili významní tibetskí budhisti, ako boli napr. Marpa Čhökji Lodö či jeho žiak Milaräpa, od ktorých odvodzuje svoj pôvod línia kagjü. Boli založené kláštory Sakja, Zalu a Radeng. S rozvojom budhizmu však rástla aj moc lamov a predstavených kláštorov, ktorí zasahovali do hospodárskeho, ekonomického a politického života. Atíša sa snažil tieto zásahy duchovenstva do čisto svetských záležitostí zmierniť.^[42]

Mongolská ríša a škola sakja

Keď sa začiatkom 13. storočia začala vzmáhať Mongolská ríša, jej rozpínavosť sa nevyhla ani tibetskému územiu. V dobe Džingischánovej (asi 1162 – 1227) sa Tibeťania vyhli priamemu vojenskému stretu s Mongolmi tým, že sa zaviazali Mongolskej ríši odvádzať pravidelný tribút. Keď však Džingischán zomrel, Tibet prestal do Mongolska posielať predpísaný tribút. Princ Godan, syn novoustanoveného chána Ögödeja, preto vpadol do Tibetu so svojou armádou. Vyžiadal si vzdelaného Küngu Gjalchäna, predstaviteľa kláštora Sakja (odtiaľ väčšinou nazývaný Sakja Pandita), aby jeho a mongolský ľud učil budhizmus.^[43]

Kláštor Sakja

Keď v roku 1251 Künga Gjalchän zomrel, zanedlho po ňom zomrel aj Godan a novým mongolským chánom sa stal Chubilaj (Kublaj-chán). Ten si opäť vyžiadal duchovného učiteľa z Tibetu. Vybral si Phagpu, vzdelaného muža v mladom veku a opäť predstaviteľa školy sakja. Phagpa sa s Chubilajom dohodol, že hneď ako sa na chánovom dvore bude rozhodovať o záležitostiach Tibetu, vyžiada sa Phagpove stanovisko. Chubilaj Phagpu dokonca ustanovil svetským a duchovným vládcom najskôr centrálneho Tibetu, neskôr aj Amda, Ü-Cangu a Khamu. Tým sa len upevnilo výsadné mocenské postavenie školy sakjapa. Vďaka Phagpovmu priamemu spojeniu so školou sakja sa Chubilaj snažil potlačiť ďalšie školy tibetského budhizmu a škola sakja postupne získala významné mocenské postavenie.^[44] Hromadenie bohatstva a moci do rúk sakjapovcov však veľmi poškodilo dobrú povesť školy a neskôr bolo príčinou i jej pádu.^[45]

Phagpa zomrel v roku 1280, podľa niektorých indícií ho mali otráviť vlastní mnísi z kláštora Sakja. Chubilaj-chán položil základ dynastie Jüan, ktorá po takmer jedno storočie ovládala územie Číny. Vzťah Chubilaj-chána a Phagpu bol veľmi jedinečný a zvláštny. Nešlo iba o vzťah patrón-učiteľ, ale tiež o vzťah vládca-poddaný. Dá sa to vyjadriť tak, že kým Phagpa (resp. Tibet) poskytoval Chubilajovi (resp. Mongolsku) duchovnú podporu, Chubilaj podporoval Phagpu v oblasti svetskej.^[46] Mongolská ríša poskytovala Tibetu vojenskú ochranu^[47] a Tibet sa postupne dostával do stále tesnejšieho vazalstva voči mongolskej vláde sídliacej v Pekingu.^[45]

Dynastia Phagmodu, Rinpung a Cangpa

Congkhapa (1357 – 1419), významný reformátor a učenec, zakladateľ školy gelugpa

Tibet sa od mongolskej nadvlády oslobodil v dobe pôsobenia prvého muža z rodu Phagmodu Čhangčhub Gjalchäna (1302 – 1364). S tým ako Tibet získaval nezávislosť od Mongolov, začala sa oslabovať moc sakjapovcov. Novou vládnucou vrstvou Tibetu sa postupne stal dynastický rod Phagmodovcov (Phagmoda doslovne znamená „človek zo svinieho prievozu“ a odkazuje na mnícha rovnakého mena, ktorý si postavil pustovňu zvanú sviní prievoz, na ktorej mieste bol neskôr vybudovaný kláštor Dänsathil). Čhangčhub Gjalchän bol správcom Neudongu a v dobe svojho pôsobenia sa zaoberal spormi so susedným Jazangom a s predstaviteľmi školy sakjapa. Celá táto doba sa niesla v znamení menších či väčších šarvátok a intríg, z ktorých víťazne vzišiel Čhangčhub Gjalchän. Ten koncom päťdesiatych rokov 14. storočia už držal pod svojou správou takmer celý Tibet vrátane susedného Jazangu. V reakcii na to mu mongolská vláda udelila titul Tai Situ.^[48]

Čhangčhub reformoval trestnoprávny systém a snažil sa presadiť nové postupy aj v ďalších odvetviach tibetskej administratívy. Podporoval budhizmus a na konci svojej vlády sa stal budhistickým mníchom. V druhej polovici 14. storočia začal v Tibete pôsobiť náboženský a sociálny reformátor Congkhapa (1357 – 1419), z ktorého učenia vzišla línia gelug a kláštor Gandän. Congkhapa sa snažil o reformu života mníchov v Tibete, ktorý bol vtedy v hlbokom úpadku.^[45] Počas jeho pôsobenia došlo k vražde jedného z ministrov rodu Phagmodu, čo bola vôbec prvá roztržka v tomto rode.^[49] Ešte v 14. storočí bola zrevidovaná podoba Kandžuru a Tandžuru, v roku 1409 sa konal po prvýkrát dnes tradičný tibetský sviatok mönlam.^[50] V dobe Čhangčhuba okrem iných pôsobil Sönam Gjalcchän (1312 – 1375), autor tradičnej tibetskej kroniky Zrkadlo kráľov, ktorá vyšla aj v českom jazyku v preklade Josefa Kolmaša.^[51]

