Avro 685 York
Avro York spoločnosti Air Cahrter ltd. pri vzlete zo svojej základne na letisku Stansted, 10. apríl 1955.
Typ	nákladné a osobné dopravné lietadlo
Výrobca	Avro
Konštruktér	Roy Chadwick
Prvý let	5.7.1942
Zavedený	1942
Vyradený	1964
Hlavný používateľ	RAF, BOAC; British South American Airways; Skyways Ltd
Vyrobených	259 (vrátane prototypov)
Portál letectvo

Avro 685 York je britské dopravné lietadlo. Pre povojnovú dopravu na britských diaľkových trasách mali značný význam štvormotorové typy Avro 685 York. Boli to pôvodne vojenské dopravné stroje, odvodené podľa projektu z roku 1941 – 1942 z bombardéra Avro Lancaster. Spojené kráľovstvo trpelo nedostatkom vojenských veľkokapacitných dopravných lietadiel a firma Avro sa snažila riešiť problém jednoduchou úpravou – pod krídla Lancasteru bol zavesený nový veľkokapacitný trup, ktorého kabína pojala až 30 osôb. Chvostové plochy boli podobné Lancasteru, no podvozok musel byť postavený nanovo.

Vznik a vývoj

Prototyp typu 685 bol zalietaný 5.7.1942 ako nákladný, s veľkými dverami na boku. Bol úspešný avšak dva faktory bránili rozvoju výroby – nedostatok kapacity pri veľkosériovej výrobe Lancasterov a dohoda s USA, že budú počas vojny hlavnými dodávateľmi dopravných lietadiel. Preto vznikli v roku 1942 len 4 Yorky, z ktorých tretí bol nazvaný „Ascalon“ a istý čas slúžil ako osobný stroj Winstona Churchilla. V roku 1943 postavil Avro len 3 kusy, no na ďalší rok sa výroba vystupňovala na 3 stroje mesačne. Väčšina z nich boli vojenské nákladné stroje, niektoré potom po úprave slúžili na prepravu dôležitých osobností. Boli osadené motormi Rolls-Royce Merlin T-24 alebo 502 o sile 1192 kW.

Operačné nasadenie

K čiastočnej civilnej doprave sa Yorky dostali až v roku 1944. Spoločnosť BOAC prevádzkovala od marca pravidelnú dopravu osôb a pošty z Británie cez Maroko do Káhiry a pre túto trasu zakúpila 5 strojov s poznávacími znakmi G-AGJA až G-AGJE. Na trase pôsobila v spolupráci s RAF. Yorky viezli cestujúcich v zadnej časti kabíny, v prednej bol náklad.

Avro York s označením „Ascalon“, osobné lietadlo Winstona Churchilla.

Nová etapa civilnej dopravy Yorkov začala v roku 1946, keď sa BOAC zbavila závislosti od RAF. Zakúpila 13 Yorkov, ktoré nechala upraviť na dvanásťlôžkové, a boli určené predovšetkým na diaľkovú dopravu na trase Londýn – Johannesburg. Päť z nich požičala juhoafrickej spoločnosti SAA a v roku 1947 previedla 7 strojov k britskej spoločnosti pre leteckú prepravu do Južnej Ameriky - BSAA. Táto spoločnosť však zbankrotovala a o rok neskôr sa preto Yorky spolu s ostatnými lietadlami BSAA vrátili do spoločnosti BOAC.

Z ďalších väčších zákaziek civilných Yorkov treba vymenovať ešte 12 strojov priamo pre BSAA, 5 pre argentínsku spoločnosť FAMA, upravenú pre 24 cestujúcich a tri stroje pre spoločnosť Skyways, s kabínou pre 30 pasažierov. Táto produkcia civilných Yorkov dovŕšila počet postavených kusov na 256 z ktorých 208 bolo vojenských. Firma Avro stavala Yorky najprv v továrni Ringway, v októbri 1945 ju potom previedla do Yeadonu.

Avro York v múzeu RAF v Cosforde, 2009.

V roku 1950 prestala BOAC dopravovať svojimi Yorkmi cestujúcich. Vtedy začali byť Yorky odkupované menšími firmami, ktoré sa zaoberali nepravidelnou a miestnou dopravou. Použili ich však úplne inak – podľa zmluvy s britským ministerstvom vojny, prepravovali vojenské jednotky a ich materiál na vzdialené základne v Ázii a Tichomorí. Napríklad spoločnosť Air Charter Limited prevádzkovala pravidelnú trasu Londýn – Fidži. Yorky sa sústredili do Európy ešte v období tzv. leteckého mostu do Západného Berlína, a to nielen vo vojenských farbách RAF ale aj v civilných farbách spoločnosti Skyways Limited.Avro York tvorilo 9 squadron veliteľstva pre transport RAF a bolo najväčšou oporou Berlínskeho vzdušného mostu počas rokov 1948/49. Na začiatku päťdesiatych rokov ho nahradil Handley Page Hastings. York bol v dopravnej službe v rovnakom čase ako Boeing Stratocruiser, Convair 240/ 340 a Douglas DC-6. V roku 1955 sa mnoho Yorkov uplatnilo v Kanade pri výmene smien personálu a pri zásobovaní radarových staníc v severských oblastiach. Po zrušení týchto služieb zostali v Kanade v menších súkromných firmách. Veľa Yorkov sa uplatnilo na Arabskom polostrove.

Prínos

Avro York je príkladom toho, ako je možné adaptovať osvedčené stavebné diely vojenských lietadiel pre dopravnú službu. York bol dosť výkonný a spoľahlivý, avšak mohol sa používať len v období tesne po vojne, keď bol nedostatok strojov s väčšou kapacitou a kedy v dôsledku štátnych dotácii leteckej dopravy nehrali nepriaznivé ekonomické parametre rozhodujúcu úlohu. Hneď nato však musel ustúpiť modernejšie koncipovaným strojom.

Motor Rolls Royce Merlin, poháňajúci Avro York

Dodnes zachované stroje

Existujú len dve zachované exempláre tohto stroja. Jeden sa nachádza v múzeu RAF v Cosforde a druhé, vo farbách Dan-Air, v Imperial War Museum, v Duxforde.

Špecifikácie

Avro York

Technické údaje

• Posádka: 5 (dvaja piloti, navigátor, rádiooperátor a palubný inžinier)
• Rozpätie: 31,11 m
• Dĺžka: 23,94 m
• Nosná plocha: 112,10 m²
• Hmotnosť prázdneho stroja: 19 086 kg
• Vzletová hmotnosť: 30 872 kg
• Pohonné jednotky: 4×12 valcový, vidlicový, invertný motor Rolls - Royce Merlin T-24, každý s výkonom 1192 kW

Výkony

• Maximálna rýchlosť: 477 km/h
• Dostup: 7 930 m
• Dolet: 4320 km

Zdroj

• NĚMEČEK, Václav: Atlas Letadel, Praha: Nakladatelství dopravy a spojú, 1980. svazek 2 (str. 22-23)

Referencie

• Avro York . www.oldprops.ukhome.net/York.htm, . Dostupné online. (anglicky)
• Avro York . www.plane-crazy.purplecloud.net/Aircraft/WW2-Planes/York/avro_york.htm, . Dostupné online. (anglicky)
• Avro York . www.pilotfriend.com/photo_albums/timeline/ww2/Avro%20685%20York.htm, . Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Avro York

Portál letectvo