Bedřich Smetana
český hudobný skladateľ
Narodenie	2. marec 1824 Litomyšl, Rakúske cisárstvo
Úmrtie	12. máj 1884 (60 rokov) Praha, Rakúsko-Uhorsko
Podpis
Odkazy
Commons	Bedřich Smetana
Biografický portál

Bedřich Smetana (* 2. marec 1824, Litomyšl^[1]– † 12. máj 1884, Praha^[2]) bol český hudobný skladateľ, tvorca českej národnej hudby.

Životopis

Detstvo a mladosť (1824 – 1843)

Barbora Smetanová, matka B. Smetanu

Narodil sa v pomerne zámožnej rodine.^[3] Jeho otec František Smetana mal rád hudbu, nadšene amatérsky pestoval komornú hudbu^[4] a syna Bedřicha zasvätil do jej tajov už v štyroch rokoch, neskôr ho ale zveril do starostlivosti obchodníka Jana Chmelíka, ktorý riadil hudobné produkcie pre grófa Valdštejna. Smetana sa učil hrať na husliach a neskôr na klavíri. Svoje prvé verejné vystúpenie absolvoval v Litomyšli v šiestich rokoch.^[5] Ešte v Litomyšli začal komponovať i jednoduché kúsky, prvá dochovaná skladba – nedokončený kvapík D dur – však vznikla až v Jindřichovom Hradci.^[6]

V roku 1835 skončil Františkovi Smetanovi nájom jindřichohradeckého pivovaru a podarilo sa mu v dražbe výhodne kúpiť svobodnický statok Růžkovy Lhotice so zámočkom, pivovarom a hostincom.^[7] Presťahoval sa tam i s rodinou, Bedřich tu však trávil len školské prázdniny.

Štúdium bolo často prerušované a málo úspešné; začal v Jindřichovom Hradci, ale v polovici druhého ročníka mal – možno v dôsledku choroby^[8] – samé nedostatočné a školu opustil.^[9] V školskom roku 1835/36 nastúpil do gymnázia v Jihlave, ale ani tu sa mu nedarilo a navyše mal depresie; nakoniec uprosil otca, aby ho odtiaľ ešte pred koncom školského roka odviedol.^[10] V nasledujúcom roku nastúpil na odporúčanie svojho bratanca, premonštráta Dr. Josefa Františka Smetanu (1801 – 1861), do rádového gymnázia v Nemeckom Brode, kde sa mu páčilo viac a kde sa zoznámil o. i. s Karolom Havlíčkom.^[11] Hudobné vzdelávanie obmedzoval na hru na klavíri u profesora P. Šindeláře a prázdninové lekcie u čechtického učiteľa Jana Syrového.^[12][13]

František Smetana, otec B. Smetanu

Od jesenného semestra 1839 prešiel rad Smetanových priateľov z Německého Brodu na Akademické gymnázium Štěpánská v Prahe a chlapec presvedčil otca, aby mu vybavil prestup.^[12][14] V Prahe, plnej kultúrnych podnetov – z nich veľký význam mala pre Smetanu najmä séria koncertov Franza Liszta v marci 1840 – sa však začal čoskoro viac venovať hudbe ako štúdiu.^[15] Oznámil riaditeľovi Josefovi Jungmannovi, že z gymnázia vystupuje a hodlá sa venovať hudbe.^[16] Smetanov otec, ktorý s tým prirodzene nesúhlasil, ho odviezol z Prahy a od nasledujúceho školského roka ho zapísal do premonštrátskeho gymnázia v Plzni na ktorom pôsobil ako profesor F. J. Smetana.^[12][17] Pod ochranou a dohľadom svojho o 23 rokov staršieho bratanca tam Bedřich štúdiá predsa len dokončil (6. augusta 1843).^[18]

V Plzni sa dospievajúci Smetana pod patronáciou svojho profesora humanitných predmetov, hudbymilovného Gustava Beera, živo zapojil do spoločenského života, hral na návštevách, v salónoch a k tancu a aj sám rád tancoval.^{[19] [20]} Podľa svojho denníka v tom čase prežil aj niekoľko citových vzplanutí, prvé k svojej sesternici Aloisii Smetanovej ešte cez prázdniny pred plzenským pobytom, ktoré trávil u strýka v Novom Městě nad Metují. Aloisii (Louise) venoval Louisinu polku (Louisen-Polka), ktorá je jeho prvou, v úplnosti dochovanou skladbou.^[21][22] Od mája 1842 sa však datuje dlhodobý vzťah ku Kateřine Kolářovej, dcére otcovho priateľa a talentovanej klaviristke.^[23]
V Plzni Smetana skomponoval rad ďalších drobných klavírnych skladieb, väčšinou tanečných (polky, kvapíky, štvorylky), z ktorých najmä Louisina polka, Jiřinková polka (podľa jiřinkových slavností v Českej Skalici) a polka Ze studentského života dosiahli už v svojej dobe značnú popularitu.^[24] Pokúšal sa však i o prvé orchestrálne skladby (Menuet B dur a Galop bajadérok z roku 1842) a o náročnejšie klavírne kusy (tri impromptus 1841 – 1842). Po dokončení štúdii sa vzoprel prianiu otca, aby sa stal úradníkom, či pokračoval v štúdiách na univerzite, a odišiel do Prahy s úmyslom venovať sa výhradne hudbe.^[12][25] Do denníka si vtedy zapísal: „S pomocou Božou budem raz v technike Lisztom, v komponovaní Mozartom.“^[26]

Prvý pražský pobyt (1843 – 1856)

Finančná situácia otca sa zhoršila, Smetana nemohol počítať s jeho podporou, a tak sa vynorila pred ním starosť o živobytie.^[27][28] V roku 1844 sa mu však podarilo získať miesto učiteľa hudby v rodine grófa Leopolda Thuna.^[12][29] V tejto funkcii nadviazal veľa užitočných kontaktov medzi aristokraciou i hudobníkmi a rodina Thunových zostala po celý život jeho podporovateľkou.^[26] S grófskou rodinou býval v ich pražskej rezidencii a sprevádzal ich i na vidiecke sídla (zámok Bon Repos pri Nových Benátkach, Ronšperk).^[30] Navyše ho jeho budúca svokra zoznámila s Josephom Prokschom, ktorý ho vyučoval súkromne kompozíciu.^[26][31] Proksch bol vynikajúci učiteľ a jeho ústav bol najuznávanejší v Prahe.^[22][32] a tak Smetana začal systematicky študovať hudbu. V roku 1847 štúdium u Prokscha aj vyučovanie u Thunov ukončil.^[33]

Smetana sa chcel uplatniť ako klavírny virtuóz, to mu malo poslúžiť najmä na získanie peňazí a slávy k tomu, aby sa mohol stať kapelníkom, dirigentom alebo učiteľom, či dokonca vytvoriť vlastný orchester.^[12][22] Jeho plánovaná koncertná cesta po západočeských kúpeľných mestách sa však skončila fiaskom: plzenský koncert bol slušne navštívený, ale v Chebe sa zišli len štyria diváci a vystúpenia v Mariánských Lázních, Františkových Lázních a Karlovych Varoch musel odvolať.^[34] Rozhodol sa teda založiť v Prahe hudobný ústav (klavírnu školu) a 24. januára 1848 podal zemskému guberniu žiadosť o povolenie.^[34]

Pri pražských nepokojoch v júni 1848 sa Smetana, ktorý udržiaval styky s radikálnymi demokratmi, nechal strhnúť k účasti na barikádovom boji.^[35] Zložil aj dva príležitostné pochody, Pochod Národní gardy a Pochod studentské legie, ktoré sa stali jeho prvými skladbami vydanými tlačou,^[36][37] ako i revolučnú Píseň svobody („Válka, válka! Prapor vlaje“) na slová J. J. Kolára.^[35] Po porážke povstania nakrátko ušiel k rodičom do Obříství, kde ho zastihlo priaznivé vybavenie žiadosti, a s finančnou podporou rodičov a známych mohol od 8. augusta 1848 otvoriť hudobný ústav (klavírnu školu) na Staromestskom námestí.^[12][38]

Smetanova prvá manželka Kateřina Kolářová

V dobe príprav na otvorenie Smetana prvýkrát nadviazal kontakt so svojim vzorom Franzom Lisztom. Zaslal mu s venovaním svoje Six morceaux caractéristiques so žiadosťou a zariadenie ich publikácie a o pôžičku 400 zlatých. Liszt venovanie prijal, pôžičku odmietol a po osobnom zoznámení so Smetanom zariadil i vydanie skladieb v Lipsku u Friedricha Kistnera ako Smetanov Opus 1.^[39]