V prvej polovici 15. storočia začala dynastia Phagmodu strácať svoj vplyv, čo vyvrcholilo v roku 1436, kedy sa moci chopila dynastia Rinpung. Tá bola duchovne spriaznená s karmapovcami a sídlila v Zadnom Tibete.^[45] Pre nasledujúce storočia boli príznačné boje o moc medzi školami gelugpa a kagjüpa, a tiež medzi provinciami Ü a Cang.^[52] Koniec nadvlády dynastie Rinpung nastal v roku 1565, kedy bol vykonaný prevrat, v ktorého čele stál jeden z rinpungovských ministrov, ktorý potom sám zasadol na tibetský trón a položil základ kráľovskej dynastie Cang. Moc dynastických rodov Rinpung a Cang však viac-menej nepresiahla centrálny Tibet.^[45]

Dalajlámovia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dalajláma

Aj napriek nepriateľstvu medzi školami tibetského budhizmu a stále väčšiemu svetskému vplyvu na mníšsky život sa v Tibete vyskytoval rad významných učencov. Významnému postaveniu sa tešili školy gelugpa a najmä kagjüpa. V druhej polovici 16. storočia bol jeden z hlavných predstaviteľov gelugpy a súčasne hlavný láma kláštora Däpung Sönam Gjamccho pozvaný na mongolský dvor k vtedajšiemu chánovi Altanovi. Altan-chán ho za jeho učiteľskú činnosť obdaril titulom „dalajláma“; Sönam Gjamccho bol už vtedy považovaný za prevtelenca (tib. tulku) svojich dvoch predchodcov Gendünduba (1391 – 1474) a Gendün Gjamccha (1475 – 1541), preto bol titul dalajláma retrospektívne priznaný aj jeho dvom predchodcom a za prvého dalajlámu sa tak dnes považuje Gendündub.^[53]

Kláštor Däpung (2005)

Sönam Gjamccho síce zastával významné postavenie medzi tibetskými mníchmi, v tejto dobe sa však ešte nedá hovoriť o tom, že by ho ako duchovného vodcu Tibetu uznávali všetci Tibeťania, resp. aj ostatné línie tibetského budhizmu. Po Sönam Gjamcchovej smrti bol ako štvrtý dalajláma rozpoznaný Altan-chánov synovec Jöntän Gjamccho (1589 – 1616), čím sa ešte viac prehĺbili vzťahy medzi Tibetom a Mongolskom.^[54] Keď Jöntän Gjamccho v roku 1601 vstúpil do Lhasy, miestni gelugpovci mu prichystali veľkolepé prijatie, čo však pobúrilo karmapovcov. Aby si dalajláma naklonil aj svojich odporcov, oficiálne potvrdil (prípadne po prvýkrát udelil) titul pančhenláma, ktorý náležal predstavenému dodnes významného tibetského kláštora Tašilhünpo. Na krátku dobu tak nastal v zemi relatívny pokoj, no za panovania 4. pančhenlámu Lozang Čhökji Gjalcchäna sa však opäť naplno rozvinulo otvorené nepriateľstvo medzi gelugpovcamii, karmapovcami a kráľmi z provincie Cangu, ktorí si činili nárok na svetskú vládu nad Tibetom.^[55]

Ngawang Lozang Gjamccho

Piaty dalajláma Ngawang Lozang Gjamccho

Koniec týmto šarvátkam učinil až piaty dalajláma Ngawang Lozang Gjamccho (1617 – 1682), prvý dalajláma, ktorý sa stal svetským vládcom Tibetu. V Tibete býva niekedy označovaný ako Ngapa čhenpo, teda „Veľký piaty“.^[54] Vlády sa chopil v dvadsiatich piatich rokoch a zanedlho potom začal v Lhase so stavbou Potály, zimného paláca a od tej doby tradičného sídla dalajlámu. Potála dnes tvorí lhaskú dominantu a je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Ngawang Lozang Gjamccho sa tak snažil upevniť postavenie, aké dalajlámom náležalo.^[56]

Aby piaty dalajláma zaistil škole gelugpa politickú nadvládu nad Tibetom, spojil sa s Gušri-chánom (1636 – 1656), vládcom chošúdskych Mongolov z Amda.^[54] Gušri-chán vojensky potlačil odpor kráľa Cangu, ktorý bol prívržencom školy karmapa, a zaistil tak piatemu dalajlámovi svetskú moc nad Tibetom. Roku 1642 bol piaty dalajláma v Žikace slávnostne prehlásený vládcom Tibetu. Škola Karma Kagjü, ktorá sa na politickom konflikte podieľala, bola následne v provincii Cang tvrdo prenasledovaná.^[57] Prenasledovaná bola tiež škola džonangpa, ktorá bola dokonca v centrálnom Tibete zakázaná. Toto rozhodnutie bolo zdôvodnené skutočnosťou, že škola džonangpa hlásala nesprávny názor ohľadom prázdnoty (sans. šúnjatá), ústredného budhistického pojmu, pravdepodobne však v hre boli aj politické dôvody.

