O architektonickom umení Byzantskej ríše bližšie pozri byzantská architektúra.

Mozaika Deésis, detail Ježiš Kristus ako Pantokratora, 13. storočie, Hagia Sofia, Istanbul

Vrcholné dielo byzantského umenia, Hagia Sofia (dnes mešita). V chráme sa nachádza početné množstvo byzantských mozaík, väčšina fresiek v chráme sa nezachovala.

Byzantské výtvarné umenie je podmnožinou stredovekého výtvarného umenia. Štýlom nadväzuje na antické kresťanské umenie.^[1] V užšom zmysle ide o výtvarné umenie (a čiastočne aj architektúru) na území byzantského štátu.^[2] V širšom zmysle ide aj o umenie v byzantskom politickom a kultúrnom okruhu^[2] (t. j. napr. na území Srbska, Bulharska, Ruska a i.^[1], v tomto zmysle možno skôr hovoriť o byzantskom štýle/slohu^[3]). Jednotlivé prístupy k pojmu byzantské (výtvarné) umenie sa u jednotlivých autorov čiastočne líšia.

Charakteristika a definícia

Kunsthistorickým pojmom sa byzantské umenie stalo v 17. storočí. Priekopníkmi v tomto smere bol Labbé a Du Cange.^[4] Vecný vedecký obsah pojmu však nebol dlhodobo vyjasnený a byzantské umenie bolo ešte aj v 19. a 20. storočí predmetom mnohých diskusií a polemík.

Početné možné definície poskytuje The New Catholic Encyclopedia. Ako najjednoduchšiu, no neuspokojivú označuje definíciu byzantského umenia ako: umenia produkovaného a občanmi a pre občanov ríše, ktorá bola sústredená v Konštantínopole od v rokoch 330 – 1453. Byzantské umenie ďalej opisuje aj ako umenie neskoroantické, ranokresťanské, umenie východnej ortodoxnej cirkvi, umenie Východorímskej ríše a východné stredoveké umenie, pričom aj tieto definície nepovažuje za dostačujúce.^[5]

Umenie vo všeobecnosti môže byť rozdelené medzi sekulárne (svetské) a sakrálne (náboženské). Svetské byzantské umenie v architektúre reprezentovali najmä paláce, pamätníky, cisterny či fortifikačné stavby, v umení následne početné veci dennej spotreby (šperky, knihy, riady,...). Oveľa známejšie a historicky významnejšie je byzantské umenie sakrálne (= náboženské, teologické, mystické), ktorého početné ukážky sa zachovali do dnešných dní. Ide napr. o chrámy a monastiere v architektúre či ikony, fresky, kríže a sakrálne predmety vo výtvarnom a úžitkovom umení.^[6][7]

David Talbot Rice v tomto duchu byzantské umenie opisuje ako „predovšetkým kresťanské umenie, oddané poslaniu cirkvi a určené ilustrovať jej vieru a viac alebo menej riadené zákonmi cirkvi.“^[8]:7 Sakrálne diela (a najmä figurálne výjavy) z byzantského obdobia nezvykli mať v danej dobe primárnu autonómnu umeleckú hodnotu. Náboženský ráz byzantského umenia si vyžadoval určitý stupeň abstrakcie, keďže myšlienkový základ umeleckej figurálnej kompozície bol z teologického hľadiska významnejší ako reálnosť a podobnosť prírode. Šlo preto o umenie vedomé si svojho cieľa (chvála Boha), ktorý determinoval jeho podoby.^[8]:7

Prejavy byzantského umenia neboli vnímané ani tak umelecky, ako skôr duchovne. Byzantský umelec bol predovšetkým remeselník, ktorý musel pri tvorbe svojich svojich diel (a najmä pri ikonách) prísne dodržiavať stanovené teologické aspekty a závery ekumenických koncilov či miestnych synod. Niektoré diela síce niesli aj osobitnú pečať ich autorov, vo všeobecnosti sa však prezentovalo „neosobným, anonymným a kolektívnym spôsobom“^[6].

Byzantské umenie je dodnes úzko spojené s umením pravoslávneho kresťanstva. I preto byzantské umenie nemožno vnímať len geograficky, ale aj duchovne. Je prítomné všade tam, kde sa dostal vplyv byzantskej teológie, resp. byzantský obrad.^[6] Prelínalo sa teda najmä s umením gruzínskym, koptským a arménskym, neskôr aj s umením slovanských krajín. Obsahuje však aj prvky orientálne, perzské a islamské či prvky antiky.^[9] Územie, ktoré byzantské umenie (a kultúra) ovplyvnilo rusko-anglický historik Dimitrij Obolensky nazval byzantský commonwealth.^{[10][pozn. 1]}

Byzantská numizmatika a sfragistika bez ohľadu na ich aktuálnu umeleckú hodnotu poskytujú neoceniteľné predpoklady pre chronologickú a ikonografickú systematizáciu pamiatok byzantského umenia.^[11]

Vznik

Počiatky byzantského umenia a architektúry datujú jednotliví autori rozlične. Neraz bývajú kladené už do čias rímskeho cisára Konštantína I.^[12][11][13] Iné pramene hovoria o byzantskom umení až od iných historických udalostí (pozri aj kap. Periodizácia).

Encyklopedie Byzance (Vavřínek, Balcárek) uvádza, že dnes je „všeobecne prijímaný názor, že byz. umenie je skôr syntézou umenia celej vtedajšej oikumené, teda, že prepracovalo alebo absorbovalo umenie východných provincií a Východu vôbec.“^[6] Encyklopédia Pyramída jeho ranú podobu definuje ako „slohový konglomerát, v ktorom sa okrem gréckych prvkov výrazne prejavovali aj orientálne štylistické hľadiská“^[4]. Poukazuje pritom na perzské a islamské umenia, vplyvy z Kaukazu a neskôr aj zo slovanských krajín.