Škola zo začiatku značne prosperovala a získala si dobré meno žiackymi koncertmi^[40], okrem toho získal Smetana rad súkromných žiačok v aristokratických kruhoch a krátko bol zamestnaný pre klavírne predohrávky u cisára Ferdinanda I.^[41] Dobrú majetkovú situáciu mohol využiť na založenie rodiny. 29. augusta 1849 sa oženil so svojou dávnou láskou Kateřinou Otiliiou Kolářovou (* 1827) a mali čoskoro štyri dcéry.^[42] Ďalej pomerne úspešne vystupoval ako klavirista a na koncertoch komornej hudby.^[40] Vyznamenal sa účinkovaním pri Beethovenových (1854) a Mozartových (1856) slávnostiach.^[36] František Škroup prvýkrát dirigoval jeho Slavnostní předehru D dur.^[43] Smetana pokračoval v komponovaní virtuóznych klavírnych kusov jednotlivých i radených do voľných cyklov (Svatební scény 1849, Lístky do památníku, Črty), niektoré z nich poslal na posúdenie Lisztovi a Kláre Schumannovej.^[44] Jeho špecialitou sa stávali polky, oproti tým z plzenského obdobia umelecky štylizované do koncertnej podoby (Tři salonní polky, Tři poetické polky). Usiloval sa o pozdvihnutie polky na umelecký žáner tak, ako to urobil Chopin s mazurkou a polonézou.^[36][45] V rokoch 1853 – 1854 zložil aj svoju jedinú symfóniu, Triumfální symfonii (ku koncu života ju revidoval a premenoval na Slavnostní), určenú k sobášu cisára Františka Jozefa I. Venovanie však nebolo prijaté a symfónia sa tiež vcelku nikdy nepresadila; najviac sa hrala samostatne 3. veta Scherzo, ktorá ako jediná neobsahuje citáciu rakúskej cisárskej hymny.^[46] Pri jej prvom verejnom prevedení 28. januára 1855 sa Smetana prvýkrát predstavil ako dirigent.^[36]

V polovici 50. rokov Smetanov rodinný život zasiahli vážne rany. Tri z jeho štyroch dcér – Gabriela, Bedřiška a Kateřina – zomreli a nažive zostala len Žofia.^[12][47] Smrť hudobne najtalentovanejšej dcéry Bedřišky otca veľmi zasiahla a na jej pamiatku skomponoval svoju dosiaľ najmodernejšiu a najvýznamnejšiu skladbu, Klavírní trio g moll (1855).^[36][47][48] Ale i jeho manželku tieto tragédie zdrvili, navyše sa u nej začala prejavovať tuberkulóza a zmena povahy viedla k manželským nezhodám.^[40][49]

V Göteborgu (1856 – 1861)

Smetana počas pobytu v Göteborgu

Rodinné straty a problémy i nespokojnosť s prostým vyučovaním, nemožnosť získať v Prahe významnejšie hudobné postavenie, znižujúce sa príjmy z hudobnej školy i politicky ťaživá situácia prispeli k tomu, že Smetana využil príležitosť, ktorú mu sprostredkoval pražský klavírny virtuóz Alexander Dreyschock. Tomu bolo na turné v severských krajinách ponúknuté vedenie Filharmonickej spoločnosti (Harmoniska sällskapet) v Göteborgu. Dreyschock odmietol, odporučil však na toto miesto Smetanu a ten 11. októbra 1856 odcestoval do Švédska.^[50] Najprv usporiadal na skúšku dva klavírne koncerty, už 12. novembra bol prijatý za dirigenta Filharmonickej spoločnosti; súčasne sa stal vyhľadávaným učiteľom hry na klavír pre miestne slečny a dámy a vôbec významnou osobnosťou göteborskej spoločnosti.^[51]

Göteborg bolo otvorené a prosperujúce, ale z kultúrneho hľadiska v porovnaní s Prahou provinčné mesto.^[52][53] Orchester a zbor, ktoré tu mal Smetana k dispozícii boli len amatérske, a miestny hudobný vkus bol veľmi konzervatívny.^[48][53][54] Pre Smetanu však bolo miestne pôsobenie veľmi prínosné: získaval skúsenosti ako kapelník a zbormajster po umeleckej i praktickej stránke a mal – s nutnými ohľadmi na záľuby obecenstva – voľnú ruku v dramaturgii, navyše poberal pomerne vysoký plat vo Filharmonickej spoločnosti i honoráre za klavírne hodiny.^[53][54][55] Uvádzal tu klasikov (Händla, Haydna, Mozarta, Beethovena), i súčasných skladateľov: Mendelssohna, Schumanna, Liszta, Chopina, Berlioza, Wagnera, Gadeho, Verdiho, Rubinsteina i niektoré vlastné skladby.^[53][56]

S moderným hudobným vývojom udržiaval Smetana styk najmä prostredníctvom Liszta. Pri návšteve u neho vo Weimare v septembri 1857 počul prvý raz Lisztovu Faustovskú symfóniu a bol novým žánrom symfonickej básne fascinovaný.^[53][57]

Počas svojho pobytu vo Švédsku skomponoval postupne tri symfonické básne: Richard III. na námet tragédie Williama Shakespeara, potom Valdštejnov tábor inšpirovaný prvým dielom Schillerovej valdštejnskej trilógie a nakoniec Hakon Jarl na základe eposu dánskeho básnika Adama Oehlenschlägera.^[58]

Plagát k rozlúčkovému koncertu v Göteborgu 19. marca 1861

Ako symfonická báseň bola možno pôvodne zamýšľaná i shakespearovská klavírna skica Macbeth a čarodejnica.^[59] V júni 1859 sa potom v Lipsku zúčastnil významného zjazdu umelcov v Lipsku na ktorom bol založený Allgemeines Deutsches Musikverein a vyhlásená tzv. novonemecká škola (neudeutsche Schule) v hudbe.^[53][60][61] Potom opäť navštívil Liszta a počul okrem iného prvý raz prelúdium k Wagnerovmu Tristanovi.^[53][60]

Prvý rok vo Švédsku strávil Smetana bez rodiny; vtedy nadviazal dlhoročné priateľstvo s Fröjdou Beneckovou (rod. Gumpertová, neskôr Rubensová).^[62] V lete zvyčajne navštevoval Čechy a na druhú sezónu sa vrátil na sever s manželkou.^[57] Kateřina Smetanová však trpela depresiami i fyzickou chorobou.^[63] V apríli 1859, pri predčasnom návrate do Prahy, zomrela cestou v Drážďanoch.^[64][65]

Leto toho roka trávil Smetana v Chloumku u svojho brata Karola a bližšie sa zoznámil so svojou švagrinou Barborou (Betty) Ferdinandiovou (* 1840). Požiadal ju o ruku a o rok neskôr, 10. júla 1860, sa s ňou oženil.^[66] V medziobdobí, v decembri 1859, vznikla ako darček pre snúbenicu Bettina polka.^[67] Čoskoro sa však ukázalo, že manželstvo bol omyl: Betty necítila, k o viac ako šestnásť rokov staršiemu skladateľovi, lásku. Nepriťahoval ju a nemala porozumenie pre jeho talent ani temperament; od polovice šesťdesiatych rokov žili už z väčšej časti oddelene. Najmä neskôr v čase choroby Smetana odcudzením a nezáujmom svojej manželky veľmi trpel.^[68][69] Z manželstva sa narodili dve dcéry, Zdeňka (* 25. september 1861) a Božena (19. február 1863).^[70] Smetana mal najbližší vzťah so svojou dcérou z prvého manželstva Žofiou, od 3. januára 1874 vydatej za lesníka Josefa Schwarza.^[71]

V tejto dobe už začínal byť nespokojný so svojim švédskym pôsobiskom. Bol to smútok po domove, ktorý najlepšie vyjadril v cykle štyroch poliek nazvanom Souvenirs de Bohême en forme de polkas (1859/60).^[72] Jeho denníkové zápisy i korešpondencia svedčia o zintenzívnení vlasteneckého presvedčenia.^[73] Z popudu Dr. Jana Ludevíta Procházky v roku 1860 zložil svoj prvý zbor na český text Píseň česká.^[74] Súčasne však túžil naplniť svoje širšie umelecké ambície: „Nemôžem sa zahrabať v Göteborgu; musím sa vynasnažiť, aby sa moje skladby dostali do verejnosti, aby mi bola daná príležitosť k novej činnosti a popud k rozsiahlejšej práci. Preto len von do sveta, a to čo najskôr!“ (zápis v denníku z 31. marca 1861).^[65][75]

So Švédskom sa rozlúčil sériou koncertov v marci až máji 1861 (Štokholm, Norrköping, Göteborg) a hudobne tiež kompozíciou koncertnej etudy Vid strandem (Am Seegestrande, Na brehu morskom).^[76] Návrat do Čiech nebol zo začiatku definitívny, Smetana sa naposledy pokúsil presadiť ako klavírny virtuóz vystúpeniami v Nemecku a Holandsku, ale s finančným neúspechom, ktorý musel zhojiť novým kratším pobytom v Göteborgu (marec až máj 1862).^[77][78][79] Všetku svoju ďalšiu činnosť už sústredil na Prahu.