Roku 1653 vykonal piaty dalajláma oficiálnu návštevu dvora čínskeho cisára Šun-č', príslušníka novej mandžuskej dynastie Čching. V Pekingu bol dalajláma privítaný s veľkými poctami, cisár ho ubytoval v Žltom chráme, ktorý pre neho nechal postaviť.^[58] Piaty dalajláma zreformoval štátnu správu. Vymenoval hajtmanov rôznych okresov a nových ministrov do svojej vlády. Založil dve dôležité učilištia, jedno pre mníšskych a druhé pre laických úradníkov, kde sa okrem obvyklých predmetov vyučoval aj sanskrt, mongolčina, astrológia, poézia, lukostreľba a jazdectvo. Nariadil tiež sčítanie ľudu, aby mohol vytvoriť presnejší a spravodlivejší daňový systém.

Džúngarovia a Mandžuovia v Lhase

Prostopašný šiesty dalajláma Cchangjang Gjamccho

Smrť piateho dalajlámu v roku 1682 bola pravdepodobne až pätnásť rokov utajovaná jeho radcom a asistentom Sanggjä Gjamcchom. Ten verejnosti oznámil, že sa dalajláma venuje meditačným cvičeniam a nepraje si byť rušený. Tibet medzitým spravoval sám desi („správca“, „regent“) Sanggjä Gjamccho. Keď bol v roku 1695 dostavaný palác Potála, desi vyslal posolstvo k mandžuskému cisárovi, aby mu oznámil, že piaty dalajláma je po smrti a novým, v poradí šiestym dalajlámom sa stane vtedy už trinásťročný Cchangjang Gjamccho (jeho učiteľom bol Lozang Ješe). Šiesty dalajláma však žil veľmi samopašný život, pil pivo a dokonca sa stýkal s kurtizánami. Desi rezignoval na svoju funkciu po márnych pokusoch usmerniť ho. Novým desim bol zvolený Ngawang Rinčhen. Sanggjä Gjamccho však až do svojej násilnej smrti v roku 1705 fakticky udržiaval moc nad Tibetom vo svojich rukách. Po jeho smrti sa regentstva ujal Lhabzang-chan, vnuk Gušriho-chána.^[59]

Aj keď bol Lhabzang-chan zo začiatku šiestemu dalajlámovi naklonený, neskôr proti nemu začal verejne vystupovať. Vrcholom jeho snáh bolo pozbavenie funkcie šiesteho dalajlámu a jeho vyhostenie z krajiny. Na ceste do vyhnanstva však šiesty dalajláma z neznámych príčin zomrel. Lhabzang-chan ho prehlásil za falošného prevtelenie piateho dalajlámu a na post šiesteho dalajlámu sa snažil pretlačiť svojho človeka Ngawang Ješe Gjamccha. To sa mu však nepodarilo, v kláštore Kumbum bol medzitým vychovávaný chlapec, ktorý bol laickou a mníšskou obcou považovaný za prevtelenie šiesteho dalajlámu a ktorý prijal meno Lozang Kalzang Gjamccho, za jeho pôsobenia bol vystavaný park Norbulingka, kde bol pod vedením nasledujúceho dalajlámu Džampal Gjamccha vybudovaný aj palác. Lhabzang sa potom dostal do roztržky s Džúngarmi, ktorí preto začali zbrojiť a vytiahli na Lhasu, ktorú v roku 1717 dobyli.^[60] Pri dobytí Lhasy Džúngarmi bol Lhabzang zabitý a s jeho smrťou sa tak definitívne skončila doba mongolských kráľov Tibetu (1642 – 1717).^[61]

Palác Norbulingka v Lhase na fotografii z roku 2006

V roku 1717 sa vlády v Tibete na krátku dobu ujali Džúngarovia. Čínska vláda, ktorá bola s Džúngarmi znepriatelená a videla v nich možnú hrozbu, vyslala do Tibetu hneď dve po sebe idúce vojnové výpravy (1718 – 1719 a 1720).^[61] Mongolov sa podarilo vytlačiť v roku 1720, kedy do Lhasy vstúpili čínske vojská. Tibet sa vtedy stal čiastočne súčasťou Číny, bola mu však ponechaná vnútorná nezávislosť.^[47] Všeobecne sa prijíma názor, že Džúngarovia boli z Tibetu vyhnaní s pomocou vojsk Mandžuov, ktorí si tak Tibet de facto podmanili; Tibeťanom sa však podarilo Mongolov z Lhasy vytlačiť ešte pred príchodom mandžuských vojsk.^[62]

Potom, čo Mandžuovia obsadili Lhasu, bola v hlavnom meste zostavená ministerská rada zvaná kešag a do jej čela sa postavil vrchný veliteľ čínskych vojsk. Do správy ríše boli začlenení predovšetkým ľudia, ktorí v minulosti stáli v opozícii proti Džúngarom. Vtedajší čínsky cisár Jung-čeng sa navyše rozhodol v Lhase ponechať vojenskú posádku v počte 3000 mužov, ktorí mali dohliadať na chod ríše. Predovšetkým veľké finančné náklady cisára prinútili stav čínskych úradníkov a vojakov postupne znižovať, čo viedlo k oslabeniu čínskeho vplyvu v Tibete a medzi rokmi 1727 – 1728 k občianskej vojne. Na jednej strane stáli pročínsky orientovaní členovia kašagu, na druhej strane predovšetkým odporcovia prítomnosti čínskych jednotiek z dalajlámovho okruhu. Cisár tieto vnútorné rozpory v Tibete využil na vyslanie expedičného zboru v počte 15 000 mužov, ktorých úlohou bolo prevziať kontrolu nad správou tibetskej ríše.^[63]