Vývoj byzantského umenia a architektúry sa taktiež spája s procesom historického vyčlenenia Byzantskej ríše z východnej časti Rímskej ríše po založení mesta Konštantínopol (4. storočie), obsadením západnej časti ríše v roku 476, s postupujúcou christianizáciou pôvodne pohanskej ríše, a najmä s vládou cisára Justiniána I. ako aj dokonaním helenizácie (grekizácie) pôvodne latinskej správy rímskeho štátu za vlády Hérakleia. Podľa zrejme prevládajúcej mienky sa z hľadiska umenia individualizácia osobitného byzantského štýlu s určitosťou zavŕšila za vlády Justiniána I., keď byzantské umenie dosiahlo svoj prvý zlatý vek a stalo sa „vedomou svojbytnou umeleckou kategóriou“^[4]. Následne sa ďalej vyvíjalo v priebehu nasledujúcich desiatich storočí a prežilo i zánik Byzantskej (Východorímskej) ríše v roku 1453. Aj po zániku Byzancie však naďalej ovplyvňovalo celý rad národných umeleckých prúdov postbyzantského umenia.^[1][2]

Periodizácia

V odbornej literatúre sa možno stretnúť s viacerými rozličnými členeniami byzantského umenia a architektúry. Medzi niektoré delenia, ktoré používajú významné publikácie patri napr.:

Encyclopaedia Beliana byzantské výtvarné umenie a architektúru delí na: „tri veľké obdobia: na obdobie od zač. vlády Justiniána I. Veľkého do konca obrazoborectva, obdobie macedónskych a komnénovských cisárov a obdobie palaiologovskej renesancie“^[2]. K obdobiam následne radí nasledujúce časové intervaly: 527 – 60. roky 9. stor. (1. obdobie); 867 až 1453 (2. obdobie) a 1261 až 1453 (3. obdobie). Ide skôr o širšie koncipované obdobia, ktoré v sebe zahŕňajú kratšie úseky, ktoré iní autori vymedzujú aj samostatne (pozri ďalej). Koncový časový údaj pri druhom (t. j. macedónskom a komnénovskom) období (1453) uvádza zrejme chybne, alebo nie v čisto chronologickom (resp. užšom) význame.

Tri obdobia podľa politických udalostí rozoznáva aj The New Catholic Encyclopedia: ranobyzantské (pol. 4. storočia – pol. 6 storočia), strednobyzantské (9. storočie – 1204) a neskorobyzantské (1261 – 1453).^[5]

Česká Encyklopedie Byzance voľnejšie a menej systematickejšie (t.j. nie v striktných intervaloch) rozpoznáva v rámci historického vývoja ranokresťanské obdobie (= východorímske umenie do vlády Justiniána I., pričom deklaruje: „dejiny byz. umenia sú tesne spojené so založením Konštantínopola a s presunutím centra ríše na Východ...“), vládu Justiniána I. (6. storočie), ktorú vníma ako prelomovú, zásahy obrazoborceckého hnutia (8. – 9. storočie), obdobie vlády Macedónskej dynastie (867 – 1057), umenie v dobe Komnénovcov (1081 – 1185), umenie v dobe okupácie Konštantínopola a palaiologovské umenie.^[6] Preferuje teda skôr voľnejšie chronologické členenie, pričom periódy nevymedzuje striktne a priamo, ako niektorí iní autori. Justiniánske obdobie a obrazoborectvo; macedónske a komnénovské umenie; ako aj obdobie prechodné (v exile) a palaiologovské systematicky spája v troch spoločných odsekoch. Pod heslom byzantská architektúra následne ešte voľnejšie popisuje vývoj chronologicky a nevymedzuje, resp. nepomenuváva všetky jednotlivé obdobia.^[14]

Slovenská časopisecká encyklopédia Pyramída rozpoznáva v rámci byzantského umenia: justiniánske (= ranobyzantské obdobie); obdobie obrazoboreckých búrok (= obrazoborectvo; 726 – 843); obdobie renesancie byzantského umenia za macedónskych cisárov a Komnénovcov (= strednobyzantské obdobie, deuterobyzantské obdobie; 843 – 1204) a palaiologovské obdobie (=neskorobyzantské obdobie, renesancia za vlády Palaiologovcov; 1261 – 1453).^[4]

Encyklopédia archeológie člení periodizáciu byzantského umenia na štyri obdobia: 1. začiatočné obdobie Justiniána a jeho nástupcov, 5. – 7. stor.; 2. obdobie ikonoklazmu 726 – 843; 3. obdobie druhého rozkvetu za vlády macedónskej dynastie, 2. pol. 9. storočia – 1. pol 11. stor.; 4. obdobie Palaiologovcov 13. – 15. stor. Na druhú stranu byzantské umenie a literatúru čiastočne zjednodušujúco opisuje ako „statické, bez vývoja“^[15].

Americký The Oxford Dictionary of Byzantium (ed. A. Kazhdan) v hesle od Anthonyho Cutlera o umení jednotlivé obdobia nevymedzuje a nepomenuváva.^[16] V rámci hesla byzantská architektúra od Slobodana Ćučića rozpoznáva „zhruba sedem“ chronologických období, pričom ich delí chronologicky: (1.) 4. – 5. storočie, ktoré popisuje ako prechodné obdobie; (2.) 6. storočie; (3.) 7. storočie – polovica 9. storočia, ktoré charakterizuje ako obdobie krízy; (4.) pol. 9. – 11. storočia, t. j. obdobie vlády Macedónskej dynastie; (5.) 12. storočie, t. j. obdobie vlády Komnénovcov; (6.) 13. storočie, t. j. obdobie latinskej okupácie Konštantínopola; (7.) 14. – 15. storočie, t. j. obdobie vlády Palaiologovcov. Obdobia nazýva primárne iba číslovkou, prípadné iné pomenovanie obsahuje opis danej etapy.^[17]

Poľské encyklopedické dielo Encyklopedia kultury bizantyńskiej poskytuje členenie čiastočne odlišné. Za prvé obdobie vymedzuje obdobie ranobyzantské (330 – 726), ktoré malo vrchol zažiť počas vlády Justiniána I., obdobie ikonoklastické (726 – 843), obdobie strednobyzantské (843 – 1204), ktoré malo rozkvet počas vlády macedónskych a komnénovských panovníkov, obdobie Latinského cisárstva (1207 – 1261), obdobie neskorobyzantské (aj palaiologovská renesancia; 1262 – 1453) a obdobie pobyzantské, ktoré malo viaceré fázy.^[11]