Späť v Prahe (1861 – 1866)

Smetana začiatkom 60. rokov 19. storočia

Jedným z dôvodov, prečo Smetana opustil zaistené postavenie vo Švédsku a vrátil sa do vlasti, bolo znateľné politické a spoločenské uvoľnenie po vydaní Októbrového diplomu.^[80] Smetana sa zapojil do spoločenského i umeleckého života. Jeho žiak a priateľ J. L. Procházka ho uviedol do Měšťanské besedy^[81] a začal navštevovať aj významné utorkové schôdzky českej inteligencie u kniežaťa Rudolfa Thurn-Taxisa.^[82][83] Spoluzakladal Uměleckou besedu a 28. januára 1863 bol zvolený ako prvý predseda jej hudobného odboru.^[84][85] V tom čase tiež usilovne zdokonaľoval svoju písanú i hovorenú češtinu (pochádzal síce z česky hovoriacej rodiny, ale dosiaľ všetko jeho vzdelanie a takmer celý spoločenský život boli v nemčine).^[65][86] Politicky sa čoskoro priklonil k mladočeskej frakcii Národnej strany a súperenie mladočechov so staročechmi značne ovplyvňovalo celú jeho kariéru.^[87]

So zvláštnym záujmom sledoval prípravu otvorenia prvého českého stáleho profesionálneho divadla v Prahe, Prozatímního divadla.^[88] Chcel sa v ňom uchádzať o miesto prvého dirigenta^[89] a pripravoval si k tomu pôdu. Pretože bol v Prahe ako dirigent a skladateľ neznámy, predstavil sa dvomi koncertmi vo vlastnej réžii, málo navštíveným a kriticky nejednoznačne prijatým orchestrálnym koncertom na Žofíne 5. januára 1862, kde premiéroval Richarda III. a Valdštejnův tábor, a úspešnejším klavírnym recitálom v Konvikte 18. januára^[83][90]. Pri obsadzovaní dirigentského miesta nového divadla však bola daná prednosť osvedčenému a skúsenému profesionálovi, doterajšiemu druhému dirigentovi Stavovského divadla Janovi Nepomukovi Maýrovi.^[91] Ani jeho úsilie o získanie miesta riaditeľa pražského konzervatória po J. B. Kittlovi, ktorý bol pre alkoholizmus nútený v apríli 1865 svoje miesto opustiť, neprinieslo výsledky (menovaný bol doterajší riaditeľ organovej školy Josef Krejčí);^[92][93][94], neuspel ani so žiadosťou o rakúske umelecké štipendium.^[95] Pre obživu teda k

1. septembra 1863 založil s priateľom, zbormajstrom a skladateľom Ferdinandom Hellerom, hudobnú školu v paláci Lažanských.^[96]

Smetanov priateľ a spolupracovník Ferdinand Heller (1887)

Svoju výkonnú umeleckú činnosť v tom čase Smetana sústredil do svojej funkcie zbormajstra Hlaholu (30. októbra 1863 – 7. júla 1865)^[97] a do práce v Umělecké besedě, kde zostavoval a riadil jej hudobné podniky, najmä veľkú shakespearovskú slávnosť 23. apríla 1864 a sériu abonentných koncertov v sezóne 1864/1865 s ambicióznym programom, ale končiaci značným schodkom^[98]. Jedným z vrcholov jeho organizačnej a dirigentskej činnosti v tomto období bola pražská premiéra Lisztovho oratória Legenda o svaté Alžbětě.^[83][99] Okrem toho písal najmä do Národních listov kritiky hudobného života (opery v Prozatímním divadle i koncertov), ale aj všeobecné programové úvahy o koncertnej činnosti (O našich koncertech, Slavoj 1. októbra 1862), tak o opere (Národní listy 4. júna a 15. a 22. júla 1864).^[100][101] Na opere v Prozatímním divadle kritizoval najmä repertoár nezodpovedajúci spoločenskej a výchovnej funkcii divadla, ale aj rôzne, z umeleckého hľadiska škodlivé prevádzkové zvyklosti, ako časté benefičné predstavenia a hosťovanie, málo skúšok, neopodstatnené škrty v operách, nevhodné kombinovanie diel, alebo zábavné medziaktové intermezzá.^[102][103]

Z kompozícií v tejto dobe boli niektoré spojené s jeho činnosťou v Hlahole (zbory Tři jezdci 1862 a Odrodilec 1864) a Uměleckej besede (slávnostný pochod k shakespearovskej slávnosti).^[104] Hlavnú úlohu však od návratu zo Švédska videl v práci na českej opere. Vo februári 1862 prostredníctvom J. L. Procházku odkúpil od Karola Sabinu libreto k historickej opere Braniboři v Čechách.^[105][106] Prácu na nej dokončil 23. apríla 1863 a stihol teda uzávierku opernej súťaže vyhlásenej grófom Janom Harrachom.^[107] Súčasne ju ponúkol Prozatímnímu divadlu. Prvý kapelník Maýr (ktorý sa Harrachovej súťaže zúčastnil s vlastnou operou) však Braniborov dlho odmietal uviesť, preto boli prijatí proti jeho vôli až v roku 1865 po nástupe riaditeľa Franza Thomého, pričom ich naštudoval a riadil sám skladateľ a premiéra sa konala 5. januára 1866.^[108][109] Veľmi úspešné prijatie u obecenstva i u kritiky upevnilo Smetanovo postavenie ako jedného z vedúcich českých skladateľov a viedlo k tomu, že Harrachova komisia s výhradami priznala Branibořům v Čechách 28. marca 1866 prvú cenu 600 zlatých.^{[110][111][112]}

Výveska k premiére opery Braniboři v Čechách, 1866

Bezprostredne po dokončení Braniborov požiadal Smetana Sabinu o libreto ku komickej opere. Sabina prvú verziu libreta Prodané nevěsty dodal 5. júla 1863, už 18. novembra 1863 mala premiéru predohra, celá kompozícia bola dokončená 15. marca 1866.^[113] Po úspechu Braniborov bola nová opera – vtedy ešte v dvoch jednaniach a s hovorenými dialógmi;– zaradená na program Prozatímního divadla bez odkladu.^[114] Premiéra 30. mája 1866 však nebola veľmi úspešná, najmä v dôsledku bezprostredne hroziacej rakúsko-pruskej vojny.^[115] Mnoho Pražanov sa uchyľovalo na vidiek (nasledoval ich i Smetana obávajúci sa, že ho Prusi ako autora Braniborů v Čechách zastrelia^[116]) a nedostatok divákov viedol k finančnému kolapsu Prozatímního divadla.^[117] Situácia sa však vyvinula v Smetanov prospech: vedenie divadla prevzalo novovytvorené družstvo s prevládajúcim mladočeským vplyvom, ktoré od 13. septembra 1866 nahradilo staročeského prvého kapelníka Maýra mladočechom Smetanom.^[118] Nasledujúce reprízy Prodané nevěsty už boli prijímané stále nadšenejšie; v partitúre však prebiehali naďalej podstatné zmeny a až v roku 1870 bola predstavená konečná, dnešná verzia.^[119]

Kapelníkom Prozatímního divadla (1866–1874)

