Brežnevova doktrína (obmedzenej suverenity alebo obmedzenej zvrchovanosti) bola politická doktrína zahraničnej politiky Sovietskeho zväzu, ktorú ako prvý jasne načrtol S. Kovalev 26. septembra 1968 v článku v ruskom denníku Pravda s názvom „Zvrchovanosť a medzinárodné záväzky socialistických krajín“. Leonid Brežnev ju potvrdil svojím prejavom na piatom kongrese Poľskej zjednotenej robotníckej strany 13. novembra 1968, v ktorom povedal:

Pritom ešte 15. júla predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR na schôdzke vo Varšave odoslali otvorený list adresovaný KSČ, ktorý okrem varovaní pred kontrarevolúciou obsahoval ubezpečenie o nezasahovaní:

16. júla 1968 bol list doručený ÚV KSČ. 17. júla predsedníctvo ÚV KSČ schválilo odpoveď na varšavský list, v ktorom odmietlo neopodstatnené obvinenia, neoprávnenou kritiku a odmietlo myšlienku "internacionálnej pomoci“ brániť socializmus. 19. júla odpoveď schválil ÚV KSČ. Po týchto varovaniach nasledovali osobné stretnutia v Čiernej nad Tisou, v Bratislave, v Komárne, v Karlových Varoch, ktoré už obsahovali aj podmienky a hrozby. 20 augusta 1968 o 23.30 hodine vojská Varšavskej zmluvy vpadli do Česko-Slovenska bez varovania.

Doktrína mala najmä spätne ospravedlniť túto inváziu, ktorá ukončila Pražskú jar ako aj predchádzajúcu intervenciu v roku 1956, ktorá potlačila Maďarské povstanie. Tieto vojenské zásahy mali skoncovať s úsilím o liberalizáciu, ktoré malo potenciál ohroziť sovietsku hegemóniu vo Východnom bloku, ktorý bol Sovietmi považovaný za ich strategickú obrannú nárazníkovú zónu v prípade vypuknutia vojenského konfliktu s NATO.

V praxi politika znamenala, že síce bola povolená obmedzená nezávislosť komunistických strán satelitných štátov ale len do tej miery, aby žiadna krajina, v žiadnom prípade neohrozovala súdržnosť východného bloku. To znamenalo, že žiadna krajina nemohla odísť z Varšavskej zmluvy alebo narušiť monopol vládnutia komunistickej strany. V tejto doktríne si vedenie Sovietskeho zväzu implicitne vyhradilo právo definovať „socializmus“ a „kapitalizmus“. Po vyhlásení Brežnevovej doktríny boli podpísané početné zmluvy o medzištátnej spolupráci medzi Sovietskym zväzom a jeho satelitmi, ktoré doktrínu potvrdzovali. Výnimkou boli Čína, Rumunsko, Albánsko a Juhoslávia. Princípy doktríny boli tak široké, že Sovieti ju dokonca používali, aby ospravedlnili svoju vojenskú intervenciu mimo krajín Varšavskej zmluvy v Afganistane v roku 1979.

Brežnevova doktrína sa naštrbila neintervenovaním v Poľsku počas výnimočného stav vyhláseného 13. decembra 1981 Jaruzelskim^[1] a neskoršou neochotou Michaila Gorbačova použiť vojenskú silu, keď sa v roku 1989 v Poľsku uskutočnili voľby, v ktorých Solidarita porazila poľskú komunistickú stranu.^[2] Doktrínu oficiálne odvolal Gorbačov na stretnutí s Bushom na Malte v decembri 1989.^[3] Bola nahradená takzvanou Sinatrovou doktrínou v roku 1989, ktorá je ironicky nazvaná podľa piesne Franka Sinatru „My Way“,^[4] pretože Gorbačov prestal intervenovať a umožnil satelitným krajinám ísť vlastnou cestou (anglicky my way). Politiku nezasahovania ako "My way" prvý označil v októbri 1989 hovorca ministerstva zahraničných vecí Genadij Gerasimov počas návštevy Gorbačova vo Fínsku.

Podľa ruských zdrojov bolo označenie "Brežnevova doktrína" sformulované a používané na Západe. Počas studenej vojny vo Východnom bloku boli doktríny tajné a nahrádzané budovateľskými heslami, z ktorých sa k doktríne viažu najmä: Sovětský Svaz - mírová hráz! a Republiku si rozvracet nedáme!^[5]

Referencie

Pozri aj

• Politická doktrína 
• Détente
• Reaganova doktrína

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Brezhnev Doctrine na anglickej Wikipédii.