Chemické zbrane sú prostriedky hromadného ničenia, sú to predovšetkým bojové otravné látky a prostriedky, ktorými sa otravné látky dopravujú na nepriateľa (chemická munícia, špeciálne vozidlá, prístroje a pod.). Ich účelom je hromadné ničenie živej sily alebo zamorenie terénu a objektov v ňom^[1]. Použitie chemických zbraní formálne odsúdila veľká časť svetových krajín. Napriek tomu držia mnohé krajiny stále vo svojom arzenále zbrane, ktoré možno použiť na vedenie chemickej vojny.

Typy

Chemické zbrane možno rozdeliť do týchto základných kategórií na:

• všeobecne jedovaté látky (napr. kyanovodík)
• pľuzgierotvorné látky (napr. yperit)
• nervovoparalytické látky (napr. sarín, soman, tabun; VX, látky typu novičok)
• dráždivé otravné látky (napr. plyn CS)
• psychoaktívne látky (napr. látka BZ)
• dusivé (napr. fosgén)

Medzinárodné právo

Chemické zbrane boli použité v niektorých konfliktoch a majú potenciál byť použité v niektorých ďalších konfliktoch. V platnosti sú početné medzinárodné dohody týkajúce sa obmedzení používania chemických zbraní. Medzi medzinárodné dohovory týkajúce sa zákazu použitia chemických zbraní patria hlavne Ženevský protokol (1925) a Dohovor o chemických zbraniach, ku ktorej sa od roku 1968 pridalo 188 krajín.

Dejiny

Chemické zbrane boli v širokej miere po prvýkrát použité počas prvej svetovej vojny. Z 15 000 zasiahnutých vojakov, pri ich prvom použití, vtedy zahynula asi jedna tretina. Vysokú úmrtnosť malo na svedomí absolútne prekvapenie. Bez ochranných pomôcok boli jednotlivci vystavení ich použitiu bezbranní.

Počas druhej svetovej vojny nedošlo k masovému použitiu chemických zbraní. V Európe bolo známe hlavne ich použitie v niektorých vyhladzovacích táboroch ako lacný spôsob vraždenia väzňov. Známa je najmä látka Zyklon B, obsahujúca prudko jedovatý kyanovodík.

V povojnovom období je známe použitie chemických zbraní napr. počas iracko-iránskej vojny.

Referencie

Chemický portál

Tento článok týkajúci sa vojenstva je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.