Vlastná kapelnícka činnosť

Budova Prozatímního divadla, 1864

Smetana preberal kapelnícku funkciu s programom urobiť Prozatímní divadlo „centrálnym strediskom všetkého domáceho sveta umeleckého“.^[120] V duchu Lisztovho pôsobenia vo Weimare tu chcel postupne uviesť „všetky majstrovské diela svetové v najpresnejšej reprodukcii“, súčasne však pestovať zárodky svojbytnej národnej hudobnej kultúry.^[121] Operu preberal v pomerne konsolidovanom stave, jeho pôsobenie však bolo obmedzované tými istými faktormi ako za Maýra a Smetana musel z radu svojich zásad zľavovať. Stiesnené priestory divadla značne obmedzovali inscenačné možnosti, orchester zostával kvôli veľkosti orchestriska obmedzený na 35 členov, podobne i zbor.^[122] Spevácky súbor bol nevyrovnaný a trpel veľkou fluktuáciou, z ktorej najkontroverznejšie bývali odchody do pražského nemeckého divadla (Václav Dobš, Vojtěch Šebesta), cenné sily však odišli aj do Ruska (Antonín Barca, Josef Paleček); najmä odbory dramatického tenoru a sopránu boli dlhodobo neobsadené.^[123] Smetana mal zásluhu na konsolidácii a rozvoji operného baletu: v roku 1868 bola pri divadle zriadená baletná škola, ktorú viedla novomenovaná baletná majsterka Marie Hentzová.^[124] Podobne sa usiloval o zlepšenie divadelnej réžie a zasadil sa o prijatie prvého operného režiséra Prozatímního divadla, významného zástancu javiskového realizmu Edmunda Chvalovského.^[125] Od roku 1867 mal Smetana spoľahlivého druhého kapelníka Adolfa Čecha, zato ďalší kapelníci, ktorými boli často významní hudobníci a skladatelia (Karel Šebor, Vojtěch Hřímalý mladší, Karel Bendl) odchádzali, lebo sa nedokázali popri Smetanovi (a Čechovi) uplatniť ako samostatné osobnosti.^[126]

Barytonista Josef Lev bol jednou z najvýznamnejších speváckych osobností Smetanovej éry a skladateľ pre neho napísal niekoľko úloh. Portrét Jana Vilímka z r. 1884.

Už J. N. Maýr uvažoval o založení opernej speváckej školy pri divadle. Podrobný návrh podal roku 1868 spevácky pedagóg František Pivoda. Bol však zamietnutý, z finančných dôvodov i pre rozdielnosť umeleckých zámerov Smetanu a Pivodu; ten teda založil súkromnú školu.^[127] Smetana nakoniec presadil otvorenie opernej školy pri divadle v januári 1873 a jej prevádzka začala v septembri. 1. júla 1874 sa uskutočnil prvý koncert žiakov, v nasledujúcom roku po Smetanovom odchode škola zanikla. Jej nástupcom sa stala súkromná škola Jana Ludvíka Lukesa.^[128][129]

Svoj dramaturgický program mohol Smetana realizovať len v obmedzenej miere. Limitovali ho pritom nielen prevádzkové a finančné otázky. Viera v obecenstvo, ktoré spontánne rozoznáva a prijíma predkladané umelecké hodnoty, musela ustúpiť ohľadom na konzervatívny vkus pražského publika, ktoré dávalo prednosť výpravným, zábavným, alebo spevácky efektným predstaveniam.^[130] Veľkému záujmu sa tešila opereta, najmä diela Offenbacha, von Suppého a Zajca.^[131] Smetana sa snažil túto vlnu korigovať a vzdelávať vkus ľudového diváka uvádzaním diel „malých majstrov“ francúzskej komickej opery (Auber, Adam, Ferdinand Hérold, François Adrien Boieldieu, Halévy, Albert Grisar, François-Auguste Gevaert).^[132] Francúzska veľká opera zostávala významným a nevyhnutným žánrom, Smetana však do Prozatímního divadla zaviedol lyrickejšie a neokázalejšie diela Charlesa Gounoda, jemu zvlášť blízkeho.^[133]

Ruský skladateľ a dirigent Milij Alexejevič Balakirev

Obľúbený, ale štýlovo zastarávajúci belcantový repertoár vážnej opery (Donizetti, Bellini) nerušil, ale ani príliš nerozširoval. Radšej uvádzal neskoré Verdiho diela, veľmi si cenil Rossiniho a dbal o väčšie zastúpenie talianskej komickej opery od Cimarosovho Tajného manželstva cez Donizettiho Dona Pasquala a Rossiniho Barbiera zo Sevill a Popolušky po Krišpína a kmotru bratov Ricciovcov, uvedenú na české javisko obľúbenou hosťujúcou speváčkou Giuseppinou Vitelliovou.^[134] Svoju predstavu o výchovnom poslaní národného divadla si Smetana splnil najviac v klasickom nemeckom repertoári. Na pražskú kultúrnu tradíciu odkazovalo nielen hudobne čo najstarostlivejšie naštudovanie opier Gluckovych a Mozartovych, ale i novouvedený Beethovenov Fidelio.^[135] Málo úspešný bol pokus o rozširovanie slovanského repertoáru. V januári 1867 navštívil Prahu Milij Alexejevič Balakirev, ktorý tu dirigoval Glinkov Život za cára a novonaštudoval Ruslana a Ľudmilu. Jeho práca však, okrem iného kvôli zmene praktikovaných škrtov v partitúre vyústila do konfliktov s umeleckým súborom Prozatímního divadla a nepriateľstvo so Smetanom.^[136][137] Lepšie dopadla v máji toho istého roku návšteva Stanisława Moniuszka, ktorého Halku Smetana naštudoval, inscenácia však publikum nezaujala a bola kritizovaná i v poľskej tlači.^[138] Viac slovanských opier Smetana neuviedol.

Smetana poklepáva základny kameň Národního divadla

Veľkú časť noviniek v tejto dobe tvorili diela českých skladateľov. Smetana uvádzal staršie diela žijúcich skladateľov (Jan Nepomuk Škroup, František Zdeněk Skuherský, Leopold Eugen Měchura), ale tiež mladších skladateľov (Karel Šebor, Karel BendlBendl, Vilém Blodek, Josef Richard Rozkošný, Fibich).^[139] Dvořákova prvá česká opera Král a uhlíř sa však vo sojej prvej verzii za Smetanu na javisko nedostala, hoci bola už skúšaná.^[140][141]

Ani v inscenačnej praxi sa Smetanovi nepodarilo odstrániť všetky nešváry, ktoré predtým divadlu vytýkal. Obľúbené hosťovania cudzích umelcov, ktorí si volili efektné úlohy zo známych, až obohratých opier, prispievali k repertoárovej stagnácii; navyše spievali i v českých predstaveniach v cudzích jazykoch a dovoľovali si rôzne rozmary.^[142] Taktiež systém benefícií (predstavenia podľa voľby účinkujucich so zvláštnym výťažkom v ich prospech) narušoval sústavné dramaturgické snahy. I v otázke inscenačných škrtov v operách, ktoré Smetana u Maýra často kritizoval, sa v skutočnosti obaja kapelníci nijako významne nelíšili.^[143]

Ako dirigent sa Smetana uviedol 28. septembra 1866 Weberovým Čarostrelcom.^[144][145] Sám dirigoval okrem svojich opier väčšinou vážne opery všetkých národných škôl vrátane českých noviniek, kým väčšinu talianskeho repertoáru a obecne komickej opery (s výnimkou Mozarta, Rossiniho a Ricciovcov) a operety prenechával najmä svojmu druhému kapelníkovi Adolfovi Čechovi.^[146] Okrem dirigovania v divadle využil možnosť orchestra od sezóny 1869/1870 poriadať symfonické koncerty na ktorých presadzoval náročnejší, alebo modernejší repertoár vrátane diel domácich umelcov: uviedol na nich napr. Dvořákovu predohru k opere Král a uhlíř, jeho symfóniu č. 3 Es dur, alebo Fibichovu symfonickú báseň Othello. Od sezóny 1870/1871 sa koncertov zúčastnili aj členovia orchestra nemeckého Stavovského divadla a od roku 1873 ich poriadanie zabezpečoval penzijný spolok orchestrov oboch divadiel „Filharmónie“, pričom v dirigovaní sa Smetana striedal s prvým kapelníkom nemeckého divadla Ludwigom Slanskym.^[147][148]

Ako prvý kapelník Prozatímního divadla zastával Smetana významné společenské postavenie a zúčastnil sa radu národno-politických akcií. Tak sa v júli 1868 zúčastnil národnej púte do Kostnice alebo v roku 1870 púte do Borovej pri príležitosti odhalenia Havlíčkovej pamätnej tabule.^[149] Najvýznamnejšia pre neho bola slávnosť položenia základných kameňov Národního divadla 16. mája 1868. Pri poklepe na kameň predniesol Smetana neskôr preslávené heslo „V hudbě život Čechů“, dokladajúce zvláštny význam hudby v procese českej národnej emancipácie v 19. storočí.^[150]

