Bolevecká katastrofa je označenie pre tragický výbuch v muničnej továrni Škodových závodov v Plzni v roku 1917.

Muničná továreň „Střílna“ sa nachádzala na severnom okraji Bolevca v Plzni, kde v súčasnosti stojí podnik Škoda JS a.s. Od roku 1901 tu fungovala skúšobná strelnica diel, zostavovaných v Škodovke v centre Plzne a ešte pred 1. svetovou vojnou sa tu začala vyrábať tiež munícia. Dňa 25. mája 1917 sa v továrni odohrala jedna z najväčších vojnových tragédií v Plzenskom kraji.

Munička

Vplyvom stupňujúcich sa nárokov 1. svetovej vojny sa pôvodných päť alebo šesť budov s tromi skúšobnými palebnými stanovišťami rýchlo rozrástlo na najväčšiu muničnú továreň Rakúsko-Uhorska. Rozvoju napomohla aj bezprostredná blízkosť železničnej trate Plzeň – Žatec, s ktorou bol areál prepojený vlastnou železničnou vlečkou. Na ploche vyše 60 ha vzniklo takmer malé mestečko, tvorené 56 budovami – dielňami i skladiskami. Celý komplex chránili vysoké hlinené valy (na niektorých miestach i dnes zreteľné), ostnatý drôt a guľometné veže. Takmer 3000 ľudí, najmä žien a dospievajúcich detí sem denne prichádzalo za prácou zo širokého okolia. Vyrábali na 50 druhov nábojov kalibru 37 – 305 mm.

V snahe splniť stále väčšie požiadavky fronty sa pracovalo vo veľmi rýchlom tempe. Nové objekty sa stavali bez úradného povolenia, nanajvýš sa príslušným inštitúciám stručne oznámila existencia už stojacej budovy. Kvôli maximálnym úsporám sa nedodržiavali základné bezpečnostné ani hygienické predpisy. Dielne a sklady boli preplnené hotovou muníciou aj surovinami, na závodnej vlečke sa hromadili plne naložené vagóny.

Výbuch

V piatok 25. mája roku 1917 bolo v Boleveckej továrni prítomných 2580 vlastných robotníkov (862 mužov a 1718 žien) a 354 ľudí, pracujúcich na stavbách (väčšinou išlo o vojakov, vyslaných od pluku k stavebnej firme Alexander). Okrem nich v areáli zostávali tiež úradníci Škodových závodov aj vojenskí dôstojníci, dohliadajúci na kvalitu vyrábaného streliva, 42 maďarských vojakov, 25 četníkov ako strážny oddiel a tiež stála hliadka mestského hasičského zboru z Plzne. V súpise však nie je zahrnutých niekoľko desiatok haličských poliakov, ktorí, neboli v Plzni ešte riadne zaregistrovaní a boli zatiaľ poslaní do práce v muničke.

Presne o 13:35 došlo náhle k silnému výbuchu v baraku číslo 10, v oddelení zapaľovačov, zvanom „zündr“ (z nemeckého Zündabteilung). Všetko zahalil dym a ohňostroj mín, lietajúcich na všetky strany, vyvolával v reťazovej reakcii explózie ďalších objektov. Nastal neskutočný zmätok, ako sa viac ako 3000 ľudí v panike snažilo uniknúť z pekla, hroziaceho všadeprítomnými lietajúcimi črepinami. Vstup do areálu bol pritom uzavretý a cesta von viedla len cez ohradenie s ostnatým drôtom.