Odlišný prístup zvolili tvorcovia amerického Dictionary of the Middle Ages, ktorí v bližšie popisujú len byzantské umenie v rokoch 843 – 1453 a pre ranejšie obdobie odkazujú na heslo o ranokresťanskom umení a architektúre. Dané obdobie v sekciách člení na obdobie Macedónskej dynastie (867 – 1056), umenie Komnénovcov a Angelovcov, (1081 – 1204), obdobie latinskej okupácie Konštantínopola (1204 – 1261) a obdobie Palaiologovcov (1261 – 1453).^[18]

Doteraz jediná všeobecne orientovaná, pôvodom česko-slovenská monografia Dějiny Byzance od kolektívu zoskupeného okolo Bohumily Zástěrovej rozlišuje v rámci kapitoly o umení nasledujúce podcelky vo vývoji byzantského výtvarného umenia a architektúry: predbyzantské umenie/predbyzantská architektúra, umenie od vlády Justiniána do začiatku ikonoklastického obdobia (justiniánske umenie/architektúra), obdobie ikonoklasmu (v rámci neho rozlišuje dve: 724 až Nicaea II. a 815 až 843; umenie pred týmto obdobám nazýva aj predikonoklastickým^[19]:450, umenie macedónskej a komnénovskej epochy, a umenie palaiologovskej epochy. Záver kapitoly sa v dvoch odsekoch venuje odkazu byzantského umenia, pričom deklaruje: „Pádom Konštantínopola umenie byzantského sveta nekončí. Jednak pokračuje v susedných ortodoxných štátoch, jednak žije v múroch kláštorov, alebo sa posúva na pozície ľudového prejavu...“^[19]:471 Pojem predbyzantské umenie pozná aj Encyklopedie umění středověku, ktorá ho vymedzuje intervalom 4. až 6. storočie.^[20]:42

Slovenská mutácia Wikipédie, najmä pre prehľadnosť, rozlišuje v článkoch obdobia podľa chronológie, pridržiavajúc sa (ak je to možné) jednotlivých panovníckych dynastií a etáp nasledovne: ranokresťaské umenie, umenie v justiniánskom a hérakleianskom období, umenie v období obrazovorectva, umenie v macedónskom období, umenie v komnénovskom a angelovskom období, umenie v exilovom (prechodnom) a palaiologovskom období a postbyzantské umenie, v ktorom opisuje byzantské výtvarné umenie a architektúru aj v širšom význame pojmu.

Vývoj byzantského umenia

Mauzóleum Gally Placidie, 5. storočie, Ravenna, Taliansko

Katakomby svätých Marcellina a Petra, pred. 5. storočím, Rím, Taliansko

Brescijská kresťanská skrinka, 4. storočie, Museo di Santa Giulia, Brescia

Kalixtove katakomby, 4. storočie, Rím, Taliansko

Kláštor svätej Kataríny Alexandrijskej na Sinaji, 6. storočie, Egypt

Interiér Baziliky San Vitale, 6. storočie, Ravenna, Taliansko

Ranokresťanské umenie (1. – 6. storočie)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ranokresťanské umenie

Pretože v umení na území Rímskej ríše v prvých storočiach neexistovali výraznejšie rozdiely medzi západom a východom, býva dozrievajúce kresťanské umenie až do vlády Justiniána I. býva nazývané skôr ranokresťanským umením (iní autori obdobie od 3. storočia na kresťanskom Východe nazývajú aj predbyzantským obdobím alebo ho včleňujú do ranokresťanského obdobia, pozri Periodizácia).

Pre prvotný odpor Rímskej ríše ku kresťanom boli Kristovi nasledovníci v prvých troch storočiach nútení svoju vieru tajiť, a z toho dôvodu i najranejšie kresťanské umenie existovalo len na ukrytých miestach - ako napríklad v katakombách. Situácia sa zmenila v 4. storočí po tom, čo bolo prijatých viacero právnych noriem a najmä tzv. Milánsky edikt, ktorý zrovnoprávnil náboženstvá v ríši, a ktorý povolili kresťanom vykonávať svoje obrady verejne.

S rozvojom kresťanstva začali na území ríše vznikať prvé chrámy a prvé umelecké predmety cirkevného charakteru. Umeleckými centrami ranokresťanského umenia sa stali prvé biskupské obce - Rím, Konštantínopol (ktorý bol založený ako typické kresťanské mesto), Antiochia, Jeruzalem a Alexandria. V neskoršom období k umeleckým centrám patrili aj talianske mestá Miláno a Ravenna. Známe pamiatky sú i dodnes zachované Galériov oblúk a rotunda v Solúne zo 4. storočia či mauzóleum Gally Placidie v Ravenne.

S rozvojom pútnictva od tretieho storočia vzniká veľké množstvo chrámov a rozvíja sa umenie tvorby mozaiky. Tá sa postupne sťahuje z podláh na steny a klenby, kde symbolizuje vyšší duchovný svet. Na miestach významných hrobov vznikajú zdobené sarkofágy. Rozvíja sa reliéfová plastika, najčastejšie sa používa slonovina z alexandrijských a antiochijských dielní. Používajú sa taktiež drahé kovy. Naopak, znižuje sa množstvo priestorových sochárskych diel, nakoľko cirkev už na 1. nicejskom koncile odmietala idolatriu - uctievanie idolov.^{[19]:423 – 424}

Maliarstvo sa v ranokresťanskom období nachádzalo skôr v úzadí. Existovala dosková maľba a početné boli aj knižné iluminácie, avšak len málo z nich sa zachovalo do dnešných dní a viaceré z nich len ako neskoršie kópie.^{[19]:423 – 424} Vďaka obchodu s ďalekým východom sa v Byzantskej ríši rozvinula i výroba z východných materiálov a hodvábu, v tomto období však ešte len obmedzene pre čínsky monopol s hodvábom.