Kompozície z doby kapelníctva

Smetanova skladateľská činnosť ani v čase kapelníckeho vyťaženia neustúpila stranou. Sústredila sa pochopiteľne na operu. Ihneď po dokončení práce na Prodané nevěstě začal Smetana pracovať na Daliborovi, tragickej opere z českých dejín na pôvodne nemecké libreto Josefa Wenziga. Celá opera potom bola v partitúre hotová 29. decembra 1867.^[151] Premiéra sa konala 16. mája 1868, v deň položenia základných kameňov Národního divadla; predchádzala jej Smetanova Slavnostní předehra C dur a proverb Josefa Jiřího Kolára Věštba Libušina.^[152] Premiérové prijatie bolo priaznivé, ale už pri prvej repríze bolo málo divákov. Tiež kritika bola i od Smetanových prívržencov skôr zdržanlivá (J. L. Procházka), jeho odporcovia ju v staročeskej tlači odsúdili ako nenárodnú a wagnerovskú.^[153] Ani revízia vykonaná na základe kritických pripomienok v roku 1870 nezvýšila obľubu diela^[153] a pre Smetanu bol neúspech tejto opery, na ktorej si veľmi zakladal, doživotným sklamaním.^[154][155]

Josef Wenzig, libretista Dalibora a Libuše

Nákres a poznámky režiséra Edmunda Chvalovského k prvej inscenácii Dvou vdov roku 1874

Koncom 60. rokov sa okrem revízii Prodané nevěsty a Dalibora začal zaoberať Libušou, slávnostnou operou opäť na libreto Wenziga a Špindlera. Libreto obdržal v roku 1868, skladať začal v roku 1869 a dokončil ju 12. novembra 1872.^[156] Táto práca, skôr tableau alebo Smetanovými slovami „hudobne dramatické uživotnenie“^[156] než štandardná opera, bola pôvodne určená k zamýšľanej korunovácii cisára Františka Jozefa I. na českého kráľa. Keď však z nej po stroskotaní fundamentálnych článkov v roku 1871 definitívne zišlo, určil ju Smetana na otvorenie „veľkého národného divadla“ a jej uvedenie odložil.^[157][158] V Libuši neustúpil Smetana svojim kritikom v otázke „wagnerizmu“; naopak táto programovo nacionálna opera je najbližšia koncepcii wagnerovskej hudobnej drámy^[156] a práve v čase jej kompozície cestoval Smetana niekoľkokrát do Mníchova, aby tam videl Wagnerovho Tristana a Izoldu, Zlato Rýna a Valkýru.^[159] Naopak veľmi vážne vzal pripomienky, ktoré k deklamácii češtiny v Smetanových operách formulovala Eliška Krásnohorská. Nadviazal kontakt s mladou poetkou, ktorú už poznal zo ženskej sekcie Hlaholu i ako sestru Jaroslava Pecha, učiteľa v Smetanovom a Hellerovom ústave, a prihliadal k jej názorom už pri kompozícii Libuše. Navyše od nej získal dve nové libretá: v roku 1870 Lumíra, ktorého si však Krásnohorská sebakriticky vyžiadala späť, a Violu, ktorej libreto dostal v roku júni 1871 a zatiaľ ju odložil.^[160]

Pod výčitkami skladateľskej nečinnosti (že totiž za svojho kapelníctva zložil len jednu neúspešnú operu) Smetana jednak dal verejne uviesť niektoré úryvky z Libuše, z ktorých najmä predohra prenikla i do zahraničia,^[161][162] jednak sa bezprostredne po jej dokončení pustil do novej, menej náročnej komickej opery v dvoch jednanach s hovorenými dialógmi. Libreto k novému dielu nazvanému Dvě vdovy mu napísal Emanuel František Züngel podľa francúzskej salónnej komédie Jeana-Pierra Mallefilla, ktorá sa hrala v Prahe nemecky od roku 1862 a v Züngelovom českom preklade od roku 1868.^[163][164] Smetana na nej pracoval so zaujatím a veľmi rýchlo od 16. júla 1873 do 15. januára 1874.^[165][166] Veľmi úspešná premiéra sa konala 27. marca 1874, ale kritika opäť diskutovala o „wagnerizme“ tejto opery a po sľubnom rozbehu reprízy viazli.^{[164][167][168]}

Práci na operách v tomto období ustúpila takmer všetka ďalšia Smetanova skladateľská činnosť, až na pár menších príležitostných skladieb ako práve Slavnostní předehra k položeniu základných kameňov Národního divadla (1868), hudba k živým obrazom pre dobročinné slávnosti českej šľachty Rybář a Libušin soud (1869) a zbory Rolnická a Česká píseň (1868) pre spolok Hlahol.^[169]

Spory o Smetanovu činnosť a dielo

Smetanovo pôsobenie v kapelníckej funkcii, jeho tvorba i samotná osoba sa stali predmetom rozsiahlych a vzrušených polemík v novinách i odbornej tlači, neskôr nazývaných „boje o Smetanu“.^[170] Prvý stret sa týkal už Smetanových ašpirácií na kapelnícke miesto po úspechu Braniborů, avšak najintenzívnejšia fáza spadá do prvej polovice 70. rokov. Tieto spory mali niekoľko prelínajúcich sa rovín.^[171]

Kapelníci Mayer a Smetana dávajú si takt. Kresba Humoristických listů(14. marec 1874

V prvom rade to boli osobné animozity: proti Smetanovi vystupovali ľudia, ktorí sa s ním stretli v profesionálnom živote. Patril medzi nich kapelník J. N. Maýr, zosadený v prospech Smetanu, ktorý sa nezúčastnil sporov priamo, avšak zostával vážnym kandidátom na Smetanovo miesto.^[172] Ďalší protivníci sa regrutovali z radov Smetanových bývalých priaznivcov. Spevácky pedagóg František Pivoda sa s ním definitívne rozišiel v dobe, kedy Smetana z dôvodu rozdielnych umeleckých názorov nepodporil Pivodov plán opernej školy pri Prozatímnom divadle.^[173] Nevraživosť spisovateľa a prekladateľa Jindřicha Hanuša Böhma súvisí so Smetanovým odmietnutím komponovať na Böhmove libreto Zakletý princ;^[174] huslista a skladateľ Vojtěch Hřímalý nenachádzal pri Smetanovi v divadle ako kapelník i skladateľ očakávané uplatnenie.^[175] Na opačnej strane sa vedľa samotného Smetanu, ktorý verejne reagoval len zriedka a veľmi nediplomaticky^[176] – do polemík zapájal najmä spisovateľ a novinár Jan Neruda, hudobný kritik Jan Ludevít Procházka^[177] a estetik Otakar Hostinský.^[178]

Spory o Smetanovo pôsobenie sa radili aj do prudkého politického boja medzi staročeskou a mladočeskou frakciou, ktoré medzi sebou okrem iného súperili o vplyv v Prozatímním divadle ako jednej z najvýznamnejších národných inštitúcií. Smetana sa hlásil k mladočeskej skupine, jeho priateľom bol neskorší predseda mladočeské strany Karel Sladkovský^[118] a prosmetanovské články vychádzali najmä v mladočeskom denníku Národní listy. Jeho odporcovia sa sústreďovali v staročeskej strane, ktorej vodca František Ladislav Rieger bol i v umeleckých otázkach Smetanovým oponentom; za Smetanovho priaznivca na odporcu sa zmenil i vydavateľ Jan Stanislav Skrejšovský.^[179] Protismetanovské príspevky preto vydávali v staročeských listoch Pokrok, Osvěta a nemecky písanom Politikovi. Hudební listy, založené v roku 1870, patrili pôvodne medzi Smetanových zástancov. Keď ich však koncom roku 1872 převzal Skrejšovský, šéfredaktor J. L. Procházka odišiel a nahradil ho najprv formálne skladateľ Josef Richard Rozkošný a čoskoro potom priamo František Pivoda.^[180] Najväčšie polemiky preto boli medzi Pivodovými Hudebními listami a Procházkovým novozaloženým časopisom Dalibor.