Ďalšie výbuchy nasledovali ešte o 14:10, ale k najsilnejšej explózii došlo o 14:55, keď do vzduchu vyletelo skladiska trhavín. Nad muničkou sa objavil stĺp krvavo sfarbeného dymu hríbovitého tvaru a okolitý les zachvátil požiar. Vzniknutá tlaková vlna bola taká silná, že spôsobila značné škody nielen v blízkom okolí (Třemošná, Bolevec, Zruč-Senec), ale až v centre Plzne, vzdialenom viac ako 6 km. Rozbila tu mnohé okná aj výklady, vyrazila dvere, vďaka nej tiež popraskali múry niektorých domov a opadali omietky. Za meradlo sily výbuchu sa pokladajú poničené okná Meštianskej besedy a hotela Waldek (Slovan). Na päť dní bola zastavená prevádzka na železničnej trati z Plzne do Žatca, pretože ju zasypali trosky z továrne aj zvyšky munície.

K večeru potom nasledovalo ešte 18 väčších explózií a až do rána sa ozývali rany z jednotlivých nábojov. Munícia lietala na kilometre ďaleko, až na Košutku a do Třemošnej. Vydesení obyvatelia okolitých obcí sa ukrývali v lesoch, poliach aj v lomoch. Třemošná bola evakuovaná. Ustal všetok život – obchody aj školy zostali zatvorené, nepracovali úrady ani továrne.

Následky

Najväčšia muničná továreň v rakúskej monarchii sa počas okamihu ocitla v troskách. Všetky budovy okrem jednej boli úplne zničené. Dlhú dobu však nebolo možné začať s odpratávaním sutín a vyslobodzovaním ranených či mŕtvych. Vzduchom stále lietali črepiny z vybuchujúcej munície a akákoľvek neopatrnosť mohla ľahko spôsobiť ďalšiu sériu explózií.

Aj napriek tomu sa našlo dosť odvážlivcov, ktorí vyrazili na pomoc. Už päť minút po prvom výbuchu sa na cestu k továrni vydal mestský hasičský zbor, čoskoro ich nasledovali tiež mnohí lekári, samaritáni a sestry. K miestu nešťastia sa zbiehali ľudia z celého okolia, a tak museli vojaci s četníkmi uzavrieť prístup k továrni, aby zamedzili ďalšej tragédii (vzhľadom na účel továrne všetky práce riadili vojenské úrady). Hasiči sa snažili zlikvidovať požiar, vojaci z plzenskej posádky prečesávali les a zneškodňovali rozptýlené strelivo. Zdravotníci ošetrili na 1000 ranených – popálených, oslepnutých, bezrukých i beznohých. Obväzisko zriadili v neďalekej robotníckej kolónii Orlík, v Třemošnej v centre obce, v hostinci na Zavadilke pri Boleveckom rybníku aj na plzenskej radnici. Vážnejšie ranených ľudí rozviezli pristavené vozy do plzenských nemocníc. Ukázalo sa, že niektorí robotníci mali šťastie a spásnu myšlienku. Schovali sa v tuneli pokusnej strieľne, aby odtiaľ po niekoľkých hodinách vo vhodnej chvíli utiekli do bezpečia.

Až na druhý deň bolo možné naplno začať odpratávanie sutín. Aj napriek všetkej opatrnosti bolo pri záchranných prácach v tomto aj v predchádzajúcom dni zabitých niekoľko desiatok ďalších ľudí. Zomrelo tiež niekoľko detí, keď pri svojich hrách v nasledujúcich týždňoch narazili na nevybuchnutú muníciu.

Znetvorené pozostatky ľudských tiel boli ukladané do provizórnych, narýchlo vyrobených truhiel. Tie potom boli „vystavené“ na Boleveckom cintoríne i s predmetmi, nájdenými v blízkosti mŕtvych. Často totiž nebolo možné zistiť identitu obetí, niektoré boli silným žiarom takmer dokonale spopolnené, v mnohých prípadoch ľudia nedokázali určiť ani pohlavie zosnulého. Pozostalí tak museli svojich príbuzných identifikovať len na základe zvyškov šatstva či obuvi, prstienkov, náušníc a podobne.