Justiniánske a herákleianske obdobie (6. – 7. storočie)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období

Prvé vrcholné obdobie pre byzantské umenie začína za vlády Justiniána I., keď sa v Byzantskej ríši (Východorímskej ríši) naplno rozvíja kláštorný život a dochádza k vzniku viacerých kultúrnych pamiatok náboženského charakteru. Vzniká Kláštor svätej Kataríny na Sinaji, najväčšia súdobá bazilika na svete Hagia Sofia, či jej predchodkyňa Hagia Sofia Malá (pôvodne Chrám svätých Sergia a Bakcha), Chrám svätých Apoštolov (mauzóleum) a mnohé ďalšie. O mnohých stavbách sa žiaľ dozvedáme len z dobových svedectiev (medzi nimi najmä Prokopiove De aedificiis - O stavbách.^[19]:426

Pri budovaní sa využíval najmä mramor a tehla, bežnými ale boli aj iné kamene. Často sa využíval materiál zo starších, najmä pohanských, budov. Klasické rímske monumentálne sochárstvo postupne ustupuje drobnému dekoratívnemu umeniu.^[4] Drobná plastika v tomto období dosahovala veľkú úroveň. Ešte za vlády cisára Justiniána I. vzniklo viacero sôch, ich počet ale naďalej klesal. Spravidla sa o nich dozvedáme len zo správ historikov.^[19]:433 Byzantské budovy zdobili stĺpy so zdobenými hlavicami a cibóriami. Uplatňovala sa výzdoba štukou.^[4] Reliéfna výzdoba je charakteristická rastlinnou a zvieracou tematikou.^[4] Rozvíja sa drevorezba a rezba do slonoviny.

Nanebovstúpenie Pána, Rabulov evanjeliár, 586, Bibliotheca Laurenziana, Florencia

6. storočie bolo zlatým obdobím byzantských kníh a ilustrátorstva. Vznikali nové rukopisy i odpisy starších diel. Zvitky postupne nahradili kódexy.^[2] Známe sú dve iluminátorské tradície: helenizujúca alexandrijská a ázijsko-orientálna vyznačujúca sa monumentálnosťou.^[4] Známe sú tzv. purpurové rukopisy písané na purpurom zafarbený pergamen^[19]:437, medzi významné diela patrí najmä Rabulov a Rossanský evanjeliár.^[5][6]

V 5. storočí sa rozvíja tvorba ikon - doskových malieb, ktorá mala najmä náučno-teologický charakter. Historicky vychádzala z tradície zobrazovania rímskych cisárov a z orientálnej tradície zobrazovania zosnulých. Jej pôvod možno badať v Palestíne a Sýrii. Byzantský umelec už na rozdiel od svojho antického predchodcu svoje objekty nezobrazoval ako predmety zobrazujúce ľudskú (telesnú) krásu, ale prostredníctvom alegórie sleduje jej duchovnú stránku a vlastnosti. Najznámejšie ikony z tohto obdobia sa zachovali práve v Kláštore svätej Kataríny Alexandrijskej.

Mozaika svätého Demetera Solúnskeho,a dvoch donátorov 7. – 8. storočie, Chrám svätého Demetera Solún

Rozvíjala sa mozaika, ktorá zobrazovala ako duchovné, tak i svetské motívy. O svetských motívoch sa dnes už ale dozvedáme najmä z historických materiálov. Časť z nich sa dochovala v Ravenne. Významná bola duchovná mozaika, avšak podľa dobových správ hlavné chrámy v Konštantínopole v tomto období nemali figurálne mozaiky. Tie mali vzniknúť až za vlády Justína II.

Značný bol rozsah úžitkového umenia, ktoré však bolo v priebehu storočí často prerobené na iné predmety. Významným nálezom z toho obdobia bol poklad strieborných mís nájdených v roku 1902 na Cypre. V roku 552 sa v Byzancii po tom, čo sa dvom mníchom podarilo z Číny priniesť priadku morušovú začalo s výrobou hodvábu. Ten sa používal na rozličné účely (závesy, šatstvo, či dokonca pri mumifikácii). Najstaršie dochované kusy pochádzajú zo 7. storočia. Vzory na látkach boli najmä loveckého a zvieracieho charakteru, ornamenty boli ovplyvnené perzským sásánovským umením.^[19]:440

V siedmom storočí v Byzantskej ríši doznievalo vrcholné justiniánske obdobie. Boje s Peržanmi a neskôr i Arabmi a avarsko-slovanskými nájazdníkmi mocensky i ekonomicky oslabili Byzantskú ríšu, takže sa obmedzil i rozpočet pre rozvoj umenia. Prestali vznikať nové stavby podobe veľkého významu ako za Justiniána a umenie sa prenieslo najmä do tvorby mozaík. Na rozdiel od ťaživej doby mozaiky z tohto obdobia žiaria svojou farebnosťou a leskom. Využívajú sa kamenné, sklenené a smaltové kamene. Najznámejšou mozaikou z tohto obdobia sa nachádza v Chráme svätého Demetera v Solúne.

V tomto období sa taktiež v cirkevných kruhoch začína prejednávať a kanonicky presnejšie upravovať požadovaná výzdoba a vybavenie chrámov, mení sa prístup Byzantíncov k náboženstvu a v niektorých úvahách sa (i pre arabský vplyv) začína odsudzovanie terajšieho kresťanského umenia - a to najmä ikon.

Obrazoborecké fresky z 9. storočia na ostrove Naxos, Kostol svätého Kyriaka

Apsida chrámu s jednoduchou obrazoboreckou mozaikou kríža, 8. storočie, Chrám Hagia Irena, Istanbul, Turecko

Umenie v období obrazoborectva (730 – 843)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v období obrazoborectva

Obdobie obrazoborectva (ikonoklazmus) sa rozdeľuje do dvoch hlavných vĺn. Prvé obdobie boja proti uctievaniu ikon sa začalo v roku roku 724 a trvalo až do vlády cisárovnej Ireny a usporiadania Druhého nicejského koncilu v roku 787. Druhé obdobie ikonoklazmu trvalo v rokoch 815 až 843.

Príčin ikonoklazmu bolo viacero a ich jednotlivý konkrétny vplyv sa často nedá dokázať priamo. Jednak boli duchovného charakteru. V cirkevných kruhoch sa už dlhší čas prejednávala otázka výzdob chrámov a na niektorých, najmä východných teológov pôsobili moslimské názory nezobrazovania tvárí a ľudských postáv. Teologické vysvetlenie ikonoklazmu bolo, že nie je možné zobraziť duchovnú podstatu božstva a uctievanie iba telesnej stránky osôb sa rovná modlárstvu. K príčinám ďalej možno pripočítať i neúspechy Byzancie na východnej fronte a arabskú expanziu, čo niektorí chápali ako znak toho, že sa od Byzancie odvrátil Boh a hľadali dôvody, prečo sa tak stalo.

