Chrupka alebo hovorovo (a po česky) chrupavka^[1] (lat. cartilago, gr. chondros) je druh spojivového tkaniva. U bezstavovcov sa vyskytuje len zriedka (napr. u slimákov), u stavovcov spolu s kosťami tvorí kostru.

Vývoj chrupky

Chrupka je pôvodom z mezenchýmu. Z jeho buniek vzniká tzv. prochondrálne tkanivo, pričom sa bunky začínajú obklopovať medzibunkovou hmotou a vzájomne sa tak od seba vzďaľovať. Na povrchu pribúda hmota chrupky apozíciou (pripojovaním vrstvičiek nového materiálu) z perichondria.

Zloženie chrupky

Chrupka je pevná a pružná, nie tvrdá. Na jej stavbe sa podieľajú nasledovné zložky:

• bunky - chondrocyty, produkujú prekurzory medzibunkovej hmoty
• medzibunková hmota - je tuhá a priesvitná. Základnou zložkou je gélovitý polymér chondromukoid, zložený s mukoproteínov a chondroitínsulfátov, a kolagénne (najmä kolagén II) alebo elastické fibrily - podľa typu chupavky.
• perichondrium
• cievy - len minimálne množstvo, väčšinou žiadne. Do chupavky sa cievy dostávajú pasívne pri vývoji, kedy ich chrupkovité tkanivo obrastá. Aktívne vnikanie ciev do chrupky je väčšinou prejavom jej ochorenia.

Väčšie chrupky majú pravidelnú vnútornú štruktúru, ktorá sa skladá so základných stavebných jednotiek - chondrónov. Chondrón je tvorený skupinkou chondrocytov, obklopených medzibunkovou hmotou a obkrúžených zväzkami fibríl - vzniká tak drobný „vankúšik“ ktorý zvyšuje pružnosť a pevnosť chrupky.

Druhy chrupky

Podľa štruktúry základnej hmoty rozlišujeme štyri druhy chrupky:

• bunkovú
• hyalínnu
• elastickú
• väzivovú

Bunková chrupka

Bunková alebo parenchýmová chrupka je základným embryonálnym typom, z ktorého sa vytvárajú všetky ostatné. Tvoria ju najmä bunky mechúrikovitého tvaru s minimálnym množstvom medzibunkovej hmoty. Trvalo sa nachádza len v telách malých hlodavcov, aj to len v malom množstve.

Hyalínna chrupka

Je najrozšírenejším typom, pre svoju čiastočnú priehľadnosť sa niekedy označuje aj ako sklovitá („hyalos“ znamená grécky „sklo“). Vyskytuje sa už u mnohoštetinavcov (Polychaeta), tvorí subradulu ulitníkov (Gastropoda), kostru žralokov (Selachiformes) (u veľkých druhov inkrustovaná CaCO3). Vytvára zárodočný skelet vyšších stavovcov (postupne osifikuje), a v dospelosti tvorí iba hrtan, konce rebier, spevňuje nos a vytvára kĺbové chrupky.

Tento typ chrupky je ohybný a elastický, belasej až modrastej farby. Oválne chondrocyty sklovitej chrupky sú uložené v „komôrkach“ medzibunkovej hmoty buď jednotlivo, alebo v skupinách (tzv. izogenetické skupiny). U staršej chrupky prevláda medzibunková hmota (viac ako 95%), u mladšej sú bunky hustejšie vedľa seba. Základná hmota je buď amorfná, tvorená z mukopolysacharidov a vody (až 80 %), alebo vláknitá, tvorená z jemnej siete kolagénových fibríl, ktorá je zaliata do amorfnej hmoty. Na povrchu je chrupka obalená väzivovým obalom z tuhého kolagénu s prímesou elastických vlákien – perichondriom.

Elastická chrupka

V základnej hmote má tento typ chrupky okrem kolagénových aj veľa elastických vlákien. Chondrocyty sú rovnomerne rozložené, netvoria skupiny. Farba chrupky je žltkastá, málo priesvitná. Je veľmi pružná. Vyskytuje sa v ušnici, sluchovej a Eustachovej trubici, v epiglottis.

Väzivová chrupka

Vyskytuje sa pomerne vzácne. Je matná, biela, nepriehľadná. V jej medzibunkovej hmote výrazne prevažujú hrubé zväzky kolagénových vláken, amorfnej hmoty a buniek je málo. Tento typ chrupky dobre odoláva tlaku i ťahu a u stavovcov sa vyskytuje v podobe medzistavcových platničiek, meniskov a v spone lonovej kosti.

Referencie

Pozri aj

• Väzivo
• Kĺb
• Synchondróza
• Kosť

Zdroj

• ČIHÁK, Radomír. Anatomie 1. 3. vyd. Praha : Grada, 2011. ISBN 978-80-247-3817-8. Kapitola Chrupavka, s. 19-21. (po česky)