V niektorých rakvách bolo uložených viac jedincov pohromade, pretože nebolo možné jednoznačne preukázať, komu ostatky patrili a tiež preto, že z niektorých obetí zostali skutočné nepatrné časti. Presný počet obetí tak nie je známy a nemožno ho zistiť aj z toho dôvodu, že po výbuchu zhoreli všetky písomnosti vrátane zoznamu robotníkov. Udáva sa, že mŕtvych bolo 202, z toho 33 obetí pätnásť či šestnásťročných.

Rakúske úrady sa snažili katastrofu v Bolevci všemožne ututlať a stíhali akékoľvek zmienky v tlači. Až 27. mája vydala c. k. korešpondenčná kancelária stručnú úradnú správu, v ktorej však dôsledky výbuchu silne zľahčila (pripustila iba 13 mŕtvych). Aj preto sa ešte v júni šírili medzi ľuďmi rôzne poplašné správy o hroziacom nebezpečenstve ďalších explózií aj zvesti o sabotážach.

Pohreb obetí

29. mája sa konal spoločný pohreb obetí. Na cintoríne v Bolevci bol vykopaný hromadný hrob, hlboký 3 m. Do neho sa v dvoch radoch naskladalo 53 rakiev. Kvôli obavám z nepokojov bol prístup umožnený len najbližším príbuzným, spolupracovníkom a úradným osobám, a to na základe zvláštnej, menovite vydávanej legitimácie. Ostatným bránila vo vstupe silná stráž polície a žandárov. Nakoniec bola donútená pustiť aspoň malú delegáciu zo sprievodu Škodovákov, ktorá si vynútila krátky prejav. Ale ani prítomní pozostalí sa nesmeli priblížiť až k hrobu. Bol im vyhradený priestor pri cintorínskej stene a vojaci ich neustále kontrolovali. Ako zástupca cisára sa obradu zúčastnil arcivojvoda Karol Albrecht.

V nasledujúcich dňoch a týždňoch potom boli do hrobu ukladané ďalšie obete, ktoré našli pri odpratávaní trosiek aj telá ľudí, ktorí v nemocniciach podľahli svojim zraneniam. Jama bola zasypaná až v auguste, kedy obsahovala celkom 143 rakiev (tri obete boli na žiadosť príbuzných pochované v Třemošnej a jedno v Druztovej). Škodove závody síce uhradili náklady na pohreb, však toto gesto bolo len malým odškodnením pre pozostalých a rozhodne nemohlo utíšiť rastúci odpor ľudí voči vojne aj cisárskej moci, Boleveckou katastrofou len vyhrotený.

Príčiny explózie

O presných príčinách nešťastia sa viedli v dennej tlači živé diskusie. Všetko zrejme spôsobil nový, chybný typ míny, z ktorej často vypadával zapaľovač. Tieto štrnásťcentimetrové míny o váhe 16 kg sa montovali práve v baraku 10. 25. mája vraj majster Vojtěch Žižka oznámil závadu na jednej mine. Riaditeľ závodu, Ing. Rudolf Thiel však údajne mávol rukou, odporučil chybný kus odložiť bokom a odišiel na obed. Netušil, čo bude nasledovať. Vojtěch Žižka pri výbuchu zahynul (v budove 10 prežili len 4 ľudia zo 100 prítomných) a Rudolf Thiel, potom, čo bol vzatý do väzby, spáchal samovraždu. Dodnes tak zostali len špekulácie bez možnosti overenia.

Ale je pravda, že prípadný výbuch jednej míny nemusel spôsobiť také škody, ak by sa rešpektovali základné predpisy. Explózia by zrejme zasiahla len objekt č. 10 a zabila či zranila niekoľko málo ľudí. Pravdaže munička bola preplnená a navyše práve v deň výbuchu bolo do továrne doručených niekoľko vagónov trinitrotoluénu. Ten sa musel ihneď zložiť, aby mu neuškodila vlhkosť a z nedostatku miesta bola väčšina zásielky uložená pod pracovnými stolmi v budove 10.

