Bitka na Bielej hore

Dátum	8. november 1620
Miesto	Bílá hora neďaleko Prahy
Casus belli	vzbura českých stavov
Výsledok	Víťazstvo habsburských vojsk

Bitka na Bielej hore
	Súčasť tridsaťročnej vojny
	; Dobové vyobrazenie bojov
Dátum	8. november 1620
Miesto	Bílá hora neďaleko Prahy
Casus belli	vzbura českých stavov
Výsledok	Víťazstvo habsburských vojsk
Protivníci
Rímskonemecká ríša; Katolícka liga	České stavy
Velitelia
vojvoda de Bucquoy; vojvoda von Tilly	Kristián I. Anhaltský
Sila
25-26 000 mužov	asi 21 000 mužov
Straty
asi 700 padlých a ranených	5 000 padlých a ranených

Bitka na Bielej hore bola bitka 8. novembra 1620 medzi českými stavmi a katolíckou ligou v rámci českého stavovského povstania a tridsaťročnej vojny neďaleko Prahy. České vojsko v nej po krátkom boji podľahlo. Bitka trvala asi hodinu: pri skusmom útoku cisárskych vojsk sa povstalecké vojsko rozpadlo a rozutekalo. Český kráľ Fridrich Falcký deň po bitke opustil Prahu a utiekol zo zeme. Dôsledkom bola značná strata samostatnosti českých krajín až do roku 1918.

Vojsko českých protestantských stavov a ich spojencov na jeseň ustúpilo z Rakúska pred ofenzívou habsburských a ligistických vojsk. Pri Prahe sa tieto vojská zastavili a rozhodli sa postaviť nepriateľovi. Situácia v stavovskom vojsku však nebola ideálna. Jednotkám chýbali skúsení velitelia. Morálka žoldnierov, ktorí tvorili jadro armády a po chvatnom ústupe z Rakúska, keď mnohí nedostali vyplatený žold, bola na nízkej úrovni. Aj preto asi 5 000 stavovských žoldnierov na bojisko nedorazilo a bitku strávilo za bránami mesta, mnohí v pražských krčmách.^[1] Stavovskému vojsku o sile asi 21 000 velil Kristián I. Anhaltský.

Stavy sledujúce postup ligistických a cisárskych vojsk sa rozhodli postaviť na odpor pri západných hradbách Prahy, na vrchu Bílá hora. Ich vojsko bolo otočené čelom na severozápad, pričom svoje pravé krídlo opieralo o steny zverníka letohrádku Hvězda. Ľavé krídlo bolo posilnené delostrelectvom.

Ligistické a habsburské vojská sa priblížili k Prahe večer 7. novembra, v tej dobe už vojská stavov pripravovali obranu. Veliteľom asi 26 000 vojakov bol Charles de Buquoy. Veliteľ katolíckeho vojska v tej dobe vedel, že vojsko jeho nepriateľa sa zmieta v problémoch a vodca povstalcov Fridrich Falcký sa dostáva do politickej izolácie a jeho moc klesá. Aj preto de Buquoy aj von Tilly zvažovali, či nebude vhodnejšie stretnúť sa s nepriateľom až na jar.

Ráno 8. novembra 1620 stáli už vojská stavov pripravené na návrší Bielej hory a sledovali, ako sa zoskupujú ich nepriatelia. Maxmilián Bavorský, veliteľ ligistických vojsk navrhol na porade skusmo zaútočiť na stavovské ľavé krídlo. Dlhé váhanie katolíckych vojsk malo za následok, že Fridrich Falcký dokonca odišiel z bojiska na obed s anglickým veľvyslancom. Očakával totiž, že nepriateľ nebude riskovať útok na jeho výhodné postavenie a odtiahne. Okolo obeda však časť katolíckych vojsk zaútočila. Krátky boj trvajúci asi hodinu mal za následok lavínovitý ústup celého ľavého krídla stavov. Vojsko stavov sa tak rozpadlo a ustúpilo v zmätku do Prahy.

Hladký priebeh bitky zaskočil obe strany. Habsburské a ligistické vojsko si napriek víťazstvu nedovolilo vstúpiť do Prahy.

Referencie

↑ HRYCH, Ervín. Velká kniha vojevůdců, bitev a zbraní (dějiny válek, vojenství a organizace vojska : 150 životopisů vojevůdců, 300 bitev, 150 zbraní). : Regia, 2000. 719 s. ISBN 978-80-86367-06-4. S. 313.

Literatúra

FUKALA, Radek: Bitka na Bielej hore : Nešťastná šarvátka pred Prahou. In: Historická revue, roč. XXV, 2014, č. 2, s. 16 – 21.
UHLÍŘ, Dušan: Drama Bílé Hory : Česká válka 1618 – 1620. Brno : CPress, 2015. 164 s. ISBN 978-80-264-0151-3

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka na Bielej hore

Tento článok týkajúci sa vojenstva je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] HRYCH, Ervín. Velká kniha vojevůdců, bitev a zbraní (dějiny válek, vojenství a organizace vojska : 150 životopisů vojevůdců, 300 bitev, 150 zbraní). : Regia, 2000. 719 s. ISBN 978-80-86367-06-4. S. 313.

[1]