V každom prípade, nech už príčiny a zámienky obrazoborcov boli akékoľvek, pre umenie sa ich fanatické vyčíňanie stalo temnou stránkou byzantskej histórie. Bolo zničené obrovské množstvo umeleckých pamiatok kresťanského i antického umenia. Zrejme ako prvá verejná obeť novej cisárskej politiky padla ikona Krista na Chalké - Bronzovej bráne konštatinopolského Veľkého paláca. Ešte väčšia vlna prenasledovania ikon nastala za vlády Konštantína V. Kopronyma, ktorý dokonca ikonodúliu nechal odsúdiť na koncile v roku 754.

I napriek prenasledovaniu istých typov umenia a poklesu podpory umenia v tomto období vzniklo niekoľko významnejších stavieb a diel. Cisár Theofilos napr. nechal vystavať palác v Bryose, do architektúry prenikli niektoré orientálne prvky (trikonchálna dispozícia). Obrazoborecké mozaiky sa zachovali v chráme Hagia Irena, či Solúne.^[20]:162 Väčšina obrazoboreckých diel sa však do dnešného obdobia nezachovala. Mnohé boli zničené v priebehu 20. storočia, počas grécko-tureckej vojny a niektoré vďaka požiarom. Zachovala sa však napr. výzdoba Kostola svätého Kyriaka na ostrove Naxos.^[19]:442 Umelci sa v tomto období snažili zjednodušiť zobrazovanie kresťanských motívov a namiesto tvárí sa orientovali na kríže a symboly. V mozaike sa využíval motív vtáctva, divých zvierat a rastlín vychádzajúci z perzských a helenistického motívov.

Veľký odporca ikonoklazmu Ján Damascénsky toto obdobie popisuje nasledovne:

Ikona Triumfu ortodoxie, 14. – 15. storočie, British Museum, Londýn

K definitívnemu obnoveniu kultu ikon prišlo až za vlády regentky Theodory v roku 843. Tento deň je dodnes vo východných cirkvách oslavovaný ako nedeľa ortodoxie.

Umenie v macedónskom období (843 – 1081)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v macedónskom období

Skalné obydlia v Kapadócii, Turecko

Harbavilský triptych, medzi rokmi 940 – 960, Musée du Louvre, Paríž

Mozaika Deésis, Ježiša Kristus ako Pantokrator medzi cisárovnou Zóé a jej tretím manželom Konštantínom IX. Monomachomom, 11. storočie, Hagia Sofia, Istanbul

Monastier Hosios Lukas,10./11.storočie, Grécko

Obdobie Macedónskej dynastie bolo druhým zlatým vekom byzantského umenia. Napriek zložitým začiatkom obnovy ikonografie (z dôvodu pôvodnej absencie znalcov daného remesla) sa postupne znovu rozvinula tvorba ikon. Tá v obrazoboreckom období prežívala najmä v Sýrii a Kapadócii, odkiaľ sa znovu šírila do Byzancie. Práve v Kapadócii v tomto období vznikajú početné v skalách vytesané kláštory, z nich pravdepodobne najznámejšie sa zachovali v okolí Göreme. Sýrska ikonografia a jej štýly postupne prenikla i do európskej časti ríše a na cisársky dvor. Nanovo sa tvoria náboženské mozaiky a obnovujú dekorácie chrámov. Prevláda farebnosť a symbolika. Do popredia sa dostávajú inovatívne prvky.^[4]

Umenie možno považovať za prechod medzi antikou a stredovekom. Diela stále nesú niektoré klasické rímske znaky (ako napríklad farby či doplnky), naopak postavy nesú východný orientálny nádych a často i ľudové prvky. Zároveň sa však po porážke ikonoklazmu sprísnili i teologické nároky na ikony. Tie nesmeli za žiadnych okolností pripomínať prázdne modlárstvo ale mali poukazovať na svoj veľkolepý duchovný predobraz. Nutno dodať, že samotné ikony v Byzantskej ríši ako umenie chápané neboli a boli brané čisto duchovne. Stále častejšie sa v chrámoch začínajú objavovať i oltárne priehrady - ikonostasy. Rozmohlo sa zobrazovanie typických novozákonných obrazcov a objavujú sa i apokalyptické diela. Na dielach sú zobrazované typické postavy s typickými formami, väčšie uvoľnenie hláv nastáva až v neskoršom 12. storočí. V umení možno celkovo badať dve tendencie, realistickú dvorskú a tradicionalisticko-teologickú, kláštornú.^[4][20]:164

Parížsky žaltár, prorok Nátan kára kráľa Dávida, 950, Bibliothèque Nationale de France, Paríž

Vznikajú chrámy a postupne i nová výzdoba chrámov v Solúne, v Nikáji, či bohato vyzdobená Bazilika Nea Ekklésia v Konštantínopole o ktorej sa ale dozvedáme len zo správ. Vznikajú početné kláštory na posvätnej hore Athos. Niektoré zakladali Gréci, niektoré Gruzínci, Bulhari, či Arméni. Athos sa tak stal centrom ortodoxného sveta i kultúr byzantskej mocenskej sféry.

Takmer každý z macedónskych cisárov nechal pristavať nové sály cisárskych palácov. Postupné odpútanie sa od latinskej tradície a oživenie gréckeho jazyka prinieslo i helénske prvky. Bežné sú reliéfy so zvieracími motívmi, sú založené rozsiahle cisárske záhrady - tzv. Nový Eden a rozmáha sa i budovanie nových palácov.^[19]:445 Rozširuje sa Veľký palác, buduje sa nový Blachernský palác a za vlády Nikefora II. Fóku i palác Bukoleon so známym súsoším býka a leva. Macedónska dynastia podporovala i vznik kláštorov v Konštantínopole. Takmer každý cisár a jeho manželka nechali postaviť nové monastiere a začali ich ako svoje miesta posledného odpočinku uprednostňovať pred Chrámom svätých apoštolov. Typická je i mozaika zobrazujúca cisársky pár. Zrejme najznámejšia je obdobná mozaika cisárovnej Zoé v Hagii Sofi s jej manželom. Pre jej opakované manželstvá však musela byť postava jej manžela viackrát menená.