Potom, čo členovia výpravy ovládli úradnícky aparát, bola zriadená inštitúcia ambana, teda akéhosi „vrchného úradníka“. Ambani boli vždy dvaja, jeden bol hlavný a druhý vedľajší. Mali k dispozícii zbor vojakov a úradníkov s počtom 2000 mužov, do konca 18. storočia bol však ich počet znížený najskôr na 500, neskôr na 100.^[64] Postavenie ambana je doteraz otázkou diskusie, a to najmä v súvislosti so statusom Tibetu v dobe prítomnosti ambanov v Lhase.^[65]

V roku 1750 prebehla násilná vzbura protičínsky orientovaných Tibeťanov, ktorým sa podarilo oboch ambanov usmrtiť. Táto udalosť poskytla čínskemu cisár Čchien-lungovi zámienku, aby do Tibetu vyslal ďalšiu trestnú výpravu, ktorej dôsledkom bolo posilnenie pozícií novodosadených ambanov, prehlásenie dalajlámu za svetského a duchovného vodcu Tibetu a ustanovenie stálej lhaskej jednotky s veľkosťou 1500 mužov.^[64] V roku 1763 dala tibetská vláda do obehu vôbec prvú tibetskú menu nazvanú tamka, ktorá sa viac-menej udržala až do 20. storočia. Do tej doby boli v Tibete využívané platidlá z iných krajín, predovšetkým Nepálu a Ladaku.^[66]

Vojna s Gurkhami

Tašilhünpo v roku 1993

Po smrti siedmeho dalajlámu bolo ustanovené, že v dobe neplnoletosti ďalších dalajlámov za nich budú vládnuť regenti. Vôbec prvým takýmto regentom sa stal Demo-tulku Džampal Deleg. Ten vládol Tibetu viac ako dvadsať rokov, než v roku 1777 zomrel. Ôsmy dalajláma Džampal Gjamccho mal vtedy dvadsať rokov a preto bol požiadaný, aby sa chopil vlády sám. Pre svoj nízky vek však vládnutie odmietol a následne bol ustanovený ďalší regent Ngawang Cchulthim. Tento muž zostal aj po nástupe ôsmeho dalajlámu na trón na regentskom poste ako dôverný radca dalajlámu a do istej miery aj „spoluvládca“. V roku 1786 Ngawang Cchulthim odcestoval na pozvanie čínskeho cisára do Pekingu, kde s ním veľmi dobre zaobchádzali. Číňania si tak u neho chceli urobiť dobré meno a nestratiť tým v Lhase svoj vplyv prostredníctvom ambanov.^[67]

Len čo regent odcestoval do Číny, na povrch vyplával nový pálčivý problém Tibeťanov s nepálskymi Gurkhami. Nepál mal s Tibetom dlhodobé nezhody v obchodovaní, Gurkhov navyše pobúrila tibetská materiálna pomoc Sikkimu, ktorý Gurkhovia napadli. Z toho dôvodu Gurkhovia v roku 1788 zaútočili na Tibet, a to hneď z troch strán. Tibetskej armáde sa podarilo postup Gurkhov čiastočne zastaviť. Keď do Tibetu pritiahla časť čínskej armády, aby podporila Tibet v boji proti Gurkhom, začalo vyjednávanie medzi oboma znepriatelenými stranami. V následnej zmluve sa tibetská strana zaviazala, že bude Nepálu odvádzať tribút a súčasne prišla o časť svojho územia.^[67]

Keď sa po roku 1790 z Číny vrátil Ngawang Cchulthim, rozhneval sa, že Tibet uzavrel s Nepálom takú nevýhodnú zmluvu. Po pokusoch o vyjednávanie s Gurkhami nakoniec odmietol uvedený tribút do Nepálu poslať, krátko na to však v roku 1791 zomrel. Gurkhovia Tibet napadli ešte v tom istom roku. Dobyli pomerne rýchlo Žikace, vrátane kláštora Tašilhünpo, ale tibetská odozva na seba nenechala dlho čakať. Tibetská armáda podporovaná čínskymi jednotkami nielen že už v nasledujúcom roku vytlačila Gurkhov zo svojho územia, ale vytiahla smerom na Nepál. Gurkhovia sa takého postupu zľakli a začali s Tibeťanmi vyjednávať. O výsledkoch rokovaní sa však toho veľa nevie, isté je, že tým sa vojna s Nepálom skončila.^[68]

Mandžusko-čínsky vplyv

Portugalský misionár António de Andrade (1580 – 1634), ktorý ako prvý Európan podal autentické správy o Tibete

Vďaka tomu, že Gurkhov pomáhali poraziť čínske vojská, sa ešte viac upevnil vplyv, ktorý mali v Tibete čínski Mandžuovia. Tí v roku 1792, po skončení vojny s Gurkhami, začali v Tibete dvojročnú reformu verejnej správy, ktorej cieľom bolo získať správnu kontrolu nad tibetským územím prostredníctvom ambanov. Tieto reformačné snahy vychádzajúce od Čchien-lunga spôsobili, že prostredníctvom ambanov Mandžuovia prevzali kontrolu nad Tibetom, ktorá trvala až do konca 19. storočia.^[64] Miera vplyvu ambanov na tibetskú správu však bola v jednotlivých obdobiach veľmi rôzna.