Smetanov hlavný odporca, spevácky pedagóg František Pivoda

Smetanovi boli vyčítané rôzne veci spojené s prevádzkou divadla (presadzovanie vlastných opier na úkor iných českých skladateľov, pronemecká orientácia repertoáru, „enormná“ gáža, nedostatočne energické vedenie súboru, favoritizmus medzi sólistami…). V decembri 1872 zverejnilo 68 abonentov Politika otvorený list, ktorým žiadali o nahradenie Smetanu Maýrom. Smetana našiel podporu u divadelného súboru i verejnosti, kultúrne osobnosti spísali petíciu v jeho prospech a výsledkom bolo naopak zlepšenie jeho zmluvy a menovanie umeleckým riaditeľom opery.^{[171][181][182]} Napriek tomu sa od marca 1874 v divadle odohrával nový usilovný boj o Smetanovo miesto.^[183]

Historicky najväčší význam má estetický rozmer smetanovskej debaty. Otvorenie Prozatímního divadla vyvolalo pokusy o definovanie českej národnej opery a českej hudby vôbec. Súčasne sa v celej Európe obnovila debata o hudobných reformách Richarda Wagnera, ktorý po dlhom odmlčaní právě uvádzal svoje vrcholné diela. Na tomto pozadí sa stretávala koncepcia reprezentovaná názormi F. L. Riegra o nutnosti stavať národnú hudbu na základoch národnej piesne a názory F. Pivodu, ktorý kládol dôraz na primát „krásného spevu“ v opere,^[173] s koncepciou formulovanou v českom prostredí najmä O. Hostinským, ktorý prijímal Wagnerovu podobu hudobnej drámy ako nutné východisko a požadovaný národný charakter spevu chcel dosiahnuť najmä bezchybnou českou deklamáciou.^[178][184] Smetanovi bol – pre jeho dôraz na dramatickú stavbu opery i hojné využitie orchestra – vyčítaný „wagnerizmus“, a tým i ponemčovanie českej hudby. Týmito výčitkami bol stíhaný najmä Dalibor.^{[61][83][185]} V skutočnosti však boli základné pojmy diskusie vágne a subjektívne cítené: „národný“ český ráz bol videný najmä u prostých, spevných melódií akéhokoľvek pôvodu, zatiaľ čo na označenie hudby za „cudziu“ či „wagnerovskú“ stačila hustejšia orchestrálna sadzba, nezvyklé harmónie a polyfónie.^[186] Smetana sám svoje stanovisko formuloval v liste A. Čechovi zo 4. decembra 1882: „Já nepadělám skladatele slovutného žádného, já jen se obdivuju velikosti jejich, a vše přijímám pro sebe, co uznám za dobré a krásné v umění, a především pravdivé. Vy to už dávno u mně znáte, ale jiní to nevědí, a myslejí, že zavádím Wagnerismus!!! Mám dost co dělat ze Smetanismem, jen když ten sloh je poctivej!“^[187]

Priama polemika utíchla po Smetanovom ohluchnutí v roku 1874 a odchode z divadla; už v roku 1875 zanikli Hudební listy i Dalibor. Smetanova strana označovala v tlači už od začiatku skladateľovu chorobu za následok „neustáleho rozčuľovania, akých mu v poslednej dobe spôsobované bolo z istej strany“ (Dalibor 15. srpna 1874), a štylizovala ho tak do podoby mučeníka.^[188] Hrubé útoky Smetanových oponentov, ktorí sa v Hudebních listech vysmievali jeho „neslýchanému lazarstvu“ a penziu priznanú mu divadlom komentovali slovami: „Toť prvá osobnosť, ktorá české divadlo pokladá za útulok zaopatrovací, za invalidovňu, za pathologický ústav,“^[189] verejnosť odsudzovala a tieto osobnosti boli postupne spoločensky izolované.^[173] Estetická diskusia o „wagnerizme“ a českej národnej hudbe však pokračovala.

Hluchota však nezmenšila jeho hudobnú predstavivosť a schopnosť komponovať. Vzápätí po ohluchnutí začal pracovať na cykle symfonických básní Má vlast. Ďalej napísal dve sláčikové kvartetá, oba rady Českých tancov, zbor Píseň na moři a zbory Věno a Modlitba. Nasledovali ďalšie opery – Hubička, Tajemství a Čertova stěna.

Aj vďaka komponovaniu napriek hluchote prejavil svoju genialitu a postupne si získaval čestné miesto ako významný reprezentant českej hudby a dostal veľa ocenení. Nesmiernej cti sa Smetanovi dostalo pri príležitosti otvorenia Národného divadla v Prahe 11. 6. 1881 uvedením jeho opery Libuše.

Choroba a záver života (1874–1884)

Ohluchnutie a odchod z divadla

Bedřich Smetana a jeho druhá manželka Bettina

Po roku 1870 sa Smetanov zdravotný stav začal zhoršovať. Trápili ho nehojace sa kožné vyrážky a rad ďalších problémov. Podľa dobových dokumentov ho trápilo „pálenie močového mechúra“, často u neho dochádzalo ku „krčným katarom“, mával závrate a zvracal. Choroby mu často bránili v plnení pracovných povinností, čo mu vyčítala kritika.^[190] V júli 1874, počas pobytu v Jabkeniciach, jeden z katarov prešiel do sluchovej halucinácie, hučania a zaliehania najmä v pravom uchu a stratu rovnováhy. Smetana začal liečbu u pražského profesora Emanuela Zaufala, ale napriek tomuto liečeniu postupne stratil sluch v pravom uchu. Na ľavé ucho úplne ohluchol náhle nadránom 20. októbra 1874.^[191]

Príčina choroby je dodnes predmetom odborných diskusií.^[192] Profesor Jaroslav Hlava, ktorý robil Smetanovu pitvu, diagnostikoval progresívnu paralýzu, následok syfilisu.^[193] Tento názor dosiaľ v nemedicínskej literatúre prevláda a zastával ho napr. profesor Ladislav Haškovec,^[194] profesor Harald Feldmann,^[195] k rovnakému záveru viedol výskum Smetanových ostatkov, ktorý urobil v roku 1987 tím pod vedením profesora Emanuela Vlčka.^[196] Hlavným argumentom je veľmi vysoká hladina protilátok na syfilis v ostatkoch, čo by bez onemocnenia nebolo možné. Túto diagnózu obhajuje najnovšie psychiater MUDr. Jaroslav Vacek.^[197] Od 20. rokov 20. storočia je ako alternatíva navrhované kôrnatenie mozgových tepien: tento názor zastávali napríklad profesor Antonín Heveroch,^[198] profesor Vladimír Vondráček,^[199] Jiří a Milada Semotánovi,^[200] Otakar a Jana Boříkovi;^[201] profesor Ivan Lesný hovorí o Pickovej nemoci.^[202] Prednosta Psychiatrickej kliniky 1. LF UK a VFN v Prahe profesor Jiří Raboch sa domnieva, že pri súčasnej nedostupnosti dôkazov nie je možné diagnózu jednoznačne určiť.^[203] Najnovšie docent Jiří Ramba, ktorý vyšetroval Smetanovu lebku, odvodzuje skladateľovu nemoc od chronického infekčného zápalu kostnej drene v tvárovej oblasti, ktorým trpel od úrazu v detstve. Na ostatkoch boli známky vývojovej anomálie spôsobené v detskom veku spomalením rastu pravej polovice tváre následkom infekcie. Odborná asistentka Alena Němečková vyšetrila ušné kostičky skladateľovho pravého ucha a zistila, že sú prehlodané chodbičkami (lakúnami) vyplnenými granulačným tkanivom. Je toho názoru, že v tých miestach musel byť zápal, ktorý prešiel do chronického štádia. Profesor Vladimír Vondráček hovorí, že dobová diagnóza Smetanovej nemoci znela anoia (pomätenosť), a tvrdí, že to bolo úplne nepochybne na podklade pokročilej aterosklerózy: „Bola to ťažká sklerotická psychóza - činnosť mozgová zachovaná - záver diela je vzostupný“. Aterosklerózu potvrdzuje i samotný pitevný nález: „Cievy na spodine mozgu sú atheromatózne.“ ^[8][204]
Smetana zo začiatku nestrácal nádej na konečné uzdravenie. Keďže sám nemal peniaze na liečenie u najlepších odborníkov, prijal peniaze zo zbierky usporiadanej pani Fröjdou Beneckovou v Göteborgu (1 244 zlatých) a z výťažku súkromného koncertu usporiadaného jeho aristokratickými žiačkami na čele s grófkou Kaunicovou (1 800 zlatých) a verejného koncertu 4. marca 1875, na ktorom prvý raz zaznela Vltava.^[205][206] V apríli odišiel do Würzburgu k poprednému ušnému špecialistovi profesorovi Antonovi von Tröltschovi (1829–1890), potom do Viedne k profesorovi Adamovi Politzerovi (1835–1920), avšak bezvýsledne: lekári konštatovali nezvratnú paralýzu sluchových nervov.^[12][61]