Triptych Život Krista, 10. storočie, Musée du Louvre, Paríž

Rozvinula sa štátna výroba hodvábu, ktorý sa stal i predmetom exportu. Bohato vyzdobené textílie sa stali jedným z najvýznamnejších umeleckých výrobkov a hodvábnictvo dôležitým umeleckým remeslom.^[19]:446 Vysokú úroveň si zachovala i byzantská hagiografia, ktorá sa tešila veľkej priazni byzantských mocných. Zachovali sa mnohé diela, medzi nimi Kázania Gregora Naziánskeho, či Kozmografia christiana, opis staršieho diela alexandrijského kupca. Svetovo známe sú Parížsky žaltár, Vatikánsky žaltár, či Biblia kráľovnej Kristíny. V roku 986 vznikla Menológia Bazila II., liturgický kalendár zobrazujúci svätcov. Štýl jej prevedenia predznamenáva nástup novej generácie umelcov. Stráca sa priestornosť a antikizujúca modrosť, plne prevažuje zlaté pozadie. Celkový výpočet ilustrovaných kníh z daného obdobia by nikdy nebol postačujúci.

Opätovne sa rozmáha výroba predmetov zo slonoviny. Významné sú macedónske diptychy a triptychy, bohato zdobené skrinky a reliéfy. Svetovo známe bolo byzantské šperkárstvo a zlatníctvo, ktoré v očiach Západu vzbudzovalo závisť a predstavu neskutočného prepychu a bohatstva cisárskeho dvora a neskôr sa vďaka IV. križiackej výprave dostalo na európske dvory. V úžitkovom umení sa na rozdiel od ikonografie vyskytujú i početné antické motívy, či svetské motívy cisárov, bitiek a loveckých scén. Niektoré ornamentálne motívy predznamenávajú európsku gotiku, ktorá však v byzantskom svete nikdy neprepukla.

Vladimírska Theotokos, byzantská ikona z 12. storočia, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva

Oltár Pala d’Oro, 10. – 14. storočie, pokladnica Baziliky svätého Marka, Benátky

Komnénovská renesancia a Angelovci (11. – 13. storočie)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v komnénovskom a angelovskom období

Druhá polovica 11. storočia, t.j. obdobie po vymretí macedónskej dynastie Byzantskú ríšu vtrhla do zmätkov a na krátko sa obmedzil i rozvoj umenia. Nástup dynastie Komnénovcom úpadok ríše pozastavil a znovu svoje uplatnenie našlo i umenie a architektúra. Budovali sa malebné domy a paláce, ktoré boli vyzdobené ornamentmi s tehlovými okrasami a detailami z majoliky. Narastala geometrickosť a strácajú sa zoomorfné prvky.^[19]:447 V architektúre vzniká tzv. grécka škola s jej chrámami v Aténach a na ostrovoch. Po dočasnej strate väčšiny Anatólie sa umelecká tvorba viac orientuje na európsku časť. Miestne diela však začínajú obsahovať i lokálne štýly a nádychy.

V mozaike sa prejavuje lineárnosť tvarov a chladnosť farieb. Najvýznamnejšie pamiatky z obdobia možno nájsť najmä v početných kláštoroch. Zrejme najznámejšími sú mozaiky v aténskej Dafnii. Byzantské umenie v tomto období expanduje i do zahraničia. Pozvaní umelci skrášlili normanské i kyjevské budovy. Práve v Monrealskom chráme v Palerme sa nachádza najväčší mozaikový cyklus na svete. Umelecky však ide o menej estetické dielo. Vplyv umenia je badateľný i v Benátkach, ktorým sa byzantské umenie podarilo uspokojivo imitovať a do ktorých sa navyše veľká časť byzantského kultúrneho dedičstva dostala po IV. križiackej výprave. Byzantské umenie si v Taliansku svoju obľubu zachovalo až do príchodu renesancie.^[19]:455

Za vlády Komnénovcov, veľkých mecenášov umenia, sa čiastočne mení i štýl umenia. Okrem duchovna sa zvýrazňuje i krása. Maliarske diela sú žiarivejšie, ťahy jemnejšie a hojne sa využíva zlatá a strieborná farba. Novými umeleckými centrami sa stáva Solún, Athos, zo starších znovu ožíva Jeruzalem a Sinaj. V kaligrafii umenie už iba opakuje svoj dosiahnutý vrchol. Nové diela nevznikajú už len v dielňach ale i v kláštoroch (dovtedy byzantské kláštory nemali podobný vzdelanostný a umelecký charakter ako na západe). V knihách klesá i počet ilustrácií. Medzi významnejšie diela patrí napr. Parmské evanjelium, Madridský kódex Skylitzovej kroniky, či Evanjelium florentskej Laureantiány. Pozoruhodným dielom tohto obdobia je sicílsky opis kroniky Ióanna Skylitza známy ako Madridský rukopis, ktorý obsahuje okolo 600 vyobrazení z byzantských dejín.

Vrchol dosahuje byzantské zlatníctvo, ktoré sa (často i staršie exempláre) exportovalo do celej Európy. Byzantskí kovotepci mali viaceré zákazky v Benátkach. Najznámejším je pravdepodobne oltár Pala d´Oro v Bazilike svätého Marka. Do Benátok sa po roku 1204 dostala i byzantská okrídlená kvadrika. Byzantského pôvodu sú taktiež uhorské koruny (grécka časť tzv. svätoštefanskej koruny a tzv. Monomachova koruna (obe však pochádzajú ešte z 11. storočia, z obdobia tesne pred nástupom Komnénovcov). Po tom, čo v roku 1204 Konštantínopol dobyli v rámci štvrtej križiackej výpravy križiaci, sa Byzantská ríša za vlády Angelovcov dočasne rozpadla a ťažisko umenia sa presunulo do lokálnych centier. Do umenia sa taktiež dostalo niekoľko prvkov zo západu.