Opätovný vojnový konflikt Tibeťanov s nepálskymi Gurkhami nastal po predčasnej smrti 11. dalajlámu Khädub Gjamccha v roku 1856. Gurkhovia obsadili územie na juhu Tibetu s tým, že sa nedodržiavajú predtým stanovené pravidlá obchodu medzi oboma krajinami. Tibet odpovedal vyslaním vojenskej výpravy, ktorej sa však nepodarilo získať späť územia zabrané Gurkhami. Predstavitelia oboch zemí potom začali vyjednávať; výsledkom bola zmluva o desiatich bodoch podpísaná 24. marca 1856.^[69] V tej sa okrem iného Tibet zaviazal Nepálu odvádzať každoročný tribút 10 000 rupií a rovnako súhlasil s poskytnutím prípadnej pomoci, pokiaľ bude Nepál napadnutý cudzou mocnosťou. Naopak Nepálci sa mali stiahnuť z dobytých území Tibetu, zmluva im tiež poskytovala niektoré obchodné výhody, lepšie, než v predchádzajúcej dobe.^[70]

V roku 1875 zomrel dvanásty dalajláma a za nového svetského a duchovného vodcu Tibetu bol v roku 1878 vybraný chlapec, ktorý prijal meno Thubtän Gjamccho. Do doby, než sa 13. dalajláma ujal vlády, Tibet spravoval najskôr regent Čhökji Gjalcchän Kündeling, po jeho smrti v roku 1886 bol za ďalšieho regenta menovaný Demo Thinlä Rabgjä. Roku 1888 bol objavený 9. pančhenláma, ktorý od dalajlámu prijal meno Lozang Thubtän Čhökji. V polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia sa vtedy devätnásťročný dalajláma chopil tibetského trónu.^[71]

V tomto období bola čínska vláda v tesnom styku s Britmi,^[72] čo sa prejavilo aj na rokovaniach o Tibete. Anglicko bolo vôbec prvou „cudzou“ mocnosťou, ktorá sa začala o Tibet zaujímať po hospodárskej a politickej stránke.^[73] 13. septembra 1876 bola medzi zástupcami Číny a Britského impéria podpísaná zmluva, podľa ktorej mali Briti právo vyslať na tibetské územie výskumnú misiu. Tibetská strana však zmluvu neratifikovala a vstup Britov na svoje územie nepovolila. Podobné zmluvy týkajúce sa Tibetu boli medzi čínskou a britskou stranou podpísané ešte v roku 1886 v Pekingu a roku 1890 v Kalkate.^[72] Kalkatskú zmluvu, týkajúcu sa aj Sikkimu, podpísali indický vicekráľ Lord Lansdowne a lhaský amban Šeng-tchaj. Keďže ani k tejto zmluve Tibeťania neboli prizvaní, tibetská vláda zmluvu odmietla.^[74]

Európania v Tibete

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny objavovania Tibetu Európanmi

Na tibetské územie preniklo do začiatku 20. storočia iba veľmi málo Európanov. Historicky prvá správa o Tibete z pera Európana, ktorý Tibet navštívil, pochádza od františkánskeho misionára českého pôvodu Oldřicha z Pordenone, ktorý Tibet navštívil v prvej polovici 14. storočia.^[75] Prvé autentické správy o Tibete však pochádzajú z doby oveľa neskoršej, a to od portugalského misionára Antónia de Andradeho (1580 – 1634).^[76][77] Prvými Európanmi, ktorí navštívili Lhasu, sa stali jezuiti Johannnes Grueber a Albert Dorville. Do hlavného tibetského mesta dorazili v roku 1661.^[76] Najmä v 18. storočí v Tibete pribúdalo jezuitských a ďalších misionárov (napr. kapucínov), ktorým sa zo začiatku darilo klásť základy misijných staníc. Často však narážali na odpor lámov, ktorí v roku 1745 docielili vyhostenie všetkých misionárov z krajiny.

V roku 1774 prišiel do Žikace škótsky diplomat George Bogle, aby tu zastupoval záujmy Britskej Východoindickej spoločnosti. Bogle do Tibetu priniesol vôbec prvé zemiaky.^[78] Zhruba od polovice 19. storočia sa Tibet snažili preskúmať susední Briti a Rusi, ale aj Američania, Francúzi a Škandinávci. Ich záujmy však boli poháňané skôr politickými než vedeckými ambíciami.^[79] Začiatkom 19. storočia sa Tibet stával pre cudzincov čím ďalej, tým viac neistou krajinou, okrem iného preto, že sa Tibet stal účastníkom Veľkej hry, vojensko-politického sporu medzi Britským impériom a Ruskou ríšou. Koncom 19. storočia sa do Tibetu okrem iných dostal Nikolaj Prževalskij a na prelome 19. a 20. storočia preskúmal Tibet po geografickej stránke švédsky geograf Sven Hedin.

Britské invázie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Younghusbandova expedícia

Príslušníci Younghusbandovej expedície (snímka z roku 1904)

Keď koncom 18. storočia prebiehala vojna medzi Tibetom a Nepálom, tibetská vláda sa rozhodla prerušiť všetky styky s Britmi, pretože členovia vlády ich podozrievali z podporovania Gurkhov.^[80] Všetky obchodné styky medzi Britskou Indiou a Tibetom prebiehali v nasledujúcich desaťročiach sprostredkovane. Časom sa však Briti začali obávať, že by sa Rusi mohli snažiť v Tibete uplatniť svoje záujmy a získať tak kontrolu nad Tibetom, ktorý de facto susedil s Britskou Indiou (na juhu Tibet susedil so Sikkimom, vtedy vazalským štátom Britskej Indie).^[81] Briti sa preto začali snažiť o uplatnenie svojho vplyvu v Tibete, ktorého začiatkom malo byť najskôr nadviazanie obchodných stykov s Tibetom. Keď Briti zistili, že rokovať s ambanmi nevedie k želateľnému výsledku, pretože nemali v Tibete faktický vplyv, začali pomýšľať na priamu komunikáciu s tibetskou vládou.^[82]

Francis Younghusband (1863 – 1942)