Horáreň v Jabkeniciach

Dňa 7. septembra 1874 požiadal Smetana správu divadla o oslobodenie od povinností na neurčitú dobu,^[207] a k 31. októbru potom rezignoval na všetky svoje funkcie v divadle. Práve v tej dobe sa v divadelnom družstve presadilo staročeské vedenie a od 1. novembra bol riaditeľom Prozatímního divadla menovaný J. N. Maýr, prvým kapelníkom sa stal Adolf Čech. Pretože aktívna hudobnícka i pedagogická činnosť pri Smetanovom stave neprichádzala do úvahy a tantiémy z opier i autorské príjmy z vydaných skladieb boli nepravidelné a veľmi nízke, ocitol sa skladateľ v značnej finančnej tiesni. Divadelné družstvo sa k nemu zachovalo čestne, nechalo ho v zamestnaní ako divadelného komponistu a vymeralo mu čestnú penziu 1 200 zlatých ročne. Za to sa však Smetana musel zriecť príjmov za svoje doterajšie štyri opery. Za neskoršie opery opäť poberal tantiémy.^[207]

Nebol to veľký príjem a Smetana žil v neustálych finančných starostiach a ťahaniciach s meniacim sa vedením divadla. Vysoké životné náklady v Prahe ho donútili žiť i s rodinou na vidieku, totiž v Jabkeniciach u svojej dcéry Žofie Schwarzovej, kam sa 3. júna 1876 odsťahoval definitívne.^[208] Prozatímní divadlo sa do roku 1877 potýkalo s finančnými problémami i s vnútornou krízou, pričom boli snahy o zníženie Smetanovej penzie, ktorú vedenie navyše niekoľko mesiacov zadržovalo, čo skladateľa takmer zruinovalo. Až tesne pred smrťou sa jeho finančná situácia zlepšila vďaka vzrastajúcej popularite jeho skladieb; v lete 1883 mu riaditeľ Národního divadla František Adolf Šubert zvýšil penziu na 1 500 zlatých ročne.^[207] Jabkenické ústranie však nebolo izoláciou, Smetana tu prijímal návštevy, viedol čulú korešpondenciu a podľa finančných možností navštevoval Prahu, kde rád chodil do divadla, sledoval skúšky i predstavenia svojich opier (dokonca opravoval dirigentove tempá) a v partitúrach sledoval českú hudobnú produkciu. Kontakt s pražským prostredím mu zaisťoval najmä tajomník pražského Hlaholu Josef Srb-Debrnov, ktorý sa stal akýmsi jeho sekretárom, s divadlom jednal často prostredníctvom kapelníka Adolfa Čecha.^[209]

Tvorba v období hluchoty

Plagát k prvému súbornému prevedeniu Mé vlasti 5. novembra 1882

Ohluchnutie neznamenalo stratu Smetanovej schopnosti skladať hudbu; naopak kvôli tomu, že väčšina ostatnej činnosti mu bola teraz znemožnená, patria prvé roky choroby medzi jeho najplodnejšie množstvom, i žánrovou pestrosťou. Už v septembri 1874 začal pracovať na cykle symfonických básní oslavujúcich krásu i dejiny českej vlasti, na ktorý myslel od dokončenia Libuše. Prvým z nich bol Vyšehrad dokončený 18. novembra, v krátkom odstupe potom vznikla Vltava (20. november – 8. december 1874) a Šárka (január – 20. február 1875). Po návrate z liečenia potom v lete skomponoval Z českých luhů a hájů. Tým bol cyklus dočasne ukončený; až koncom roku 1878 vznikol Tábor a začiatkom roku 1879 Blaník a celý cyklus nazvaný Vlast, neskôr Má vlast.^[210]

Popri tom sa Smetana vrátil ku klavírnej tvorbe. Cyklus šiestich lisztovských skladieb Rêves (Sny) zložil v lete 1875 a obdaroval nimi z vďačnosti svojich bývalých šľachtických žiakov, ktorí ho navštevovali a podporovali v ťažkej dobe.^[211] Dva neskoršie cykly Českých tancov (1877, 1879) vznikli vedome ako pendant a súčasne protipól Dvořákových Slovanských tancov, ktorými Smetanov mladší súčasník razantne prenikol na medzinárodnú scénu.^[212]

Komornej i sólovej vokálnej hudbe sa Smetana dosiaľ venoval len veľmi okrajovo. V roku 1876 však napísal sláčikové kvarteto „Z mého života“, jedinečnú programovú komornú skladbu zachycujúcu beh jeho života od mladosti cez spomienky na prvú manželku až po ohluchnutie; prijatie tejto skladby v domácom prostredí bolo pomalé, zato ako jeho prvé dielo vôbec sa čoskoro presadilo v zahraničí.^[213] Proti tomu dve dua pro husle a klavír Z domoviny z roku 1880 sú akýmsi intímnym protějškem Mé vlasti.^[214] V roku 1879 potom napísal svoj jediný piesňový cyklus, intímne a autobiograficky ladené Večerní písně na slová svojho priateľa, básnika Vítězslava Hálka, zosnulého v roku 1874.^[215] Zložil aj niekoľko mužských zborov na podne Josefa Srba-Debrnova, medzi nimi najrozsiahlejší Píseň na moři – opäťt na Hálekove slová a najznámejší Věno, ako i tri ženské zbory na podnet dávneho priateľa Ferdinanda Hellera. ^[216]

Eliška Krásnohorská, libretistka neskorých Smetanových diel

K vokálnej tvorbe sa Smetana po určitých obavách vrátil až takmer rok od ohluchnutia. Jeho jedinou libretistkou v tejto životnej etape bola Eliška Krásnohorská. Jej dramaticky nenáročné libretá s prostými príbehmi nevyvolávali u skladateľových priateľov nadšenie, ale sú písané vybraným, bohato rytmizovaným básnickým jazykom o ktorom Smetana povedal:

Jej „komické“ libretá sú skôr lyrické s nádychom humoru a v centre deja stojí vždy pár nachádzajúci cestu k sebe nie cez vonkajšie prekážky, ale vnútorným zrením.^[218] To skladateľovi presne vyhovovalo; navyše Krásnohorská odmietala za svoju prácu pre neho akúkoľvek odmenu.^[219] Už tesne pred stratou sluchu skicoval jednak jej operu Viola, jednak Hubičku, ku ktorej sa vrátil v novembri 1875 a dokončil ju v auguste nasledujúceho roka.^[220] 7. novembra 1876 mala nová opera – ktorej konečné vážnejšie vyznenie primälo Smetanu zmeniť označenie „komická“ na „prostonárodná“ – nadšene prijatú premiéru. Za prvý úspech vďačila zvedavosti verejnosti na dielo hluchého skladateľa, ale Hubička sa ihneď stala najpopulárnejšou operou po Prodané nevěstě.^{[164][221][222]} Na rozdiel od nej je však Hubička plne prekomponovaná a hudobne jednoliata, prostému príbehu dodáva váhu jemné psychologické vystihnutie postáv.^[223]

Roku 1877 Smetana pracoval najprv na novej verzii Dvou vdov, ktoré podstatne rozšíril a hovorené dialógy previedol na recitatívy.^[224][225] Od júna do mája nasledujúceho roku pracoval na ďalšej opere Tajemství (premiéra v septembri 1878). Je to zrejme najdokonalejšie libreto Krásnohorskej a súčasne stavebne najdokonalejšia Smetanova opera s radom prepracovaných zborov, založená na variačnej práci s púhymi dvomi základnými motívmi.^[61][226] I táto opera bola prijatá veľmi priaznivo, hoci menej vrúcne než Hubička.^[227]

Kompozícia však bola ťažká, skladateľ tvoril čím ďalej pomalšie a s väčšou námahou; podľa vlastného vyjadrenia „…ja, bohužiaľ, nemôžem tak pracovati ako zdravý človek, moja choroba, hluchota, a s tým spojené ustavičné hučanie v hlave mi nedovolí než v malých časových odstavcoch pracovati.“^[228]

Posledné roky života a smrť

Jedna z posledních fotografií Bedřicha Smetanu (Jan Mulač, 1882)