Procesiová ikona Zvestovania, 14. storočie, Macedónske štátne zbierky, Skopje

Éra Palaiologovcov (13. – 15. storočie)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v palaiologovskom období

Obnovenie Byzantskej ríše v roku 1261 za vlády Palaiologovcov prinieslo byzantskému umeniu nové skúsenosti, ktoré preberalo jednak z názorov dočasných dobyvateľov, ale aj iných národov byzantského kultúrneho okruhu. Posilňuje sa význam regionálnych sídiel oproti Konštantínopolu, významnými architektonickými sídlami sa stáva Solún, Trebizond, či mestá na Peloponéze (medzi nimi najmä Mystra). V duchovnom prostredí sa rozvíja a víťazí hnutie hésychazmu a spolu s ním sa rozširuje vznik stylických kláštorov na vysokých skalách. Vznikajú kláštory v Meteore, rozširuje sa Month Athos. Byzantské umenie sa ďalej šíri do Ruska, Benátok a na Balkán, bez odozvy nezostáva ani u moslimských Turkov, ktorí tlačili na Byzantskú ríšu.

Najvýznamnejšie obrodenie prežíva mozaika a nástenná maľba, ktorá sa prejavuje dynamickosťou a naratívnosťou, maľby vytvárajú zložité tapisérie. Menia sa i farby a veľkosť detailov, ktoré sa zmenšujú. Významné mozaiky sa zachovali v Chráme svätého Spasiteľa v Chóre, či v Kláštore Pammakaristos. Z tohto obdobia sa taktiež zachovalo veľké množstvo doskových diel - ikon, ich kvalita kolíše podľa výrobnej dielne, pomerne slušnú úroveň si zachovali konštatinopolské dielne. Prevládajú svetlé teplé farby a schematické zlato vytvorené nitkovitými ťahmi. V knižnom umení diela nedosahujú úroveň predchádzajúcich období a výnimočnejšie práce sú skôr výnimkou, novinkou sú však knižné portréty. Zachovalo sa nám vďaka nim viacero cisárskych podobizní.

V umení drobných predmetov takisto badať prepad voči starším obdobiam. Strata východných území znamenala vznik nedostatku drahších materiálov, najmä slonoviny a drahých kovov. Výroba sa orientuje najmä na drevo, viac sa využíva i keramika. Klesá i náročnosť diel, obľúbenou sa stáva filigrán. Viac pozornosti sa začalo venovať ochrane ikon. Vznikajú kovové rámy a obklady ikon. Výrazný rozvoj zažilo umenie tvorby tkanín a výšiviek.^[19]:471

Monastier Gračanica, 14. storočie, neďaleko Prištiny, Srbsko (Kosovo)

Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova, 15. storočie, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva

Byzantské umenie v južnej a východnej Európe

Bližšie informácie v hlavnom článku: Postbyzantské umenie

Dobytie Konštantínopola osmanskými Turkami v roku 1453 priniesol definitívny zánik Byzantskej ríše a rovnako aj presun ťažiska byzantského umenia do južnej a východnej Európy. Prostredníctvom ortodoxného kresťanstva sa byzantská kultúra rozšírila do Bulharska, Srbska, Valašska a Moldavska (dnešné Rumunsko). Zároveň už od vlády macedónskej dynastie byzantská kultúra a rítus presahovali i do Ruska, ktoré sa neskôr po dobytí Balkánu stalo centrom ortodoxného sveta. Už počas neskorej fázy Byzantskej ríše sa v jednotlivých krajinách východného rítu vytvoril čiastočne osobitný umelecký štýl jednotlivých národov a naďalej pokračoval i po zániku Byzantskej ríše. Je pri tom niekedy značne obtiažne určiť, kedy ide ešte o byzantský štýl a kedy o osobitný národný štýl.^[15]

Byzantské umenie v jednotlivých krajinách prejavuje najmä v sakrálnej architektúre, spája sa však s regionálnymi aspektmi. Vznikol takto napr. srbsko-byzantský štýl. V 14. a 15 storočí sa rozvíja Moravská škola, ktorá prešla celkom nezávislým vývojom a neskôr sa stáva architektonickým vzorom pre moldavské chrámy a susedné krajiny (Valašsko, Bulharsko). Vznikajú nové umelecké ohniská, z nich najvýznamnejšie sa nachádzali v Rusku. Ruský ikonografický štýl sa začína vyvíjať vlastným smerom, avšak výrazne imituje byzantské predlohy. Medzi významné prelomové dielo patrí najmä Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova.

Architektúra v Rusku a Srbsku okrem byzantských štýlov v absorbuje vplyvy zo západu (románsky a gotický sloh). Slovanské kostoly a kláštory (napr. Gračanica, Visoki Dečani, Kalenić) sa vyznačovali dôrazom na vertikalitu, ktorú Byzancia celkom vynechávala. Pokračoval avšak centrálny pôdorys kostolov. Stavby Rašskej školy sú najviac ovplyvnené románskym pôdorysom (napr. Kláštor Studenica), dôraz sa kladie takisto na farebnosť a pestrosť fasády. Veľa byzantských umelcov z Konštantínopola a Solúna pracovalo na dvoroch slovanských kniežat a kráľov už počas palaiologovskej renesancie. Dobrým príkladom sú fresky gréckych umelcov pracujúcich na dvore srbského vládcu Štefana Uroša II. alebo fresky v Kláštore Gračanica. Byzantský vplyv sa objavoval tiež vo všetkých aspektoch života (odevy, tituly). Najvyspelejšia fáza srbsko-byzantského umenia bola dosiahnutá za vlády despotu Stefana Lazarevića. Moravská škola v jeho ére dosiahla výraznú kvalitu architektúry, ktorej ozdobnú pečať možno na srbských kostoloch badať dodnes.

Významnú úlohu v stredovekom Srbsku zohrávala freska. Medzi staršie fresky patrili najmä diela v Kláštore Studenica (1170), či Sopoćani (cca. 1265). Grécki maliari tu napodobnili klasické antické fresky. Maľby z neskoršieho obdobia (Palaiologovci) mali zase skôr konzervatívny kresťanský charakter (Ohrid, Gračanica). Pomerne kvalitné diela srbských majstrov zo 14. storočia a v prvej polovice 15. storočia v Moravskej škole sa nachádzajú v Kalenići, či Manasiji.