Zástanca ofenzívnej politiky, indický vicekráľ Lord Curzon, sa rozhodol, že do Tibetu vyšle expedíciu, ktorá by s Tibeťanmi vyjednávala najmä o sikkimsko-tibetskej hranici. Výprava sa vydala na cestu v roku 1903 a do jej čela sa postavil plukovník Francis Younghusband. Expedícia so stovkami vojakov sa utáborila v Gampadzongu na juhu Tibetu a dožadovala sa vyjednávania s tibetskými úradmi. Po niekoľkomesačných bezvýsledných rokovaniach sa Younghusbandova expedícia, posilnená o niekoľko tisíc vojakov, vydala ďalej do vnútrozemia, až 11. apríla 1904 dorazila do Gjance. Potom sa celá výprava začala presúvať do Lhasy, ktorú dosiahla začiatkom augusta v tom istom roku. Do cesty sa výprave občas stavali tibetskí vojaci, ktorí však neznamenali pre dobre vycvičených a vyzbrojených Younghusbandovych vojakov väčšie nebezpečenstvo.^[83][84] Skôr než Briti dorazili do Lhasy, utiekol 13. dalajláma do Urgy vo Vonkajšom Mongolsku k bogdgegénovi. Younghusband však začal vyjednávať s tibetskými vládnymi úradníkmi, s ktorými podpísal 7. septembra 1904 tzv. Lhaskú zmluvu, v ktorej sa Tibet okrem iného zaviazal, že nebude rokovať s cudzími mocnosťami bez súhlasu Britov a v Gjanke a Ganthoku budú zriadené obchodné stanice.^[85] O dva roky neskôr bola uzatvorená ďalšia zmluva týkajúca sa Tibetu, tentoraz však medzi Čínou a Britmi, ktorá poskytovala Britom kontrolu nad tibetskými pozemkami a cestami.^[86]

Čínska vláda, ktorá videla v britských zásahoch do tibetských záležitostí snahu o ovládnutie Tibetu Britmi, sa začala pokúšať o znovuoživenie svojho vplyvu v Tibete prostredníctvom ambanov. Keď Thubtän Gjamccho pricestoval v roku 1908 do Pekingu, Číňania sa mu snažili pomôcť v jeho snahách o modernizáciu ríše. Súčasne vyslali do Tibetu skúseného diplomata Lien-jüa, aby sa v úlohe ambana rovnako pokúšal o množstvo reforiem a zvýšil tak prestíž cisárskeho dvora v očiach tibetského ľudu. Mandžuovia sa snažili o uplatnenie svojho vplyvu aj v ďalších častiach krajiny a pripravili tak priaznivé podmienky pre príchod čínskych vojsk do Tibetu.^[73] 10. februára 1910 do Lhasy vstúpilo asi dvetisíc príslušníkov čínskej armády, načo 13. dalajláma, ktorý sa práve vrátil z dlhoročného exilu do Lhasy, utiekol do Indie.^[87]

Tibet v rokoch 1912 – 1949

1. januára v roku 1912 bola vyhlásená Čínska republika. Thubtän Gjamccho sa preto vrátil do Tibetu z indického exilu. Čínou zmietala spoločenská a politická kriza a Thubtän Gjamccho v snahe posilniť medzinárodné postavenie Tibetu začal s modernizáciou krajiny.^[88] Dezorientovaná posádka v Lhase sa stále častejšie dostávala do stretov s Tibeťanmi, až s nimi v auguste 1912 uzatvorila prímerie – do januára nasledujúceho roku Tibet opustili všetci čínski vojaci a úradníci vrátane ambanov.^[89] V roku 1913 vydal Thubtän Gjamccho výnos, v ktorom vyhlásil nezávislosť Tibetu.^[90] 11. januára 1913 bola medzi Tibetom a Mongolskom uzatvorená Mongolsko-tibetská zmluva o priateľstve a spojenectve. Zmluva bola prvým konkrétnym prejavom faktickej nezávislosti Tibetu po páde Čchingskej ríše a prvým zmluvným dokumentom, ktorý medzi sebou uzatvorili dve bývalé časti Čchingskej ríše bez toho, aby bola ústredná vláda konzultovaná alebo prizvaná k účasti.^[91]

V roku 1914 Tibet, Čína a Britská India začali rokovať o tzv. Simelskej dohode, ktorá mala vymedziť hranice medzi Britskou Indiou a Tibetom a určiť status Tibetu. Čínska strana sa však k dohodám stavala odmietavo a nakoniec zmluvu nepodpísala. Stanovená hranica dostala pomenovanie McMahonova línia.^[92] Britská a tibetská strana zmluvu ratifikovali, čínska strana však nie.^[93] Vtedajšiu vládu, v ktorej čele stál 13. dalajláma, tvorili kašag (rada ministrov) na čele s ministerským predsedom (silönom), ďalej mníšska rada (jigcchang), rada úradníkov (cikhang) a Národné zhromaždenie zvané Cchongdu.^[94]

Nezáujem, aký mala Čína v nasledujúcich rokoch o postavenie Tibetu, resp. o uplatnenie svojich záujmov na tibetskom území, bol spôsobený najmä čínskou vnútropolitickou situáciou. Oživenie záujmu o tibetskú otázku prišlo v roku 1927 a nástupom Kuomintangu k moci.^[95] V roku 1930 bol Tibet spoločne s Mongolskom vyhlásený za „organickú súčasť Čínskej republiky“ a o štyri roky neskôr bola do Tibetu vyslaná čínska misia vedená generálom Chuang Mu-sungom. Táto výprava zriadila v Lhase stálu agentúru, ktorá mala dozerať na dodržiavanie prímeria na čínsko-tibetskej hranici. Čína sa snažila využiť pre Číňanov relatívne priaznivú politickú klímy v Tibete – probritsky orientovaný 13. dalajláma bol krátko po smrti, nový dalajláma sa ešte nenašiel a nad Tibetom preto dočasne vládol regent.^[95]

V roku 1935 sa v malej andskej dedinke Tagccher narodil Lhamo Döndub, budúci štrnásty dalajláma Tändzin Gjamccho.