Výbuch v Boleveckom závode ohrozil zásobovanie rakúsko-uhorskej armády strelivom, a preto Škodovka presadzovala urýchlenú obnovu továrne. Plzeňská mestská rada sa však proti tomuto zámeru od počiatku ohradzovala a keď boli vo Škodových závodoch v októbri roku 1917 prerokované plány na novú výstavbu, postavila sa rozhodne proti. Továreň tak nakoniec bola vybudovaná vo výrazne menšom rozsahu, hoci súdobé pramene mnohokrát hovoria o znovuzriadení podľa pôvodného projektu.

Súčasnosť

Združenie Boleveckých rodákov si tragédiu každoročne pripomína omšou v kaplnke sv. Vojtecha pri spoločnom hrobe obetí na Boleveckom cintoríne. Udalosť pripomína tiež (verejnosti neprístupný) pomníček priamo na mieste výbuchu, v areáli súčasného podniku Škoda JS. Pochádza z roku 1967 a pozostáva z bronzovej plakety pripevnenej na veľkom bloku kameňa.^[1] Dňa 25. mája 2017 bol pri príležitosti 100. výročia katastrofy v tesnom susedstve odhalený nový pomník – žulový blok, na ktorý bola pripevnená doska, pôvodne stojaca samostatne vedľa pomníka z roku 1967.^[2] Ku stému výročiu katastrofy bola tiež vydaná fotografická publikácia, prinášajúca dochované historické snímky.^[3]

Bolevecká katastrofa bola tiež námetom Karlovi Čapkovi na napísanie románu Krakatit. Spisovateľ totiž celú situáciu sledoval z okien zámku v Chyši u Žlutice, kde pôsobil ako vychovávateľ v rodine grófa Lažanského.

Aj napriek snahe o vyčistenie terénu sa v súčasnosti v okolitých lesoch stále môže nachádzať nevybuchnutá munícia, ako ukázal v marci 2017 nález delostreleckého granátu kalibru 105 mm.^[4]

Referencie

1. ↑ Pomník obětem bolevecké katastrofy » Křížky a vetřelci – Drobné umění v Plzni. Křížky a vetřelci. Dostupné online. (po česky)
2. ↑ Památník připomínající 100 let od výbuchu muničky » Křížky a vetřelci – Drobné umění v Plzni. Křížky a vetřelci. Dostupné online. (po česky)
3. ↑ BUKOVSKÝ, S.. Plzeň a Bolevec za Velké války. 1. vyd. Plzeň : Městský obvod Plzeň 1, 2017. 99 s. ISBN 978-80-906278-3-3. (po česky)
4. ↑ Výbuch u Čepra by znamenal obrovskou katastrofu. Krimi Plzeň. Dostupné online . (po česky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bolevecká katastrofa na českej Wikipédii.

Literatúra

• Bolevecké rybníky a okolí. Pohledová mapa s ilustracemi. 1. vyd. Plzeň : Ramap, 1996. (po česky)
• BAUEROVÁ, M.; DOUŠA, J. Bolevecká katastrofa v roce 1917. Documenta Pragensia, 1998, roč. XVI, s. 277 - 285. (po česky)
• BUKOVSKÝ. Plzeň a Bolevec za Velké války. 1. vyd. Plzeň : Městský obvod Plzeň 1, 2017. 99 s. ISBN 978-80-906278-3-3. (po česky)
• JANEČEK, M.; A KOL. Bolevec a okolí. 1. vyd. Plzeň : Starý most, 2001. 350 s. ISBN 80-238-7629-5. (po česky)
• NEDVĚD, A. Katastrofa v Bolevci 1917.  : , 1924. (po česky)
• ŠŤASTNÁ. Ocel - granáty - lidé. Pásmo k 50. výročí bolevecké katastrofy. 1. vyd. Plzeň : Krajská knihovna, 1967. 8 s. (po česky)

Externé odkazy

• Dokument ČT o výbuchu muničky z cyklu Osudové okamžiky (po česky)