Byzantská tradícia v juhovýchodnej Európe pokračovala aj pod Osmanskou nadvládou, hoci niektoré typy umenia sa zachovali len v pomerne malom meradle. Na Kréte sa zase pod záštitou Benátok vyvíjal regionálny "post-byzantský" štýl Krétskej školy. Písanie (t. j. maľba) ikon sa výrazne nemení, skôr sa pridržiava tradície byzantského umenia.^[21]

Význam byzantského umenia a dedičstvo

El Greco, Nanebovzatie Panny Márie, 1565 – 1566, Katedrála Nanebovzatia Panny Márie, Ermoupoli

Popísať význam byzantského umenia pre svetové kultúrne dedičstvo je zložité. Jednak sa do dnešných dní zachovali stovky byzantských pamiatok z asi tisíc rokov trvajúceho obdobia. Následne byzantské umenie a jeho tvorcovia v priebehu tohto obdobia pôsobili a ovplyvňovali kultúru a umenie okolitých krajín a národov, medzi nimi Arabov, Arménov, Gruzíncov, Slovanov, či umelcov z územia Talianska (medzi nimi najmä Benátčanov, sicílskych Normanov a Florenťanov). Nedostižný vplyv malo byzantské umenie na kresťanské umenie, a to najmä v oblasti ikonografie. Najmä vo východných cirkvách sa na stavbe chrámov podpísal byzantský architektonický štýl, ktorého nasledovníkom dnes je neobyzantský sloh. Významným prvkom byzantského štýlu bola najmä kupola a centrálny štvorcový centrálny pôdorys. Významné bolo i byzantské šperkárstvo, ktorého výrobky sa rozšírili po celej Európe a stali sa dokonca súčasťou korunovačných klenotov. Vďaka Byzantskej ríši sa ďalej do Európy dostala výroba hodvábu a predmetov z neho. Nedostihnuteľní boli Byzantínci v majstrovstve mozaiky, ktorú od nich prevzali Normani a moslimovia.

Po páde Konštantínopola prevzali byzantskú kultúrnu tradíciu najmä južnoslovanské krajiny a Rusko. Byzantská kultúra však ovplyvnila i umenie Osmanskej ríše, ktorá prevzala patronát nad jej územím a kultúrnymi pozostatkami. Umenie potomkov bývalých obyvateľov Byzantskej ríše sa následne radilo do osmanského umenia, alebo umenia jednotlivých národov, či ako náboženské umenie. Medzi významných pokračovateľov patrila Krétska škola, ktorá sa vyvíjala na území bývalej Byzancie, ktoré ovládali Benátky (a teda najmä na Kréte). Jej významnými predstaviteľmi a nasledovníkmi boli napr. Teofan z Kréty, Michail Damaskinos, či El Greco. Pozri aj postbyzantské umenie.

Poznámky

Referencie

Ďalšia literatúraupraviť | upraviť zdroj

• LASSUS, Jean. Raně křesťanské a byzantské umění. Preklad Klement Benda. Praha : Artia, 1971. 202 s. (Umění světa.)
• MYSLIVEC, Josef. Dvě studie z dějin byzantského umění. Praha : Nakladatelství Universum, 1948. 207 s.
• BECKWITH, John. Early Christian and Byzantine Art. Second (integrated) edition London : Penguin Group, 1979. 405 s. ISBN 0-14-0560-33-5.
• HERRIN, Judith. Ravenna: Capital of Empire, Crucible of Europe. Princeton, New Jersey : Princeton University Press, 2020. 576 s. ISBN 978-0-691-15343-8.
• Byzantine Art and Renaissance Europe. Ed. Angeliki Lymberopoulou and Rembrandt Duits. London, New York : Routledge, 2016. 240 s. ISBN 9781138273870.
• Reallexikon zur byzantinischen Kunst
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. I. Abendmahl bis Dura-Europos. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1966. 1254 s. ISBN 978-3-7772-6612-1.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. II. Durchzug bis Himmelfahrt. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1971. 1278 s. ISBN 978-3-7772-7122-4.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. III. Himmelsleiter bis Kastoria. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1978. 1242 s. ISBN 3-7772-7827-0.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. IV. Kathedra bis Kreta. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1990. 1236 s. ISBN 978-3-7772-9018-8.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. V. Kreuz bis Mahltechnik. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1995. 1296 s. ISBN 978-3-7772-9531-2.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. VI. Mandorla bis Nubien. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2005. 1330 s. ISBN 978-3-7772-0522-9.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Lieferung 49. Numidien, Mauretanien u. Africa proconsularis. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2008. 160 s. ISBN 978-3-7772-0811-4.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Lieferung 50. Numidien, Mauretanien u. Africa proconsularis bis Ohrid. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2009. 160 s. ISBN 978-3-7772-0918-0.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Lieferung 51. Ohrid (Schluss) bis opus sectile. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2011. 160 s. ISBN 978-3-7772-1127-5.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Lieferung 52. opus sectile (Schluss) bis Palaestina u. Arabia. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2012. 160 s. ISBN 978-3-7772-1315-6.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. VII. Palästina und Arabia bis Paros und Naxos. Lieferung: 53. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2019. 160 s. ISBN 978-3-7772-1918-9.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. VII. Paros und Naxos Forsetzung bis Petria Konstantinupoleos. Lieferung 54. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2021. 160 s. ISBN 978-3-7772-2106-9.
  • pozn. Encyklopédia čísluje strany dvomi číslami (t.j. po stĺpcoch)
• Multilingual Illustrated Dictionary of Byzantine Architecture And Sculpture Terms. Ed. Sophia Kalopissi- Verti and Maria Panayotidi-Kesisoglou. Herakleion : Crete University Press, 2010. 667 s. ISBN 978-960-524-3-17-3.
• Byzantine art. In: The Oxford Illustrared Encyclopedia of the Arts. Oxford : Oxford University Press, 1990. ISBN 0-19-869137-8. S. 70.
• BIZANTYJSKA SZTUKA SAKRALNA. In: Encyklopedia katolicka. Tom II. BAR – CENTURIONES. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 1976. S. 635 – 642.

Pozri ajupraviť | upraviť zdroj

• Byzantská ríša
• byzantská literatúra

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Byzantské výtvarné umenie