Čínska anexia Tibetu

Titulná strana čínskej verzie Sedemnásťbodovej dohody

V dobe od zániku Čchingského impéria do zabrania Tibetu čínskymi vojskami v roku 1949 bol Tibet de facto nezávislým štátom.^[96][97] Niektoré čínske zdroje však tvrdia, že v tejto dobe bol Tibet stále súčasťou Číny a že k jeho osamostatneniu nedošlo.^[98] Vzťahy medzi Čínou a Tibetom sa radikálne zmenili potom, čo z čínskej občianskej vojny vyšli víťazne komunisti. Dňa 1. októbra 1949 vyhlásil predseda Ústredného výboru komunistickej strany Mao Ce-tung vznik Čínskej ľudovej republiky. Tibetská vláda na čele s regentom Tagdag-rinpočhom vyhlásila k 4. novembru 1949 formálnu nezávislosť Tibetu a vyslala k hlavným svetovým mocnostiam mierové misie, ktoré mali tieto krajiny prinútiť, aby uznali nezávislosť Tibetu. Čínska vláda, ktorá nesúhlasila s týmito krokmi, vyslala do Tibetu svoju armádu, aby tak s konečnou platnosťou vyriešila otázku Tibetu a začlenila ho do novovzniknutej ČĽR.^[99] Tibetská vláda ešte v tom istom roku prostredníctvom Spojeného kráľovstva žiadala o prijatie do Organizácie spojených národov^[100] a snažila sa tak ešte na poslednú chvíľu dosiahnuť nezávislosť Tibetu.

V októbri 1950 jednotky Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády vpochodovali do Tibetu, aby „zachránili tri milióny Tibeťanov pred imperialistickým útlakom a zabezpečili ochranu západnej čínskej hranice“.^[101] Vojská tibetskej vlády neboli schopné invázii zabrániť. Dňa 17. novembra toho istého roku bol (o dva roky skôr než predpokladal predchádzajúci plán) intronizovaný 14. dalajláma.^[102] V situácii, kedy bol Tibet obsadený čínskou armádou, tibetskej vláde nezostalo nič, než vyslať do Pekingu delegáciu, ktorá by vyjednávala s čínskou stranou o ďalšom osude Tibetu. Za tibetskú stranu sa rokovaní zúčastnil Ngaphö Ngawang Džigme a čínske úrady reprezentoval Li Wej-chan. Výsledkom bola Sedemnásťbodová dohoda podpísaná 23. mája 1951, v ktorej sa Tibetu okrem iného priznávala autonómia, ale iba v rámci ČĽR.^[99]

Číňanom sa tak podarilo ovládnuť strategicky významné územie, ktoré sa v minulosti už niekoľkokrát fakticky nachádzalo pod čínskou zvrchovanosťou a ktoré teraz bolo nárazníkovým pásmom medzi Čínou a Indiou. Vládca Tibetu, mladý Tändzin Gjamccho, zostal aj po čínskej anexii bábkovou hlavou Tibetu. V septembri roku 1954 sa spoločne s pančhenlámom zúčastnil Všečínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov; obaja najvyšší predstavitelia Tibetu boli zvolení do vysokých postov.^[103]

Tibetský ľud, nespokojný so situáciou ktorá nastala, začal proti čínskej nadvláde, a najmä proti spôsobu vykonávania reforiem, vyvolávať ozbrojené nepokoje. Tie začali najskôr v roku 1956 v Khame a Amde. Hoci boli tieto povstania boli potlačené, protičínske nálady sa šírili ďalej do centrálneho a západného Tibetu. Koncom roku 1956 a počiatkom roku 1957 sa dalajláma vydal do Indie, aby sa zúčastnil osláv sviatku budha džajanti. V Indii sa stretol s Džaváharlálom Néhrúom, s ktorým rokoval o možnom poskytnutí azylu.^[104] Vrcholom snahy Tibeťanov o zbavenie sa čínskej nadvlády bolo Tibetské národné povstanie, ktoré vypuklo 10. marca 1959 a jeho odozvy pokračovali až do nasledujúceho roku. Bolo však krvavo potlačené a v rokoch 1959 a 1960 bolo zabitých okolo 87 000 Tibeťanov. Podľa Vladimíra Liščáka však bolo obetí oveľa viac.^[105]

Dňa 17. marca 1959, tesne pred vypuknutím nepokojov, utiekol Tändzin Gjamccho v sprievode ďalších členov vlády do Indie; neskôr sa usadil v Dharamsale v štáte Himáčalpradéš. Dalajlámu do Indie nasledovalo až 80 000 tibetských utečencov.^[88] V indickej Mansúrii bola roku 1959 ustanovená tibetská exilová vláda s názvom Ústredná tibetská správa a dalajláma prehlásil za neplatnú Sedemnásťbodovú dohodu, ku ktorej boli „tibetský ľud a tibetská vláda donútení hrozbou zbraní“.^[105] Kvôli vyššie zmieneným udalostiam bol dalajláma Čínou prehlásený za zradcu a v Tibete sa prikročilo k urýchlenému šíreniu reforiem „na čínsky spôsob“.^[103]