Už počas 70. rokov sa Smetana stával pre českú verejnosť reprezentantom národnej hudby;^[229] začiatkom 80. rokov toto jeho postavenie potvrdila séria udalostí. 4. januára 1880 sa na Žofíne konal veľký koncert pri príležitosti 50. výročia jeho prvého verejného vystúpenia: skladateľ tu sám zahral na klavír a prvý raz boli spievané Večerní písně a hrané Tábor a Blaník.^[230] 19. septembra 1880 bol Smetana v Litomyšli prítomný na národnej slávnosti na ktorej mu bola odhalená pamätná tabuľa.^[231] 11. júna 1881 bolo dočasne otvorené Národní divadlo, a to Smetanovou Libuší^[232] (vedenie divadla vypísalo k otvoreniu súťaž o novú operu, ktorú Libuše podľa očakávania vyhrala^[233]). Pred definitívnym otvorením Národní divadlo vyhorelo. Smetana sa aktívne zapojil do zbierok na jeho obnovenie. Na koncertoch, ktorých výťažok bol určený na nové divadlo, napriek hluchote dirigoval predohru k Libuši a koncertoval i ako klavirista, naposledy 4. októbra 1881 v Písku.^[12][234] 5. mája mala Prodaná nevěsta sté predstavenie – ako prvá česká opera s veľkým odstupom pred ostatnými českými operami. Slávnostné predstavenie bolo holdom skladateľovi a „na všeobecnú žiadosť“ sa muselo konať druhé „sté“ predstavenie. Prodaná nevěsta bola tiež posledným predstavením hraným v Prozatímním divadle (14. apríla 1883).^[235][236] Nadšeného prijatia sa dočkalo aj prvé súborné uvedenie Mé vlasti 5. novembra 1882.^[237]

O niečo skôr (29. októbra 1882) mala premiéru posledná Smetanova opera Čertova stěna. Pre postupujúcu chorobu stála jej kompozícia skladateľa oveľa viac času i fyzického a duševného úsilia než predchádzajúce diela.^[238] Zásahy, ktoré pritom urobil do libreta, viedli k ochladeniu vzťahov s Krásnohorskou.^[239] Tým viac bol trpko sklamaný neúspechom jej naštudovania na ktorom mali podiel i zanedbaná výprava, nepremyslená réžia i nešťastné obsadenie. Po piatich predstaveniach bola Čertova stěna stiahnutá.^[229][240]

Smetanova dcéra Žofia a jej manžel, jabkenický lesmajster Josef Schwarz, u ktorých Smetana strávil posledné roky svojho života

Koncom roku 1882 sa skladateľov stav vážne zhoršil. Obavy zo šialenstva, o ktorých sa zmieňoval už v liste Nerudovi v roku 1879,^[241] získavali reálne podoby: v polovici novembra nastal prvý záchvat, pri ktorom stratil schopnosť čítať, hovoriť i vybavovať si mená.^[242] Také stavy sa vracali, množili sa i halucinácie: 10. októbra 1883 popisoval niektoré z nich na večere k pocte Otakara Hostinského.^[243] Skladateľská práca bola už veľmi obťažná, Smetana sa na ňu mohol sústrediť len na krátke chvíle; jeho posledné skladby sa vyznačujú skratkovitou, hutnou hudobnou rečou a mnohými harmonickými nezvyklosťami, ktoré boli vykladané ako prejav choroby, v mnohom však predznamenávajú hudobné štýly 20. storočia. V tejto dobe (jún 1882 až marec 1883) vznikol jeho sláčikový kvartet č. 2 d moll,^[244] na jar roku 1883 napísal svoj posledný zbor Naše píseň, začal nový cyklus symfonických skladieb pod názvom Pražský karneval, z neho dokončil (13. september) len prvú časť: Introdukci s rejem masek a zahajovaciu polonézu.^[245] Od apríla 1883 pracoval na štyrikrát odloženej Viole, ťažko však zinštrumentoval staršiu skicu a vykonal niektoré doplnenia; Viola zostala torzom a posledné listy partitúry svedčia o rýchlej progresii skladateľovej choroby. Naposledy komponoval 25. februára 1884.^[246][247]

Smetana sa ešte 18. novembra 1883 zúčastnil druhého otvorenia Národního divadla svojou Libuší. Jeho povaha už však bola zjavne narušená, poznamenaná halucináciami, megalomániou a paranojou, jeho písomné i ústne vyjadrovanie sa stávalo nezrozumiteľným. Od začiatku roku 1884 svetlých chvíľ ubúdalo, až zmizli úplne; celonárodných osláv svojich 60. narodenín si už nebol vedomý. Keď sa v záchvatoch zúrivosti stával neovládateľným a často nebezpečným pre svoje okolie, bol 22. apríla 1884 prevezený do ústavu pre choromyseľných v Prahe na Vinohradoch v Kateřinské ulici, kde bez nadobudnutia čistého vedomia zomrel o pol piatej popoludní 12. mája 1884.^{[197][248][249]} Josef Václav Sládek písal Juliusovi Zeyerovi: „… myslím, že tá duša ťažko telo opúšťala a že trpel mnoho.“^[250]

Smetanovo telo bolo po pitve oblečené do čamary a prevezené do Týnskeho chrámu. Slávnostný pohreb sa konal 15. mája, poriadala ho Umělecká beseda a zúčastnil sa ho rad zástupcov politického i umeleckého života, zástupcovia rôznych spolkov (Sokol, Hlahol…) a personál Národního divadla. Sprievod viedol od Týnskeho chrámu k Národnímu divadlu, k sídlu Umělecké besedy na Jungmannovej triede a potom na Vyšehradský cintorín, kde bol skladateľ pochovaný v samostatnom hrobe. Po niekoľkých rokoch boli jeho pozostatky prenesené do novovybudovaného Slavína.^[12] Účastníci pohrebu potom pokračovali späť do Národního divadla, kde sa hrala už plánovaná Prodaná nevěsta; javisko bolo pri tejto príležitosti potiahnuté čiernym súknom.^[251][252]

Dielo

Opery

• Braniboři v Čechách (1862 – 1863, premiéra 1866)
• Prodaná nevěsta (1864 – 1866, premiéra 1866)
• Dalibor (1866 – 1867, premiéra 1868)
• Libuše (1869 – 1872, premiéra 1881)
• Dvě vdovy (1873 – 1874, premiéra 1874)
• Hubička (1875 – 1876, premiéra 1876)
• Tajemství (1877 – 1878, premiéra 1878)
• Čertova stěna (1880, premiéra 1882)
• Viola – len fragment (1872 – 1884)

Piesňová tvorba

• Večerní písně - 5 písní na slova Vítězslava Hálka
• První písně
• Píseň do tragedie Baron Goertz

Zborová tvorba

• Česká píseň – pre zmiešaný zbor a orchester
• Píseň svobody – pre zmiešaný zbor, klavír
• Píseň česká – pre mužský zbor
• Meditabitur – pre zmiešaný zbor, organ a orchester
• Tři jezdci – pre mužský zbor
• Odrodilec I., II. – pre mužský zbor
• Rolnická – pre mužský zbor
• Naše píseň – pre mužský zbor
• Slavnostní sbor – pre mužský zbor
• Píseň na moři – pre mužský zbor
• Věno – pre mužský zbor
• Modlitba – pre mužský zbor
• Heslo I., II. – pre mužský zbor
• Tři ženské sbory (Má hvězda, Přiletěly vlaštovičky, Za hory slunce zapadá)

Symfonické básne

• cyklus Má vlast (Vyšehrad, Vltava, Šárka, Z českých luhů a hájů, Tábor, Blaník)
• cyklus Švédské písně (Richard III., Valdštýnův tábor, Haakon Jarl)
• Pražský karneval – nedokončený, dokončené len prvé dve časti – Introdukce, Polonéza

Komorné dielo

• Sláčikové kvarteto č. 1 e mol (Z mého života)
• Sláčikové kvarteto č. 2 d mol
• Z domoviny – duá pre husle a klavír
• Klavírne trio g mol

Klavírna tvorba

Salónne skladby

• 3 Salonní polky

Koncertné skladby

• koncertná etuda Na brehu morskom
• 3 Poetické polky
• cyklus České tance (4 polky, 10 tanců-Hulán, Obkročák, Cibulička, Sousedská, Medvěd, Dupák,…)
• Mackbath a čarodějnice
• Šest preludií
• Sonáta e moll
• Ouvertura e moll
• Rondo C dur

Orchestrálna tvorba

• Symfónia E dur „Triumfálna“ – na témy z Rakúskej národnej hymny (dnes nemeckej – od J. Haydna)
• Pochod k slávnosti Shakespearovej
• Predohra D dur
• Slávnostná predohra C dur – k položeniu základného kameňa Národného divadla
• Venkovanka polka
• Libušin soud – hudba k živému obrazu
• Rybář – hudba k živému obrazu
• Fanfáry do Shakespearovho Richarda III.
• Doktor Faust – predohra k bábkovej hre
• Oldřich a Božena – predohra k bábkovej hre
• Menuet B dur
• Galopp bajadérek

Referencie