Tibet pod čínskou správou

Dalajláma pri stretnutí s Georgom Bushom roku 2007

Dňa 1. septembra 1965 bola oficiálne zriadená Tibetská autonómna oblasť, ktorá však zaberá iba západnú časť provincie Kham a Ü-Cang, teda asi polovicu historického Tibetu. Amdo a východná časť Khamu sa stali súčasťou provincií Kan-su, S'-čchuan, Čching-chaj a Jün-nan.^[106] V roku 1966 sa začala kultúrna revolúcia, ktorá fakticky trvala až do roku 1976. V tomto období sa v Tibete ničili budhistické kláštory a ďalšie kultúrne pamiatky, pálili sa knihy a Tibeťanov stíhali vlny represálií. Uvoľnenie nastalo až v roku 1978, kedy čínska vláda zaujala voči Tibetu liberálnejšiu politiku. Od tohto roku sa začali znovu otvárať knižnice, začala sa zlepšovať všeobecná vzdelanosť a zdravotná starostlivosť, začala obnova kláštorov a Tibet bol sprístupnený turistom.^[103]

Jeden zo železničných mostov vybudovaných pre trať Golmud – Lhasa (fotografia z roku 2007)

Koncom 80. rokov vôbec po prvý raz začal dialóg medzi predstaviteľmi Číny a tibetskou exilovou vládou. V roku 1987 dalajláma predniesol vo Washingtone prejav, v ktorom sa dožadoval nie nezávislosti Tibetu, ale najmä dodržiavania ľudských práv na tibetskom území, zastavenia systematického osídľovania Tibetu čínskymi rodinami a volal po väčšom dôraze na ochranu tibetského životného prostredia. Čínska vláda však jeho požiadavky odmietla, čo pobúrilo obyvateľov Lhasy, ktorí sa odhodlali k otvorenému protestu. Protesty pokračovali aj v nasledujúcom roku; čínska strana ich však vždy potlačila a aj napriek radu obetí na oboch stranách a tisícom zatknutých Tibeťanov ich označila za nevýznamné protesty niekoľkých nespokojných Tibeťanov. V roku 1988 sa dalajláma pri prejave v Štrasburgu zriekol snahy o nezávislosť Tibetu.^[107] Dalajlámove snahy sa sústredia predovšetkým na dodržiavanie základných práv a slobôd Tibeťanov a na rokovanie o statuse Tibetu v rámci ČĽR.

Po ďalšej vlne nepokojov v roku 1989 bolo v Tibete vyhlásené stanné právo.^[88] Cudzincom bol vstup na tibetské územie na ďalšie tri roky zakázaný (v roku 1992 bol síce obnovený, od tej doby je však pre vstup do Tibetu potrebné zvláštne vízum).^[108] V tom istom roku dostal Tändzin Gjamccho Nobelovu cenu mieru. Počiatkom roku 1990 pozval Václav Havel vo svojom novoročnom prejave 14. dalajlámu na návštevu Česko-Slovenska a dalajláma túto ponuku prijal. Havel ako vôbec prvá hlava štátu pozval dalajlámu na oficiálnu návštevu nejakej krajiny – do tej doby sa ostatné štáty zdržiavali pozvaní dalajlámu na oficiálne návštevy, pretože sa báli ohrozenia obchodných stykov s Čínou.^[109]

V deväťdesiatych rokoch sa dalajláma stretol s mnohými čelnými predstaviteľmi rôznych krajín vrátane Billa Clintona či George H. W. Busha, s ktorými rokoval o tibetských záležitostiach. V poslednom desaťročí 20. storočia nastalo rozštiepenie vo dvoch azda najdôležitejších líniách tulkov po dalajlámovi, a to v línii karmapov a pančhenlámov. Snaha Tibeťanov o prijatie lepších podmienok pre Tibet však neutícha. V roku 1996 skončila hladovka šiestich členov Kongresu tibetskej mládeže násilným zásahom indickej polície, pri čom sa jeden z Tibeťanov, Thubtän Ngöndub upálil.^[88] V roku 2006 bola spustená prevádzka Čhingchajsko-tibetskej železnice na trase Golmud – Lhasa, ktorá zaisťuje železničné spojenie Tibetu a ČĽR. V súčasnej dobe sídli Ústredná tibetská správa stále v indickej Dharamsale a jej vrcholný predstaviteľ 14. dalajláma sa venuje hlavne prednáškovej činnosti, písaniu kníh a povinnostiam spätým s postavením hlavy tibetskej exilovej vlády.

Referencie

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• KOLMAŠ, Josef. Panoráma biologické a sociokulturní antropologie: modulové učební texty pro studenty antropologie a "příbuzných" oborů. 11, Tibet z antropologické perspektivy. Brno : Nadácia Universitas Masarykiana, 2002. ISBN 80-2102-8874. (po česky)
• KOLMAŠ, Josef. Tibet: dějiny a duchovní kultura. Praha : Argo, 2004. ISBN 80-7203-6270. (po česky)
• LIŠČÁK, Vladimír. Dějiny Číny, Taiwanu a Tibetu v datech. 1. vyd. Praha : Libri, 2008. 782 s. ISBN 978-80-7277-364-0.
• ROUX, Jean-Paul. Dějiny střední Asie. Praha : Nakladateľstvo Lidové Noviny, 2007. ISBN 978-80-7106-867-9. (po česky)
• Starověký Tibet. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-844-4. (po česky)
• ŽAGABPA, Cipön Wangčhug Dedän. Dějiny Tibetu. Praha : Nakladateľstvo Lidové Noviny, 2000. ISBN 80-7106-410-6. (po česky)

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Tibetu

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Články o histórii Tibetu
• History of Tibet

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Tibetu na českej Wikipédii.